Hore v hore

Cesta temným lesom smerom na Čertovicu je už veky opustená. Pán Druget z Plaveča si najal troch žoldnierov z Rádu Mocných, aby ho ňou sprevádzali. Na túto cestu by však bolo lepšie navždy zabudnúť. Poviedka sa umiestnila v MCF 2014 na 13. mieste.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Hore v hore
Ilustračné obrázky k spacenews - Hore v hore / Zdroj Disclaimer
Drobný flakón sa zaleskol v ostrom poludňajšom slnku, urobil pár vzdušných kotrmelcov a keď dosiahol najvyšší bod svojej trajektórie, začal neomylne padať do Živcovej načiahnutej ľavej dlane. Takmer v tej istej chvíli pár siah odtiaľ vrhla dievčina ľavačkou dýku, ktorá sa zaryla blížiacej sa ohave do pravého oka. Nemala už čas sa obzrieť, len uvoľnenou rukou naslepo chmatla za seba po letiacu fľaštičku. Nemusela ju vidieť, vedela, kde je. Vedela, že ju zachytí, presne medzi palec a ukazovák za zúžené hrdlo, veď to bolo to, čo ju v Dóme učili od mala. Rýchlosť, presnosť, obratnosť.
Pocítila medzi prstami chladné sklo a oľutovala, že nenechala nádobu padnúť do prachu cesty. Vedela presne, čo v nej je. To, že im Tido bojovú drogu hodil, bol príkaz, aby ju užili. Naznačila rukou, že skladá zátku a leje do úst tekutinu. Potom, rýchlejšie ako by kúzelník vytiahol z rukáva srdcovú dámu, schovala flakón do záhrenia.
Niežeby mala výhrady voči bojovým drogám. Cibria myseľ, potláčajú únavu i bolesť, znásobujú silu, ale najmä neuveriteľne zosilňujú zmyslové vnemy. I keby jej vyklali oči, vedela by po užití čírej tekutiny podľa závanu tiel, šuchotu, pohybu vzduchu, kde presne sa ktorý z dvadsiatky protivníkov nachádza. Zamrazilo ju. Tidovej alebo Živcovej vybičovanej pozornosti pravdepodobne neuniklo, že pitie predstierala.
Problém s drogou spočíval v tom, že mala po jej užití sny. Strašné sny. Nie plné škratej krvi a odťatých končatín, na tie sa dá zvyknúť. Horšie.
Precitla zo zamyslenia, lebo sa na ňu vrhli dve ohavy. Prvý škrat sa rozohnal obojručným mečom, zatiaľ čo druhý na ňu hodil lano so slučkou. Teraz to svojim dvom spolubojovníkom ukáže, pobije toľko škratov, že im ani nenapadne pochybovať, či bola pod vplyvom elixíru.
Kočiš Jano sa triasol ako osika. Niežeby mu bolo chladno, skôr naopak. Vnútri krytého nákladného voza bolo dusno a horúco – tlačili sa tam všetci štyria, pán Druget z Plaveča, jeho pani, slúžka Žofa a Jano. Zvyšok priestoru bol zaprataný zásobami na dlhú cestu a poslednými zvyškami zemanovho majetku.
Jano mal srdce v gatiach od strachu. Chvejúcimi sa rukami nahmatal pod halenou amulet, čo kúpil minulú jeseň na jarmoku od starej cigánky, a odhodlal sa vyzrieť von dierou v celtovine.
Keď ich pred chvíľou napadla tlupa škratov, bol presvedčený, že odbila jeho posledná hodina. Mohlo ich byť vari dvadsať. Alebo tridsať? Ak by mu nešlo o krk, hneď by stavil týždňovú plácu na to, že ich traja najatí žoldnieri nedokážu obrániť proti takej presile. A ešte akí žoldnieri! Ani bohvieako urastení nie sú, v jeho dedine by sa našiel vari každý druhý na pohľad mocnejší ako títo dvaja. A tretí z nich, čo Janovi ani za svet nešlo do hlavy, ani len chlapom nebol. Taká cintľavka kostnatá, dievčisko, čo už len tá zmôže. Kočiš bol presvedčený, že sa jeho pán pomiatol, keď týmto zaplatil za sprievod. A podľa toho, čo vraj začula Žofa, nehorázny obnos.
Pozrel von škárou v celtovine a užasol. Tí traja neboli ľudia, ale isto-iste dajakí démoni. Ako inak by sa dalo vysvetliť, že sa na ceste váľala kopa dokatovaných škratích tiel, z ktorých sa hustá krv zlievala do páchnucich tmavých mlák? Na telách obrancov nebol jediný viditeľný škrabanec. Tido, ich veliteľ, sa mocne rozhohnal obojručným mečom a sťal poslednému škratovi hlavu.
“No čo tam vidíš, nože sa podaj, i ja sa chcem pozrieť.” V Žofinej prostej hlávke zvíťazila zvedavosť nad strachom.
“Popadali ako lístie, všetci do jedného,” vydýchol Jano a pustil ju k diere.
“Čo? Naši?” vydesene zašeptal veľkomožný pán Druget.
Rukou nakreslil do vzduchu ochranný znak, a potom ešte jeden, namierený do kúta voza, odkiaľ sa spod prikrývok občas ozval tichý ston.
“Kdeže naši, tie beštie!”
Janovi slovo ‘naši’, akosi zhorklo na jazyku. Tí traja vonku mu po tom, čo videl, pripadali priam tak cudzí ako škrati. Nezdalo sa mu veru, že by bolo na poriadku, aby jeden človek mal toľko sily.
Celtovina, ktorá chránila vstup do voza, zmizla a namiesto nej sa v slnečnom svetle zjavila temná postava.
“Ideme ďalej, pred zotmením nech sme v lese.”
Žofa rozoznala v obrysoch Tida a vydýchla si od úľavy.
Udýchaná dievčina zastala, chrbtom ruky si zotrela pot z čela. Potom priložila dlaň k očiam a zahľadela sa do diaľky. Na Bruchačku je to už len kúsok do kopca, ak sa poponáhľa, napoludnie bude doma v Lopeji a nik si nevšimne, kde bola.
Nemala azda ani osemnásť rokov, no už stihla narásť do dospelej krásy. Aspoň tak mienil pozorovateľ, keď pod sedliackym odevom vytušil mäkké obliny ženského tela. Sledoval ju, učupený v tieni brala pri ceste, už dobrú chvíľu, odkedy sa vynorila z lopejskej hory a teraz nič netušiac kráčala priamo k nemu.
“Pekný deň, dievčička. To je dnes ale riadna spara, však?”
Dievča až nadskočilo od prekvapenia, pocestného takmer minulo bez povšimnutia. Nečudo, starec bol vetchý a akýsi sivý a všedný, taký, že načisto splýval so skalou. Podľa zovňajšku hneď usúdila, že to bude dáky tulák, bedár, tak len nedabolo odvrkla na pozdrav a chcela pokračovať v ceste.
“Nemusíš sa tak náhliť, dievčatko. Baba Bora aj tak nie sú doma. Zavolali ich do Hornej Lehoty ku kováčovej žene, rodí dvojčence.”
Dievča zastalo a udivene zízalo na starca.
“A to vy skade viete, ku komu ja idem?”
“Viem-neviem, nuž kam by si tadeto šla… ”
‘A po čo’ ostalo nevypovedané, ale dievka zbledla.
“Pôjdem k babinmu domcu a počkám na ňu.”
“Isto sa zdrží až do večera, tak mi vraveli. Ale ak ti to súri, azda ti i ja budem vedieť pomôcť.”
Kým dievčina zmätene zhľadúvala slová, starec pokračoval, no už akýmsi zmeneným, jemnejším hlasom. “A isto súri, veď už to bude pol treťa mesiaca, však?”
“A to vám kto prezradil? Skade viete?” vyprskla a zároveň jej už i tak rumenná tvárička načisto očervenela.
Starý muž sa prekvapivo svižne postavil a v tej chvíli už vôbec nevyzeral vetchý a drobný. V ruke zvieral tmavú fľaštičku.
“Všeličo viem. Na, po toto si prišla.”
“Čo, čo je to?”
“Odvar od baby. Palina, borievka a iné účinné byliny, cena je zvyčajná, dva groše.”
Dievčina váhala. Starec je isto Borin známy, veď sa vyzná. Napokon je jedno, od koho kúpi, takto si ušetrí kus cesty a veľa času. Načiahla mlčky dlaň s dvomi mincami. Muž jej podal fľašku a vytiahol z hábov mešec, akoby sa chystal do neho uložiť zárobok. Poťažkal ho.
“Dva groše. To nie je veľa, však? A vari uhádneš, koľko je v tomto mešci?”
Dievka otvorila oči dokorán, začala šípiť čosi neobvyklé.
“Čo odo mňa chcete?”
“Tu máš mešec plný zlatiek, za ten nechcem žiadnu odplatu, len aby si dieťa donosila. Prídem si po novorodeňa, keď príde tvoj čas. Môžeš i odísť z dediny, nájdem si ťa. Spýtam sa ťa, či mi dieťa zveríš, ak budeš súhlasiť, podarujem ti druhý mešec, plný drahých kameňov. Pristaneš? “
