Exit

Hra s názvom Paradise nie je iba neškodnou zábavkou, ako by sa mohlo zdať. Najmä, ak sa človek dostane do zlej spoločnosti.
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Exit
Ilustračné obrázky k spacenews - Exit / Zdroj Disclaimer
Dnes som ich zahliadla na vysokej skale, na druhej strane rokliny. Ručne vyrobený luk si upevňujem na chrbát k šípom - sú už len dva. Pri najhoršom budem mať dosť času si vyrobiť ďalšie. Nôž omotaný starou látkou putuje za opasok. Bežím. Musím to stihnúť do západu slnka, inak ich zase stratím. Pohľadom odhadujem vzdialenosť: dole to je dobrý kilometer a pol. Normálne by som tam bola za pol hodinu, ale terén je náročný - strmé steny a farebná džungľa.
Zbytočne nemudrujem. Púšťam sa dole kopcom, nohy sa mi kĺžu po mokrej fialovej tráve, pridŕžam sa stromov s citrónovou kôrou. Ostré tŕne kríkom sa mi zachytávajú do vlasov a šklbú mi tvár. Nevšímam si to. Mohla by som ísť rýchlejšie, ale čakám nejakú zradu- náhly zráz, alebo dikobrazie šľahúne. Neviem, či si môžem zlomiť nohu, asi nie. Bolesť však cítim, takže to nemienim zisťovať. Jeden strom uhne pred mojou rukou – špina. Chňapnem naprázdno a už letím. Dva kotrmelce, ďalej sa šmýkam po zadku, narážam do všetkého, čo je po ceste- nič príjemné. Našťastie sa mi podarí ubrzdiť práve včas, ináč by som letela z kamennej rímsy dvadsať metrov - predvídateľný trapas. Kožu na nohách, nechránenú špinavými kraťasmi, mám doškriabanú. Štípe jak čert, ale kašlem na to. Pohľadom rýchlo kontrolujem, či tam ešte sú - obyčajné tmavohnedé dvere s mosadznou kľučkou, ktorá sa blyští vo svetle. Nič sa nezmenilo, nehybne stoja, ako skoro každý deň.
Obchádzam zráz, aby som po päťdesiatich metroch stála pri rieke. Prvý naozajstný problém, rieka nie je moc široká, ale má strašne silný prúd. O nejakom spadnutom strome cez ňu si môžem nechať zdať. Váľajú sa tam iba zásadne vtedy, keď netreba. Celá premočená začínam pociťovať chlad od rieky, ktorá sa mi protivne zatína pod nechty skrehnutých rúk. Viem, že ma to má odradiť. Ignorujem to. Prederiem sa cez čierno biely šachor, aby som sa dostala k brehu a pozriem sa na hladinu. Ako vždy sa nevidím, teda všetko okrem tváre, tam mám len jednu rozmazanú machuľu olemovanú hnedými vlasmi zopnutými do copu. Vyzerá to strašidelne, ale už som si zvykla. Rozhliadnem sa lepšie a mám šťastie, trochu nižšie trčí do jednej tretiny mohutný kmeň s koreňmi. Ďalej pokračujú balvany skoro až na druhú stranu.
Zvažujem svoje možnosti, vyťahujem nôž a odseknem modrú lianu. Poslúži mi ako záchytné lano. Pripevním ju o strom a druhý koniec si uväzujem o pás. Opatrne vchádzam cez strom do ľadovej vody. Silný prúd sa mi snaží podlomiť kolená, ale v tej chvíli sa už škriabem na prvý balvan. Ide to ľahšie, ako som si myslela. Zrazu prásk a som pod vodou. Taký úder, by som nemala prežiť, ale tu mi to nespôsobí ani bezvedomie. Kurevsky to však bolí. Vynorím sa nad hladinu lapajúc po dychu a priťahujem sa pomocou liany. Celé telo mi meravie, ale pokračujem, teraz už opatrnejšie. Lietajúce ryby okolo mňa vyplašene preskakujú a pokračujú v plávaní vo vzduchu. Nevnímam ich a sápem sa ďalej. Posledné metre skáčem do vody, aby ma prúd vyniesol o dvesto metrov nižšie. Oddychujem na tri nádychy – viac si nemôžem dovoliť. Nemám čas.
Na druhej strane sú stromy o čosi ozrutnejšie. Väčšinou prepúšťajú aspoň trochu svetla, no tieto akoby zožrali aj nebo. Nevadí, môj cieľ na vysokom brale to neohrozí. Pozorne prezerám prístupovú cestu. Nedokážem určiť svetové strany, a tak naverímboha označujem len ľavú a pravú. Tá pravá je zarastenejšia, ale aj skalnatejšia, ľavá naopak vyzerá jednoduchšie. Už ale poznám tieto odrby, preto idem tou pravou.
