Súboj čarodejov

Psy odporne brešú, bozky sú viac ako sa zdajú, čarodej Barbar zabije každého a každý má len jedno kúzlo. To vaše je každému na smiech. Ste bez šance. Alebo nie? Poviedka získala 3. miesto v súťaži Poviedka Istroconu 2011, v kategórii fantasy (téma Pes).
Podporte scifi.sk
Vyštartoval som, ako to len drevo v ľudskej koži dokáže. Môj beh bol pomalý, chýbal mu akýkoľvek rytmus. Každá ruka si do vzduchu kreslila vlastný obrazec. Pravačka zvláštny zdeformovaný kruh, ľavá ruka pre zmenu kmitala hore dole, ako hadí jazyk.
Na mojom behu sa odjakživa všetci zabávali. Teda skoro všetci. Môjho otca privádzal do zúfalstva. Vždy chcel mať zo syna bežeckého šampióna, akým bol aj on.
Aj preto, že mi beh celkom nejde, som na prvých piatich metroch dvakrát zakopol. To ma zachránilo. Tesne nad hlavou mi preleteli Chmatákove vetvy.
Vybral som ostrú zatáčku. Za sebou som začul praskanie lámaných kríkov, ktoré drvil bežiaci strom. Znovu som zakopol. Tento krát to nespôsobil môj beh. Chmaták ma obehol a podložil pod nohy koreň.
Jeho vetva kmitla vzduchom a chytila ma za nohy. Trhol a zrazu som visel dolu hlavou. Ako prasa na zabíjačke.
Ďalšie konáre boli pripravené siahnuť po mojom krehkom tele a roztrhať ho. A tak som urobil poslednú vec, ktorá mi ešte ostávala. Vyslal som v ústrety vetvám, svištiacim vzduchom, kúzlo.
Takže sa mi do ksichtu nerútili ako britva ostré listy, ale svorka psov. Drevených, samozrejme. To je to, čo dokážem. Zmením hocičo na psa.
Chmaták má už kvety opadané, takže je proti mágii bezmocný a aj preto je taký podráždený.
V momente, keď kúzlo zasiahlo strom, konáre sa stali chvostmi a listy na ich koncoch psími telami. Leteli priamo na mňa. Na okamih, ktorý sa zdal večnosťou zostali visieť ohavné cvakajúce čeľuste tesne pred mojou tvárou. Snažili sa ma pohrýzť. Potom ich vlastné pružné chvosty prudko stiahli späť. Ešte letiac, krížili si svoje dráhy a pouzlili sa.
Konár omotaný okolo mojich nôh povolil bolestivé zovretie a pustil sa do opatrného rozmotávania vlastných štekajúcich výhonkov. Nikomu neprajem počuť brechať dreveného psa. Je to druhý najodpornejší zvuk, aký poznám. Hnus.
Pustil ma asi dva metre nad zemou a dopad bol ako celý môj doterajší život. Pekne tvrdý.
Musel som si švihnúť. Moje kúzlo trvá len niečo vyše hodiny a tak som sa od Chmatáka musel dostať čo najďalej.
Nachvíľu mi preblesklo hlavou, či sa nemám vrátiť, ale vlastne nebolo kam. Doma som totiž zložil prísahu, ktorou som sa zaviazal, že zabijem čarodeja Barbara a vyslobodím z jeho rúk krásnu princeznú Annu, ktorú uniesol.
To bolo po prvý krát, keď sa mi nikto neposmieval. Zrazu im nevadilo, že pri behu čapcem, alebo že mám len smiešne psie kúzlo. Nikto z prítomných na niečo podobné nenašiel odvahu, hoci Annin otec, kráľ Thorold, sľúbil za jej oslobodenie ľubovoľné grófstvo a ruku princeznej k tomu.
Dokonca aj môjmu otcovi sa tlačili slzy do očí, keď som vyslovil slová zaväzujúce toho, kto ich vysloví, splniť prísahu, alebo zomrieť.
Hrdo som chodil po osade nechávajúc na sebe spočinúť obdivné pohľady ľudí, pre ktorých som dovtedy bol len druhoradý babrák.
Až neskôr som pochopil, že v tých pohľadoch bola skôr ľútosť nad tým, ako som sa odsúdil k smrti. Od Barbara sa totiž ešte nikto nevrátil živý.
Takže, ak som nechcel, aby ma dostihla vlastná prísaha a poslala ma do hrobu, musel som vpred. Až takto ďaleko od domova ma doviedli posmešky, že zo mňa nič nebude. Predstavoval som si všetky tie tváre, ako na mňa po mojom návrate vyvaľujú oči. Videl som, ako z nich zmizla ľútosť a ostal len obdiv. Áno. Všetci hľadeli na mňa. Na grófa s princeznou po boku.
A tak som sa skôr, ako ma strach z vlastného neuváženého činu mohol ochromiť, vydal na cestu. Darilo sa mi všelijako. Spával som pod holým nebom, alebo u sedliakov, ktorým som z času na čas pomohol v ich lopote. Bol som viac hladný, ako sýty, až som narazil na miesto, kde sa môj život zmenil.
V osade Čermár, zamorenej vlkmi, som zaznamenal celkom slušný úspech. Keď som miestne mačky premenil na psov, do pol hodiny bolo po šedivých škodcoch. Mňaukajúce psy im nedali šancu.
