Slnko vždy vyjde.

Ako psychologička si vždy všetko vysvetľovala racionálne. No teraz začala o všetkom pochybovať. Bolo to ako neskutočné. Ako niečo z iného sveta...
Filmová história scifi
Bola nedeľa a deň sa chýlil ku koncu. Zajtra už musím do školy, pomyslela si a sklonila zrak k zemi, pričom mierne zošpúlila pery s výrazom nespokojnosti. Potom oči úplne zatvorila a chvíľu zasnene premýšľala...
„Mám to,“ vykríkla do prázdnoty útulnej izby. Čo tak vyskúšať nejaké kúzlo z knihy ležiacej v starej truhlici na povale.
„Ale veď ja nemám schopnosť kúzliť a navyše sa tam bojím.“ Na tvári sa jej objavil ten istý úzkostný výraz ako pred chvíľou.
„Som už predsa dospelá,“ povedala si pre povzbudenie a jej kroky smerovali priamo k rebríku, ktorý viedol na povalu. Pozbierala v sebe všetku odvahu a schodík po schodíku vystúpila k dreveným dvierkam. Otvorila ich a opatrne vošla dnu. S úžasom v očiach sa obzerala okolo seba. Všetko bolo zaprášené a pospájané veľkými hustými pavučinami. Srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie, ale rozhodne nepociťovala tak veľký strach, ako predpokladala ešte pred niekoľkými minútami. Truhlica ležala v kúte na opačnom konci miestnosti. Podišla k nej a neisto si ju obzerala.
„Čoho sa vlastne bojíš, veď ju už konečne otvor,“ povzbudila sa už niekoľký krát. „Je to len stará truhlica a vo vnútri je snáď iba tá kniha,“ dodala. Sklonila sa k nej a vytiahla zo zámkov dva hrdzavé kolíky, ktoré zaisťovali, aby sa poklop pri prenose neotvoril. Potom sa mierne odklonila a otvorila truhlicu prudkým pohybom. Dvierka po dopade na zem zvírili zo zeme usadenú vrstvu prachu. Ten však rýchlo klesol späť na drevenú podlahu. Nazrela do vnútra a veľmi opatrne z nej vybrala kúzelnú knihu ležiacu na dne. Chvíľu ju pevne držala ju vo vystretých rukách pred sebou a so zatajeným dychom si ju prezerala. Prešla k malému oknu, cez ktoré dnu prenikali lúče žiariaceho slnka. Otočila sa mu chrbtom, zhlboka sa nadýchla a jedným dychom sfúkla z povrchu knihy, ukrývajúcej obrovskú kúzelnú moc, vrstvu prachu. Jemný prachový obláčik sa rozplýval vo veľkom priestore podkrovia rodinnej vilky. Veľmi sa jej to páčilo. Vídala to vo filmoch a vždy si tajne želala zažiť to v skutočnom živote. Pousmiala sa a na jej tvári sa objavil výraz spokojnosti. Strach z nej už úplne opadol. Splnil sa jej maličký tajný detský sen. Knihu položila na okennú dosku. Jej zrak okamžite padol na zvláštny pozlátený ornament pripomínajúci tvar stromu. Pod ním bol akýsi nápis v latinčine, ktorému vôbec nerozumela. Srdce jej bilo stále rýchlejšie. Nie však strach bol toho príčinou, lež tajomná atmosféra, ktorá ju obklopovala. Plná očakávaní otvorila knihu a jej oči sa pri pohľade na prvú stranu rozžiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. Textu vo vnútri totiž rozumela. Bol v jej rodnom jazyku. Začínal obsahom. Prstom prebehla z hora nadol a zastavila na riadku s nápisom: Kúzla s časom........strana 66. Rýchlo, no so zvláštnym pocitom, nalistovala stranu s kúzlami s časom. A na prekvapenie bolo ako prvé kúzlo na zastavenie času. Pocit, ktorý sa jej zmocnil, bol neopísateľný. Vzala knihu do rúk a bez premýšľania nad tým, čo robí, začala odriekavať kúzelnú formulu. „VEČNÉ VETRY ČASU ZASTAVTE SA, NECH PIESKY HODÍN SYPAŤ PRESTANÚ SA A ŽIVOT VEČNÝM NECH NAVŽDY STANE SA...“ Z knihy zrazu vystúpil ligotavý závoj a v okamžiku sa stratil v jasnom záblesku svetla. Riadky s kúzelnou formulou boli preč. Hneď na to sa kniha zatvorila a spadla na zem. Ešte stále očarená tým, čo práve zažila, si uvedomila, že každé kúzlo sa dá použiť iba raz a potom navždy zmizne v čase. No stále však ani len netušila, či kúzlo, ktoré práve vyslovila, funguje. Zdvihla kúzelnú knihu zo zeme a uložila ju späť do starej drevenej truhlice. Tú dôkladne uzamkla dvomi hrdzavými kolíkmi a na vrch položila veľkú prázdnu škatuľu, aby ju tam nik neobjavil.
