Bratislavský upír

Poviedka zo súťaže Ohnivé Pero z roku 2010, druhé miesto :-)
Podporte scifi.sk
Kvapky studeného dažďa dopadali na mramorovú dlažbu, spájali sa do malých potokov a spoločnými silami odtekali do zhrdzavených kanálových odtokov. Do temnej stoky pod ulicami Bratislavy. V kombinácii so silným vetrom a pokročilou nočnou hodinou boli dôvodom prečo bolo Námestie Mieru pusté a mŕtve.
Skoro pusté, presne uprostred námestia stál muž. Dlhá čierny kabát, prešívané kapsáče a na doraz uviazané ťažké kanady. Ruky mal schované vo vreckách, golier kabáta zdvihnutý a na dokonale oholenú hlavu mu agresívne bubnovali kvapky dažďa. Stál bez jediného pohybu už skoro hodinu, stál a ochutnával bratislavský vzduch. Nezaujatý pozorovateľ by došiel k záveru, že si daždivú noc užíva doslova do poslednej kvapky. Zaklonil hlavu a pozrel sa na nebo. Hviezdy cez oblaky a veľké množstvo pouličného osvetlenia vidieť nemohol ani keby mal oči otvorené. Jediné čo chcel bolo cítiť ten dážď, cítiť ako mu steká po tvári, ako očné jamky napĺňajú malé jazierka vody. Pokožku mal studenú a celý bol premočený do nitky.
Presne takto to mal rád, takéto okamžiky mu dávali vedieť, že žije. V Bratislave nebol po prvýkrát. Naposledy tu bol pred dvoma rokmi v osemdesiatom siedmom, dobre si to pamätal. Hlavne tú zimu. Dvojmetrové záveje na každom kroku, ochromená mestská doprava mesiac v kuse. Mesto v pochmúrnej, zmrazenej atmosfére klasickej socialistickej zimy. Treskúcej zimy. Ten rok si pamätal aj z iného dôvodu, dôvodu prečo tu vtedy bol. Stopoval jedného upíra až z balkánu. Títo upíry so slovanskou krvou mali všetci jednu vec spoločnú. Vždy sa vracali do svojich rodných hniezd. Do štátov, miest, ulíc a bytov kde to poznali. Miest, kde sa cítili neohrození a neporaziteľní. Tento jeden dokonca aj s nóbl pracovným maskovaním, ako hlavný sekretár Alexandra Dubčeka. Pán Alojz Kotúrek. Ešte teraz ho polícia eviduje ako nezvestného. A len on, Henrich, vedel kde mu je naozaj koniec. A ľudia z jeho bunky s ktorými sa podelil o skúsenosti a zážitky, tak ako vždy. Henrich bol známy svojimi malebnými príbehmi zo svojich súbojov, tento proti pánovi Kotúrekovi vykreslil práve tak. Ako epický polnočný boj na Starom Moste, kde Henrich len o vlások unikol smrti pred najnebezpečnejším československým upírom. A len vďaka svojím dlhoročným skúsenostiam a bojovým vlastnostiam ho nakoniec dokázal poraziť. Pravda bola síce inde, ale základné fakty, ako lokalita, účinkujúci a výsledok sa zhodovali. Takéto rozhovory s členmi bunky pôsobili rovnako, ako dlhé debaty rybárov na tému kto chytil väčšiu.
Henrich sa znovu labužnícky nadýchol, ako pes čo vetrí vysokú. Vzduch bol lahodný a panenský, ešte nepoškvrnený žiadnym zlom tohto dňa. Prevažne preto, že bolo pár minút po polnoci a ešte toho ľudia veľa napáchať nestihli.
Vráti sa teraz do bytu, ktorý vlastnila bunka, a ráno vyrazí na lov. Musí toho upíra chytiť skôr ako sa začnú zapĺňať noviny článkami o zvláštnych úmrtiach. Už teraz mal na svedomí dve malé dievčatá a jednu maturantku. Krv mladej ženy mala pre upíra rovnaký efekt a chuť ako krv päťdesiat ročného bezdomovca. Tento to zjavne robil pre teatrálny efekt z presvedčenia, že upírovi dlhovekosť zabezpečuje práve krv dievčat a žien, najlepšie panny.
Ťažké kožené topánky zaduneli na dlažbe a postupne zanikli v neutíchajúcom daždi, až námestie konečne umrelo úplne.