“Načo vám bude decko, cudzí pankhart? Aké zverstvá s nebožiatkom plánujete?”
“O to sa nestaraj. Horšie ako mŕtvemu mu nebude.”
Diva sa prebudila uprostred noci s horkou spomienkou na sen. Veď neužila drogu, ako to, že ju opäť navštívili dávne ťaživé predstavy? Teraz sa budú vracať, noc čo noc, vždy to tak býva. Rozhliadla sa okolo seba na lúku na samom kraji lesa, kde sa včera utáborili. Po bitke pokračovali v ceste, zeman mal naponáhlo, až napokon večer prišli k lesu.
Keď si troch žoldnierov veľkomožný pán Druget pred časom najal ako ochranku, nepoznali cieľ výpravy. Čím ďalej, tým viac bolo zrejmé, kam Druget mieri: Zabudnutou cestou na Čertovicu.
Kedysi vraj tadeto viedla cesta do sedla a na opačnú stranu hôr. Cesta, na ktorú je hodno zabudnúť. Už len škratie hordy, ktoré osídlili priľahlé územie, boli dobrým dôvodom, aby každý rozumný človek zďaleka obchádzal tento kraj. A to, ako sa mala Diva čoskoro presvedčiť, nebolo zďaleka to najhoršie.
Prezerala si táborisko spod cestovnej prikrývky. Okolo pahreby ležali jej druhovia a trochu opodiaľ Jano a Žofa. Služobníctvu nebol takýto nocľah po vôli, ale v tomto kraji nebolo po hostincoch ani chýru. Pán i pani Drugetovci mali ustlané v krytom voze, odkiaľ sa i v noci ozývalo občasné stonanie panej. Diva nepochybovala, že tá už má dni zrátané, vnútornosti jej totiž rozožieral rak. Načo tú chorú chuderu vláči Druget po cestách-necestách?
Druhý, tiež krytý voz, stál osamotený bokom. Tento voz bol záhadou, tajomstvom, ktoré zeman strážil ako oko v hlave. Nikto doň nemohol ani nazrieť. Dokonca, čo bolo vzhľadom na Drugetovo postavenie veľmi zvláštne, väčšinu cesty poháňal kone sám.
Do svitania bolo ešte dosť času. Diva sa prinútila zavrieť oči, aby v spánku nazbierala sily na cestu. Dúfala, že sen sa už nevráti, no mýlila sa.
Bola noc a uličky Vydrice, štvrti s nie práve cnostnou povesťou, boli opustené. Nie však úplne. Spoza apatéky sa vynoril osamelý chodec. Kráčal pomaly, ako na prechádzke, ale kto by sa prechádzal uprostred decembrovej noci v treskúcom mraze? Občas sa pristavil, dlho, naoko so záujmom skúmal výklad felčiarovho krámu, ako človek, čo priskoro prišiel na schôdzku a teraz si všemožne kráti čakanie. Napokon prešiel na horný koniec námestia a vykročil rezkejším krokom do úzkej uličky.
Zdalo sa, že zámer pocestného je prostý, zastal totiž pred domom pochybnej povesti. Zabúchal na bránku, štyrikrát, iste tu nebol prvý raz, alebo sa azda správne prezvedel na tunajšie zvyky? Keď sa dvere otvorili, nevkĺzol do nich rýchlo a ukradomky ako to robievali ostatní mešťania, ba akoby vôbec nemal v úmysle vkročiť, len čosi ticho vysvetlil osobe vnútri. Dvere sa zabuchli.
Pocestný chvíľu postával na mraze, od úst mu vychádzali obláčiky pary, no čuduj sa svete, on si rozopol kabát. Dvere sa opäť otvorili.
Zvnútra zaznel energický, trochu chrapľavý ženský hlas a do nočného chladu sa vystrčili ruky s akýmsi batôžkom.
“Vidieť vás nechce, ani s vami hovoriť. Tu máte.”
Muž prevzal batoh a podal žene mešec. Potom nadôvažok skadesi vytiahol zlatku a vopchal jej ju do dlane. Už na odchode sa ešte tichým hlasom čosi spýtal.
“Kdežeby si ho tá k prsiam priložila, ani naň nepozrela.”
Starec si živý batôžtek pritisol na telo a ovinul sa plášťom. Novorodenec vydrží bez mlieka, deň i dva, v najhoršom mu možno dať trocha cukrovej vody. Do Dómu bojových mágov to bolo ďaleko, tristo míľ, možno i viac, ale čo by to bolo za Pútnika, keby nepoznal skryté cesty? Mág spokojne vykročil do tmy.
Diva sa strhla zo sna a prudko sa posadila. V ruke sa jej blyšťala čepeľ dýky. Zvierala ju i v spánku, alebo ju tak rýchlo stihla odkiaľsi vytiahnuť? Tido uskočil.
Kdesi vnútri cítil Tido k tej rukatej-nohatej dievčine blízkosť, na míle vzdialenú náklonnosti, akú zvyčajne môže cítiť muž k žene. Ženami boli pre Tida ružolíce sedliačky a pestované mešťanky, z náručia ktorých stihol vždy v pravý čas vykĺznuť, hneď ako ho začali nudiť marazmom rozliatych sĺz a citov. Divina šikovnosť a odlišnosť v ňom vzbudzovala obdiv a uznanie, ktoré si však nechával pre seba.
Ľudí na Tidovi zarážala prísnosť a chlad, pripadal im zlostný a panovačný. Dive to bolo jedno, jeho hnev síce nezažívala rada, ale nebála sa ho. Keď na ňu teraz upriamil oči, tak tmavé, že v nich nebolo možné rozoznať zrenice, ani nemihla brvou.
“Vstávaj, ideme,” prikázal veliteľ.
Opustená lesná cesta už miestami zarastala, no pre vozy bola stále zjazdná. Šli po nej sotva chvíľu, keď cestujúcim prenikol do špiku kostí neurčitý desivý pocit. Les žil, dýchal a nenávidel ich.
V ovzduší sa vznášalo dusivé napätie a dievčinu pri myšlienke, že celé dni pôjdu v zlovestnom tieni prastarých stromov zamrazilo. Nebola sama. Celý deň kráčali mlčky a v akejsi otupenosti, pohrúžení do svojho vnútra. Dokonca i Žofa, ktorá inokedy bez prestania štebotala, teraz skleslo prepletala nohu cez nohu. Čosi bolo zle, ukrutne zle.
Na večer zastali na otvorenom priestranstve, ktoré kedysi dávno pravdepodobne slúžilo furmanom ako táborisko. Kým služobníctvo pripravovalo jedlo a nocľah, veliteľ odviedol druhov bokom.
“Dnes v noci musíme bezpodmienečne zistiť, aký náklad vezie kupec v druhom voze. Cítim v okolí neznámu mágiu, sála z celého lesa. Dám krk na to, že to súvisí s nákladom druhého voza.”
“To je proti dohode, ktorú sme s Drugetom uzavreli,” poznamenal Živec.
Tido zdvihol dlaň v geste, čo nepripúšťa námietky.
Voz bol zaistený visacím zámkom. Živec sa zasmial.
“Na toto je mágie hádam aj škoda, azda niečo pre teba,” posmešne pozrel na Divu.
Nestihol ani dohovoriť. Zámok sa bez jedinej známky poškodenia nečujne otvoril.
“Nezdržujte sa,” netrpezlivo zavrčal Tido a pošúchal si prsty, v ktorých hasla magická žiara. Odsunul závoru a prvý vošiel dnu.
Tento voz bol na rozdiel od nákladného celý doštený, celtovina bola cezeň prehodená, len aby nezatekalo medzi škáry utesnené smolou. Živec vykúzlil štyri sféry chladného bieleho svetla. Spravil to zľahka, takmer nebadane a Divu to ako vždy zamrzelo. Jej sa nikdy nepodarilo ani najjednoduchšie kúzlo. Útechou jej bolo, že v ozajstnom boji sú takmer všetky kúzla zbytočné. Kým by mág upokojil hlavu a pozhŕňal v nej zrnká moci, už by sa mu kotúľala dole ramenami.
Vnútro voza bolo takmer prázdne, len na podlahe sa povaľovalo lístie, ihličie a zopár halúzok. Nápadne to pripomínalo podstieľku, azda pre nejaké zviera? A naozaj, v kúte sa čosi krčilo na hromade lístia. Útle stvorenie, podľa biedneho výzoru ťažko choré, ak nie umierajúce. Ťažko bolo odhadnúť výšku, ale isto nemeralo viac ako dva lakte. Pokožku malo tmavú, pokrytú čímsi tvrdým a suchým, z hlavy mu v dlhých chumáčoch vyrastali zelené vlasy. Tvar postavy bol nepochybne ženský, i keď na kosť vysušený a skrčený v neprirodzenej polohe.
Stvorenie otvorilo oči, široké, ostro zelené a na rozdiel od zvyšku tela prekvapivo živé.
Diva sa práve chystala prehovoriť, keď ju Tidova mocná ruka schmatla za rameno a začala ťahať z voza. Pri otvore čupel Živec a so slabomyseľným výrazom čomusi načúval. Tido ho vysotil von, zavrel doštené dvere a zaklapol závoru. Ruky sa mu triasli ako starcovi.
