Biela brána

PNP
Filmová história scifi
A odrazu si uvedomila, že nevie kde je. Oslepujúco jasný, jagavý sneh sa rozprestieral všade navôkol, na bielu prikrývku do výšky kolien padali jemné vločky, akoby niekto hore sypal práškový cukor a vetra sa v nepravidelných intervaloch zmocňovali záchvaty hnevu. Na chvíľu ju premkol taký strach, že sa zabudla báť o svojho mladšieho brata. Odhodlanie nájsť ho ale nakoniec zvíťazilo. Nemohla sa predsa vrátiť domov bez neho. Mala ho strážiť. čo by jej povedali rodičia, keby sa priznala, že si celý čas SMSkovala s kamarátkami a želala všetkým šťastné Vianoce. Oni jej ich tiež želali. Veľmi to nezaberalo.
Nikdy nemala rada tú chatu. Bola vľúdna a pekná, navonok útulná s ohníkom plápolajúcim v krbe a vôňou mamkiných koláčikov, otupujúcou zmysly. Ale ona vždy vedela, že to je len povrch, posledná napadaná vrstva snehu. Pod ňou sa skrýval chlad a ľad a tma, staršie než ona, staršie než tá chata, staršie než čokoľvek, čo si dokázala predstaviť. Desilo ju to, rovnako ako samota v ktorej chata stála a nekonečný priestor všetkými smermi okrem severu, kde sa rozprestieral zlovestný les.
Sneh rýchlo padal a stopy jej brata sa jej čoskoro stratili z očí. Už mohla len hádať, či ich nasleduje, ísť dopredu a dúfať, že nezmenil smer. Ale prečo by to robil? Stopy viedli rovno bez odbočiek, kým ich zasypali biele vločky. V meste ich mala rada. Kamarátila sa s nimi, robila z nich gule a hádzala ich po spolužiakoch, jedla sneh a potom si užívala týždeň doma vypísaný od doktora. Ale keď na Vianoce prišli sem, aby našli pokoj, ona našla iba samotu a smútok. Už začínala ľutovať svoju namrzenosť a nemožnosť zdieľať sviatočné šťastie s kamarátkami jej pripadala ako drobnosť v porovnaní s problémom, ktorému práve čelila. Bola to jej chyba. Mala jednu jedinú jednoduchú úlohu a aj to zbabrala. Slzičky jej mrzli na tvári skrčenej od bezmocnosti.
Zrazu niečo zbadala, nejaký pohyb. Zastala a započúvala sa do piesne vetra, tvár, červená od zimy a hanby, jej zmeravela. Vietor hral smutnú, pomalú melódiu. Nebolo to iba nezmyselné fúkanie, on k nej naozaj prehováral. Priateľsky. Povzbudzujúco. Jemne do nej strčil svojím neviditeľným prstom, až sa zatackala vpred a za krk jej zapadla kôpka snehu z goliera. Pobádal ju k ďalšiemu kroku. A ona šla, pretože už nevedela, čo má robiť. Odovzdala sa bielemu vesmíru okolo, odovzdala sa nekonečnej prázdnote. Nevedela kedy ani ako, v jednej sekunde kráčala vpred, v ďalšej pocítila nezvyčajnú voľnosť pod čižmičkou, nato letela vzduchom a nakoniec skončila tvárou v niečom mäkkom. Necítila to, iba videla. Chlad jej z tela vysal všetok cit. Ale ten obraz bol nádherný - ako sa tam len tak zjavil z ničoty. Bol to zázrak.
Videla svojho malého brata, ale nevládala vstrebať jeho prítomnosť. Nemohla. O jej zrak bojovala obrovská jednoducho zdobená jedľa, žiariaca blahom, stoly, prehnuté pod ťarchou hromád darčekov, zvláštne malé bytosti, pripomínajúce trpaslíkov zo Snehulienky a veľký tlstý muž v červenom s prívetivým úsmevom, ktorý sa blížil k nej a trochu podozrievavo si ju prezeral.
"Anka!" zvýskol jej brat, keď si ju všimol a rozbehol sa k nej po dlhom červenom chlpatom koberci.
"Čo tu robíš? Myslel som, že ty sem nikdy nenájdeš cestu."
"Hľadala som ťa," hlesla Anka a pokúsila sa o úsmev, hoci nevedela, či ju skrehnuté svaly poslúchli.
