Poviedky

Šejk Nasrulláh ibn Nasrulláh ibn Nasrulláh bol zlým dieťaťom Rady. Bez výnimky hlasoval proti každému návrhu, či už bol dobrý, alebo zlý. Raz niekto z recesie navrhol, aby Rade predsedal, no šejk nič nedaroval svojej povesti a samozrejme hlasoval proti vlastnému zvoleniu.

Plachtil pomaly, ale aj tak nedokázal zabrániť zrážke s dverami, ktoré sa naraz zavreli a oddelili ho od kolegu. Až keď znovu získal stratenú rovnováhu a na hlave si šúchal miesto stretu, v ušiach sa mu rozoznelo nervózne húkanie alarmu, ktorý v nekonečnom a chladnom priestore univerza vždy znel ako trúbenie diabolských rohov.

Jorge Ramirez bol jedným z nich. Malý obézny mexikánec s hustými fúzmi pripomínajúcimi drôtenú kefu, pod nosom farby a veľkosti prezretej jahody. To čo mu príroda nadelila v ochlpení tváre, ubrala na hlave. Riedka prehadzovačka nezakryla matné svetlo odrážajúce sa od jeho holej kože, ktorá sa teraz až priveľmi rosila potom. Bol nervózny ako Judáš v noci na Zelený štvrtok.

Niekoľko desiatok metrov za hranicou neúrodných polí sa týčil môj cieľ. Hrad nebol veľký a v mojom svete by v ňom odmietal bývať i zeman. Dalo by sa povedať, že to je prerastená chalupa, ale svoj účel isto spĺňal. Dokonca bol obohnaný vodnou priekopou a prístupný iba po padacom moste, ktorý sa počal spúšťať v momente, ako kôň pochopil, že nie je Kristus a po vode sa tam nedostaneme.