Čermárčania od radosti usporiadali veľkolepú oslavu. Dokonca mi odpustili aj to, že keď už mačkopsy nemali čo chytať, dohrýzli samy seba. Dve tak rozdielne zvieratá v jednom tele sa jednoducho nezniesli.
A tak som sa túlal svetom s jediným kúzlom vo vrecku. Každý ho má len jedno. Niekto dokáže lietať, iný vykúzli oheň. Jeden človek, jedna mágia.
Putoval som od osád k mestám, aby som sa dozvedel, aké kúzlo ovláda čarodej Barbar. Ak som s ním chcel bojovať, musel som to vedieť.
Rady ľudí ma zaviedli až do tohto lesa, kde sa ma snažil chytiť Lapidurka. Musím cezeň prejsť, aby som sa dostal k Lučiánovi. Dopočul som sa, že toho vie o Barbarovi najviac.
Muž pozeral na kamene a škrabal sa v strapatých vlasoch. Obrovské balvany zatarasili prejazd, takže sa nedalo pokračovať ďalej. Bolo horúco a z voza, osamotene stojaceho na ceste sa šíril neznesiteľný smrad.
„Zasraný sviniar.“ Uľavil si chlapík, bezradne rozhadzujúc rukami.
„Dobrý deň,“ pozdravil som ho, aj keď preňho asi moc dobrý nebol.
Muž si ma všimol a poslal ďalšiu kanonádu sťažností mojim smerom. „Keď niekto nevie piť, nech nepije. Pozri, čo ten debil urobil. Včera sa ožral a ja som sa tu zasekol, ako trieska v zadku.“
Absolútne som nechápal, o čom hovorí.
„Trolovia mali včera oslavu a Chrocht to prehnal a vygrcal sa na cestu.“
Skaly, či trolie zvratky. Veď je to jedno.
„Skúsim vám pomôcť,“ ponúkol som sa. Zápach z voza sa už fakt nedal vydržať a hoci som sa na chlapa mohol vykašľať a odísť kade ľahšie, nevidel som dôvod, prečo by som nepomohol.
On sa mi totiž nezačal posmievať v štýle ´ako to asi chceš urobiť?´ Jednoducho na mňa hľadel a skutočne čakal, že to urobím.
Naznačil som mužovi, aby podišiel stranou a vyslal som ku kamenným zvratkom kúzlo. Kopa sa začala hýbať. Najskôr sa zdalo, akoby to bolo klbko červov, lezúcich cez seba. Drsné telá sa plazili jedno cez druhé a vydávali škrípavý zvuk. Naskočili mi z neho zimomriavky. Náhle sa ten zhluk tiel za desivého brechania rozprskol. Niet horšieho zvuku na tejto zemi, ako je štekot kamenných psov. Pritisli sme si ruky na uši.
Potom som cúvol o tri kroky a vytiahol kus sušeného mäsa z vaku. Ostal mi z hostiny v Čermári.
Zapískal som na havkáčov, zamával pochúťkou a hodil ju čo najďalej.
Psie hlavy sledovali dráhu mäsa a potom sa na ňu vrhli. Cesta bola voľná.
„Tak to sa ti teda podarilo, mladý.“ Muž ku mne pristúpil, podal mi ruku a druhou ma potľapkal po pleci.
„Lučiáno, meno moje. Lučiáno Hrobár. Poď, pozrieme, či nenájdeme u mňa doma niečo v komore. Vyzeráš, že by si si niečo dal.“
Rýchlo som prikývol. Chcel som byť od kamenných potvor rýchlo preč.
Posadili sme sa na voz, Lučiáno pred seba napriahol ruky a pred vozom sa zhmotnil mihotajúci sa kôň. Ten zabral a voz sa pohol.
„Ale ja naozaj neviem, akým kúzlom vládne Barbar,“ odpovedal Lučiáno na moju otázku. Veľmi som mu neveril a on to zrejme vycítil.
Na druhej sa o mňa pekne postaral. Mal malý, zato útulný drevený domček s malou záhradkou. Zjedli sme nejaký syr s tvrdým chlebom, zapili ho horkým pivom a nakoniec som dostal ako útratu za návnadu pre kamenných psov hotový poklad. Tri klobásky. Najlepšie jedlo na svete.
Lučiáno mi vysvetlil, že robí pre Barbara hrobára. A tam to preňho končí. Nikdy ho nevidel, potrebné príkazy dostával cez jeho Radcu. Jeho jedinou úlohou bolo po každej čarodejníckej bitke odviesť mŕtvoly preč.
Keď sme sa stretli, práve nejaké viezol na voze. Dostal som nápad. Keďže každý ovláda len jedno kúzlo, mal by sa na mŕtvolách prejaviť účinok mágie Večného čarodeja nejakým spoločným znakom. Lenže ako som sa mal prinútiť skúmať ľudské mŕtvoly? Nikdy som sa ku žiadnej nepriblížil bližšie ako na tri metre a žeby sa mi dvakrát chcelo...
Pár pohárov piva navyše tento problém vyriešilo.
