Nádej - pokračovanie 1.časti
Príbeh o malom chlapcovi, ktorého čaká boj a honba za pomstou. V jej druhej časti Noethir nájde svojho syna, no stane sa niečo, čo nepredpokladal.
Prechádzal stredom mesta a vyhýbal sa všetkému svetlu, ktoré ho mohlo v túto tmavú noc odhaliť. Jeho cieľ bol neskutočne dôležitý, pre tento svet a tak isto pre neho. Mal ho už na dosah ruky, ale osud mu nikdy veľmi neprial a nebolo tomu inak ani teraz. Keď už bol skoro pri hrade, do cesty sa mu postavil muž. Vysoký, štíhli so zlatým brnením a plášťom obopínajúcim celé jeho telo. Na páse mal pripevnený opasok, na ktorom bola navlečená pošva a v nej ligotajúci sa jednoručný meč. Bol to Gulrod.
Postrach ľudí, ktorého nikto, nikdy nevidel, ale muž, ktorého som spomínal pred chvíľou, ho veľmi dobre poznal. Bol to jeho večný rival. Jeden z dvoch bratov, ktorý pochádzali z rodu Mesiaca. V noci boli takmer neporaziteľný a žiadny človek by so žiadnym z nich nemohol ustáť súboj viac ako pár sekúnd.
„Tak sme sa predsa len stretli,“ muž zrazu zhodil z hlavy kapucňu. Vlasy mal zlaté vzadu zopnuté do copu. Jeho tvár vyzerala akoby sa bol práve narodil a oči mu jasne žiarili modrou farbou. Ústa mal menšie, ale plné a krvavo červené.
„Noethir ! Povedz mi, pred čím utekáš ? Azda sa ma nebojíš ?“ Gulrod sa začal nahlas smiať.
„Tak hlboko som ešte neklesol aby som sa ťa musel báť. Nezabúdaj, že stále nemáš silu na to aby si ma dokázal poraziť,“ Noethir upriamil svoj pohľad do Gulrodových očí a čakal, čo na to jeho nepriateľ odpovie.
„Stále si myslíš, že si ten najsilnejší ? Ak áno tak ťa úprimne ľutujem. Časy, keď som ti nesiahal ani po päty sú už dávno preč. Teraz mám silu o akej sa tebe nikdy ani len nesnívalo.“
„Nie si jediný, ktorý dostal väčšiu silu. Nezaostal som za tebou, no mrzí ma, že ťa teraz musím nechať ísť, lebo mám dôležitejšie problémy a poslania ako teba. S tebou si to vybavím hneď ako bude všetko ostatné hotové,“ Noethirove oči sa zrazu zmenili na dve žeravé, horiace gule. Roztvoril dlaň, v ktorej sa mu zjavila ohnivá guľa, a hodil ju po Gulrodovi.
Kým sa Gulrod stihol otriasť z nečakaného útoku, Noethir utiekol do tmavých uličiek. Bežal čo mu nohy stačili. Vôkol neho sa míňali mohutné budovy, ktoré sa týčili skoro do nebies. Zrazu sa ocitol v srdci mesta. Pred ním sa rozliehalo obrovské námestie, ktorého podlaha bola vykladaná sivými kachličkami a v jeho strede stála socha boha Slnka. Po bokoch stálo veľa obchodov a iných budov. Jeden z nich bol maličký a skoro ho nebolo ani vidieť.
Jeho strecha bola obložená len slamou. Okná mal malé, skôr by sa zdalo že len na okrasu a namiesto dverí len zásteru. Vnútri sa svietilo. Noethir sa poobzeral naokolo, či tam neuvidí Gulroda, alebo niekoho iného. Keď nikoho nezbadal, priblížil sa k obchodíku. Ako náhle bol pár krokov od neho, zistil že je to vlastne domček miestnej veštice. Vošiel dnu.