Les je čoraz hustejší, predieram sa krovinami, svaly sa namáhajú a v strese vypúšťajú ďalšiu kyselinu mliečnu do mojich ubolených nôh. Pot mi steká po čele a štípe v očiach. Srdce mi búši až v spánkoch a na jazyku mám kovovú pachuť krvi od úderu do hlavy. Dychčím do prudkého kopca a každá bunka tela chce prestať. Nepoľavujem. Deriem sa stále vyššie, štverám sa po skalách, preskakujem strže, lámem si nechty, udieram kolená. Dvere sú čoraz bližšie, tuším že ešte tak blízko neboli. Posledných dvadsať metrov. Lezecký terén. Spotené prsty neposlúchajú, trápim sa s každým metrom. Telo je na pokraji vyčerpania, ale musím. Zatlačím viac a šuter ako tehla mi vyletí spod ruky. Na chvíľu sa už vidím, ako plachtím dole. Nejakým zázrakom to udržím ľavačkou a opäť sa prisajem na stenu. Posledné metre a som skoro hore. Pozriem na dvere - začínajú sa vlniť. Noha sa mi šprajcne v špáre, zúfalo ňou mykám a nadávam ako pohan. Konečne ju vytrhnem, ale dvere už miznú. Revem a trieskam od zúrivosti do zeme. Potom začujem ten známy zvuk. Je to ako chrastenie kostí o pol noci v opustenom múzeu. Napriek zúrivosti mnou prebehnú zimomriavky. Z neďalekých kríkov sa vyroja veľké neónovo zelené chrobáky pripomínajúce skarabey. Ceria na mňa obrovské hryzadlá. Raz som videla, ako roztrhali veľkého bizóna, ktorý ryčal zamotaný v kroví. Obsypávajú celý priestor okolo mňa. Opatrne sa zdvíham a smejem sa čoraz hlasnejšie. Iba toto mi môže pomôcť. Chrobáky spomaľujú, až sa pár krokov odo mňa zastavia a... cupkajú preč. Vydýchnem si, keď posledný zmizne z dohľadu. Nechala som sa uniesť, nabudúce si musím dať väčší pozor. Kiežby žiadne nabudúce nebolo.
***
„Už si o nej počula?“
„Nie, kto je to?“
„Prokurátorova dcéra. Máme ju tu už pol roka.“
„Kóma?“
„Horšie. Dievča išlo na párty. Ževraj ju vytiahla kamarátka. Nahovorili ju na tú novú kyberhru Paradise. Keď už bola mimo, tak jej pichli nejaké svinstvo a potom si už len robili, čo chceli. Našli ju za košmi za tým pubom. Bola som tu, keď prišla. Horšie ako na ošetrovačke vo väzení. Mala šťastie, že ju nechceli na orgány. “
„Netáraj! A dostane sa z toho?“
„Doktori to vidia biedne. Matka za ňou chodí každý deň, pchajú do nej všetko možné, ale na nič nereaguje. Je zázrak, že ešte žije.“
„Sára, vizita.“
Korpulentné sestry poslušne zmĺkli, keď sa k nim na izbu dovalil zástup na čele s primárom s rozkazovačnou tvárou a lesklou plešinou. Okolo neho sa tmolili mladí praktikanti.
„Takže pacientka má 18. Je v stave umelej kómy. Do tela dostala veľkú dávku neurošokov v kombinácii s dosiaľ neregistrovanými neurojedmi. Ako základ sa podarilo zistiť LSD, ostatné nie sú registrované. V pacientkinom tele spôsobujú presmerovávanie impulzov z talamusu. Tým sa vytvára uzavretý cyklus, ktorý jej nedovoľuje, aby sa prebrala. Mozog je stále funkčný, ale zhoršuje sa to a hrozí, že za krátky čas zlyhá. Otázky?“
„Áno. Aká je liečba?“ zareagoval vysoký šľachovitý mladík po primárovej pravici.
„Doposiaľ to bola intoxikácia Melostalmarínom, ale aj keď prebehla úspešne, pacientkin stav sa nezlepšil. Posledný týždeň pridávame neurostimulátory.“
„Čo tým chcete docieliť?“ otázka zaznela od vysokej štíhlej blondíny, ktorá si bezmyšlienkovito napravila okuliare kĺžuce po jej malom nosíku.
„Snažíme sa vytvoriť exit medzi impulzmi a pacientkiným vedomím. Dúfame, že by mohlo zareagovať. Je to však experimentálna liečba a úspešnosť je len okolo 0,5%.“
„Pán primár, čo v prípade, že nebude reagovať?“ do tretice sa ozval nenápadný praktikant s rachytickým hrudníkom, ktorý si zamyslene prezeral vychudnutú tvár pacientky.
„To, čo sa robí, keď je pacient mimo a poisťovňa neprepláca náklady na liečbu- odpojiť od prístrojov.“
***
Modré slnká na bielej oblohe sa pomaly skláňajú k obzoru, teraz v odtieňoch smaragdovej. Trojhlavé tiene sa predlžujú a ja sa kochám výhľadom. Všade navôkol sa rozprestiera nekonečný Les. Počuť záhadné klokotavé zvuky, šum lístia a zemných červov. Cítim pachy a vône divokých kvetov. Občas vyletí tvor podobný čiernej čajke tesne nad vrcholky stromov a hneď padá ako kameň do zelenej spleti konárov. Teplý vánok, ktorý mi chlácholivo hladí smutnú tvár, pomaly chladne. Keby som chcela, mohol by to byť môj raj. Zatnem päste a prižmúrim oči. Ešte pár hodín a príde nový deň, nová šanca, aby som našla východ z tohoto pekla. Pretože ja raz tie dvere otvorím.

