Siedmy pád

Vesmír je tajomné miesto plné tajomných bytostí.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Siedmy pád
Človeku dobre padne, keď všetko správne do seba zapadne a nič nepadá. Nie som človek, ale ani ja pády nemám rád. Vždy ma rozčarujú. Zvlášť, keď ich je veľa.
Prvý pád nastal na okraji sústavy Noxet. Do čiernej diery padala malá planétka Plixet, obrastená nádherne zelenou flórou a faunou pestrejšou ako na Pandore. Bola by jej škoda. Tak som ju zafixoval časopriestorovou singularitou a doprial som jej čas dočkať sa chvíle, keď čierna diera žožerie sama seba a nebezpečenstvo pominie. Bol to len malý pád, ledva nakrkol moju zvedavosť.
S druhým pádom som sa už tak ľahko nevyrovnal, stál ma miliardu duší, ktorým odo mňa neprišla záchrana včas. Riedko zaľudnený neveľký svet s dúhovými jazerami a potokmi plnými zvláštnych podvodných tvorov sfúkol z kozmickej mapy hviezdny vietor. Čo vietor, rovno hurikán. Začal som mať podozrenie, že za pádmi sa skrýva čiasi ruka. Koho ruka alebo čoho žiadostivosť si tak veľmi trúfa ničiť?
Tretí pád bol neočakávane krátky. Komusi sa asi zachcelo rozlúpnúť mesiac, osídlený kolonialistami zo Zeme a tak ho praštil na kokos Jupitera, že z neho nezostali ani fragmenty, akoby kopol cukrovú loptičku do bránky a bránkarovi sa z jej nárazu ani nezatočila hlava. Komu mohol stáť ten úbohý kus šutra v ceste? Alebo čomu? Bol som tak blízko a predsa nikto z mnohých kolonistov neprežil . Vrátil som sa teda späť k Plixetu kde všetko začalo. Overiť údaje senzorov, prepočítať každú jednu hodnotu, i tú najnenápadnejšiu.
Nebolo mi vôbec jasné koho alebo čo by som mal hľadať, ale už mi bolo jasné, že niekoho alebo niečo. Štvrtý pád prišiel vzápätí . Celá Mliečna cesta sa zachvela, jej neopakovateľná špirálovitá podoba sa začala meniť, najprv vcelku neúhľadne, neskôr nabrala podobu rozviateho piesku. Hviezdy a planétky padali jedna cez druhú, ale nezastihli ma nepripraveného. Rozprestrel som pod nimi silové pole a mäkko som ich všetky do jednej pochytal.
Až piaty pád mi prezradil pôvodcu všetkej tej nečakanej skazy a veľmi ma prekvapilo, kto sa ním stal. Bol to Medzihviezdny Lietavec. Ukázal sa, lebo keď spomalil a začal pristávať, musel sa vykašlať na svoju kamufláž. Roztiahol krídla z lesklých kryštálov a zosadol na Venušu, ktorá sa mu práve dokotúľala k nohám. Zatajil som dych. Bol taký nádherný. Každý kryštálik zapadal do druhého a leskli sa tisícimi farbami na čiernom podklade ako pravé drahokamy.
Počul som už rozprávať o Lietaviciach, o ich zvyku vybrať sa občas z jednej strany nekonečného temného vesmíru na druhú. Tam v čiernych kútoch na jeho okraji, ukrytí pred zrakmi civilizácií hniezdia mnohí a odrážajú čiernočiernu tmu, aby ich nikto nemohol nájsť. Môj smútok vystriedalo nadšenie. I ja budem teraz môcť rozprávať o tom, že som jedného takého krásavca videl. Ale to už hrozil šiesty pád, Venuša sa zaborila do môjho pomocného vankúša pod váhou ohromného kozmického tvora.
Rýchlo som sa sám zhmotnil v dostatočnej veľkosti, aby ma Lietavec nepokladal za potravu. Uklonil som sa pred ním a predstavil svoju úlohu. Keď obor-vták zistil s kým má do činenia a s čím sa tu zahráva pri svojom prelete galaxiami, previnilo sklonil hlavu a prisľúbil, že bude otvárať čierne diery iba na miestach dosť vzdialených od planét, žiadnu už nesfúkne mávaním svojich mocných krídel, nebude zakopávať o malé mesiace a pristávať na ničom, až kým nedoletí do cieľa. Aby sa žiadny siedmy pád už nekonal.
Keď odletel, zase som sa schoval. Moja prítomnosť nesmie by ť očividná, obyvatelia mojich svetov by ju nepochopili, stačí, že som.
Väčšinu planét som vrátil na miesto, kam patrili, zatočil znovu špirálku mliečnej dráhy akoby bola šľahačkou na dobrom koláči. Nie, nie som človek, ale aj ja mám rád, keď je vo všetkom poriadok a nehrozí žiadny pád.

Monika Kandriková

Monika Kandriková
Čo ma nezabije nech rýchlo utečie! :D :D

Diskusia

Tatiana Lajšová
Dala som 9, bod dole za nemastný neslaný koniec. Inak sa mi poviedka páčila - štylisticky vyvážený, hry so slovami pád nevyrušovali, nápad zaujímavý, len škoda toho záveru - čakala som niečo prekvapivejšie, možno temnejšie. Pekná práca.
02.02.2015
Nadalan
"Rozprestrel som pod nimi silové pole a mäkko som ich všetky do jednej pochytal." Túto vetu som si čítala asi 4krát, lebo sa mi veľmi páči. V podstate nemám rada tieto typy príbehov bez dialógov. Dala som 9 bodov :) lebo za hoďku práce si to zaslúži.
02.02.2015
jurinko
Toto je vynikajuca poviedka. Skoda, ze PnP nehodnotievam, 9 by tomu pristala :-)
03.02.2015
Monika Kandriková
Vďaka, komentátori. Tentokrát mi nápad padol do hlavy a poviedka, snáď, všetkým dobre padla pri tom snehopáde za oknami.
04.02.2015
mayo
toto bolo mile, ani nie scifi ale taka pekna rozpravocka, ktora veselo ignoruje vsetky zakladne pravidla fungovania vesmiru ale vo vysledku to nevadi :)
06.02.2015
kAnYs
Presne ako povedal Mayo. Rozpravocka. Sci-fi je na tom leda tak ten slovnik. Rozpravocky ma nelakaju. Meh. Nebudem ale hnusný technicky to bolo zvladnute v pohode, aj ked to bolo iba rozpravanie v prvej osobe. Nelaka ma skratka ta premysa. Pan boh nas zachranuje (som ateista) pred rozprávkovým tvorom (som realista - aj ked to je siroky pojem). Nehodnotim. Pokazil by som ti hodnotenie :)
15.02.2015
Aleš Horváth
prečo uz nie su poviedky na počkanie? celkom dobre citanie. kratke strucne jasne vtipne a originalne
25.05.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.