Pomohol som Lučiánovi všetkých troch pochovať. Najhoršie smrdel ten spálený. Ďalší čarodej bol strašne potlčený a dolámaný. Tretím mŕtvym bol starec. Netušil som, že je človek schopný dožiť sa takého veku. Bol úplne zošúverený, miesto vlasov len riedke chumáče, a telo mu pokrývali škaredé, starecké škvrny. Vyzeral ešte hrôzostrašnejšie, ako ten spálený.
Čo majú spoločné starec, dokaličený a zhorený? Aké kúzlo je schopné spôsobiť takéto veci? Ak by Barbar ovládal ohnivé kúzlo, museli by byť popálení aj ostatní dvaja. Nebol som o nič bližšie k rozriešeniu hádanky Barbarovho kúzla.
Ako som tak premýšľal nad bezvýchodiskovou situáciou, s hrôzou som zistil, že starec na mňa pozerá. Stál som nad ním s lopatou v ruke a on ležiac v hrobe natiahol ku mne ruku. Netuším, čo to bolo za silu, ktorá ma prinútila skočiť za ním. Nie som totiž zvyknutý, že mŕtvi ožívajú.
Miesto úteku som ho ale chytil za kostnatú končatinu a on si ma desivou silou pritiahol k sebe. Niečo mi vtlačil do dlane. Zatajil som dych.
„Mala si pravdu. Džaramíja. Lás...“ Zachrčal starec a vydýchol naposledy. Ruka mu odkväcla a mne v dlani ostal prsteň.
Zvláštne meno, Džaramíja. Práve preto mi bolo tak povedomé. Volala sa tak jedna žena v Čermári. Bola neskutočne smutná a do vlčích osláv sa nezapájala.
Rozhodol som sa, že pôjdem za ňou a oznámim jej starcovu smrť. Vyslovil jej meno a tak by mala vedieť, kto to bol. Možno prastarý otec. Dúfam, že mi povie, akým kúzlom chcel Barbara zničiť. Nič lepšie mi nenapadlo.
Rozlúčil som sa s Lučiánom a vyrazil na cestu.
Po troch dňoch putovania som bol znovu pri Čermári. Neďaleko dediny stáli osamotené tri kamenné domy. Dva z nich boli tmavé a tiché.
Zaklopal som na dvere, spoza ktorých sa ozýval detský plač. Nik sa neozval a tak som otvoril a nakukol dnu. Veď čo ak by dieťa potrebovalo pomoc?
Miestnosť, do ktorej som vstúpil bola uprataná a útulná.
Pri postieľke stále žena a tíšila dieťa. Z jej nervóznych pohybov bolo jasné, že sa jej to už dlho nedarí. Nemohla počuť zaklopanie. Drobec reval, až sa otriasali trámy.
„Dobrý deň,“ pozdravil som.
Žena sa strhla a otočila. Džaramíja. Od posledného razu, čo som tu bol, sa jej kruhy pod očami prehĺbili a v tvári poriadne zostarla.
„Nepočula som ťa prichádzať.“ Zrakom zmätene blúdila sem a tam.
„Nebojte sa, nechcem vám ublížiť. Doniesol som vám toto.“ Podal som jej prsteň.
Trasúcimi rukami ho zobrala.
„A môj muž?“ Jej obrovské oči na mne viseli v nádejnom očakávaní dobrých správ. Boli plné sĺz a mal som pocit, že sa v nich utopím. Dieťa za ňou sa rozkričalo ešte viac.
„Neviem, čo je s tvojim mužom, no starec, ktorý ho mal, je mŕtvy.“
Jej ruka vystrelila k ústam, aby zakryla vzlyk. Z tváre zmizlo aj to málo farieb, ktoré tam boli. Oči sa jej prevrátili a ona sa zviezla na zem. Omdlela.
Hľadel som na jej nehybné telo. Nemal som šancu ju zachytiť. Prsteň, ktorý jej vypadol z ruky, zacinkal o podlahu. Bol som v takom šoku, že som skoro odpadol tiež.
Nohy chceli bežať preč. Čo som mal robiť s bezvládnou ženou? Nevedel som, ako sa zachovať. No aj keď sa vo mne všetko búrilo a kričalo na mňa, že toto sa ma netýka, ostal som. A ako som ju kládol do postele, strach sa zmenšoval. Dieťa stále plakalo a mne to trhalo uši.
Túžba utíšiť ho mi vnukla nápad. U nás v dedine používame psov na nájdenie najlepšieho miesta na spanie. Oni presne vedia, kde je. Práve tam vylihujú najradšej .
Napriahol som ruky ku postieľke a vyslal kúzlo. Tá sa začala meniť. Skôr, ako sa mohlo celé rozvinúť, ukončil som ho.
Posteľ so psími nohami sa zavrtela a začala klusať po miestnosti. Nadskakovanie dieťa zaujalo a prestalo plakať. Ticho, ktoré nahradilo žalostné nariekanie, bolo prenádherné.
Po chvíli sa posteľ zatočila dookola tesne pri stene a ľahla si. Dieťa ostalo ticho. Chvíľu som sledoval ten malý zázrak, až sa z perinky začalo ozývať pravidelné pochrapkávanie.
Potom som našiel akúsi handru, namočil ju do vedra s vodou a pricapil ju Džaramíji na čelo. Celá horela. Panika v mojom bruchu znovu rozkvitla. Čo ak umrie? Čo budem robiť? No pokiaľ moja myseľ jojkala, ruky pracovali.
