Naplnená veštba

Záchrana dieťaťa pred smrťou je iba začiatok. Veštba sa naplnila...
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Naplnená veštba
Ilustračné obrázky k spacenews - Naplnená veštba / Zdroj Disclaimer
Oslepujúci dvojhlavý had sa zjavil nad vrcholkami tmavých borovíc a hrom prehlušil všetky zvuky noci. Ľadový vietor sa ako zúrivý jazdec preháňal popri kmeňoch stromov, hľadal každú skulinku, ktorú povymetal a hnal sa ďalej. Uprostred tejto divočiny, medzi ostrými skalami čo sa hrozivo týčili ako zuby netvora, bola učupená chatrč.
Z jedného okienka, na ktoré dopadali kropaje vody, blikotalo svetlo a prenikalo do noci ako tiché povzdychnutie. Vietor sa oprel do dverí , ktoré sa prehli ale silné bukové drevo aj tentokrát vydržalo. Vo vnútri boli traja ľudia. Muž a dve ženy. Jedna z nich, mladá s vlasmi utiahnutými do drdolu, sa skláňala nad posteľou a utierala pot z čela žene, ktorá mala každú chvíľku porodiť.
„Už to nepotrvá dlho...“ povedala a otočila hlavu k mužovi. Prikývol a znepokojeným pohľadom skúmal zákutia lesa za oknom.
„Uvidia nás, určite už o nás vedia...čakajú“ hánky mu zbeleli, keď ešte tuhšie stisol rukoväť loveckého noža. Žena na posteli vzdychala a snažila sa tlmiť výkriky, ktoré sa jej drali pomedzi zatnuté zuby. Dievča sa ju snažilo utíšiť, zatiaľ čo chlap prepochodoval ku dverám a kontroloval širokú závoru. Chabé steny domu by ich aj tak neochránili pred tými vonku. Mali si to premyslieť kým vyšli za hradby Schionnu. Bola to jeho chyba, vždy sa spoliehal na Sibyline vízie a rozhodnutie úniku z bezpečia tak nechal na ňu. Stál ďalej pri dverách a načúval, no okrem kvapiek dažďa na streche a ťažkému dychu jeho ženy nič nepočul. Ani by nemohol, oni nie sú počuť ani vidieť pokiaľ nechcú.
Vzdychy ženy sa začali prehlbovať a silnieť. Mladá slúžka, ktorá sa k nim pri úteku z mesta pridala si prisadla na druhý koniec postele,
„ Už si bola pri pôrode?“ spýtal sa jej. Dievča len pokrútilo hlavou, niečo mu chcela povedať, ale prerušilo ju hlasne zavýjanie, ktoré sa v tej chvíli ozvalo.
„Horne...!“ šepla Sibyla a v očiach mala strach aký u nej ešte nevidel.
Akoby aj hlas búrky ustúpil pred zvukmi netvorov z vonka, ktoré sa krútili okolo chatrče v čoraz tesnejších kruhoch. Vedel čo bude musieť urobiť , dohodli sa na tom ešte na začiatku cesty, keď ho Sibyla v jeho náručí žiadala aby šli smerom na Frocht, aj keď vždy túžili o živote v malom meste, najlepšie pri Južnom mori. Vedel, že budú musieť prejsť týmto lesom, z ktorého sa vrátil len málokto.
„Musíme, ver mi, kvôli nášmu synovi. Bude to on, kto zmení svet v lepší. Ľudia sa už nebudú skrývať za hradbami... videla som to“ zo spomienok ho vytrhol náraz na dvere.
Pozrel sa na ženu, ktorú tak veľmi miloval, a ktorá privádzala na svat ich syna. Prial si, aby ho mohol vidieť, ale čakať nemohol. Z pošvy vytiahol jeho meč a otvoril dvere. Stovky malých ihiel sa mu zabodlo do tváre, keď vybehol von a za pár sekúnd bol premočený do nitky. Za sebou len počul ako závora zapadla na svoje miesto. Pohľadom prečesával okolie, premeriaval každý tieň a načúval. Srdce mu tĺklo tak silno, že ak bol naokolo hocikto počul by ho aj cez skuvíňanie vetra . Jediné čo mu však znelo v ušiach boli výkriky jeho ženy .