Otočil sa a začal prudko zvracať. Čo preboha videl vnútri Živec, že vyzerá ako pomätený a čo Tido, že ho prepadla nevoľnosť? Diva odvrátila pohľad a s cvaknutím zamkla zámok.
Obzrela sa. Čosi sa stalo s lesom. Zajasal. Áno, to bol ten správny výraz. Dojem ju natoľko opantal, že si nevšimla ťažké kroky za chrbtom.
Veľkomožný pán Druget prskal nadávky. Ako to, že si dovolili nazrieť do uzamknutej časti voza? Ako to, že porušili dohodu? Zberba, za čo im platí? Umlčali ho až Tidove ťažké dlane, ktorými ho schmatol za ramená a prudko natočil k sebe.
“Ide nám o život, všetkým do jedného. Teraz si sadnete a poviete nám, čo je zač to čudo vnútri.”
Málokto dokázal čeliť Tidovej vrodenej autorite; pán Druget z Plaveča nebol zďaleka jediný, komu sa roztriasli kolená pod mágovým drsným pohľadom. Trasľavo sa rozhovoril.
Dryádu kúpil za štrnásť zlatiek od istého cirkusu. Keď odmietla vystupovať, vystavoval ju principál za poplatok aspoň vo zverinci. Tam ju našiel i Druget. Nehybne čupela v kúte klietky.
Principál bol ochotný ju predať, bál sa, že mu uhynie, a tak či onak, ľudia neradi hľadia na zúbožené tvory (oveľa väčšie rady sa tvorili pri kotercoch ukričaných gibonov.) Drugeta stvorenie sprvu tiež veľmi nezaujalo, až kým nezačul v hlave hlas. Áno, hlas, taký zreteľný, až sa mu zdalo, že blaznie. Nikto naokolo zjavne nič nepočul, reč bola určená len jemu.
Bytosť hovorila zvláštne veci. Vedela o utrpení jeho manželky a tvrdila, že pozná spôsob, ako ju zbaviť choroby. Uveril jej. Vzal ju sem, do tohto lesa, ako prikázala. Už sa s ním nezhovára, len občas povie ktorým smerom pokračovať. Čoskoro dorazia na miesto…
Zeman sklonil tvár do dlaní a stíchol.
Nikomu nebolo do reči, mlčky navzájom uhýbali pohľadmi. Napokon sa pobrali spať, každý ponorený do vlastných úvah. Len Živec sa ponúkol, že ostane na stráži.
Do dusna sálajúceho z lesa sa miesil pach zvratkov.
Pútnik zastal, aby si doprial trochu odpočinku. Na jar, keď sa zazelenejú pasienky, pastieri zvyčajne vyženú stáda z dediny sem nahor, ale teraz uprostred zimy bol celý Sekier opustený. Starec bez jediného dotyku otvoril kúzlom zámok na skromnej pastierskej búde a vošiel dnu. Bolo tam chladno. Drevený prístrešok nemal ani kachle – na čo aj, svojmu účelu slúžil len v lete – ale pocestný si vedel poradiť. Opäť sotva znateľným pohybom vyčaroval teplú žiaru, ktorá sa vznášala v strede miestnosti.
Dieťa bolo hladné a úbohé handry, v ktorých bolo zabalené, navlhli. Opatrne ho položil na stôl a odmotal látku Bola pokrytá škvrnami zaschnutej krvi a umazaná čiernou smolkou, prvou stolicou novorodeniatka; ale to nebolo to, čo starca zaskočilo tak, že od prekvapenia zmeravel.
Nemluvňa si zarazene premeriaval. Toto sa mu ešte nikdy neprihodilo. Ani jemu ani žiadnemu inému pútnikovi. Žeby sa ozaj zmýlil? Priložil dieťatu prsty na temeno, na mäkké miesto medzi ešte nezrastené lebečné kosti.
Postupne sa utíšilo, ale starec bol rozrušený ešte väčšmi.
“Čo si ty za čudo?” oslovil dieťa, a to sa opäť pustilo do krátkych rýchlych nárekov, aké mu drobné pľúca dovolili.
Starec vybral z batoha čisté plátno a dieťa do neho povil, potom si ho opäť priviazal na hruď. Pôvodne si chcel chvíľu oddýchnuť, čakal ho totiž najnáročnejší úsek, ale nové zvláštne okolnosti vylučujú odklad. Posledná zo skrytých ciest ústila pol dňa cesty od Dómu, bolo to jedno z opatrení chrániace tajomstvo tohto miesta. Neostávalo mu nič iné, len vyraziť a vyštverať sa strmými stráňami porastenými kosodrevinou až niže sedla, do Dómu Mocných.
Dive chvíľu trvalo, kým precitla. Nad hlavou sa jej týčili husté koruny stromov, lakomé na svetlo. Úporne sa snažila rozpomenúť kde je. Vzduch bol vlhký a ťažký. Posadila sa a pred očami sa jej v okamihu zjavila šedá zrnitá stena. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, kým sa jej podarilo šeď rozohnať a zaostriť pohľad na potácajúceho sa Živca.
“Čo sa povaľujete, ideme!” vyjachtal.
Tido sedel opodiaľ a úporne si oboma rukami zvieral spánky.
“Poďme teda,” malátne sa postavil. Napodiv nevykročil ku koňom, ktoré bolo treba zapriahnuť, ale opačným smerom, kamsi do húštia.
Diva sa dvihla na nohy a chcela sa rozbehnúť za Tidom, no cítila sa akoby uhnietená z hliny.
“Tido, stoj, kam ideš?”
Mág zastal a zmätene sa obzeral okolo seba. Zvonenie, frenetické zvonenie na poplach sa dievčine rozľahlo v hlave, každá kosť lebky odrazu pulzovala v jeho rytme. Začalo sa miesiť s tepavou bolesťou v spánkoch a Diva pocítila, ako sa jej dvíha žalúdok.
“Kde je Druget, kde sú ostatní?” odrazu si uvedomila, že nikde nevidno šľachtica, kočiša, ani Žofu.
Živec i Tido len mlčky, neprítomne a svorne krútili hlavami. Zavolala Drugeta po mene, ale nik sa neozval. S námahou prešla ku krytému vozu a nahliadla doň. Po služobníctve nebolo ani stopy, Drugeta našla ležať horeznačky vedľa svojej manželky. Na prvý pohľad sa zdalo, že obaja spia, bolo počuť i slabý trhaný dych, ale ani jedného z nich nebolo možné prebrať.
Nestrácať čas, len nestrácať čas. Bolesť hlavy zosilnela, pred očami sa jej začali zjavovať farebné škvrny. Vyzrela z voza a s úľavou zbadala, ako Tido zapriaha kone a Živec sa mu snaží nemotorne pomáhať. Zliezla dole. Zvieratá vyzerali úboho, ale stáli na nohách.
“Dostali nás, les nás dostal,” zašepkal Živec.
“Preč, rýchlo ďalej…” prehltol sťažka veliteľ. “Možno je kúzlo len miestne…”
Diva z posledných síl vyliezla na miesto pohoniča. Nie, kúzlo to nemôže byť, veď na ňu predsa kúzla neúčinkujú, pomyslela si tesne predtým, ako stratila vedomie.
Pútnikom lomcovala zlosť, taká obyčajná živelná ľudská zlosť, až ho samého zarazilo, ako si našla cestu do chladnej usporiadanej mysle mága. Starec mal dar rozpoznať v drobnom chlapčati, dokonca v ešte nenarodenej bytosti zrnká moci, ktoré ho predurčujú stať sa elitným bojovníkom, mágom rádu Mocných. Život je veľký dar a nechcené decko, ktoré výmenou za mešec dukátov ten dar dostane druhýkrát, má zrniek zvyčajne i dva razy toľko ako iné. Po dlhých rokoch, kedy pútnik chodil po krajine a prinášal do Dómu ďalších a ďalších chlapcov, z ktorých rástli bojovníci s výnimočnými schopnosťami, sa mu prihodilo čosi nepochopiteľné.
Priniesol dieťa, ktoré nemalo v sebe ani štipku mágie. Každý druhý smrteľník má aspoň zrnko, ale z tohto dieťaťa nebolo cítiť nič. A potom tu bola ešte jedna skutočnosť, rovnako nezvyčajná. Žalostne jednoznačne Pútnika usvedčovala z omylu.
Mág pomaly položil ruky na stôl, dlaňami nadol na studený mramor hladký ako sklo. Taká by mala byť jeho myseľ, chladná, pevná a priama. Keď prehovoril, nebolo v jeho hlase po hneve ani stopy.
“Som Pútnik. Mám neomylný dar rozpoznať vyvolených.”
Pomaly prešiel pohľadom po všetkých jedenástich prítomných, dal si záležať, aby každému zvlášť pozrel spriama do očí.
“Tento výnimočný dar nespočíva v tom, že viem odlíšiť ženské pohlavie od mužského.”
Zasmiali sa, dusene, maskujúc smiech kašľom, alebo len nemým úškrnom. Všetci okrem Sečeňa, ktorý na neho hľadel stále rovnako chladne. Pútnikovi pohľad tohto mága odjakživa pripomínal kapra, s naširoko postavenými očami, ktoré vydržali veky hľadieť bez jediného žmurknutia.
“Ani v tom, že rozoznám zrnká moci, to dokáže bársktorá jarmočná vedma. Priniesol som toto dieťa, lebo mi to napovedal hlas môjho Daru.”