"Prečo? Bol som preč tak dlho? Rodiča sa už vrátili?"
"Nie..."
"Prečo si ma hľadala? Celý čas si bola zavretá v izbe, myslel som, že tam ostaneš až do večera."
"Zišla som dole ochutnať nejaké mamičkine koláče a zistila, že tam nie si a že dvere sú odomknuté," povedala popravde. "Zľakla som sa. Myslela som len na to, čo mi rodičia spravia, ak ťa nenájdem a neprivediem späť. Ale ty... Ty..."
Muž v červenom jej pomohol na nohy a oprášil z nej sneh.
"Tvoj brat je v poriadku. Občas ma príde navštíviť a pozrieť sa, ako sa tu darí. Chcel vidieť, ako to tu mám zariadené na Vianoce. Nemusíš sa báť."
"Kde to som?" vydýchla Anka. Muž sa usmial a biele fúzy sa ohli okolo jeho líc.
"Tam, kam dospelý môže vstúpiť iba raz. Na mieste čistoty a večného pokoja."
Jej brat sa zatváril pobavene, ale nečakal, kým Anka pochopí.
"Mali by sme sa vrátiť," vyhlásil. "Ja som neodišiel z domu, ale ty si zablúdila. Neviem, ako tam dopravíš svoje telo," dodal rozpačito.
"Svoje telo?" prekvapene zvolala Anka.
"No.. Áno. Nie sme tu telom," vysvetľoval jej brat, "iba dušou."
Muž v červenom sklopil oči a tiež sa zatváril smutne.
"Už nie si dieťa," povedal jej. "Už nie si taká čistá, aby si sem mohla vkročiť viackrát. Ale nie si taká stará, aby si mohla ísť ďalej. Dovolím ti preto vrátiť sa späť na zem. Pre tento krát."
"Dýcha! Dýcha! Och, môj bože, ona žije!"
Hlas jej matky jej rezonoval v ušiach, matne vnímala, ako jej necitlivé telo niečo tuho stislo.
"Prepáčte ´pani, ale treba ju rýchlo vyzliecť a osušiť. Môžete jej zatiaľ uvariť čaj," oozval sa neznámy hlas.
"Och, samozrejme, iste, áno..."
Tlak na jej telo trochu povolil a Anke odrazu bolo strašne teplo. Skúsila sa pohnúť, ale svaly ju poslúchali len nepatrne. Pripadala si ako na špagátoch.
"Nie, nehýb sa," zahriakol ju rázne neznámy. Nad sebou uvidela muža v červeno-čiernej bunde s červeným krížom. Toho, čo ju priviedol späť. Ale jeho odev sa trochu zmenil a fúzy... tie tiež zmizli.
Onedlho už sedela na sedačke a nechávala sa striedavo objímať mamkou i otcom. Jej brat sedel poblíž a pozoroval ju zvláštnym, skúmavým pohľadom. Opätovala mu ho a prikývla. Jeho tvár sa rozžiarila. Vedel, že pochopila, čo sa tam vonku stalo.
"Tak veľmi vám ďakujeme," povedala mama záchranárovi, keď bol na rade na jej objímanie otec.
"Nebyť vás... Ani len nechcem pomyslieť na to, čo by sa mohlo stať."
"to je v poriadku," usmial sa tým svojím upokojujúcim spôsobom. "Ľudia si musia pomáhať, a na Vianoce majú cítiť iba šťastie."
"Ale čo vaša rodina? Nevraciate sa za ňou?"
"Oh, nie. Ja musím ostať v službe a dávať pozor na nečakané situácie."
"Ostaňte aspoň chvíľu, zanedlho budeme večerať!"
"Prepáčte mi, nemôžem. Musím sa rýchlo vrátiť. Myslím, že odtiaľto to zvládnete samy," povedal. "Ja už naozaj musím ísť. Veselé Vianoce."
To boli jeho posledné slová, odišiel a zavrel za sebou dvere a jediným dôkazom, že tam kedy bol, bola mláčka roztopeného snehu pri dverách. Anka odstrčila otca, rozbehla sa k oknu a pritisla naň nos. V jednu chvíľu snehom kráčal muž v červenom, v ďalšiu zavial vietor a muž zmizol. Bez toho, aby čo i len trošku rozmýšľala nad svojim konaním, rozbehla sa k dverám a vybehla von. V metelici toho nebolo veľa vidieť, no kým ju otec stiahol späť všimla si, že poza chatu, smerom, ktorým šla hľadať svojho brata, vedú iba jedny stopy.
Tie jej.