Víla Lila

Víla Lila

Diskusia

Víla Lila
Vďaka za krásny obrázok :)
05.07.2014

jurinko
Nemas za co. Povodne som hladal nejake dvere v dzungli, ale tento sa mi k hlavnej zapletke hodil viac. Tak som rad, ze sa ti paci :-)
05.07.2014

Zemoneo
Druhá a tretia časť sa mi celkom páčila, ale tá prvá bola podľa mňa dosť zmätočne napísaná. Vlastne iba sledujeme čo robí- jej pohyby. Skôr by som uvítal viac jej myšlienok, nejaký pohľad z vnútra, aby sme vedeli ako sa cíti a čo prežíva, keď už je to písané z prvej osoby. Dal som ti 6 bodov. nápad super, ten oceňujem :)
a inak som tu nový a chcel by som sa spýtať, ako dlho trvá kým mi zverejnia poviedku. Odoslal som ju asi minulú nedeľu. vďaka za odpoveď :)
05.07.2014

Víla Lila
Zemoen: vďaka za hodnotenie. No, kým zverejnia poviedku trvá to dosť dlho, aj dva tri týždne. Najskôr dostaneš potvrdenie e-mailom, že ju prijali a dátum, kedy bude zverejnená. Mne dokonca prišiel e-mail v deň zverejnenia, to jest dnes :)
05.07.2014

Zemoneo
VilaLila, ďakujem za odpoveď. a dúfam, že nie si sklamaná z môjho hodnotenia. radšej napíšem čo sa mi nepáčilo, aby si vedela čo boli slabé miesta a mohla to vylepšiť :) jedine kritika nás môže posunúť vpred. hlavne preto som sa sem zaregistroval :) a som zvedavý aký obrázok vyberú mne :)
05.07.2014

