Poviedky

“Pustite ma von…” Zlomený hlas. “Sľubujem, že už nebudem…” Potiahne nosom. “A ak aj budem, tak len s príbehom, len zrozumiteľne…”

Na ošetrovni obed. Hadicou hlboko do hrdla. Lekári milosrdne stisnú prsty do dlahy, na zápästí blednúce tetovanie EO08I9B4. Husté chuchvalce hlienu pocíti na tvári, zmieta sa, bojuje, trpí, že nevie poďakovať. Muž, žena, pes, existencia nikoho. „Už si sa nažral? Sviňa? Čo? Stačilo skurvysyn?“

Volám sa S. Verím v karmu. Predstavujem si, že je lepkavá, predstavujem si ju čiernu ako smolu. Nikto o nej nevraví, keď sa mu prihodí niečo pozitívne. Škodoradostná mrcha sa nalepí a odráža nájdenú pravdu. Skúma a následne verne a obrátene mení tvar, ako zrkadlo. Tá moja je mačka. Taká normálna, čo sa potuluje po uliciach, oblizuje sa, spí, zabíja pre zábavu, je zabitá… Prečo vlastne? Moja spí. Spí?

Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.