Priložil som v peci, uvaril vodu na čaj a prikladal som obklady na horúce čelo. Každú chvíľu sa zobúdzala a vtedy som ju nútil piť.
Po pár hodinách sa dieťa prebralo. Zobral som ho a uložil ku nej. Ani neotvorila oči, len si nadvihla košeľu a dieťa sa prisalo.
Takto to trvalo dva dni. Džaramíja sa s mojou pomocou starala o malého, zvyšok bol na mne. Narúbal som drevo, nanosil vodu, uvaril čaj a hŕstkovú polievku.
Možno ma aj chcela poslať preč. Cudzieho človeka. Nikdy to nepovedala a snáď som si to len nahováral.
Spával som na lavici, a pred spánkom som premýšľal, čo tu vlastne robím. Ako som sa vlastne dostal k tejto žene a prečo tu ostávam? V Barbarovom zničení som hľadal zmysel svojho života, o ktorom mi všetci tvrdili, že neexistuje. A zrazu som ho našiel tu. Akoby putovanie za Barbarom malo len jeden význam. Priviesť ma sem.
Moja prísaha mi ale nedovolila ostať.
Džaramíja spala nepokojne a zo spánku vykrikovala meno Marko.
Ráno tretieho dňa som ju našiel sedieť pred domom. Hľadela pred seba, ale už nebola taká bledá. Obracala v rukách prsteň, ktorý som jej v spánku nastokol na prst, aby sa nestratil.
„Ani som sa ti nepoďakovala. Malý spí, ako ešte nikdy. Ako sa ti to podarilo? A ako sa voláš?“ opýtala sa.
Prisadol som si na opačný koniec lavice. „Som Daniel a rád som pomohol. Bola to maličkosť. Postieľka bola na zlom mieste. Tam by sa nevyspal ani mŕtvy. Iba som ju premiestnil.“
„Bolo to od teba veľmi šľachetné. Neviem, ako sa ti odmením.“
Domy boli obklopené lesom. V korunách šumel vietor, za domom žblnkal potok. V týchto zvukoch som akosi pozabudol, prečo som tu, no odrazu sa mi pripomenul dôvod mojej cesty sem.
„Nechcem ťa trápiť, ale potrebujem sa niečo opýtať.“ Prikývla.
„Kto bol ten muž s prsteňom?“
„Môj manžel. Marko.“
„Si si istá? Nemohol to byť niekto, kto mu prsteň zobral?“
„Zlodejovi by sa v rukách rozpadol na prach. Tak funguje jeho kúzlo. Neporušený ostane, iba ak je darovaný.“ Pozrela na mňa. „Ako zomrel?“
„To neviem. Ja som ho iba pochoval. Boli s ním ešte ďalší dvaja.“
Znovu prikývla a hoci sa veľmi snažila zadržať plač, slzy sa jej kotúľali na kolená.
„Boli to bratia môjho muža.“
Matka všetkých bohov. Veď ona stratila tak veľa. A tak som mlčal v obave, že by som jej svojimi otázkami ešte viac ublížil.
„Trápi ma ešte jedna vec,“ prehovorila Džaramíja, „matne si spomínam, ako si hovoril, že ti prsteň dal starec.“
„Áno, takého starého človeka som ešte nevidel. Obdivujem ťa. Musela si ho veľmi ľúbiť, aj keď ti mohol byť starým otcom.“
„Starým otcom? Keď odišiel, ešte nemal tridsať rokov. To museli spôsobiť...“
„...Barbarove kúzla,“ dokončil som za ňu.
Začal som premýšľať. Ukazovalo to na mágiu, ktorá kradne človeku život. Ale ak ju má každý človek len jednu, ako potom docielil to spálenie a tie hrozné modriny?
Sedeli sme mlčky, každý zahĺbený do vlastných myšlienok. Vtáky v korunách stromov po sebe pokrikovali. Bol krásny, letný deň.
Moje pátranie po čarodejovej moci ma priviedlo na miesto, kde mi moje úsilie nepripadalo až také dôležité. Tu existovala len Džamaríjina bolesť nad stratou blízkych a jej snaha prekonať ju. Začal som ľutovať, že som to bol ja, kto jej priniesol tú smutnú správu. Ale skôr, či neskôr by to urobil niekto iný. Bol by jej pomohol rovnako, ako ja?
Moje popletené myšlienky zrazu prerušila svojim rozprávaním. Hlas mala unavený, ale pevný.
„Mojim švagrom a Markovi sa darilo dobre. Ich nadanie spočívalo v tom, že skrášľovali paničky. Vyrábali im účesy na želanie. Odjakživa však boli nespútaní a divokí. A tak v momente, keď sa dozvedeli, že Barbar väzní Annu, rozhodli sa, že ju oslobodia a jeden z nich si ju zoberie za ženu.
Môj muž na nich odmalička dohliadal a tak, keď ich neodhovoril, išiel s nimi. Prosila som, plakala, vyhrážala sa. Nič nepomohlo. Jeho bratia boli nad zákon.“
Dvakrát vzlykla, potom sa zhlboka nadýchla, aby odohnala plač.