V tom za sebou počul vrčanie, hrdelné a silné, prechádzalo cez neho, vpíjalo sa mu do kostí. Otočil sa a nad sebou zbadal na streche obrovský tieň s krvavo-červenými očami, vpíjajúcimi sa do jeho vydeseného pohľadu. Spoznal, že spoza tieňov vyšli ďalšie a ďalšie netvory , obstáli ho a čakali na každý jeho nádych.
Uvedomil si, že dieťa ani Sibylu neochráni, nedokáže zabiť všetkých, možno dvoch alebo troch, ale narátal ich najmenej pol tucta a ďalší sa zrejme skrývajú v tieni stromov. Z chalupy sa konečne ozval plač dieťaťa. Horne zaťal zuby a rozohnal sa mečom po najbližšej zrúde. Cítil ako čepeľ prešla mäsom a narazila na kosť. Z celej sily potiahol a rozohnal sa znova...
Malý ružový uzlík, ktorý sa vrtel v jej naručí zavinula do bielej plachietky a podala ho matke. Bolo to po prvý krát čo bola pri pôrode, ale pri práci so ženami v Schionnských kúpeľoch počula veľa o „ženských“ veciach. Utierala si roztrasene ruky do šiat a visela pohľadom na tvári ženy, ktorá si k sebe tisla svoje dieťa. Zvonka sa už dlhšiu chvíľu neozývali žiadne zvuky, dokonca ustal aj dážď.
„Pozri sa von oknom“ povedala prekvapivo kludným a silným hlasom matka. Dievča sa opatrne priblížilo k okenici a nazrelo sa von. Bolo pripravene skutočne na všetko. Videlo už roztrhané telá. Skoro každé ráno bolo pred bránami mesta torzo nejakého nebožiaka, ktorý sa nestihol vrátiť do západu slnka za hradby.
Vonku však nič nebolo len veľký lovecký nôž zapichnutý v zemi neďaleko skaly, ktorá vytŕčala zo zeme ako tesák bez špičky. Otočila sa na ženu a pokrútila hlavou . Aká bola pred tým pokojná, doľahla na ňu skutočnosť v akej sú situácii a roztriasli sa jej kolena.
„Čo budeme robiť? „ šepla roztraseným hlasom a pozerala sa na tvár ženy, ktorá pobozkala svoje dieťa na čelo, natiahla ruky a podala ho dievčaťu.
„Môj syn musí prežiť. Musíš ho dostať do bezpečia a spečatiť tak osud všetkých ľudí. Je výnimočný.“ Posunula sa na kraj postele a postavila sa. Mala na sebe obyčajné hnedé šaty s fľakmi od potu a krvi a jej červené vlasy jej v jemných vlnách padali na plecia. Prevŕtala dievča očami,
„ Frocht je odtiaľto vzdialené asi len míľu a pol, ak ich zdržím mohlo by sa ti podariť dostať sa do bezpečia“ ,skôr ako stihla zareagovať žena vytiahla dýku, ktorú mala za pasom a otvorila dvere...
Les po nej naťahoval svoje drápy, trhal jej šaty, podstrkoval jej pod bosé nohy korene a snažil sa jej vytrhnúť to teple klbko z náručia. Do očí sa jej tisli slzy, ako zatínala zuby aby nevykríkla, pretože tým by ich privolala k sebe. Oblaky temné ako havranie krídla sa rozostúpili a strieborný svit mesiaca osvetlil prudký zráz a úzku roklinu pred ňou.