Víla Lila
vôbec som sa neurazila. píšem rekreačne a nenamýšľam si, že moja tvorba je zázrak. tú sedmičku som si dala sama, aby som vyprovokovala ostatných ku hodnoteniu :) a teším sa z každého komentára.
05.07.2014

jurinko
Mne sa ten napad zdal byt v podstate hrozne neoriginalny. Take Jumanji mixnute s meniacim sa prostredim Hunger Games, Matrixom a snad kazdym druhym filmom ci literarnym dielom, ktory/e sa zaobera drogami, halucinaciami ci virtualnymi realitami. Samotny jej vnutorny svet je sice farbisty, aj jej odhodlanie dostat sa z toho je fajn, ale kedze neexistuje ani vo svete poviedky, tak je nepodstatny (kym nevplyva na dej, co sa tuto nestalo). Omnoho podstatnejsie by bolo zistit, co je to Paradise, ako vyzera spolocnost, v ktorej kocka zije, preco isla na tu party, s kym, preco sa dala nahovorit na take nebezpecne veci a tak... Toto je len nejaka crta, napad, na samostatnu poviedku sa mi to zda byt malo. Atmosfera naliehavosti je sice opisana celkom dobre, ale co z toho, ked skutocny boj sa vlastne odohrava niekde inde, nez v neexistujucej dzungli... Dal som 3
05.07.2014

jurinko
dostat sa z neho*
05.07.2014

Víla Lila
Ok. Beriem. Vďaka za komentár.
06.07.2014

zuna
Myslím,že s jazykom je potrebné narábať citlivejšie.slang a nespisovné výrazy majú v literatúre miesto,ale ako výrazovy prostriedok,ktorý má naznačiť prostredie z akého postava pochádza,možno sociálne zazemie a pod.(napr. ako v Kto chytá v žite)Tu mi tie nespisovne výrazy vo vnutornom dialógu prekážali. Podla mna tam nepatria,ak hlavna hrdinka nie je slapka z cernoskeho geta(v tom pripade by tam malo toho byť viac a skutočneho slangu:)) ostatne uz asi bolo povedane,je to skôr napad hodeny do sveta ako cosi premyslene a hotove.
06.07.2014

Víla Lila
No s tým slangom celkom nesúhlasím. V tom veku som (18) sa tak bežne rozprávala možno dokonca horšie (zrejme predĺžená puberta) a nie, nie som z černošského gheta ;) Inak je to písané ako mikropoviedka, aj preto je rozsah taký krátky. Ale súhlasím, že jej slang mohol vyvolať iné asociácie ako mal, no okrem môjho postpubertálneho vyjadrovania sa som poznala ešte veľmi veľa mladých žien ktoré sa tak vyjadrovali a to boli vysokoškoláčky-tým pádom som vychádzala zo skúseností. Ale hej, beriem kritiku a vďaka za ňu.
06.07.2014

Puf
Mne nespisovne vyrazy neprekazali, podla mna tam v pohode zapadli. Deti na zakladnej skole rozpravaju horsie :) Dala som pat, lebo aj sa to dobre citalo, ale na druhu stranu vselijake drobne chybicky a hlavne ten zaver - nemastny, neslany. Ak si ako pointu myslela to, ze lezi v nemocnici a vsetko sa odohrava len v jej hlave, to tu skutocne bolo iks krat predtym, co by az tak nevadilo, keby bol zaver uderny alebo aspon nejako uzavrety, lebo takto, ved sa vlastne dalej nahana v tej dzungli tak a nic sa pre tu postavu nezmenilo.
07.07.2014