Miestnosť bola malá ale zato útulná. Pred ním sa rozliehalo svetlo, ktoré vyžarovala mala svieca, položená na drevenom pulte. Keď sa pozrel bližšie, ležali na ňom tajomné bylinky a odvary rôznych druhov. Cítil sa tu spokojne a uvoľnene, no rozhodol sa to tu preskúmať bližšie. Rozhliadal sa navôkol. Po chvíli jeho zrak okamžite upútala malá truhla ležiaca pri dverách. Bola stará. Jej zámok bol zahalený prachom a Noethir mal pocit, že nebola otvorená aspoň sto rokov.
„Čo tu pohľadávaš milý môj ?“ ozval sa zrazu spoza pultu hlas starej ženy. Bola to Ádia. Jej múdrosť sa rozliehala všade po okolí a Noethir vedel, že sa musí správať úctivo.
Kľakol si na kolená a povedal : „Ospravedlň ma, múdra žena, že som sem vtrhol bez pozvania. Prenasledujú ma a ja sa urýchlene potrebujem dostať na hrad.“
„Neospravedlňuj sa. Vietor mi len zriedka kedy privanie takých vážených hostí ako si ty,“ odpovedala mu pokojným hlasom a dodala, „postav sa prosím ťa.“
Noethir vstal z kolien. Za pultom zrazu stála stará žena. Telo mala zhrbené, prikryté len starými handrami, ktoré boli na mnohých miestach potrhané a špinavé. Jej sivé vlasy, vzadu zopnuté sponou, odrážali svetlo sviece a oslepovali Noethira, ktorého oči boli ešte stále zvyknuté na tmavú noc. V rukách držala starú drevenú palicu.
„Takže ty vravíš, že sa potrebuješ dostať na hrad ?“ zatvárila sa znepokojene a pomalými krokmi znovu odišla dverami, ktoré boli za pultom, do vedľajšej miestnosti skôr, ako Noethir stihol niečo povedať. Bol čím ďalej tým viac nervóznejší. Vedel, že sa potrebuje urýchlene dostať do hradu a nemôže strácať čas, no nechcel vešticu uraziť.
Po chvíli čakania, sa zo zadnej miestnosti ozvali kroky, ktoré sa blížili smerom k nemu.
„Tu máš milý môj. Toto je mapa, ktorá ťa privedie k tvojmu cieľu, ale musíš byť veľmi opatrný. Stráže sú všade a ten hrad je skoro nedobytná pevnosť. Nasleduj ju a ona ťa nesklame. Pevne verím, že sa ešte niekedy stretneme. Máš dobré srdce a takých je na tejto zemi už málo.“
„Ďakujem ti, múdra žena, za tvoju ochotu pomôcť mi. Ak by ti to nevadilo potreboval by som od teba ešte jednu láskavosť.“ Noethir sa na Ádiu uprene pozrel svojimi prenikavými očami a čakal.
„Záleží od toho, o akú láskavosť sa jedná,“ odvetila pokojným hlasom a pomaly si sadla do kresla, ktoré stálo v ľavom rohu izby.
Noethir jej začal vykladať svoju prosbu. Rozprával tak zanietene, že prešla skoro hodina, od kedy sem prišiel a on si to ani len nevšimol. Po dlhom vysvetľovaní pozoroval reakciu starej ženy a v kútiku duše veril, že mu pomôže. Bola jeho posledná nádej. Po chvíli čakania mu odvetila prívetivým hlasom: „V poriadku. Keď nadíde čas, stane sa to, o čo si ma požiadal. Zatiaľ ti prajem veľa šťastia pri vykonávaní tvojho poslania. Zbohom.“ Postavila sa z kresla, zobrala od Noethira zrolované pergameny a s úsmevom na tvári odkráčala do zadnej miestnosti, z ktorej sa zjavila na začiatku.