„Blázni. Nikdy si nepripúšťali neúspech. Dokonca nerozmýšľali ani nad tým, ktorý z nich si princeznú zoberie. Netrápilo ich to. Hneď sa videli ako víťazi. Lenže mala som pravdu, keď som im hovorila, že ich tam nečaká nič dobré. Teraz hnijú v zemi. Všetci. Ach, Marko.“
Ďalej nemohla. Plakala a ja som sa hrýzol do pery. Pochopil som posledné starcove slová.
Koľko žien kvôli Barbarovi oplakáva svojich mužov a bratov? Ak ho zničím, už nebudú žiadne ďalšie.
„Potrebujem vedieť ešte jednu vec.“
Počkal som, kým zodvihne hlavu, utrie si slzy a vysmrká sa.
„Aké kúzla ovládali?“
Pozrela na mňa a prudko sa postavila. Jej tvár očervenela a ona sa rozkričala.
„Aj ty? Ďalší blázon. Prečo? Prečo ste tým prekliatym Čarodejom taký posadnutí? Otoč sa a choď domov.“
Povedal som jej o prísahe.
Pochopila a ukľudnila sa. Keď si sadla, pokračovala:
„Vlastne, čo je mi do toho? Iba dúfam, že ti to pomôže. Už som ti hovorila, že boli kaderníci. Rudko, najmladší z bratov robil krásne lokne využívajúc kúzlo horúceho vzduchu pre ich trvácnosť.
Želko, prostredný brat, ošetroval vlasy olejmi a masíroval svojim kúzlom zákazníčkam pokožku na hlave. Bol skutočným majstrom dotyku.
A nakoniec môj Marko. Mal na starosti strihanie a vytváranie rôznych účesov. Svojim kúzlom vlasy predlžoval, aby ich potom mohol upravovať.“
Takže zo záhady sa stala ešte väčšia záhada. Horúci vzduch, masáž hlavy, predlžovanie vlasov. No to si teda vybrali zbrane. Čo chceli Barbara učesať k smrti? Hádam neboli až takí hlúpi, že proti nemu išli s takými bezcennými kúzlami. Na druhú stranu, ja nemám čo kritizovať.
Pohľad na okolitú prírodu upokojoval. Dieťa spalo. K tejto pohode som prispel aj ja.
Teda ak ja dokážem účinnosť svojho kúzla zoslabiť, možno ho iní dokážu zväčšiť a v tom prípade...
„Vedel tvoj muž a švagrovia svoje kúzla zosilniť?“
„Áno. Ako to vieš?“
„Iba hádam.“
„Mal by si ale vedieť, že to nie je bežná vlastnosť. Dokážu to len vďaka mne.“
„Nerozumiem.“
„Moje bozky. Sú magické. Každý, kto ich dostane, dokáže v sebe svoju mágiu zväčšiť podľa potreby.“
„Takže, ak by Rudko svoj horúci vzduch zosilnel, mohol by niekoho spáliť. Želkova masáž by tým pádom lámala kosti. Čo by ale spôsobilo kúzlo tvojho muža?“ Obrátil som sa na Džaramíju.
Videl som, ako váha. Neviem, čo ju nakoniec presvedčilo, aby odpovedala. Možno to, že som jej pomohol. Alebo bola príliš unavená, aby sa dokázala vykrúcať.
„Prezradím ti tajomstvo. Kúzlo môjho muža bolo najsilnejšie a najnebezpečnejšie. On v skutočnosti nedokázal predlžovať vlasy. On tým ženám iba pridával pár týždňov života. Vedel svoju moc zamerať na hociktorú časť tela. A tak sa sústredil na povrch hlavy a tým im rýchlo rástli vlasy.“ Čriepky skladačky začali do seba zapadať.
Takže tu máme troch bratov. Jeden chce Barbara usmažiť, druhý dobiť a tretí nechať zostarnúť k smrti. Miesto toho sa to všetku pritrafí im. To je ale možné len v jednom prípade. Barbar ovláda Odrážacie kúzlo.“
Pred očami sa mi zahmlilo. Predstavil som si totiž, ako mi tým kúzlom vrátil moje vlastné. A keď sám seba premením na psa, čo potom? Stačí mať v ruke kostičku, ja poslušne pribehnem a...
Z myšlienok ma prebrali dve veci. Detský plač a jej bozk. Mágia mnou prešla a horúca sa mi rozliala vnútrom. Bolo to nádherné. Obával som sa, že keby ma teraz začala prehovárať, aby som nešiel, podarilo by sa jej to. Ona sa však rozbehla do domu za synom a samotou.
Počkal som, kým malého nakŕmi. Nemohol som odísť bez rozlúčenia. Nie po tom, ako mi dala najväčší dar, aký mi kto kedy venoval. Kus zo seba. Zrazu som zo súboja s Večným čarodejom nemal až takú hrôzu.
„Tak tu máme ďalšie mäsíčko do mlynčeka.“ Týmito slovami ma privítal Barbarov Radca. Nechal ma trieskať na hradnú bránu poriadnu chvíľu, kým sa došuchtal.
Bol to taký malý, úlisný chlapík, ktorý si neustále kontroloval, či nemá špinu za nechtami. Do očí a mi však nepozrel ani raz. Aspoň som hneď spoznal jeho priority.
Podobal sa na klobásu. Mal strašne mastnú pleť, trúsil štipľavé poznámky a bol červený, ako paprika. Hlavu mal skoro rovnako veľkú, ako trup, až sa zdalo, že sú jedným celkom.
