Poviedky

Hik. Hik. Hik. Hik. Lesom sa ozýval znepokojujúci, ale zároveň komický zvuk. Toto nebolo vzdychanie, vzlykanie, kýchanie, kašľanie, kvílenie či šepot, bol to... čo to, sakra, bolo? Neviem si vybaviť, ako sa to presne volalo, no čosi mi vraví, že sa to nedalo jednoducho potlačiť.

Horenie je oxidačno redukčná chemická reakcia, ktorá je sprevádzaná vylučovaním tepla a svetla. Tento „plameň“, „žiara“ či čo to k sakru bolo, nezahŕňal uvoľňovanie tepla do okolia.

Ale niee, ja musím byť nejaký extra obľúbený zhora, pretože nikdy sa nič nedeje tak, ako si to naplánujem. Keby som žil v starovekom Grécku (či Ríme? už si nepamätám a nemám čas si to vygoogliť), bol by som takým favoritom bohov, že by ma zo sveta nemohlo zniesť inak, ako po rýchlom zásahu bleskom. Ale odísť zo sveta ako ľudský hromozvod mi príde stále láskavejšie, ako robiť babysittera psovi Baskervillskému. „No, no! Poď obludička! Nemusíš sa ma bojkať! Mám piškotku,“ hovorím do tmy nežným hlasom.

Ak ma moje vedomosti zo stredoškolskej biológie neklamú, ľudské oči nesvietia v tme – je to skôr záležitosť zvery, ktorá sa za hlbokej noci rozhodne preveriť vašu poistku na auto. Aj rýchla konzultácia s doktorom Googlom mi potvrdila, že primáty poväčšine nemajú tapetum lucidum. Jelene, diviaky, líšky, ba aj mačky a psy ju do vienka dostali: medzi sietnicou a cievnatkou oka sa nachádza extra vrstva, ktorá odráža svetlo. Ale žiaľ, opitý Jožo ani premotivovaná bežkyňa Marika na seba na neosvetlenej asfaltke svojimi žiarivými kukálmi neupozornia. Preto sa, prosím pekne, vymysleli reflexné vesty.