Prsty mal starec v tejto chvíli zovreté v päsť, až na ukazovák, ktorý smeroval do prostriedku stola. Tam pokojne spalo už nakŕmené, v čistej perinke povité dieťa.
Hnev, ktorý znova ožil, nebol namierený na tých jedenástich, ktorí tu sedeli a odmietavo hľadeli na toto čudo. Zlostil sa sám na seba. Prvýkrát za svoj dlhý život pocítil, ako ho gniavi balvan pochybností vo vlastné schopnosti.
Slova sa ujal ružolíci Žiar.
“Pútnik, budem určite hovoriť za všetkých, keď poviem, že dôverujeme v tvoje schopnosti, tak, ako Rada vždy dôverovala všetkým Pútnikom. Každý z nás dieťa prezrel a nikto nenašiel ani jediné zrnko moci v jeho duši. Navyše, je to dievča! Ak existuje nejaký dôvod, prečo by táto bytosť mala byť členom rádu, je nám skrytý. Teraz budeme hlasovať. Rozhodne vôľa Rady.”
Starec prikývol. Očakával takýto priebeh, ale prečo potom cítil ten nezvyčajný nepokoj? Zdvihol ruku.
Na svoje prekvapenie nebol jediný. Strohý Sečeň zdôvodnil svoj názor. “Veľmi podrobne som študoval starodávne stanovy rádu. Jedinou požiadavkou na to, aby sa akákoľvek bytosť stala cvičencom rádu Mocných je, že ju Pútnik označí za vhodnú. Jedinou požiadavkou na to, aby sa bytosť stala členom rádu Mocných je, že vykoná skúšky Mocných. Stanovy nehovoria nič o pohlaví cvičenca, ani o nutnosti použiť pri skúškach mágiu.”
“Nemožné. Nie je predsa možné prejsť skúškami bez použitia mágie,” povedal Traveň. Už to vyzeralo, že sa medzi mágmi strhne zdĺhavá teoretická diskusia, keď zasiahol Žiar. Výsledok voľby bol zrejmý. Nehlučne, len myšlienkou, privolal zo susednej miestnosti sedem či osemročné čiernooké chlapča. Prikázal mu vykonať na novorodeňati kúzlo zabudnutia. Dievča si len tak nespomenie, čo videlo v takom útlom veku, ale po svete behá dosť šarlatánov s kývajúcimi sa trblietkami, ktorí ovládajú remeslo hypnózy obstojne na to, aby z mysle mohli vydolovať i najrannejšie spomienky.
Chlapec prikývol a s očividným sústredením sa pustil do rituálu. Na svoj vek bol v mágii veľmi zdatný, ale musel si pomáhať šepotom a pohybmi rúk. Po chvíli zmĺkol, pozrel na Žiara a previnilo pokrútil hlavou.
“Čo sa stalo, Tido?”
“Majster, nejde to. Prepáčte.”
Pútnik zbystril pozornosť. Tido vynikal medzi žiakmi, bolo by prekvapením, keby zlyhal v takej jednoduchej úlohe.
Žiar, namrzený na svojho cvičenca, vyskúšal kúzlo na dieťati sám. Bezvýsledne. Po ňom i ostatní mágovia. Potom skúsili jednoduchšie kúzla. Všetky do posledného bezvýsledne. Vzrušenie v miestnosti zhustlo tak, že by sa dalo krájať. Pútnik sledoval tváre Mocných. Zrkadlilo sa na nich to, nad čím premýšľal i on sám.
Nejestvuje človek úplne odolný voči mágii.
Ako je potom možné, že tu dieťa leží a pokojne spí, zatiaľ čo dvanásti Mocní nie sú schopní jediného kúzla, ktoré by mu aspoň pohlo vláskom? Starec sa usmial a v duši sa mu rozlial hrejivý pocit zadosťučinenia.
Bolo zjavné, že sa hlasovanie bude opakovať.
V lese bolo šero i vo dne, no teraz sa zniesol ozajstný súmrak. Tido sa z hlboka nadýchol a vložil si do úst dva-tri žuvacie listy zmotané do guľôčky. Diva zacítila vôňu šalvie a tabaku.
Nikto z trojice si nepamätal, ako prežili, ako sa dostali na toto miesto a ako ďaleko je od ich pôvodného táboriska. Drugetovci ešte neboli pri plnom vedomí. Pán bude zúriť, keď zistí, že prišli o druhý voz i s dryádou a koňmi a služobníctvo sa podelo nevedno kam. Dievčina s nevôľou ukrojila kúsok zo zásob solenej baraniny. V tomto prekliatom lese niet ani zveriny, ktorú by bolo možné loviť. Podala smidku chleba a kus mäsa i ostatným dvom druhom.
Živec si priložil k ústam čutoru vyrobenú z kozieho žalúdka a vycedil z nej poslednú kvapku vody. Dive neuniklo, ako sa mu chvejú prsty. Vstal, aby sa vzdialil smerom ku klokoču rastúcemu opodiaľ, šiel si uľaviť. Zdalo sa jej, že kráča nervózne, tackavo a zároveň je v každom kroku obsiahnutá nezvratnosť. Šibeničný krok. Už sa chystala otvoriť ústa a povedať čosi Tidovi, ale tak ako tisíckrát predtým sa zháčila, hanbila sa vysloviť svoje predtuchy. Za roky ťažkých skúšok sa naučila im sama veriť, ale keďže ich nebolo možné rozumom zdôvodniť, bála sa výsmechu ostatných.
Mág rozlúskol jej váhanie sám.
“Spomínaš si na výučbu v Dóme? Traveň nás učil, že vzduch ako element je zložený z viacerých subelementov. Jeden z nich potrebujú živočíchy a ľudia, druhý naopak rastliny. Ten čo vydychujeme my, dýchajú stromy; ten čo vydychujú stromy, dýchame my.”
Hľadel na Divu a v hlbokých temných očiach sa zrkadlili plamienky. Odraz ohňa hltajúceho otep narýchlo nazbieraného raždia, alebo i čosi iné?
“Premýšľam, čo by sa stalo, keby odrazu stromy na jednom mieste, okolo nás, prestali dýchať.”
Dievčina od prekvapenia otvorila ústa. Spomenula si na príznaky, ktoré ich všetkých postihli; závrať, bolesť hlavy, malátnosť, dusivý pocit a mdloby.
“Ako sa môžu stromy dohodnúť, že prestanú dýchať?” šepla v úžase.
“Neviem, dievča, neviem.”
Ešte stále hľadel spriama na ňu. Posadla ju potreba sa k nemu privinúť, položiť hlavu do jeho dlaní a schovať sa pred celým zlým lesom do jeho objatia. Otriasla sa a premohla hlúpu chvíľku slabosti.
“Musíme sa hýbať, ísť ďalej, aby sa to nestalo znova. Nemôže predsa prestať dýchať celý les.”
Tido prikývol, vstal a šiel pripraviť na cestu kone i Drugetovcov. Diva zalietla pohľadom ku kríku, za ktorým zmizol Živec, no v tme nikoho nevidela. Vstala od ohniska, k húštine to bolo najviac dvadsať krokov. Obišla ker klokoča, zavolala na neho menom. Nič. Vôbec žiadna odpoveď, žiaden zvuk, len pod nohami jej pukali zrelé plody dreviny. Zastala. Pukot ustal, rozhostilo sa zvláštne ticho. Nebolo počuť šumenie listov, vŕzganie starých kmeňov, praskanie ohňa, frkot koní. Vôbec nič.
Rýchlo sa obrátila späť k táborisku. Zovrelo jej hrdlo. Oheň nebolo vidno, ostala len tma. Azda ho už uhasil Tido? Na mieste, kde len pred chvíľou táborili, bolo pusto.
Priložila dlane k pahrebe. Nesálalo z nej žiadne teplo, popol musel vychladnúť už pred hodinami. Chvíľu sa snažila sledovať koľaje vyjazdené vozom do zmesi blata a hnijúcich listov, ale svetla bolo málo a rozum jej hovoril, je to zbytočné, zbytočné… Zúfalstvo v nej začalo stúpať ako prílivová vlna, priam cítila, ako sa čierna mrazivá ruka načahuje k jej hrudi, snaží sa vziať do hrsti trepotajúce sa srdce.
Nie, Diva z rádu Mocných nezačne fňukať nad svojím osudom, nepremôže ju zopár stromov a hŕba suchých listov. Musí prežiť, za každú cenu.
Diva bola ustatá nekonečnými hodinami blúdenia. Od vysilenia sa zviezla na zem a oprela sa o kmeň starého duba. Vedela, že je chybou ustávať, ale nemohla ďalej. Napokon, keď sa pár lúčov umrlčieho svetla prebilo cez husté koruny stromov, vybrala sa znova po stopách voza a koní, aké ale bolo jej zdesenie, keď po dlhých únavných hodinách opäť prišla na miesto, odkiaľ vyrazila.
Už nebolo pochýb, že v lese vládne prastará mágia, taká, že ju ani Tido so svojimi schopnosťami nevedel presne zaradiť. Čo za mocnú bytosť tu vládne? Je to mágia, ktorá dokáže ovládnuť i ju?
Teraz na chvíľu, len na chvíľu privrie oči a premyslí si, čo ďalej.