„Musím sa presvedčiť, či to funguje“, povedala nahlas, aj keď v jej blízkosti nik nebol. Často si rozprávala nahlas. Iba tak, akoby sa zhovárala sama so sebou. Zbehla rýchlo dolu z povale po starých drevených schodoch. Po tých istých, po ktorých ešte pred chvíľou tak opatrne a s malou dušičkou vychádzala nahor. Utekala priamo k veľkých nástenným hodinám, ktoré viseli na stene vo vstupnej hale. Hľadela na ne uprene niekoľko sekúnd, no tie iba nehybne viseli na stene. Stáli... Bola z toho veľmi prekvapená, ale pomyslela si, že je to náhoda. Pristúpila k nim a otvorila sklené dvierka, na ktorých visel z vnútornej strany malý železný kľúčik. Vzala ho a snažila sa natiahnuť veľkú pružinu starých zdobených hodín. No bezúspešne. Akoby boli zaseknuté. Aby sa uistila, že skutočne nejde iba o zhodu náhod, šla sa pozrieť aj na hodiny do pracovne rodičov. Tie prestali ukazovať čas v tej istej chvíli, ako hodiny v hale a ako aj všetky ostatné a to nie len v dome, ale na celom svete. Všetky, až na jedny jediné, ktoré stále odbíjajú čas sekundu po sekunde. Neverila vlastným očiam.
„Dokázala som to, ja som to dokázala“, vykríkla z celého hrdla a utekala von na ulicu. Tam však nikoho nenašla. Nerozumela tomu. Bývala to veľmi rušná ulica a ešte nikdy ju nevidela cez víkend prázdnu. Zrazu začala pochybovať. Premýšľala, čo sa asi mohlo stať, kde sú všetci tí ľudia, ktorí dennodenne prechádzali okolo ich domu. Prešla cez ulicu k domu susedov bývajúcich oproti v snahe zistiť, čo sa deje. Zaklopala na dvere a čakala, či príde niekto otvoriť. Nikto však dvere neotváral. Asi ma nepočuli, pomyslela si a natiahla ruku k tlačidlu na zvončeku. Niekoľko krát ho stlačila a z vnútra sa ozvala príjemná melódia. Ale ani tentoraz neprišiel nikto otvoriť.
„Čo sa stalo a kde sú všetci?“ Rozbehla sa k domu svojej najlepšej kamarátky, ktorá býva na konci ulice. Cestou sa neustále obzerala okolo seba, či niekoho neuzrie. Aspoň psa, či mačku alebo hoci aj malého mravčeka motajúceho sa po chodníku. Ale márne...akoby sa všetko živé pod zem prepadlo. Postupne sa radosť z kúzlenia vytrácala a nahrádzali ju obavy a smútok. Slnko pomaly zapadalo za obzor a krajinu postupne zahaľoval závoj noci. Sedela na okraji chodníka so sklonenou hlavou a premýšľala, ako to vrátiť späť. „Kúzelná kniha, musí v nej byť kúzlo, ktoré to dá všetko do poriadku.“ Postavila sa a vo chvíli, keď sa pohla smerom k domu, zjavila sa pred ňou žiara, ktorá ju tak oslepovala, že musela zatvoriť oči. Keď ich otvorila, stál tam starec, odetý v bielom rúchu. Mal dlhé biele vlasy, prešedivenú bradu a v ruke držal zlatú palicu, na ktorej sa na oboch koncoch ligotali nádherné diamanty a okolo nich krúžili maličké hviezdičky.
„Som vládca času,“ prehovoril starec.
Zrazu sa prudko strhla a po chvíli si uvedomila, že to bol iba ďalší sen. Zasa. Koľký, to už ani sama nevedela. Na spánok ani nepomyslela, no únava ju vždy premohla. Pomaly sa zdvihla zo zeme, aby pokračovala v hľadaní. Sviečka na mohutnom bukovom stole, zdobenom vyrezávanými obrazmi ešte stále horela drobným plamienkom. Svetlo z nej bolo nepatrné, ale dostatočné na to, aby sa mohla porozhliadnuť po miestnosti. Nič sa však nezmenilo. To nemôže byť predsa možné, pomyslela si. Už by mal byť deň predsa. Pristúpila bližšie ku stolu a pozrela na hodinky. Tie jednoznačne tvrdili, že sa blíži poludnie, no všade bola len čierna tma. Pohľad do okien v nej len umocňoval strach. Strach, ktorý už nedokázala potláčať. Strach, ktorému ako diplomovaná psychologička tak dlho odolávala. Strach, ktorý by ju nakoniec zlomil, keby sa nestalo niečo, v čo už ani nedúfala.
Koniec kapitoly 1