Kr4b

Kr4b
That guy

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Námet skvelý, ale čítanie ťažkopádne. Štylisticky hlavne vadia opisy na začiatku, kým som sa cez ne presekal, bolo to drsné, potom sa to čítalo spokojne. Veľa opisov na začiatku škodí :-) za 6
07.12.2014

Kr4b
Neviem, ako si to po sebe čítam, s opismi nemám vôbec žiaden problém. Zato mi vadí "...a nakoniec skončila tvárou v niečom mäkkom. Necítila to, iba videla." ... A myšlienka tiež nebola podaná práve najjasnejšie :/ Sám by som to nepochopil.
07.12.2014

Culter
Ja som spokojný. Taká temnovianočnomrazivá náladovka. Mne opisy nevadia, na jednu hodinu, uf super rozsah, navyše umne použité obe témy. Nelogickosti v mysterióznom svete neriešim, nechávam sa nimi unášať. Dobrá práca. 10
07.12.2014

Šaňo aka Babcom
Ten rozsah je na hodinu ozaj veľmi pôsobivý! Prvá polovica bola pre mňa asi až príliš monologická a opisná. Osobne by som asi vyškrtal niekoľko vecí, ktoré práve nesúvisia s obsahom a nápadom a majú skôr retardačný vplyv, aby to lepšie plynulo (napr. ten popis vzťahu k snehu v meste). Chýbajúce čiarky mi trochu robili problém tým, že neurčenú štruktúru danej vety si musím dopracovať. Nápad sa mi veľmi páči. Nechápem ale ten záver so stopajami - ak odišla sama, kde bol brat? Jeho telo nevidela, keď ho hľadala v byte, ak ho naozaj opustila len duša? Pripadá mi to nelogické. Inak som v momentoch mal pocit akoby som čítal Snehovú kráľovnú, malo to fajn atmosféru.
07.12.2014

Kr4b
Nelogickosť s tým jej bratom, čo ho nikde nevidela som si uvedomil až trošku neskôr a musím uznať, že je to riadna podpásovka pre čitateľa. pôvodne som mal v pláne napísať tam, že Anku pochytil taký stres, že ho "prehliadla" keď sa schoval niekam pod deku alebo pod stromček, ale to by bolo dosť na r*ť vysvetlenie :D Ale naozaj beriem postreh s "retardačnými" opsimy, aj ke´d si to nazval trochu prehnane :D Neretardujú dej, iba ho neposúvajú vpred. Ich význam by sa dal nájsť v tvorbe atmosféry.
07.12.2014

Šaňo aka Babcom
Retardačný znamená spomaľujúci. :) V tom význame slova som to aj myslel. Kuk do slovníka. ;)
07.12.2014

Kr4b
Aha, ok :D Myslel som si, že to znamená niečo ako "degradačný pre dej"
07.12.2014

zuna
Mne to vôbec nepripadalo, že som sa musela niečím presekávať, alebo že pôsobili opisy ťažkopádne ani retardačne. Ani by som nič neškrtala, viem, že sa to často tvrdí, že v poviedkach má byť len to, čo posúva dej vpred, ale pre mňa tie reči o koláčikoch, kamarátkach a SMS, snehu v meste pomohli nabudiť atmosféru.Veď toto nie je šlabikár pre osobitné školy, že každá veta musí byť nadupaná akciou, inak neudrží pozornosť čitateľa! Mne skôr prekážala tá hŕba nezodpovedanýh otázok, napr. vidno len jedny stopy, tie jej, to znamená, že ten záchranár nebol v lese po ňu? Alebo to bolo v jeho nadprirodzenosti, že nezanechával stopy? Prečo potom zanechával mláčku? A to ju rodičia ani nešli hľadať predtým, než volali záchranku? Či ani nevedeli, že sa stratila? Ak ju ten záchranár našiel v lese, prečo ju oživoval až v chate? Alebo bola ona vôbec stratená vonku, asi hej keď mala mokré šaty, že?
07.12.2014

Kr4b
Fúúúúú... Tak tak, odhryzol som si priveľké sústo a teraz mi padá z papule :D Záchranár bol ten "Muž z druhého sveta" takže jeho nadprirodzenosti by som veľa nevyčítal a mláčka, hoci svedčí o jeho prítomnosti, nemusela byť zanechaná práve ním. Ale na zvyšok... Proste nemám odpoveď. Je to proste strašne nepremyslené, no. Je to tak... Ale som rád že sa to aspoň dobre čítalo :D Keď nič iné, vykúzliť atmosféru je umenie (ale prekvapuje ma, že tu o atmosfére píšete viacerí, pričom mne atmosféru nelogickosti vždy totálne pokazia - pokiaľ si ich teda všimnem)
07.12.2014

Kr4b
Asi už chápem :D Atmosféra BOLA, kým sa nenakopili otázky. Ok, příšte si dám pozor :) Vďaka za pripomienky Zuna (a ostatným, samozrejme, tiež) :)
07.12.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.