Víla Lila
Puf> Máš pravdu, aj mne sa ten záver zdal málo úderný, ale znakom poviedky nemusí byť nutne zmena. Dokonca základná definícia je, že v poviedke sa charaktery postáv nemenia. Táto poviedka mi napadla pri čítaní inej starodávnej (ani neviem kto ju napísal). Príbeh bol dlhší a mysterióznejší a tiež sa nič pre postavu nezmenilo. V mojej som jej dala aspoň šancu, že sa chce dostať preč ;)
07.07.2014

jurinko
Mne tiez slang nejako extra nevadil. Ale ine som chcel - to, ze sa v poviedke nemenia charaktery, neznamena, ze sa v nej nic nestane. Nie je tam vacsinou priestor na nejaku vnutornu premenu postav (zo zaporaka na kladasa ci naopak, z cynika na romanticky zamilovaneho, zo za peniazmi sa nahanajuceho manazera na rodinny typ, a pod.), ale dejovy obluk to mat ma, takze tam musi byt minimalne uvod, jadro a zaver, ale moze to byt aj omnoho kosatejsi dejovy obluk s peripetiami a rozuzleniami (hoci prilis kosaty uz je pravdepodobne aj rozsahovo, aj zanrovo skor novela, takze to netreba prehanat, ak chce clovek pisat poviedku :-) ). Ale urcite to nie je tak, ze definicnym znakom poviedky je to, ze sa v nej nic nedeje ;-)
08.07.2014

Puf
Ano, tak som to myslela ako Jurinko, len som sa spravne nevykoktala :)
09.07.2014

Nadalan
Hmmm, niektoré vety ma zaujali natoľko, že som sa pri nich zastavovala a premýšľala nad ich významom. Napr. hneď na začiatku: „Pri najhoršom budem mať dosť času si vyrobiť ďalšie.“ Až keď som poviedku dočítala, pochopila som, ako to bolo myslené, ale medzitým to nedávalo zmysel a vyrušilo ma to. Alebo: „Pohľadom odhadujem vzdialenosť: dole to je dobrý kilometer a pol. Normálne by som tam bola za pol hodinu...“ Priemerná rýchlosť chôdze na rovnom povrchu je 5km/hod. Tzn. že 1.5 km sa dá prejsť za cca 18 minút. Usúdila som, že hrdinka buď nie je v dobrej kondícii, alebo za normálne považuje zložitejší terén. Ale zas nie až tak členitý, ako popisuje text poviedky. Čiže niečo medzi tým? (pokrač.)
09.07.2014

Nadalan
Aby som zbytočne nemudrovala, zastavovala som sa aj nad zaujímavými vetami. Napríklad táto: „Nedokážem určiť svetové strany, a tak naverímboha označujem len ľavú a pravú.“ sa mi páčila veľmi :) Aj poviedka sa mi páčila, pointa nebola originálna, spracovanie celkom zaujímavé. Škoda by bola nechať to tak a neprepracovať podľa niektorých komentov vyššie. (6 bodov)
09.07.2014

Víla Lila
Nadalan: vďaka za hodnotenie. Ten terén-pýtala som sa turistu, že koľko to trvá, asi zarátal moje slimáčie tempo :D Táto poviedka vznikla ako pokus o ja-formu, ale beriem všetky pripomienky. Možno ju raz ešte prerobím. Som rada za 6-tku :)
10.07.2014

Radian
V prvom rade by som ti navrhol prekopať prvú časť, tie obrovské bloky textu sú väčšinou pre čitateľa desivé alebo rozptyľujú pozornosť. Zmenšiť opisi dať tam, nejaku priamu reč kľudne aj monolog ale hlavne rozbiť na menšie kúsky.
Predpokladam, že myšlienkou je mentalny boj o život v mysli, tej ženy/dievčaťa. Ak je to tak porozmýšlaj, čo je naozaj doležité, pre tuto temu a všetko, čo priamo nepodporuje to vyhod. Vieme, že je v džungli a že sa namáha a všetko. Niečo treba nechať ale dosť vybrať, samozrejmosti netreba opakovať. Prostredie a stavy zredukovať a písať len veci, naozaj doležite pre ustrednu temu .
Obmedzit slegove a nespisovné slová.
Rozsahom mi to pripomýna mikropoviedku, tak musi byť tip top. V takychto malych utvaroch sa netrpia zbytocnosti a veci. čo odvadzaju od hlavneho motivu. Vzhľadom k nedostatku miesta som otvoreny komunikacii mimo a podrobnejšej analyze.
25.07.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.