Noethir si nasadil kapucňu a pustil sa do tmavej noci. Bol už blízko hradu, no von začínalo svitať. Ak chcel stihnúť nenapadne zobrať to, po čo prišiel, musel bežať rýchlejšie. Po chvíli sa ocitol v úzkej uličke. Bola tam špina. Popri domoch behali potkany a pred nimi spali opití, starí chlapi. Noethir sa z tadeto radšej rýchlo stratil. Ako náhle vyšiel z ulice, zjavil sa pred ním obrovský hrad, ku ktorému viedol most cez riečku, za ktorým bola hradná brána.
Pred ňou stáli dvaja vojaci v ťažkom brnení, s jednoručnými mečmi v pošvách, upevnených na opasku. Na hlavách mali nasadené prilby, cez ktoré len tak-tak dýchali. Práve sa o niečom rozprávali a Noethir ich sledoval spoza stĺpu pri moste. Snažil sa vymyslieť, ako cez nich nenápadne prejsť. Nemal už veľa času a nemohol rozmýšľať pridlho, no riešenie mu na um neprichádzalo. Nakoniec sa rozhodol, že ich na čas uspí a keď sa preberú nebudú si pamätať absolútne nič.
Postavil sa pred nich. Okamžite, ako sa priblížil k bráne, vytiahli svoje meče, prichystané na boj, a držali ich čepeľou k nemu.
„Čo tu pohľadávaš ?“ opýtal sa vyšší z nich.
„To ťa zaujímať nemusí, udatný muž,“ odvetil pokojne Noethir. Jeho oči sa opäť zmenili na dve žeravé, horiace gule a muži, ktorí skoro umreli strachom, klesli v tichosti k zemi a zaspali. Noethir prišiel k mrežiam a prešiel skrz ne. Ako náhle bol na druhej strane, oči sa mu znova upokojili. Ocitol sa na hradnom nádvorí.
Bolo dlhé a pokojné. Rozhliadal sa naokolo, no neuvidel ani živej duše. Po jeho pravej strane stáli stajne, ktoré sa tiahli z jednej strany nádvoria na druhú. Bolo tu plno koní pre hradných pánov, vojakov a hlavne kráľa, ktorý mal čierneho žrebca. Bol to nádherný kôň, no často s ním von nechodieval. Poslednú dobu sa ani neukazoval ľuďom na oči, čo bolo pre Noethira dosť divné.
Čas sa mu nezadržateľne krátil a on musel rýchlo konať. Rozbehol sa pozdĺž nádvoria k bráne, ktorá viedla do hradných siení. Keď bol skoro v polovici , začul ťažké kroky, ktoré sa blížili k nemu. Boli to stráže. Noethir prudko zmenil smer a skočil do sena, ktoré bolo v stajniach, aby sa im skryl. Snažil sa dýchať pomaly a nerobiť žiadne zbytočné pohyby. Po chvíli prešli okolo neho a zabočili do väčších útrob hradu.
Hneď ako prešli, vyskočil zo sena a znovu sa pustil svojou cestou najrýchlejšie ako vedel. Prišiel k bráne, ktorú potichu otvoril a vošiel do hradu.
Pred ním sa rozliehala dlhá sieň s vysokým stropom, na ktorej konci boli mohutné schody. Všade po stranách stáli obrovské, bronzové sochy dávnych kráľov, ktorých tváre pôsobili neuveriteľne presvedčivo a pokojne. Pomaly kráčal sieňou. Keď bol asi v štvrtine, zastavil sa pri jednej z nich a zahľadel sa jej do očí. Jej črty boli ako skutočné. Obzeral si ju a na chvíľu si začal myslieť, že sa pozerá na živú bytosť.
To nemôže byť skutočné. Pomyslel si a vytrhol sa z obdivu. Hneď ako prišiel späť k zmyslom, uvedomil si, že nemá veľa času. Rozbehol sa po schodoch do tmavej, úzkej chodby, ktorá mala po stranách mnoho dverí a pokračovala do veľkej hradnej siene, kde bol umiestnený trón kráľa.
