Proroctvo času ( 1 )

V dávnych dobách sa tradovala povesť o tajomných obroch, ktorí boli vyhnaní z povrchu zemského a uvrhnutí do podzemia. Tam si vybudovali svoje mesto plné temných síl. Ľudia sa ho po celé stáročia snažili objaviť, ale márne. Tajomstvo ich bytia poznali len vyvolení a tí ho chránili aj za cenu svojho života. A keď posledný z nich zomrel, aj legenda o dávnych obroch upadla do zabudnutia. Preto dnešná doba nemá ani poňatia, čo za nebezpečenstvo číha v hlbinách pod nami...
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Proroctvo času  (1) Autor: Kumori Ookami
Ilustračné obrázky k spacenews - Proroctvo času (1) / Zdroj Disclaimer
„Alana, dávaj pozor, aby si nezablúdila!“ zvýšil hlas zavalitý muž, ktorý kráčal za mladou ženou.
Tá sa mu neustále niekde strácala v zákutiach bludiska vyhasnutej sopky. Za nimi pomaly postupovalo ďalších šesť členov skupiny.
Alana ako jediná žena spolu s Michalom spoločne študovali a prekladali zvitky. Deny bol geofyzik a ryšavý Marko ich asistent. Doktor Ben s Rolanom, uznávaným speleológom kráčali v tejto partii ako poslední. Už druhý deň schádzali z povrchu dole. Na dne kráteru našli množstvo tunelov a chodieb. Našťastie mali mapu, podľa ktorej sa mohli bezpečne pohybovať.
„Zastavme sa!“ prikázal Michal a zhodil si z pliec ťažký batoh. „Dnes končíme, takže sa rozložte.“
Spoza rohu vykukla tmavovlasá dievčina.
„No konečne,“ poznamenala keď ich uvidela ako oddychujú.
Vytiahla si z batoha spacák a pohodlne sa na ňom usadila. Keďže tam bolo dosť teplo, nič iné nepotrebovali. Deny zapol varič, aby si mohli ohriať jedlo. Všetci patrili do spoločného prieskumného tímu.
Pred troma mesiacmi objavili záhadné zvitky v ruinách pochovaného mesta Sodoma. Po poslednom zemetrasení sa odkryla časť skaly a tam ich našli uložené v malej štrbine. V nich sa opisoval príbeh obrov, ktorí obývali svet v dávnych dobách. Taktiež aj nakreslená mapa miesta, kde by mali ležať. Bádatelia si to porovnali s modernými mapami, preto teraz presne vedeli, kam majú ísť.
Ďalšie vodítko k objasneniu našli v knihe Henochovej. Bola to prastará kniha napísaná ešte pred potopou sveta. V nej sa tiež spomínalo o strážcoch podzemia, ktorí čakali na koniec sveta, aby mohli opäť povstať k životu.
„ Bude to vzrušujúce, tuším ani nezaspím,“ usmial sa plavovlasý Michal. „Ak narazíme na to záhadné mesto, môžeme dokázať, že sme sa nemýlili.“
„Je to ale nebezpečné,“ poznamenal Deny. „Som síce vedec a rád objavujem nové, ale verím aj tomu, že keď je to raz pochované, tak to má aj svoju príčinu.“
„Vari neveríš babským povedačkám našich starých mám,“ zasmial sa Michal.
Bol vedúci tímu a vlastne on navrhol túto výpravu. Teraz ho hnevalo, že niektorí chcú cúvnuť.
„Sme už unavení tak nám to nemyslí. Zajtra budete inak uvažovať, uvidíte.“
Nakoniec si políhali a spali niekoľko hodín. Keď sa zobudili a najedli, pokračovali v ďalšom pátraní podľa vopred vypracovaného plánu.
Na každom kroku bolo vidieť, že v dávnych dobách musela tadiaľto pretekať horúca láva. Po niekoľkých hodinách chôdze si všimli záhadné znaky vyryté do okolitých skál. Keďže smer sa zhodoval s ich mapou, vedeli, že idú správne. Až nato, že niektoré úseky museli prechádzať štvornožky. Nakoniec sa dostali do slepého tunelu. Ale našťastie na jeho konci uzreli úzku puklinu. Keď si za ňou posvietili, zistili, že sa tam nachádza veľký priestor. Pomocou náradia otvor rozšírili, aby sa mohli cez ňu prepchať. To, čo ich čakalo na druhej strane, im vyrazilo dych.