“Prepáčte, že ruším váš odpočinok, slečinka, ale zablúdila som. Vedeli by ste mi cestu do Lopeja prezradiť?”
Diva sa strhla, vyskočila na nohy. Vždy sa prebúdzala tak, akoby bola obklúčená armádou hrdlorezov – v strehu a s dýkou v ruke.
“Joj, v dobrom prichádzam, prosím, nechcela som vás vyplašiť.”
Dievča sa lepšie prizrelo pocestnej. Bola to kyprá žena, ružolíca. Ťahalo jej na štvrtý krížik, možno mala i o pár rokov viac, ale bola zachovalá; celkom určite to nebola sedliačka strhaná celoživotnou lopotou. I pekný odev prezrádzal, že azda ide o zemianku, a keď nie, tak aspoň o bohatú kupcovku. Dive stačil jediný pohľad, aby v mysli zotrela roky z jej bucľatej tváre a uvidela dievča zo svojho sna. Slovo, čo jej vyletelo z úst, ju samu prekvapilo, ale tušila, že sa nemýli.
“Mama.”
Pocestná ostala zarazená.
“Akáže som ti ja mama. Chúďa, azda blúznite? Mám ja, veru, štyri deti, ale všetko do jedného sú to šuhaji, pohľadní.” Dlhú chvíľu pozerali jedna na druhú a pod silou toho pohľadu sa v ženiných očiach začali zrkadliť tiene spomienok.
“To nie je možné, nikto to o mne netuší. Žeby predsa?”
“V istom dome vo Vydrici ste ma povili. Prišiel si po mňa Pútnik, za mešec drahých kameňov.”
“Ako to môžete vedieť?” vykríkla žena, chytila sa za hlavu, ale isto jej čosi našepkalo, že je to pravda, lebo ju zaliali slzy. “Dievčatko, si to ozaj ty? Ako ma len celý život mátala spomienka na teba. Ale vari som mohla inak? Povedz, aký si život mala?”
Diva mlčala.
Matka vystrela ruky a podišla bližšie.
“Dievčatko, veď ja ani neviem, ako sa voláš, isto si mala tvrdý život, keď tak mlčíš, ale určite ti nebolo horšie ako nebohej. Len povedz, odpustíš mi, nech je mojej duši ľahšie?”
“Diva sa volám.”
“Diva, dcérenka, poď, nech si ťa vystískam.”
Dievča sa nadýchlo, pozrelo na matku, potom sa bez slova otočilo a odkráčalo ďalej do lesa.
Určite držala priamy smer, ale tak ako toľkokrát predtým za posledné dni, podľa značiek, čo vyryla do kôry, pochopila, že opäť prišla na to isté miesto.
‘Zúfalstvo a smrť sú ako brat a sestra,’ poúčal Pútnik cvičencov zakaždým, keď sa vrátil z niektorej zo svojich ciest. Tie slová akoby počula i teraz, vyslovené jeho rozhodným hlbokým hlasom. Obrátila sa, či niekde neuvidí vetchú šedú postavu.
Zažmurkala. Bol tam, ozaj tam stál, len zopár siah od nej.
“Diva, vari si len nezablúdila? Či som ti nevravieval, že niet labyrintu väčšieho ako ľudské vedomie, a keď chceš šťastne prejsť bludiskom sveta, najprv musíš rozuzliť spletenec nití vo svojej mysli? Usmieval sa a celým svojim postojom vyžaroval pokoj a istotu. Diva mimovoľne podišla k nemu, akoby sa v tej pomyselnej žiare chcela ohriať, zahnať zúfalstvo, ktoré ju začalo zmáhať.
“Čo tu robíš, Pútnik?”
“Musím ísť ďalej, Diva, za svojimi povinnosťami. Podaj mi ruku, ak chceš, povediem ťa.”
“Ideš po ďalšie nemluvňa?”
“Také je moje poslanie.”
Dievča sklonilo hlavu a zahľadelo sa na konce svojich topánok. Keď sa zvrtlo, špičky sa jemne zaryli do mäkkej lesnej pôdy a nechali za sebou plytkú stopu vedúcu do pochmúrneho lesa.
Z koruny stromu blúdiacu dievčinu úzkostlivo sledovala dryáda. Teraz to bolo stvorenie na nerozoznanie zmenené oproti polomŕtvole z kúta voza. Telo jej mocnelo z hodiny na hodinu, nasávala životnú silu zo svojho stromu. Opäť sa k nemu privinula, zaryla údy do lyka, až cítila, ako v ňom prúdi miazga. A strom ju prijal, zaspieval radosťou nad sestriným návratom.
Dryáda s napätím pozorovala, ako Diva prehovorila k dubu, ako mu načúva a odpovedá. Už-už sa zdalo, že natiahne ruky, aby s ním splynula, ale v poslednej chvíli sa zvrtla a s chladným pokojom odkráčala. Opakovane. Dryáda bola presvedčená, že to nebolo preto, že by Diva ilúziám, ktoré pre ňu vykúzlila, neverila. Bolo to oveľa horšie.
Stvora sa nasýtila, zliezla dolu a dlaňou pohladila kmeň.
‘Ďakujem braček. Idem navštíviť naše sestry, bude nás viac, znova ako za starých čias’, zašepkala starému dubu a odkráčala, jemne našľapujúc na mäkkučký mach a opadané lístie. Prišla na lúku obkolesenú mocnými dubmi a nahlas zaspievala radostnú pieseň.
Práve to, čo rozospievalo dryádu, už zočil kedysi Tido v onú noc vo voze, v desivom zjavení, od ktorého sa mu žalúdok obrátil na ruby. Teraz to očami rozšírenými od hrôzy pozorovala i Diva.
Po nekonečnom blúdení sa les odrazu rozostúpil a pustil ju do svojho srdca. Stála uprostred lúky obkolesenej mohutnými dubmi a hľadela na znetvorené torzá tiel, prirastené k pevným kmeňom, na údy trčiace z dreva v nezmyselných uhloch, miestami hnijúce a hmýriace sa červami, miestami rozleptané akousi šťavou. Bolo ich tam šesť.
Diva siahla do záhrenia po flakón s bojovou drogou a naliala si jeho obsah do úst. Už jej nezáležalo na zlých snoch. Pochybovala, že sa dožije ďalšieho večera.
Do uší jej udrela radostná pieseň, hlas spieval o unavenom tele, ktoré prichýli drevo, o ustatej duši, ktorá spočinie v lone lesa, o zrodení víly, sľuboval nekončiacu radosť. Diva zbystrila pozornosť a vykročila k miestu, odkiaľ sa vznášala nádherná melódia. Zastala zoči-voči zelenookej bytosti.
“Neviem, ako si dostala mojich druhov, ale pravdepodobne taký údel čaká i mňa. Predtým však ešte na, tu máš čosi odo mňa.”
Prikrčila sa trochu, aby s dryádou bola tvárou v tvár, a potom vyprskla pľuvanec priamo do jej teraz už krásnej, sviežej tváre.
“Skap, beštia!”
Bytosť ani nemihla brvou, nežmurkla ostrozelenými očami, dokonca sa ani nesnažila zotrieť sliny poníženia z tváre, len jemným zvonivým hlasom prehovorila.
“Mýliš sa, ty nie si hodna takéhoto osudu. Nikdy z teba nebude dryáda, máš otrávenú dušu, nedokážeš milovať nikoho, ani len seba. V tvojom srdci číha len nenávisť k matke, čo ťa odvrhla, k mágom, čo z teba vychovali nájomného vraha, a ľahostajnosť ku všetkému ostatnému. Nič pekné, z čoho by vznikol nový život.Len rozklad a skaza.”
Čo také pekné mali v sebe ostatní, tí šiesti, ktorých teraz žerú termity a rozožiera živica? Chystala sa vyprsknúť otázku Diva, ale v zápätí sa zháčila.
Odpoveď sčasti poznala. Druget v sebe nosil lásku k svojej pani a jeho pani spomienku na staré časy, keď nebolo bolesti a štastne nažívala po boku svojho manžela. Jano a Žofa boli prosté duše, mali radi život, zábavu, dobré jedlo a svoje sny o budúcnosti, uprostred kŕdľa usoplených detí na fliačiku vlastnej zeme. A čo Živec ?
V Živcovi bola ľútosť nado mnou, opantala som ho zvláštne – úprimnosťou. Už vtedy, v prvú noc, keď ste sa vlámali do voza. Radoval sa, že mi pomôže, zmierni moje utrpenie.
V tej chvíli si Diva uvedomila, že ich rozhovor sa deje mlčky, dryáda jej prehovára priamo do mysle. Skôr ako stihla zabrániť ďalšej myšlienke, dryáda ju už mala prečítanú.
"A Tido?"
Prečítala som v jeho srdci, že ťa má rád, a tak som mu vyčarila Divu. Vo chvíli, keď umieral, objímal práve teba.
"To nie je možné. To nemohol byť Tido, klameš."
Divou zatriasla zlosť, úplne ju prebrala z otupenia.
"Bál sa o tvoj život a obdivoval tvoju odvahu. Bola si mu najbližším človekom."
"Vzala si život všetkým, ktorých život za niečo stál."
"Tak sa rodia dryády."
Diva dlho nehybne stála, až napokon mlčky prikývla. Otočila sa a vykročila do šera. Tušila, že tentokrát cestu von z lesa nájde.