Dúfal, že v jednej z týchto miestností bude to, po čo prišiel. S nádejou potichu otvoril prvé dvere a pozrel sa dovnútra. Neuvidel nič, len posteľ a porozhadzované oblečenie. Takto pokračoval druhými, tretími, štvrtými dverami až nakoniec prišiel k posledným. Otvoril ich a vošiel do vnútra. Bola tam drevená kolíska.
Rýchlo pribehol k nej, odhrnul zásterku, ktorá ju zahaľovala, a pozrel sa dnu. Nikto tam nebol. Noethir padol na kolená a na tvári sa mu bolo vidieť obrovský smútok.
Kde je ? Kde ho tie príšery ukryli ? Kde je môj syn ? Chvíľu tam len tak kľačal a hlavou mu behali najhoršie myšlienky. Snažil sa ich vytesniť a dostať preč, no boli silnejšie ako on. Rozmýšľal ako len vedel a dúfal, že príde na to, kde mohli chlapca ukryť. Prešlo pár minút a on už dlhšie nemohol nečinne zúfať. Postavil sa a vybehol von z izby. Bežal k dverám, ktoré viedli do siene kráľa.
Ako sa k ním približoval jeho oči začali horieť a v zlomku sekundy sa dvere rozleteli a zmenili na triesky. Na tróne sedel kráľ Sewian. Starší človek so šedivými vlasmi. Jeho telo nebolo veľmi mohutné, no dokázal by skoliť viac chlapov ako ktorýkoľvek iný človek. Oblečené mal slávnostné šaty, ktoré zakrýval červený plášť, siahajúci až po zem a na hlave umiestnenú lesknúcu sa zlatú korunu, vykladanú diamantmi rôznych farieb.
Noethir prebehol cez zničené dvere a v polke miestnosti zastal. Bola obrovská. Po krajoch sa až po strop týčili mohutné stĺpy, ktoré na vrchu vytvárali klenbu, tiahnucu sa celou sieňou. Kráľov trón stál na miernej vyvýšenine a bol nádherný.
Kreslo vytesané z mramoru a v ňom umiestnené lesknúce sa zlato, pôsobilo obdivuhodne a veľa bytostí v krajine malo záujem, zasadnúť naň. Sewian mal veľa nepriateľov a len skutočne málo priateľov. Bol kráľom už veľmi dlho a Noethir ho dôverne poznal.
„Čo zase robíš Noethir ? Neučili ťa zaklopať prv, ako vojdeš do miestnosti ?“ s miernym úškrnom poznamenal Sewian.
„Ja som sa sem neprišiel zabávať. Sme dlhé roky priatelia, tak mi povedz, kde ukryli tí dvaja zabijaci môjho syna.“
Sewian prikročil k Noethirovi a priložil ruku na jeho plece. Zdvihol zrak a prenikavým pohľadom pozrel svojmu priateľovi rovno do očí. Noethir spravil to isté. Sewianove oči boli jasné ako kryštál. Vyžarovala z nich obrovská sila a skúsenosť muža, ktorý v živote čelil mnohým nástrahám. Jemne zmraštil čelo a povedal:
„Celý život sme boli priateľmi a nikdy som nemal v úmysle ublížiť ti. V tejto situácií som nedobrovoľne a nemôžem ti povedať kde ho držia, ale prosím ťa nemaj mi to za zlé. Držia ma tak isto ako aj tvojho syna.“
Noethir sa zatváril zarmútene. Odstúpil od Sewiana, otočil sa a pomalými krokmi kráčal späť k dverám, ktoré zničil.
„Hľadáš svojho syna ?“ Ozval sa spoza trónu mohutný hlas. Bol to Gulrod. Noethir sa otočil a v očiach mu vzplanula obrovská nenávisť. Keď zbadal svojho syna v náručí Gulroda, vytiahol svoj meč a rozbehol sa bez rozmyslu proti svojmu nepriateľovi. Gulrod bleskurýchlo vložil Noethirovho syna do rúk Kreuroda.