„Pozrite sa na to!“ vzrušene povedala Alana.
„Páni, tu by hádam vošlo celé futbalové ihrisko!“ skríkol Deny pod tým neskutočným dojmom.
„Priatelia, našli sme to!“ tešil sa Michal.
Vľavo od nich sa tiahla obrovská a dokonale rovná stena. Musela byť vyrobená z neznámeho materiálu, pretože pod lúčmi ich svetla sa neskutočne ligotala. V jej strede sa objavil znak v podobe ohňa. Zamierili naň naraz všetci svojimi svetelnými lúčmi. To spôsobilo v ňom puknutie a bolo počuť rovnomerný praskajúci zvuk, ktorý sa šíril po celej jaskyni. Po malej chvíli sa im pod nohami začala chvieť zem. Nato silno zadunelo a všade naokolo lietali úlomky skál.
„Ukryte sa niekam!“ vykríkol Michal a stiahol pod seba Alanu. Zdalo sa, že to trvá nekonečne dlho. Keď všetko utíchlo a prach sa usadil, doráňaní od skál sa s úžasom dívali pred seba. Tajomná brána bola dokorán otvorená a v jej strede stál kamenný obor.
„Ste v poriadku?“ opýtal sa hlasno Michal. Pomaly sa postavil a otriasol zo seba kamenné úlomky. Potom sa otočil a pomohol vstať aj Alane.
„Ďakujem za ochranu,“ vďačne na neho pozrela.
„Bolo mi potešením,“ galantne sa usmial a v duchu si pomyslel: Ani netušíš, že by som za teba aj svoj život položil.
Už keď prišla do ich výskumného tímu, sa mu zapáčila. Cenil si jej vedomosti a obdivoval jej čistú dušu. Po čase, ako ju viac a viac spoznával, vedel, že je to tá pravá žena pre neho. Doposiaľ, ale nemal odvahu jej odhaliť svoje city.
Medzitým sa už aj ostatní pozdvíhali zo zeme. Pristúpili k tajomnej postave. Pred nimi sa týčil obor vo svojej veľkosti. Musel byť aspoň štyri metre vysoký a jeho obrovské ramená dávali tušiť, niekdajšiu povestnú silu. Michal na neho zízal ako zhypnotizovaní. Z ničoho nič povedal:
„ Je to presne tak, ako to písal svätý Peter. Boh im hriechy neodpustil, ale uvrhol do podzemného žalára, aby časom skameneli.“
„Viem, že si priam fanatický študoval všetko čo sa týkalo obrov,“ poznamenal Denny, „ale veril si naozaj tomu všetkému? K legendám si ľudia odjakživa pridávali vlastné fantázie.“
„ Viem to, priateľu, ale vždy je na nich aspoň kúsok pravdy. Je mi ich v podstate ľúto. Oni nemohli za to, že ich tvorcovia, padlí anjeli, zhrešili s ľudskými ženami. A ich výsledkom boli oni. Kým ich potom ľudia mohli živiť, tak neubližovali. Ale keď už neostalo žiadne jedlo, postavili sa proti ním a zabíjali ich. Preto ich Boh uvrhol. Na Zem zoslal potopu, aby zmietol aj to posledné zlo. Tak to opisuje aj sám Henoch. Ja tomu verím, veď on v tej dobe žil.“
Dievčinu po týchto slovách znenazdania striaslo. Pravdaže o tom tiež vedela. Spolu študovali tú knihu, ale vidieť to na vlastné oči bolo iné. Odrazu história ožila svojím strašným príbehom.
„No tak, vari sa nebudeš báť,“ uškrnul sa Michal, ktorý si všimol ako zbledla.
„To nič, je to tou atmosférou,“ povedala ticho.
Rozložili si svoj dočasný tábor bokom od brány a vytiahli z ruksakov svoje vedecké prístroje. Postupne začali dokumentovať strážcu a jeho okolie. Alana sa ku ním nezamiešala. Mala neustály pocit nebezpečenstva, ktorému sa nedokázala ubrániť. Preto sa radšej pustila do prípravy jedla, aby bola aspoň trošku užitočná. Našťastie ju chlapi nenútili byť s nimi. Medzi jedením, potom všetci zvažovali ďalšie kroky ktoré podniknú.