zuna

zuna

Diskusia

zuna
Akosi to s tou kurzivou nezafungovalo:(
20.06.2015

Culter
Uf... nebudem hovoriť o nedostatkoch, lebo tvoje dielo skončilo o móóóc vyššie ako moje. :D Iba pocity. Trochu ma zmiatla nekonzistnentnosť poviedky. Nadpis Hore v hore mi pripomenula veselú pesničku ´Cesty II. triedy´ úvodná bojová sekcia zas akčné fantasy, po chvíli, od vety ´koľko je v tomto mešci...´ si nasadla na ´temný chodník´ a ten vydržal až do konca, dokonca sa rozširoval až do rozmerov šesť prúdovky... :D. Skoro som sa v čierňave sám stratil, a musím povedať (subjektívne) takéto príbehy nemusím. pokr...
21.06.2015

Culter
pokr... na druhej strane, musím uznať, že remeselne je tento počin nadpriemerný. Zvláštne, zaujímalo by ma, prečo sa nedostal do Antológie, na rozdiel od iných diel... Páči sa mi rozsah slovnej zásoby, staré, zabudnuté slová do takéhoto príbehu patria, atmosféra je naozaj magická, akurát som nepochopil, prečo na Divu fungovali driádine ilúzie, keď som mal pocit, že ani všetci Slovenskí mágovia ju nevedia očarovať... Dal som 7. Uvidíme, koľkí minuloroční CEFISTI sa sem prídu pochváliť... :)
21.06.2015

Stano Lacko
Ahoj,
no {i,} ma jednu nevyhodu, ze v texte nesmie byt enter - novy riadok. Plz pozri ci som ti to upravil dobre.
Cize ak mas dva riadky v kazdom riadku musi byt {i,TEXT.}
22.06.2015

zuna
@Stano LACKO , ďakujem za námahu, ktorú si si dal s naformátovaním. Odteraz už viem ako na to :)
22.06.2015

zuna
@Culter fíha, tú pesničku poznám a nikdy mi neprišlo, že by bola veselá, skôr clivá! Ale úprimne uznávam, že názov tvojej poviedky bol originálnejší :)
Každopádne ďakujem za tvoje postrehy a
nemusel si brať ohľady na svoje umiestnenie pri vypichnutí nedostatkov (koniec koncov ako pozerám do tabuľky delí nás len päť bodov)
(ja budem smelo a úprimne kritizovať, všetko na čo narazím, bezohľadu na to, koľko miest nado mnou alebo podo mnou to v tejto lotérii skončilo :) ) K poviedke: asi
utrpela trochu tým, že je to príbeh z väčšieho sveta. Ilúzie som poňala, že to nie je kúzlo začarované na osobu, ale je to vyčarovanie samostatnej entity,
ale to by si azda zaslúžilo vysvetlenie.
22.06.2015