No najviac ma sral jeho sebavedomý ksicht. Presne taký výraz, aký nosil medzi čelom a bradou ma priviedol k vysloveniu strašnej prísahy. S obľubou ho nosil otec. Ironicky zdvihnutý pravý kútik úst a mierne nakrčené obočie smerom do stredu čela bolo najpovýšeneckejšie, aké som kedy videl. Mal som sto chutí chytiť ho za golier a vraziť mu päsť medzi oči. Potom sa zvrtnúť na päte a vykašľať sa na nejakú princeznú. Vedel som, že slasť, ktorá by ma po takom čine zaplavila, by odviala všetky neskoršie výčitky.
Ó, Matka. Prečo som tú prísahu vyslovil? Chtiac nechtiac, musel som ostať.
Keď už nič iné, aspoň som si v duchu sľúbil, že ak náhodou prežijem, vrátim sa k nemu a všetky tie veci mu urobím. Ale zatiaľ som sa musel tejto ľudskej klobáse podvoliť.
Ako sme kráčali z nádvoria do hradu, začal mi chvastľavo vysvetľovať, že stavba je plná mágie, ktorá zabraňuje jej dobytiu a celé to samozrejme kontroluje Barbar. Mnohý si tu už vylámali zuby a brnenia, keď chceli uchvátiť poklady, ktoré sa tu ukrývajú.
Ja som videl iba starý a spustnutý hrad.
Vkročili sme do dlhej, temnej chodby. Radca ku mne pristúpil a zľahka ma uštipol do boku. Presne takto to robil otec, keď chcel vedieť, či je už sviňa dosť vykŕmená.
„Už sme tu dlho nikoho nemali,“ zašvitoril a tak nejako hladne sa zalizol. Žalúdok mi nadskočil. Aký bude Barbar, keď človek, ktorý mu slúži, je takýto?
Viedol ma chodbami, slabo osvetlenými miestnosťami a nízkymi prechodmi. Orientáciu som stratil asi po desiatich metroch.
Strach zo skorého stretnutia s Barbarom ma dusil, až sa mi pred očami zahmlievalo.
A tak sme sa dostali do akejsi predsiene. Bola ovešaná ťažkými závesmi, na policiach bolo množstvo zvitkov. Radca sa ma najskôr opýtal na meno, odkiaľ som a ešte na kopec iných vecí. Nepamätám si všetko. Starostlivo si to pozapisoval a potom mi listinu podsunul. Bol som taký vydesený, že som ju bez otázok podpísal.
Radca sa zatváril spokojne. Vstal a zaviedol ma do prijímacej haly čarodeja Barbara. Takže je to tu. Panikou sa mi podlamovali nohy.
Miestnosť bola veľká a špinavá. Pod nohami som mohol mať drevo, alebo mramor. Nánosy prachových usadenín to spoľahlivo ukryli.
Na obrovskom tróne sedela žena. Bola ľadovo krásna a oblečená v jednoduchých bielych šatách. Hľadela na mňa a v očiach mala hrôzu. Dosť ma to zmiatlo. Otočil som sa na Radcu, aby som sa ho opýtal, čo to má znamenať. Ten si šúchal dlane o seba a čosi si mumlal. Spriadal kúzlo. Moje ruky sa zodvihli a namierili na ženu. Prekvapene som na ne hľadel. Ako by vládu nad nimi prebral niekto iný. Radca. Hajzel.
„Nie, prosím, nie,“ vykríkla. V tom momente ku nej vystrelilo moje kúzlo, zosilnené Džamaríjinym bozkom. Prudko ku nej vletelo a odrazilo sa späť. Dostal som plnú dávku.
Vlastná moc ma pohltila. Bol to len okamih, no svet som začal vnímal inak. Lepšie som ho počul. Cítil som jeho prenikavú vôňu. Môj dych sa zrýchlil, hlava prevážila telo dopredu a ja som dopadol na predné nohy.
Zmenil som sa. Stal som sa psom. Obrovským psom. Uvidel som ženu v bielom. Sliny mi kvapkali z papule na zem. Pocítil som neprekonateľný hlad. Čosi mi však našepkalo, že by som jej nemal ubližovať. Asi psie inštinkty. Alebo rozum.
Otočil som sa. Zbadal som muža. Strašne sa potil a páchol strachom. Už sa netváril arogantne. Moje nové oči vnímali tvar jeho tela, ktorý rozprúdil novú, až bolestnú vlnu hladu. Podobal sa na klobásu. Tú zbožňujem. Priskočil som k nemu, otvoril tlamu a na jeden krát ho prehltol. Vtedy ma premohla únava.
Tak som si ľahol a začal oddychovať. Plné brucho ma privádzalo do driemot.
Jedným okom som zaregistroval, ako sa ku mne žena začala opatrne približovať. Nepohol som sa, aby sa nevyplašila. Ako pri mne nesmelo stála, pomaly som sa rozvalil na chrbát. Psy takto dávajú najavo absolútnu dôveru.
Konečne sa osmelila, prisadla si ku mne a začala ma škrabkať na krku. Slastne som si zívol. Rozplakala sa. Medzi vzlykmi čosi hovorila o tom, že som zožral jediného človeka, ktorý pozná cestu von, ale že sa nehnevá. Že vraj za to nemôžem. Ďalej som vyrozumel, že cestu z tohto bludiska nepozná a že tu zomrieme hladom.