„Rozdelíme sa a preskúmame okolie. Taktiež si robte zápisy a všetko nafoťte kvôli dôkazom,“ neustále im pripomínal Michal.
Keď opatrne prešli cez bránu, pred očami sa im objavil iný svet. Hneď za obrom, bol úzky prechod, ktorým sa dostali na skalnatú plošinu. Tam pod sebou zbadali rozsiahle mesto, do ktorého viedlo päť samostatných vchodov. Všimli si aj niečo zvláštne. Vysoko nad mestom bola obrovská kamenná klenba celá posiata svietivými krištáľmi. To vytváralo dojem, že sú pod hviezdnou oblohou. Už nevládla úplná tma, ale šero. Súčasne pocítili závan vzduchu na svojich tvárach. Po dôkladnom preskúmaní stropu ďalekohľadmi na nočné videnie zistili, že sa tam nachádzajú akési vetracie šachty, ktoré určite viedli až niekam na povrch. Nakoniec sa rozdelili a každý pokračoval iným smerom.
Alana s Michalom zamierili doľava.
„Úžasné!“ vzdychal Michal pri každom objave. „Títo vedeli, ako na to.“
Kráčali ďalej popod múr, ktorý sa tiahol okolo celého mesta.
„Ktovie, pred čím sa tu chceli chrániť,“ povedala Alana. „Veď iných nepriateľov, okrem seba, nemali.“
„Áno, to je naozaj záhadné,“ rozrušene šepol.
Začali zostupovať k najbližšej bráne do mesta. Len čo prešli ďalej, ich pohľady sa upreli na kamenné domy pred sebou. Rozoznávali dokonca aj ich poschodia. Pri každom dome tiež stála studňa dokonalé zachovaná.
„Toto bude objav storočia,“ šepkal Michal a videl seba, ako už preberá Nobelovu cenu za objav roka.
Alana sa v duchu usmiala. Je ako malý chlapec, pomyslela si. Páčil sa jej a obdivovala ho, ale taktiež bol aj jej šéfom. Neodvážila sa preto pripustiť si myšlienku, že by sa oni dvaja mohli dať dokopy. No vo vnútri svojho srdca po tom veľmi túžila. Rozhodla sa, že nechá tomu voľný priebeh. Veď čas, všetko ukáže.
Nakoniec došli na široký kruhovitý priestor uprostred všetkých domov.
„To muselo byť námestie, pretože sa tu zbiehajú všetky ulice,“ poznamenala.
V strede ležal obrovský vyvýšený kamenný kruh, ktorý pokrývali samé magické útvary a znaky. Z jeho vnútra vyžarovalo do okolia také isté záhadné svetlo ako z brány. Ten kruh si žil ďalej svojim nezmeneným tempom.
„Ani nepotrebovali iné osvetlenie,“ zamrazilo Alanu.
„No tak, veď ty si odvážna žena a teraz sa trasieš?“ usmial sa a chytil ju za ruku, aby ju upokojil.
„Prepáč, len sa neviem zbaviť zlého pocitu, že niečo v týchto miestach nie je v poriadku.
Z diaľky sa k ním približovali už aj ostatné dvojice tímu. Každá z inej strany.
„Je to neuveriteľné,“ povedal Marko. „Celé to mesto je pod nánosom kameňa. Vyzerá to akoby ho niekto prikryl jemným hodvábom. Zvláštne na tom je, že okrem strážcu pri bráne sme nenarazili na žiadnu inú postavu. Vyzerá to tak, že sila, ktorá ich uvrhla do kameňa, prišla vo chvíli, keď spali. Ostali tak uväznení v domoch. Dokonalé mŕtve mesto zakliate časom!“
„To všetko v úplnom tichu,“ pridal sa doktor Ben.
S novými poznatkami sa vrátili do svojho dočasného tábora. Zdokumentovaný materiál zabalili do pripravených bezpečnostných obalov. Tie sa budú ďalej skúmať už na povrchu.
Unavení po štyroch hodinách chôdze si dopriali odpočinok. Vedeli, že na druhý deň budú opäť pokračovať.