Zastala aby polapila dych a splašene sa obzerala. Možno jej to predsa len vyjde, možno sa dostane do mesta živa aj so zvláštnym dieťaťom, ktoré aj cez všetky okolnosti ticho pozeralo do jej vydesenej tváre. Teraz bol sirota, rovnako ako ona. Trpký život, ale ona sa oň postará, dala sľub. Pomaly sa spúšťala strmým svahom nadol. Ostré skaly ju ako britvy rezali do chodidiel. Zas sebou začula vytie a štekot pekelných psov... hrôzou skamenela, neschopná pohybu. Pritisla sa chrbtom k studenému kameňu. Dieťa sa pomrvilo a zamrnčalo, zrejme sa mu prestalo páčiť prílišné tisnutie a trmácanie sa.
„ tššš “ snažila sa ho upokojiť jemným pohojdávaním, keď sa nad ňou zjavili jasnočervené oči a biele tesáky jednej z tých oblúd. Nestačila ani vykríknuť a rozbehla sa úzkou roklinou vpred. Beštie jej boli v pätách. Ich vrčanie cítila po celom tele, dieťa doteraz také kludné, spustilo krik a ak ich predtým sledoval len jeden, teraz im dýchala na krk cela svorka.
Podrick, ktorý mal v ten večer stráž pri hlavnej bráne mesta si zapálil fajku a s túžbou si pomyslel na svoju ženu. Určite už spí, schúlená do prikrývok na kraji postele. Od ich svadby ubehlo už päť rokov, no stále im nebolo dopriate mať dieťa. Pred pol rokom sa rozhodli navštíviť vedmu, ktorá bola známa aj za hradbami mesta tým, že dokázala vidieť budúcnosť a uzdravovať. Podrick bol veriaci, jednoduchý muž, ktorý by sa nikdy nedal prehovoriť na túto návštevu ale svoju ženu úprimne miloval a syna si prial nadovšetko na svete.
Spolu mali našetrených pár zlatých na horšie časy, ktoré zobrali a vybrali sa na kraj mesta k starene. Bývala v malej kamennej chalupe s bridlicovou strechou, ktorú si väčšina obyčajných ľudí nemohla dovoliť. Z malých okien viseli drobné ružové kvietky a spestrili tak pochmúrny koniec ulice. Zaklopali na dvere a čakali.
Otvorila im stará žena, s tvarou poprerývanou pavučinami vrások a s bielymi vlasmi, ktoré jej siahali niže pása. Prívetivo sa usmiala a pustila ich dnu. V strede miestnosti stal okrúhly stôl s troma stoličkami, uprostred ktorého horela sviečka. Na tráme sa sušili malé kytičky byliniek a naplňovali miestnosť prijemnou vôňou levandule a materinej dúšky. Napriek teplému počasiu horel v krbe oheň a vrhal na steny tancujúce tiene. V tichosti si sadli za stôl . Ešte teraz si spomínal na zvieravý pocit v žalúdku, ktorý mal hneď ako vošli do tohto domu.
„ Sme veľmi radi, že ste sa nám rozhodli pomôcť“ prerušila nepríjemné ticho Helien. Vedma prikývla a s prenikavým pohľadom jej skúmala tvár .
„Podaj mi ruku, drahá,“ Podrick sa začudoval nad čistým a jasným hlasom stareny .
S dlhými, bledými prstami prechádzala jemne po jej dlani, od končekov prstov až k zápästiam. Všimol si ako sa Helien pod jej dotykom jemne striasla a dych sa jej zrýchlil. Žena sa usmiala a zdvihla k nim hlavu.
„Vidím, že tvoje náručie zakrátko privinie dieťa. Chlapec, ktorý vám bude daný, syn, ktorého ste vždy chceli.“ Srdcia sa im naplnili radosťou a novým šťastím z očakávania ich vytúženého potomka. Vďačne nechali žene tri zlaté, za ktoré by si mohli kúpiť drevo na celu zimu a odišli.
Podrick sa strhol, keď okolo neho s pozdravom prešiel strážnik, ktorý robil obchôdzku v tejto časti mesta.