William Cody
Suhlasim s Jancim, pribeh je nekonzistenty. Dovody vidim najma v retrospektive, resp. v jej nestastnom nacasovani v pribehu. Ten sam o sebe nema uvod, retrospektiva to nezachranila. Ocenujem prostredie aj postavu HP, cihlap autor sa za zensky nick neukryje;-).Je to take neucesane a vstup dryady do pribehu prichadza neskoro. Praca so slovom slusna, no na vacsinu zbornika to podla mna nemalo.
22.06.2015

jurinko
Mne tam chybali motivacie dryady. Vsetko bolo fajn, najlepsie boli casti kurzivou, dokonca aj mali vyznam pre dej (hoci to tak chvilami nevyzeralo), este aj ta prazdnota v Divinej dusi by sa dala pochopit (hoci prisla akosi prinahle), ale preco dryada vyvolavala iluzie, ktore zabijaju ludi, preco ich ten les tak nenavidel, to som tam akosi nenasiel. Keby to bolo motivovane nenavistou (dryadu predsa chytili ludia, ukazovali ju v cirkuse, tak ich mohla neznasat az na smrt, a ked sa dostala do svojho rodneho lesa, tak vyuzila vyhodu domaceho prostredia a pomstila sa), tak by to bolo akesi uveritelnejsie, nez ked to vlastne bol akysi laskyplny ritual, v ktorom jeden zivot skonci, aby sa zacal dalsi, plny pokoja a harmonie s prirodou, ktora dryady stvorila (ci znovuzrodila). Toto sa mi zdalo byt nedotiahnute. Mozno by to naozaj chcelo vacsi rozsah, v tom svete to asi cele dava vacsi zmysel...
23.06.2015

jurinko
[pokr.] Dal som 7
23.06.2015

zuna
@Cody vďaka za prečítanie, len mi toto nejde do hlavy" ... HP (hlavná postava?), chlap autor sa za ženský nick neukryje."
Akože ja chlap autor sa nezdarne snažím ukryť za ženský nick ? Či nechápem správne? Inak porotca M.Kolcún o tejto poviedke napísal,
že je cítiť, že to napísala žena,... sranda, no :)
23.06.2015

zuna
@jurinko juuj, z týchto výčitiek ma tvoja asi najviac mrzí, lebo nad tým, či je konanie postáv uveriteľné, skoro vždy vypľúvam dušu, v panike, že niečo
nebude sedieť si to dokola prechádzam. Mne sa to zdalo logické, les bol nepriateľský, lebo väznili vo voze chuderu utýranú dryádu (stromy a dryády =kamaráti),
dryádina motivácia bola prostá, zabezpečiť výrobu ďalších dryád, aby ich druh nevyhynul, bez nejakej pomstichtivosti a bez láskyplnosti.
23.06.2015

jurinko
Hm, len ked dryady chcu kazdeho, koho stretnu, zmenit na dryadu, tak vlastne konaju skoro ako upiri (klasicki, nie ti Kulhankovski), co by asi vyvolalo dost silne protitendencie (napr. taky rad bojovych magov sa celkom ponuka ako ekvivalent "slayerov"). Co ja viem, ja som z toho citil akesi sklamanie tej dryady, ze teda Diva je chuda prazdna, a preto sa nehodi na dalsiu dryadu (aj ju pustila, pritom ju mozno mohla k "objatiu" prinutit aj nasilim alebo ju mohla proste iba zabit, ked by jej les cestu neukazal). Na mna to proste posobilo ako nejaky harmonizujuci moment, akoby byt dryadou bolo vlastne fajn, hoci k tomu vedie narocna cesta, pri ktorej je nutne zomriet, ale zaroven musia byt motivacie spravne (objat si zenu, ktoru lubis; stratenu matku, ktorej musis odpustit; a pod.). No, ale ak si to tak teda nemyslela, tak sa necudujem, ze to nie je dotiahnute do konca :-D Lenze potom zas...
23.06.2015

jurinko
[pokr.] vznika trosku problem s tym, preco to nebola priamociarejsia akcia, preco to bolo take zasmodrchane? Husti bojovi magovia, ktori nevedia porazit jeden les (podobnost s Hobitom snad cisto nahodna, takze vyliezt nad stromy by asi nepomohlo, hm? ;-)) a dryadu, nie su vobec odolni voci jej telepatii, konaju bez vysvetlenia (jasne, domysleli sme si, ze dryada ich nejako opantala, ale co komu z nich ukazovala? ci to bolo dolezite iba pri Dive?), pricom nevieme ani, ako dryada usla, preco jej magia fungovala na Divu (vid vyssie) a ako to, ze iluzia sposobi, ze objimanie stromov ma take drasticke nasledky, kym doteraz cez ten les (az na dusive pocity) isli bez akychkolvek naznakov aktivity stromov? Naozaj je to akesi nekonzistentne. Ma to akoby dve roviny, ale ani jedna nie je dostatocne premakana na to, aby fungovala. Co je skoda, lebo obidve mohli byt zaujimave, hoci kazda inak. Ale...
23.06.2015

jurinko
[pokr.] takto sa mi zda, ze akoby uz nie je zaujimava ani jedna. Najma, ked napises, ze vlastne nijake hlboke veci si v tom nechcela, ze to bola vlastne poviedka o tom, ako sa dryada chcela rozmnozit. V lese. A preto sa nechala ukazovat ludom v cirkuse, co ju skoro polozilo, napriek tomu, ze vie ludmi telepaticky manipulovat a prinutit ich ist do lesa, kde ich sice akoze zabije, ale vlastne ani nie, iba jej posluzia ako akysi rozmnozovaci material. Ale nie v zombie style, ale v akomsi smutnobolnom hlbsom style. Ale vlastne nie, lebo to si tam nechcela, tak iba v rozmnozovacom style, bez dalsieho. ...
23.06.2015

jurinko
[pokr.] A toto cele funguje aj vtedy, ked ide o bojovych magov a jedinu magii odolnu babu na svete, ktora sice cely cas vyzerala, ako hlavna postava, ale vlastne nebola, cize ta jej plasticka minulost bola vlastne zbytocna. Rovnako ako sluzobnictvo, ktore tam ani nemuselo byt. A chora teta, ktoru jej milujuci manzel chce zachranit, ale inac vobec nezasiahne do deja. A skrati. Ti nam iba ukazali, ze bojovi magovia su vlastne trpaci, ktori maju Asterixov napoj (a vedia otvarat zamky bez kluca). Hm... To si zasluzi 7/10? :-D (Nic v zlom, ale niekedy je fakt lepsie, ked tu poviedku autor necha hovorit samu za seba, aspon si v nej citatel najde aj to, co tam ani nebolo, a moze nad nou rozmyslat ;-) )
23.06.2015

zuna
@jurinko teeeda si sa rozpisal :) ale veď ja som to presne tak napísala, ako píšeš v prvej časti, presne to sklamanie dryády z toho, že v Dive nie je nič dobré,
avšak dryádine sklamanie pramení z toho, že tým pádom z nej nemôže byť vytvorené nič nové (to je to nosné), nie z nejakej dryádinej ľudskosti a lásky k ľuďom, tú nemá prečo cítiť.
Takže stratila o ňu záujem a Diva dostala šancu na život. Na život, ktorý za to nestojí.
Protitendencie boli také, že tým lesom prestali ľudia chodiť, cesta je opustená. Čo komu dryáda ukazovala to v texte je a máš úplnú pravdu, že autor má nechať hovoriť poviedku samú za seba a ja si to, dočerta,
stále opakujem, ale stále ma rovnako svrbia prsty veci dovysvetľovať, čo je samozrejme úplný fail :)
23.06.2015

zuna
Pokr. No ale keď už vysvetľujem, tak tá minulosť mala ilustrovať že Diva nikam poriadne nepatrila, aj medzi "svojimi" bola "divná", ina. Medzi mágmi bez mágie, medzi mužmi žena, to vplyvalo na jej duševnu osirelost, ktorej sa nevzoprela
23.06.2015

William Cody
Áno "HP" ako hlavná postava a áno, mal som pri jej vykreslení ako "chlapožene" (rozumej minimum ženskosti) subjektívny pocit, že takáto postava je z mužského pera.
24.06.2015

jurinko
Vies, ze ja sa skoro vzdy rozpisem :-D Takze smutok z toho, ze z Divy sa nemoze stat "harmonicka" dryada tam bol zamerne, ale motivacia dryady bola iba rozmnozovanie? Tomu nerozumiem, ale asi je to fuk, ze? :-) (to, ze sme sa ex post dozvedeli od dryady, co im ukazovala, je sice pravda, ale pocas samotneho tapania Divy tape aj citatel, lebo nevie, co sa Tidovi ci Zivcovi zenie hlavou, ani to, ci ju teda Zivec naozaj pustil alebo nie... to som mal na mysli, ked som pisal o tom, ze tie iluzie su dolezite asi iba pri Dive, pretoze u nej sme ich videli "v realnom case", kym u ostatnych nie)
24.06.2015

jurinko
(a nebola cesta opustena primarne kvoli skratom?)
24.06.2015

jurinko
(aha, mala sa presvedcit, ze to nebolo to najhorsie... hm, ale to neznamena, ze to vedia aj pocestni, ktori tade nechodia, nie? proste, zda sa mi, ze to asi sice mas prespekulovane, ale tie "naznaky" su tam prilis skryte, potom tomu niekedy niekto aj nerozumie a je z toho zmateny...)
24.06.2015