Beáta Plučinska

Beáta Plučinska

Diskusia

Norbert
super zaujimavy dej a i zapletka, pacilo sa mi to je to fajn
12.11.2016

Beáta Plučinska
Ďakujem, dúfam, že sa bude páčiť aj druhá časť. :)
12.11.2016

Inferio
Čítalo sa to celkom ľahko, až na občasný kostrbatý slovosled. Opisy vzťahu medzi postavami na najnapínavejšom mieste poviedky - objavenie brány - pôsobí trochu rušivo. Ich vzájomné sympatie by mohli vyplynúť z dialógov namiesto zhrnutia v niekoľkých vetách. Dal som 6 bodov, pretože sa v poviedke zatiaľ nič zaujímavé nestalo. To je jeden z dôvodov, prečo nerád čítam poviedky na pokračovanie, pretože kým bude pokračovanie, tak zabudnem o čom bola prvá časť. Každopádne si prečítam a ohodnotím aj pokračovanie, takže som zvedavý na druhú časť.
13.11.2016

Artgot
Myšlienka sa mi páčila, a tak k tomu nemám čo veľmi povedať.
Chce to ale hlbší opis okolia a celého prostredia aby sa čitateľ mohol do príbehu ponoriť.
Rovnako potrebuješ aj trochu zmeniť vyjadrenia odlišných postáv.
Pri čítaní ma potom miatlo kto presne vyslovil konkrétne slová.
Dal som síce len 5 bodov ale vidím v tom potenciál.
Budem sa tešiť na pokračovanie a verím, že určite bude moje ďalšie hodnotenie lepšie.
13.11.2016

Beáta Plučinska
Ďakujem obom Inferio a Artgot za Váš názor.
13.11.2016

Milan Smolka
Dal som 4 body. Téma zaujímavá, akoby z Noemovej archy vystrihnutá :-) Teda tej najnovsej, najviac kritizovanej. Ja by som nechal poviedku nejaký čas odležať, opäť prečítať a opravil. Privítal by som oveľa viac odbornejšie opisy. Takto to vyzeralo ako výprava amatérov. Najviac mi prekážala skepsa Denyho, ktorý sa správal akoby išiel na výpravu lebo musel. Budem čakať na pokračovanie.
14.11.2016

jurinko
Bez precitania diskusie: Mam vyhodu, ze vidim obe casti naraz, preto obe casti ohodnotim rovnakym cislom a hodnotenie napisem do diskusie pod druhou castou :-)
06.01.2017

jurinko
ok, nemozem inak, musim sa podelit - zatial je to velmi zle. Uplne neuveritelne konstrukcie, nasilne vmontovane romanticke motivy, divotvornost ciarok, chyby, naivita, to cele tomu ani nie, ze podkopava nohy, ono to uplne pochovava akukolvek tuzbu citat dalej. Pozitivum je oblast podzemia, ta je stale spracovana pomerne malo, a preto ponuka velke moznosti. Ale tie nie su vyuzite, polovica textu by sa mohla odohravat aj na kopci alebo kdekolvek inde (ziariace krystaly ani vysekanie si cesty nestacia)... Slabe. Zatial by som dal 2 (ale pockam, co sa stane v druhej casti a hodnotenie naozaj napisem az spolu).
06.01.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.