Frocht bolo najväčšie mesto Severu a teda aj sídlo Rady, malo niekoľko tisíc obyvateľov a najlepšie opevnenie. Jeho hradby siahali až k vrcholkom najvyšších stromov a boli zakončené železnými bodcami napustenými jedom. Bolo to najbezpečnejšie miesto na zemi, ale aj najviac obliehajúce netvormi z vonku.
Práve keď sa postavil a chcel zazvoniť na výmenu služieb, začul krik. Prekvapene zastal a obzrel sa. Hneď potom nočný pokoj preťalo zavytie a ostré vrčanie. Pribehol k bráne a otvoril okienko vo výške očí. Po hlavnej ceste, ktorá sa pretláčala pomedzi ostré skaly, asi sto stôp od hradieb, bežalo dievča. Za ňou sa hnala svorka beštií s vycerenými tesákmi. Až teraz si všimol, že dievča si niečo pevne tisne k hrudi, videl jej vydesené oči a líca mokré od sĺz. Bola len pár krokov od brány. Keby jej otvoril stihla by vbehnúť dnu, zachránil by jej mladý život.
„ Otvorte ,prosím!“ vykríkla a rukou narazila vedľa okienka, ktoré chcel Podrick práve zatvoriť. Ako veľmi by chcel, nemohol jej pomôcť. Prvý zákon zakazoval pustiť v noci kohokoľvek dnu, keby neposlúchol popravili by ho. Dievča sa letmo otočilo a natiahla k nemu ruky.
„Počkajte zoberte aspoň to dieťa, zaprisahám vás , sľúbila som to“ a prestrčila mu malý hmýriaci sa uzlík cez úzke okienko. V okamihu ako jej ruky pustili dieťa skočila na ňu zo strany prvá šelma, ktorá jej jediným trhnutím oddelila hlavu od tela...
Podrick sa prekvapene pozrel na dieťa vo svojom náručí, zabuchol okienko, rýchlo zazvonil na výmenu stráži a než ho stihol niekto zazrieť, stratil sa v jednej z temných uličiek. Pozrel sa na svojho syna a tesnejšie si ho privinul, malé bucľaté pršteky mu zvierali lem kabáta a na tvári sa mu zjavil bezzubý úsmev, pod ktorým sa mu roztápalo srdce. Predstavil si prekvapený vyraz na tvary jeho ženy. Pozrel sa k tmavému nebu a kým v duchu ďakoval bohu, nevšimol si červenej žiary v detských očiach.
Čakali na kraji lesa, ticho stály a upierali pohľad na vchod do mesta. Konečne sa im podarilo naplniť veštbu. Už sa nebudú musieť vyhýbať mestám a loviť zvieratá. Sibyla sa pritisla k nahej hrudi vysokého muža s dlhými čiernymi vlasmi a so zjazvenou tvárou. Starena sa usmiala na svoju dcéru, bola hrdá, to jej vnuk bude tým vyvoleným , on ukončí éru ľudí a ona bude kráľovnou vlčieho ľudu.

Michaela

Michaela

Diskusia

jurinko
V prvom odstavci bolo na mna az prilis vela metafor. Furt som cakal, co spravi ten dvojhlavy had, s kym sa pobije ten jazdec a ake zuby netvora sa do koho zahryznu. Prirovnania su fajn, ale treba ich vediet pouzivat, nemali by byt matuce ani prilis doslovne. Je to cela veda ;-) Rovnako potom stovky malych ihiel - som cakal, ze manik rovno vo dverach padne, a on to bol dazd... Je tam prilis vela nazvov, o ktorych nic nevieme (Frocht, Juzne more, Schionnske kupele - co su to za uzemia? ako vyzeraju? cim sa vyznacuju?). Clenenie (najprv bitka vonku, zrazu ruzovy uzlik...), opakovanie slov (vpijat sa), cechizmy (klud, zruda,...), ciarky, preklepy, dejove kopance (nahanacka, ale zrazu spominanie vojaka pri brane, ktore posobi retardacne, ale zas bez neho by si tam nevedela natlct to zasadne - samotnu vestbu...), y/i (na tvary, ticho staly), ...