Vtedy znovu zaúradovalo spojenie zvieracieho inštinktu a ľudskej mysle. Radca sa v mojom žalúdku prestal hýbať. Asi sa zadusil. Strašne ma ťažil, jeho odporná povaha otravovala moje vnútornosti a preto som ho vyvrátil. Jeho telo mľaskavo dopadlo na zem. Fuj. Našťastie s tým nebol problém. Tak funguje telo psa.
Uľavilo sa mi. Ťažoba aj únava bola razom preč. Pozrel som na ženu a povedal: „Poď.“ Naozaj som to vyslovil a hoci sa psou papuľou rozprávalo o poznanie ťažšie, porozumela.
Priložil som ňufák k zemi, nadýchol sa a pohol vpred. Nemal som najmenší problém sledovať svoj vlastný pach a tým aj cestu, po ktorej som sem prišiel.
Museli sme si pohnúť. Moje kúzlo netrvá večne.
Nakoniec to bolo ľahké. Dokonca sme stihli zobrať všetky úpisy, kde sa Barbarovi protivníci v prípade prehry zaviazali darovať svoj majetok Radcovi. To bola vstupenka do súboja. A takisto do hrobu. Ten môj bol ešte na stole.
A tak sme sa dostali pred hrad. Špinaví, unavení, ale živí. Po chvíli som sa premenil späť na človeka a vtedy sa mi moja spoločníčka vrhla okolo krku. Ostal som stáť ako primrazený. Objímala ma a ďakovala mi.
Keď som ju konečne od seba odtrhol, opýtal som sa: „Kto si?“
„Som Anna, dcéra kráľa Thorolda. Ale teraz som Barbara. To vieš, musím dodržiavať tradície Večného čarodeja.“
Nerozumel som, o čom hovorí. Asi to bolo vidieť, pretože pokračovala vo vysvetľovaní.
„Je pravda, že ma Barbar uniesol. Lenže keď ma Radca uvidel, okamžite na mne použil svoju mágiu. Tá ma, podobne ako teba, donútila zaútočiť, pretože práve to bolo Radcovo kúzlo.
A tak Barabar zomrel. Bol starý a nevydržal moje Milovacie čary, ktoré mi navyše tými svojimi neustále vracal späť. Ja som mohla, on nie. Lenže potom sa stalo čosi strašné. Spôsobila to kúzelná podstata hradu.
Po Barbarovej smrti som prišla o svoju mágiu a získala tú jeho. Jediné, čo som mohla, bolo odrážať čary. A tak som nahradila Večného čarodeja. Stala sa zo mňa Barbara.
Po mojom únose sa sem nahrnulo more záchrancov a len čo ma zbadali, neskúmali, kto som, búšili do mňa horúčavu, chlad, víchre a čo ja viem, čo ešte. Nikdy som sa nestihla ani predstaviť. Radca sa postaral, aby na mňa okamžite útočili.
Všetci zahynuli. Najhoršie je, že ten potkan sa z toho tak veľmi tešil. Bol čudný. A zlý.“
„A prečo si sa nepokúsila ujsť?“
Smutne pozrela pred seba.
“Cesta, po ktorej sme išli späť, bola jedinou možnou. Celý tento prekliaty hrad je bludiskom. Ak by som zišla z cesty, skončila by som v prepadlisku, alebo by mi na hlavu spadol kameň.
Radca raz priviedol troch žobrákov a povedal im, že keď nájdu cestu von, dá im toľko zlata, koľko sami vážia. Potom ma zobral a musela som ich s ním sledovať. Blúdili a nevedomky spúšťali pasce tohto miesta. Všetci zomreli strašnou smrťou. Bol to démon. Tak ma vystrašil, že som na útek ani nepomyslela.“
Odmlčala sa a vtedy som si uvedomil, že som to dokázal. Prežil som.
Pozrel som na Annu. Princezná bola nádherná, no nebola môj typ. Rozlúčili sme sa. Musím skočiť ku Čermáru vrátiť Ďžamaríji úpisy jej muža a bratov. Radca si ich ešte nestihol uplatniť. Dúfam, že mi dovolí chvíľu ostať. Som dosť unavený a ten jej bozk...no minimálne aspoň raz by som ho ešte chcel zažiť.
A tak znovu putujem a vo vaku ma príjemne ťažia poklady zjedeného a vyvráteného Radcu. A aby ste vedeli, nie všetky úpisy hodlám vrátiť. Sú tam fakt zaujímavé kúsky. Od teraz som skrátka pes.

Culter

Culter

Diskusia

Sirius.SVK
Dobre napísané záver tiež ušiel. Len ta prvá veta ma trocha zarazila, kým mu doplo čo tým myslíš. A aj ta posledná veta mi trocha nesedí možno by bolo lepšie vyznelo: Som skrátka pes.
Ale to je len môj názor.