amon

amon

Diskusia

Lenona
Ak je to len časť nejakého dlhšieho textu či románu, tak je ťažké hodnotiť ho len na základe tohto úryvku. Sen ako taký, môže byť jednoduchý a nelogický, bez väčšej hĺbky či vysvetľovania. Fantastický prvok tam teda nie je, ani konflikt či dialógy. Už samotná túžba zastaviť čas bez nejakého dôvodu - z nudy? mi príde nelogická a nezmyselná. Prečo sa nezastavila v čase aj ona?
09.09.2012
Lenona
Celá atmosféra mi tiež pripadá nereálna - Hrdinka ide čarovať, pričom ten nápad z nej skrdne len tak, navyše kúzlam neverí. Knihu si ani poriadne neprezrie a hneď ide skúšať kúzlo s časom - na dôsledky ani nepomyslí, veď čarovanie nefunguje... OK, je to len sen, ale aj tak. Aspoň keby nebehala po dome a neoverovala si zastavenie času na starých hodinách! Klišé ako vyšité z filmu a naivné. Spôsob rozprávania príbehu vo mne navodzuje dojem, že ide o detskú knihu - určenú pre detského čitateľa, takže je písaná tak, aby to pochopil a zaujala ho. Neviem, či je to zámer alebo nie, ale ak áno, tak je to celkom fajn. Ak nie, to už je horšie.
09.09.2012
soyka
tiež som sa v tom akosi stratila. a vadilo mi aj slovo kúzliť. dala by som čarovať. je to napísané zručne, to sa nedá poprieť. ale dejovo je to akési akoby úvodné... k niečomu, čo by to malo celé vysvetliť.
09.09.2012
soyka
tiež som sa v tom akosi stratila. a vadilo mi aj slovo kúzliť. dala by som čarovať. je to napísané zručne, to sa nedá poprieť. ale dejovo je to akési akoby úvodné... k niečomu, čo by to malo celé vysvetliť.
09.09.2012
soyka
tiež som sa v tom akosi stratila. a vadilo mi aj slovo kúzliť. dala by som čarovať. je to napísané zručne, to sa nedá poprieť. ale dejovo je to akési akoby úvodné... k niečomu, čo by to malo celé vysvetliť.
09.09.2012
amon
Pravda...takto to posobi hodne...nijako... Doplnim vacsi celok a potom bude zamer jasnejsi...
09.09.2012
jurinko
Ok, amon, posli dalsie, nech to mozeme hodnotit. Zatial by som, byt tebou, zapracoval na kladeni viet za sebou (nechcel som povedat, ze pisani, lebo to je dost siroky pojem) - vyzera to velmi neucesane, opisujes veci akosi zaciatocnicky a nema to taku literarnost, ktoru by to malo mat. Dufam, ze si doteraz vela citala, kym si sa pustila do pisania, pretoze inak asi ani nebudes vediet, o com presne hovorim (ono je to dost tazko identifikovatelne, a casto ide skor o pocity, nez o nejake univerzalne platne poucky). Uvidime, ake budu dalsie diela :-)
11.09.2012
jurinko
amon, a posli to co najskor, pretoze cakacka je uplne prazdna...
17.09.2012
amon
Jasnee, rad, ale momentalne je to trosku zlozitejsie. Teraz som na navsteve na Slovensku..o par dni odlietam na nejaky cas do USA (pozriet krajinu, kde zili otcovi stari rodicia) a vsetku svoju tvorbu mam v pocitaci doma vo Svajciarsku... No hned, ako sa k tomu dostanem, posielam. Pripadne, ak by som nieco napisal nove, tak mozem predlozit kritike... :-)
22.09.2012
jurinko
Tak si to uzi, nezamotaj sa (ja som skoro sa ;-) ), vrat sa, a posli. Budeme sa tesit :-)
23.09.2012
Rose
Na to, ze to ma byt sen, je zbytocne uvadzat take detaily ako napr., ze bola nedela. Nemusi to byt az take realisticke, kludne to moze byt aj abstraktnejsie.
K stylu pisania: nie je to zle napisane, no prilis zhurta sa to cele odohrava. Ale zase, kedze to je sen, tak dajme tomu... No ak mas aj dalsie kapitoly napisane rovanko, skus to trochu viac rozpisat, spomalit ten dej.
25.09.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.