29.05.2014
jurinko
[pokr.] uloha Sibyly, ktora bola zrazu omnoho dolezitejsia, nez by si jeden myslel, zostala nevysvetlena a cele je to iba nacrtnute, ale nie dokoncene. To vsetko tomu podraza nohy a posuva to to dielo do levelu "zaciatocnicke dielo". A kedze na zaciatocnika to nie je uplne najprisernejsie, dal som tomu 2
29.05.2014
mayo
malo komentarov, vsetci vybrusuju prispevky do sutazi? ;) tiez som si asi 5 sekund lamal hlavu nad dvojhlavym hadom... ale nemyslim ze by prave tato metafora bola zla, skor slo o ich nahustenie na uplny uvod. a slovo skulinka, no vazne, take bohemizmy dokazu cloveka vyrusit a potom nechtiac prejde na uuuplne ine myslienky, podporovane spomienkami na ceske romanticke tragikomedie :) napad poviedky sa mi ale pacil, citalo sa to celkom dobre. jedina vec ktora ma zarazila bola, ze ako sa novorodena dokaze na cokolvek pozerat. ono to totiz chvilu trva, kym sa dieta nauci pouzivat zrak a dokaze na cokolvek zaostrit. teda, ak to nahodou nebolo v tomto smere velmi nezvycajne dieta, ale to by to tam bolo treba nejak odovodnit. dalej, ked mas sancu vlozit postave do ust nejaku repliku, je skoda ked ju povie vsevediaci rozpravac - konkretne napriklad to ze strazcu by popravili keby ich pustil dnu.
30.05.2014
Nadalan
Posledné dva príspevky pred týmto komentoval len Jurinko a ja, tak som sa schválne nezapojila, aby sa to nezvrhlo (predsa len, pridáva sa tu jeden príspevok týždenne, to nie je moc) :-( S tými súťažami to bude fakt :-) K poviedke – Jurinko a mayo popísali väčšinu chybičiek krásy (zdôrazním pripomienku k Sibyle, lebo s tou výrazne súhlasím a to mi vadilo), ale aj napriek nim sa mi príbeh páčil. Bol taký "naozaj fantasy". Som proste cieľový čitateľ, aj preto som dala vyššie body.
30.05.2014
zuna
Cítim z toho, že je to zrejme prológ, zdá sa mi, že to máš "vysnívané"aj ďalej. Okrem výčitiek, čo tu už odzneli: Skús si poriadne predstaviť veci o ktorých píšeš. Napr. vietor, taký aby sa "dubové dvere prehýbali", tak to mi je ťažko predstaviť si. Môžu nedoliehať, podfukuje ich, búchať, lomcovať nimi, až hrozí, že sa pánty odtrhnú, ale že sa prehýbajú ? Ďalej, skús sa večer pozrieť cez okno, keď je vnútri rozsvietené, či sa ti podarí preskúmať pohľadom zákutia lesa alebo čokoľvek iné. atď. Napr. je aj nejasné, ako ich Sybila z nožom mohla zadržať (veď ju tie príšery mohli ignorovať a mohli obísť a ísť po dieťati a pestúnke), ak to nebolo v nejakom kaňone, alebo také niečo.
31.05.2014
zuna
Správne má byť:Z pošvy vytiahol svoj meč.
Čo sa týka usporiadania, asi by som prehodila jednotlivé časti. Strážnika a jeho ženu na návšteve u vedmy by som dala nazačiatok, potom scéna v domci a strážnik dostane dieťa na konci- splní sa veštba nakoniec, aby to malo správnu dynamiku a silnejši záver. Ešte trochu nejasne pôsobí to, že sú tam tri živočíšne druhy (ttie príšery, ľudia a potom ten druh dieťa a Sibyla, alebo to celé bolo len fingované pred pestúnkou? a Sibila a dieťa sú tiež príšery? )
31.05.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.