Nadalan
Pri geografickej zmienke som hneď nazrela do google maps. Bolo to zážitkové čítanie zo slovenského prostredia :) Čertovicu dobre poznám, preto som si les dokázala celkom živo predstaviť. Najviac sa mi páčila scéna z minulosti, kedy sa ukázalo, akú zaujímavú vlastnosť má Diva. Tú by som jednoznačne vyzdvihla a dala jej 10 bodov bez mihnutia oka. Celkový dojem mi trošku pokazil záver. Bol prirýchly. Plus Divu som nevnímala ako postavu bez srdca. Možno kvôli tejto scéne: „Posadla ju potreba sa k nemu privinúť, položiť hlavu do jeho dlaní a schovať sa pred celým zlým lesom do jeho objatia. Otriasla sa a premohla hlúpu chvíľku slabosti.“ Z toho som vydedukovala, že nejaké city má, ale snaží sa ich schovať, lebo to vyžaduje jej profesia (po prvom čítaní, uznávam, že po treťom, štvrtom, atď čítaní sa to dá pochopiť aj inak). (pokrač.)
24.06.2015

Nadalan
(pokrač.) Ako čitateľ som zostala nesvoja z toho, či je dobre alebo zle, že sa Diva nestane driádov. Tento zvláštny pocit sa mi páčil, pretože to poukazuje na fakt, že nič nie je len čierne alebo biele. Ono je to asi dobre, lebo Diva nakoniec prežila. Akurát dôvodom je, že nemá city, čo je na druhú stranu blbé. Akurát pre mňa to bolo v konflikte s odcitovanou vetou vyššie.
24.06.2015

zuna
@Nadalan z tvojho komentáru mám radosť, lebo píšeš o tom, čo som sa tam snažila vložiť. A city, nie že by ich nemala vôbec, ale sa snažila ich v sebe udusiť, lebo ich považuje len za slabosť, tak nejak ... :)
24.06.2015

mayo
ta retrospektivna cast sa mi chapala ovela lahsie, nez ten zvysok (a ta scena s dietatom bola naozaj zaujimava). pred koncom sa mi to celkom poukladalo, no ten konieco som vobec nepochopil tak, ako ste ho neskor v komentaroch rozobrali. ale ako uz vravel Jurinko, niekedy je lepsie nevysvetlovat, a nechat na citatela, nech si veci interpretuje podla nalady. ale toto podla mna nebol ten druh textu, napisala si ho s presnym zamerom. v tom pripade treba dej podat takym sposobom, aby text prinajmensom velka vacsina citatelov desifrovala presne tak, ako to myslel autor. a v tom je podla mna naozajstny kumst :) pacil sa mi napad s lesom, ktory prestal dychat (hoci, ked sem pride Adhara, opravi Ta, ze rastliny tiez dychaju kyslik ako aj my a vydychuju CO2, lenze cez den, pri fotosynteze, zaroven robia presny opak a vo vacsej miere, takze to vyjadrenie, ze stromy vydychuju kyslik, je nepresne).
24.06.2015

mayo
okrem toho uz len nejake drobnosti (ake su to "gate od strachu"? :D) a termity na slovensku? to snad nie. dobre dobre, je to fantasy, ale naco tam pliest takyto konkretny entomologicky vyraz, ked si mohla napisat trebars "chrobač". ten vtipek o pohlavi dietata bol tiez mily (btw minule som pocul rozhovor dvoch deciek: "mam noveho braceka," chvali sa jedno, akoze sa uz narodil. "a ako zistili, ze je to chlapec?" pyta sa druhe. "neviem..." ozve sa mama: "no ved porozmyslaj." ...pauza... "rontgenom?") to len tak na okraj :)
24.06.2015

Puf
Mam pocit, ze som zase nieco nepochopila. K pozitívam - je to na úrovni napísané, doslova sa to číta samo a ani na chvíľu nenudí. Páči sa mi aj domáce prostredie. Čo sa týka názvu, je úplne ničnehovoriaci a hodil by sa prakticky každej poviedke, kde sa niečo deje v lese (ja viem, že "mám" čo hovoriť, názvy hľadám ťažko a obvykle dielku zo zúfalstva prisuším niečo podobne neutrálne :)). Nesedia mi proporcie poviedky - Dive sa venoval takmer celý priestor a dryáda bola iba tak bokom, no na konci som sa dozvedela, že to nebol Divin príbeh ale dryádin. A pritom celý čas sledujem Divu, čakám, čo sa jej stane na konci - ako poviedka vyvrcholí - a nič. Teda, nič z pohľadu Divy a cítim sa trošku oklamaná, že som ju sledovala akoby "zbytočne" a vynárajú sa mi nezodpovedané otázky o dryádach. Preto to ani neviem ohodnotiť, nerada by som dala zlú známku peknému textu ak som niečo nepochopila.
11.07.2015

zuna
ďakujem za komentár. Nuž, pre mňa je Diva tiež tá hlavná, ale niekde sa stala chyba, keď to tak nevyznieva. A názov.... je z môjho cyklu Dole v dole, Hore v hore, V stredu v strede, Práve to pravé (ehm .. to je položart :))
23.07.2015

Kr4b
Neviem, možno som už zblbnutý GoTkom, ale pokiaľ je hlavná postava len postava, okolo ktorej si žije celý svet a ďalšie postavy, sledujúce vlastné ciele a majúce vlastné príbehy (hoci "kamera" sa na ne nezameriava), neberiem ju celkom ako HP. Ďalší príklad ma napadá z jednej počítačovej hry (je tu nejaký fanúšik Mass Effectu 2? Ja viem, stránka o literatúre a ja sem pletem toto...) kde hráč hrá za jednu postavu, ale pritom často pomáha iným postavám a tak je vlastne iba súčasťou, akýmsi katalizátorom cudzieho príbehu. Iné je to pri Zaklínačovi, Eragonovi a iných, kde ide o ich osobný príbeh a cudzie príbehy ho len kde tu krosnú, kde tu spomalia a kde tu zrýchla (dobre, u Zaklínača to nie je celkom tak, ale on je aj tak "ten hlavný hrdina"). V každom prípade sa mi nežiadalo ďalšie dovysvetľovanie, nad niektorými Jurinkovými komentmy som krútil hlavou...
28.07.2015

Kr4b
..Poněvač mne to bolo viac-menej jasné hneď tak, ako to (podľa komentov veľmi pravdepodobne) myslela zuna a aj som to bral ako niečo väčšie, nečakal som inscenáciu s kulisami a všetkým, zameraným len čisto na postup jednej postavy z bodu A do bodu B, pričom sa preseká pár problémami, dopne jej pár vecí a dostane ju pár plottwistov. Nemusí sa nutne každá vetvička na konári vetviť ďalej, aj keď by mohla. Ostatne, na strom môže byť aj tak pekný pohľad. Tu bol :) U mňa za 8
28.07.2015

zuna
off topic, ale ... hihi, GoTko je taký špecifický svet, že keď je postava, o ktorej si myslíš, že je hlavná, tak čoskoro zomrie :-) (prosíííím, tyriona nieee, tyriona nieee)
29.07.2015

Kr4b
prosili sme aj o Jona :/ ale tak, Melissandra tam na čiernom hrade nie je len pre parádu :D Je to tak očividné, že ho určite neoživí. A hej, GoTko je strašne obrovský, žijúci svet, ale prečo neveriť, že aj takéto kúsky sú z podobne veľkého sveta? :D (veď vlastne aj sú, žejo)
29.07.2015

zuna
chceš povedať, že nie je šanca, žeby tých tridsať rán nožom prežil ? :) Samozrejme, ešte väčšieho :-P
29.07.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.