Kreurod bol Gulrodovým bratom. Bol to vysoký, štíhly muž, ktorý nevyzeral veľmi nebezpečne, no jeho hlavnou zbraňou bola jeho magická sila, ktorou dokázal skoliť aj toho najúhlavnejšieho nepriateľa. Bol veľmi silným súperom a Noethir to veľmi dobre vedel. Vedel, že proti dvom bratom nemá žiadnu šancu.
Keď bol už skoro pri Gulrodovi, zahnal sa svojím mečom a pokúsil sa ho zasiahnuť do pleca, no on mu rýchlo úder odrazil. Noethir sekal svojím mečom neuveriteľne rýchlo a mieril do odkrytých častí súperovho tela, no on mu údery stále odrážal a s dvojnásobnou silou a rýchlosťou vracal. Boj trval dosť dlho a každý z oboch protivníkov si dával veľký pozor na každý svoj úder. Aj malá chyba mohla mať za následok smrť. Gulrodov brat Kreurod sa len nečinne prizeral na boj. Po chvíli však položil Noethirovho syna na trón a pokúsil sa odzadu zaútočil na nekrytého Noethira, ktorý si však útok včas všimol a odrazil ho.
Zatiaľ čo Noethir bojoval s dvomi bratmi, Sewian sa pokúsil zobrať Noethirovho syna a pomôcť starému priateľovi. Potichu kráčal smerom k trónu, až sa k nemu nakoniec dostal
Pozrel sa na malého chlapca, zabaleného v bielej deke, ako si svojimi malými rúčkami pretiera oči. Vytiahol svoj jednoručný meč, priskočil k Noethirovi a priložil mu ho ku krku. Gulrod s Kreurodom prestali bojovať a pozreli na Sewiana. Všetci takto stáli hodnú chvíľu a čakali, čo sa bude diať ďalej. Sewian sa pozrel na Noethira, ktorý nevedel, čo si má myslieť a potichu mu povedal:
„Stále som tvoj priateľ. Zober syna a bež !“
Sewian postrčil Noethira, otočil sa smerom ku dvom bratom a rýchlym švihom zranil Gulrodovi pravú ruku. Noethir zatiaľ pribehol k trónu, zobral syna do náruče a rýchlim šprintom utekal preč z miestnosti. Keď už bol skoro von, otočil sa a pozrel na Sewiana.
Urputne a zo všetkých síl bojoval s dvomi bratmi. Po chvíli však nestačil z dychom čo využil Kreurod, ktorý odzadu svojím ostrým mečom prebodol jeho chrbát. Noethirovi sa v tej chvíli zatočil celý svet a oči mu zaplavil nával sĺz. Sewian sa posledný krát pozrel na svojho dobrého priateľa.
Cítil, ako mu teplá krv tečúca z rany ohrieva chrbát. V očiach sa mu zjavili slzy, ktoré stekali po tvári ako kvapky dažďa. Po krátkej chvíli klesol na kolená a pomaly sa celý zložil na zem. Vtedy sa z jeho očí vytratila iskra života a jeho čas sa naplnil.
„Chyť ho. Nesmie nám utiecť !“ Zreval Gulrod na brata, ktorý sa okamžite pustil za Noethirom.
Noethir sa v ten moment rozbehol dverami, ktoré zničil. Bežal temnými chodbami hradu, až sa nakoniec dostal k hlavnej bráne, ktorou vyšiel na nádvorie. Nepokračoval však cestou, ktorou sem prišiel, ale vydal sa na opačnú stranu k druhej bráne. Celý čas, ako utekal, mu bol v pätách Kreurod, ktorý sa ho všemožne snažil dostať. Noethir zatiaľ utiekol aj so synom k hlavnej bráne, na severnej strane mesta.