20.04.2013
William Cody
Uff... Mám rozpačitý dojem, to asi nie je správne. Na jednu stranu, fajn, slušná paródia. Čaptavý beh, mačkopsy, kadernícke kúzla, zosilujúce bozky boli dobré nápady, na druhú Tí traja žobráci, Milovacie kúzlo, Barbarov sluha mi tam akosi vadili. Jednoducho by som to zhodnotil asi tak, že si začal fajn, len si neskončil dobre. Akosi si to uponáhľal, resp. možno na konci odflákol:D. Ale príjemne sa to čítalo s tým som nemal žiaden problém, takže pohoda. Fakt zo začiatku niekoľko dobrých nápadov,na konci trochu prehlušených snahou o vygradovaný záver. Dal som 6
20.04.2013
Culter
Pre mňa je najväčšou poctou, že si niekto poviedku prečíta. Takže dík. Táto je pre mňa špeciálna, pretože to bolo prvý krát, čo sa do nej niekto poriadne zavŕtal, rozobral na atómy, skritizoval a ja som prepisoval a prepisoval. Išiel ma šľak trafiť. Nemám rád piplavú robotu a je vlastne malý zázrak, že som ju dotiahol do konca. Si makač, Janči! :))) Týmto pozdravujem Lucku Hujsiovú a ešte raz jej ďakujem. :)))
20.04.2013
jurinko
Ten koniec prisiel moc rychlo, zdalo sa mi. Napad, ze kazdy ma jedno kuzlo, je pritom vyborny, aj si ho vedel pomerne dobre pouzit. Rad by som si z tohto sveta precital viac, pripominalo mi to X-menov alebo nieco podobne (to, ze kazdy ma jedno kuzlo, nic ine ;-) ). Hm, len rozmyslam, ze ked si to tolkokrat upravoval, ako to, ze su tam chyby v ciarkach, opakovanie slov vo vetach nasledujucich po sebe a hlavne - hrubice? tststs... :-) Mohlo to byt lepsie, ale nebolo to uplne zle. Trosku by som viac dramaturgicky vyvazil proporcie tej poviedky, pretoze ten koniec naozaj posobil useknuto a odflaknuto, hoci zaciatok bol mimoriadne slubny. Chcelo by to viac napatia a dlhsi zaver. No nic, gratulujem k dobremu umiestneniu v sutazi :-) Dal som 5
20.04.2013
Culter
Tak to s tými chybami si ma zaskočil. Mám len jedno vysvetlenie. Toto je jediná verzia, ktorá mi ostala musí to byť tá pred finálnou úpravou... :) Mal som to skontrolovať. Poviedku z tohoto sveta (každý má jedno kúzlo) som poslal do minuloročnej CF. Ale nebola to žiadna sláva... :) Ešte niečo mám v zálohe. Pošlem.
21.04.2013
Puf
Plus za prekvapive rozuzlenie, bitka mohla byt podla mna napinavejsia a dramatickejsia, sa to zredukovalo na jedno velke HAM :) Neviem kde sa tam vzalo meno Dzamarija, mi to nesedelo k obycajnym Annam, Danielom a Barbaram, ale hadam ze odniekial zdaleka pricestovala. No a tu gramatiku by som az tak neriesila, je sice vrcholne otravne ked niekto porobi styri hrubice v jednej vete, ale taketo sem-tam chybicky sa vludia kazdemu (ja som si aj tak ziadne nevsimla:)) Este som sa na chvilu zamyslela, ked sa vraj traja bratia videli ako vitazi, ale vobec ich netrapilo ktory si vezme princeznu. Ja by som skor povedala, ze naopak, mali by sa po spravnosti o nu dopredu pobit, to je ludskej povahe celkom prirodzene.
25.04.2013
mayo
tiez kvitujem napad ze kazdy ma len jedno kuzlo. je ovela zaujimavejsie ked si autor stanovi vo svojom svete pravidla, a nenechava z lenivosti vsetky moznosti otvorene. to, ze hrdina ma schopnost "premenit vsetko na psa" fest pobavilo. citalo sa dobre, len ma trocha miatli mena postav. chmatak je lapidurka ci niekto iny? ak iny, preco sa spomina len raz a bez suvislosti?
25.04.2013
Culter
Je to na šľak trafenie. Pokašľal som to. Toto mala byť opravená verzia, ale poplietol som ich. A preto čiarky, Lapidurky, čo mali byť Chmatákmi a pod... :)
25.04.2013
mayo
aha jasne, ved si to uz pisal v predchadzajucom prispevku, prepac. cital som ho pred par dnami, aj poviedku, a medzitym som na to pozabudol.
25.04.2013
Kei
Skvele som sa pobavila, po dlhej dobe niečo pozitívne a úsmevné. Keď som si predstavovala ako beží a aj niektoré ďalšie časti poviedky, tak som mala úškrn od ucha k uchu. Premeniť všetko na psa je skvelý nápad XD Samozrejme sú tam detaily, ktoré si myslím, že by to mohli byť lepšie spracované, ale je to len môj názor. Napríklad by som zjednotila zvukové prejavy čaropsov - ako to že psy z mačiek mňaukajú ale strom šteká? Logicky strom by mal mlčať, ak sa držíš pôvodného zvukového prejavu. Alebo potom by som zaviedla mňaušteky. Za slabší považujem záver - po dejovej stránke ho považujem za dostatočný, aj keď obšírnejšiemu by som nebránila, vadí mi však jeho podanie - je také vysvetľujúce. To čo vysvetľuje princezná by malo vyplynúť z deja, aby to nepôsobilo veľmi nútene.
Ale inak dobrá, páčila sa mi.
02.05.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.