Prešiel skrz ňu. Keď sa ocitol mimo hradu a mesto nechal za sebou, slnko už pomaly vychádzalo. Pozrel sa pred seba, kde uvidel muža na hnedom žrebcovi, ako na neho čaká. Jeho telo nebolo až také mohutné ako to Noethirove, ale za to vyzeralo viac obratne a štíhlejšie. Na sebe mal oblečené železné brnenie, pretkávané striebornými a zlatými krúžkami. Hlavu mu pokrývala helma, skrz ktorú bolo vidieť jeho nepokojnú tvár plnú vrások a stôp po tuhých bojoch, ktoré absolvoval.
Noethir pribehol k mužovi a snažil sa upokojiť a pomaly dýchať. V náruči stále držal svojho malého syna prikrytého v bielej, detskej deke, ktorý za celú cestu nevydal ani jeden nespokojný zvuk a pokojne celý čas spal. Hneď ako sa Noethir upokojil, začal sa rozprávať s mužom, ktorý zosadol zo svojho koňa a pristúpil k nemu bližšie aby mu pomohol.
„Musíš ho ukryť! Prosím ťa!"
„V poriadku. Spravím o čo ma žiadate."
Martin Fačko
Diskusia
jurinko
Dve rady mam pre teba: 1. Vela (VELA!) citaj (aktivne, so zaujmom, vsimaj si veci). 2. Neposielaj sem casti a casti casti, je to otravne a nudne. Ak mas chut pisat (co by si nemal robit, kym sa nezariadis podla rady 1.), tak napis nieco celistve, poriadne a vysperkuj to, nech to neposobi ako zlatanina, ktoru si dal dokopy za jeden vecer, ked ta uz uplne prestalo bavit sledovat statusy na facebooku. Napis nieco, na co budes hrdy, comu budes venovat cas a zamyslis sa nad tym. Nechaj to odlezat, zabudni na to. Za mesiac si to precitaj a poriadne a nemilosrdne to preskrtaj. Potom to sem posli. Viem, ze este mas v cakacke asi dve poviedky, ktore su iba casti, takze ak sa aj zariadis podla rady c. 2., tak to bude nejaky cas trvat, kym sa to prejavi. Ale fakt neposielaj taketo nedovarene kusy, nie je to ani zabava citat a uz vobec sa netesim, ze pride pokracovanie. Dal som 2
07.08.2013
Dve rady mam pre teba: 1. Vela (VELA!) citaj (aktivne, so zaujmom, vsimaj si veci). 2. Neposielaj sem casti a casti casti, je to otravne a nudne. Ak mas chut pisat (co by si nemal robit, kym sa nezariadis podla rady 1.), tak napis nieco celistve, poriadne a vysperkuj to, nech to neposobi ako zlatanina, ktoru si dal dokopy za jeden vecer, ked ta uz uplne prestalo bavit sledovat statusy na facebooku. Napis nieco, na co budes hrdy, comu budes venovat cas a zamyslis sa nad tym. Nechaj to odlezat, zabudni na to. Za mesiac si to precitaj a poriadne a nemilosrdne to preskrtaj. Potom to sem posli. Viem, ze este mas v cakacke asi dve poviedky, ktore su iba casti, takze ak sa aj zariadis podla rady c. 2., tak to bude nejaky cas trvat, kym sa to prejavi. Ale fakt neposielaj taketo nedovarene kusy, nie je to ani zabava citat a uz vobec sa netesim, ze pride pokracovanie. Dal som 2
07.08.2013
draculin
Uff, cele zle. Keby som bol masochista a chcel robit detailnu redakcnu pracu, tak mozem skrtat v kazdej vete a vlastne aj kazdu vetu. Okrem gramatiky je naozaj stylisticka chyba za chybou. Beriem to ako typicky zaciatocnicky pokus - takze ta bude cakat este dlha cesta. Ale i ked zaciatocnik, treba trosku rozmyslat...alebo si vypracovat cit na pisanie textu. Niektore veci boli vazne zverstva a hned na zaciatku:...//Na pase mal pripevneny opasok// ..ach ano, pretoze ini ludia nosia opasok na cele, vsak? ... //na ktorom bola navlecena posva a v nej ligotajuci sa jednorucny mec. Bol to Gulrod.// Gulrod bol mec, alebo ten chlap? A v noci, mimo svetla sa tazko nieco moze ligotat. Nehovoriac, ze ked je v posve, tak len Superman vidi, ci sa ligoce. ...a ho //nikto, nikdy nevidel//...vazne? Nevidel? Atd, az do konca.
07.08.2013
Uff, cele zle. Keby som bol masochista a chcel robit detailnu redakcnu pracu, tak mozem skrtat v kazdej vete a vlastne aj kazdu vetu. Okrem gramatiky je naozaj stylisticka chyba za chybou. Beriem to ako typicky zaciatocnicky pokus - takze ta bude cakat este dlha cesta. Ale i ked zaciatocnik, treba trosku rozmyslat...alebo si vypracovat cit na pisanie textu. Niektore veci boli vazne zverstva a hned na zaciatku:...//Na pase mal pripevneny opasok// ..ach ano, pretoze ini ludia nosia opasok na cele, vsak? ... //na ktorom bola navlecena posva a v nej ligotajuci sa jednorucny mec. Bol to Gulrod.// Gulrod bol mec, alebo ten chlap? A v noci, mimo svetla sa tazko nieco moze ligotat. Nehovoriac, ze ked je v posve, tak len Superman vidi, ci sa ligoce. ...a ho //nikto, nikdy nevidel//...vazne? Nevidel? Atd, az do konca.
07.08.2013
draculin
Takze bude lepsie zatial brat pisanie ako trening - a nepokusat sa hned napisat brutalny epos. Trebars to zober z gruntu. Napis poviedku - kratku, ucelenu, nech si vyskusas ake to je vymysliet zmysluplny dej a nespoliehat sa na to, ze predsa mozes pisat 500 stran. Nieco, co bude mat jasny zaciatok a koniec a medzi tym dej. Normostrana ma 1800 znakov, vsetky editory vedia pocitat - takze si daj limit. Napriklad 7 stran, teda 12600 znakov. Mikropoviedka. Ak to nevyjde, aspon nebudes stracat mladost pisanim necitatelnej hrozy. A bude to milostrdne voci nam :)
07.08.2013
Takze bude lepsie zatial brat pisanie ako trening - a nepokusat sa hned napisat brutalny epos. Trebars to zober z gruntu. Napis poviedku - kratku, ucelenu, nech si vyskusas ake to je vymysliet zmysluplny dej a nespoliehat sa na to, ze predsa mozes pisat 500 stran. Nieco, co bude mat jasny zaciatok a koniec a medzi tym dej. Normostrana ma 1800 znakov, vsetky editory vedia pocitat - takze si daj limit. Napriklad 7 stran, teda 12600 znakov. Mikropoviedka. Ak to nevyjde, aspon nebudes stracat mladost pisanim necitatelnej hrozy. A bude to milostrdne voci nam :)
07.08.2013
mayo
mne sa okrem ineho nezdalo spojenie "do väčších útrob hradu". a tiez "vykladanú diamantmi rôznych farieb"... skor si myslel "drahokamami" ? diamanty su vacsinou biele, mozu mat farebny nadych ale na kralovske ozdoby sa pouzivalo cele spektrum inych drahych kamenov.
08.08.2013
mne sa okrem ineho nezdalo spojenie "do väčších útrob hradu". a tiez "vykladanú diamantmi rôznych farieb"... skor si myslel "drahokamami" ? diamanty su vacsinou biele, mozu mat farebny nadych ale na kralovske ozdoby sa pouzivalo cele spektrum inych drahych kamenov.
08.08.2013