Musí tu niekde byť. Bolo o desať minút osem hodín ráno a on už skoro hodinu hľadal pachovú stopu a hlavne upíra ku ktorému patrila. Pár sto metrov odtiaľto bola základná škola s gymnáziom, práve odtiaľto pochádzali dve z troch obetí, ktoré Henrich pripisoval bratislavskému upírovi. Toto bol upírov rajón, vedel to. Musí sa mu dostať na stopu, vycítiť ho. Amulet v rapíry ktorý mal pod kabátom spraví zvyšok – zistí či ide o upíra a kde sa nachádza. Celý totiž sčervená a potom to už bude len na lovcovi, aby vyhral svoj boj. Nikde však nič necítil, žeby sa zmýlil a upír si vyberal rajón náhodne? V ranných hodinách majú najväčší hlad, niekde je teraz na love za potravou, to si bol Henrich istý. Obišiel celú školu dookola, prešiel krížom úzkou zástavbou rodinných domov – nič. Naspäť sa rozhodol vrátiť po hlavnej ceste, po trase trolejbusov.
Tu je!
Cítil ho, konečná trolejbusu 213, plná zástavka ľudí. Potraviny plné ľudí, všade boli ľudia. Mladí, starí, muži, ženy aj deti čo šli do školy. Cítil ho, niekto z nich šíril pach tak tradičný pre upíra, pach, ktorý žiadnemu lovcovi nikdy neunikne. Skontroloval rukoväť tesáka, drahokam v nej pulzoval jemne na červeno. Takže sa nemýlil. Pridal do kroku a čuchal. Obísť zastávku, nie tu nie je, z potravín to tiež nešlo. Ešte viac zrýchlil už skoro bežal. Vybehol krátky kopec k starým kasárňam, puch silnel, drahokam žiaril ako hviezda. Henrich zabočil za polorozpadnuté nefunkčné garáže, aby si skrátil cestu k ďalšiemu hlavnému ťahu, keď v tom to prišlo. Pach upíra bol silný ako keby stál priamo pri ňom. Rýchlo za ďalšiu zákrutu …
Tu je!
Mazaný, pomyslel si Henrich. S aktovkou vo vyšúchanej džínsovej súprave práve podával malému, asi desať ročnému dievčatku tabuľku čokolády a niečo mu hovoril. On má vo vrecku hrebeň? Henrichovi prišlo zle nad ľudskou zvrátenosťou, keď si predstavil aké jednoduché je presvedčiť dieťa, aby s ním išlo len tuto kúsok nabok, niečo ti ukážem. Finty odkukané od rakúskych pedofilov sa začali udomácňovať už aj tu. Henrich vykročil, ruku skrytú pod kabátom na rukoväti zbrane – muž si ho zatiaľ nevšimol a objímajúc dievčatko okolo ramien voľne kráčali k starým kasárňam. To malo na sebe žltý priesvitný pršiplášť z pod ktorého vykúkala hranatá aktovka väčšia než ona sama.
Henrich našľapoval opatrne no rezko, hladný upír je ten najnebezpečnejší. Na tri kroky od jeho chrbta plynulo vytiahol zbraň a pretiahol krok.
„Bastard,“ vykríkol Henrich, muž sa v sekunde otočil, v očiach prekvapenie. To akurát stačilo, platilo pravidlo, že ani upíra nebodneš od chrbta. Šikmý švih cez hrudník, úkrok do strany, následne bleskurýchly výpad priamo na brucho slávil úspech. Henrich zbraň vytiahol, svojho nepriateľa odstrčil a zaujal obrannú pozíciu, vedel, že teraz upír zaútočí. Alebo nie? Miesto toho sa zviezol k zemi a do mláky z vlastnej krvi a kašľal. Skúsil sa dvihnúť na štyri, no nepodarilo sa mu to, Henrich priskočil k nemu a zhora mu prebodol krk. Najľahší úlovok v jeho živote. Tak slabého upíra čo sa ani nestihol brániť ešte nevidel. Henrich sa usmieval, spokojný sám so sebou.
Preto sa vlastne nikdy nedozvedel čo ho zabilo. Keď ostré zuby prenikali jeho krkom a pazúry mi vyškriabali oči, bola to otázka sekúnd, než začalo aj jeho telo chladnúť na studenom asfalte. A malé dievčatko po výdatných raňajkách si s úsmevom a pesničkou na perách poskakovalo do školy. Mala špinavý pršiplášť, ale to sa zmyje pomaly samo, stačí pár kvapiek dažďa.
Ako si tak hopsala, aktovka jej nesynchrónne lietala po chrbte, no vôbec jej to nevadilo. Skôr ju trápilo, že zabudla ako pokračuje pesnička ďalej – Na gymplu bezva Šárka, třída Klárka, Táňa jak sen…

Janko Iša

Janko Iša

Diskusia

Culter
2010 2. miesto, 2011 víťazstvo. Gratulujem. Zdá sa, že krátke poviedky ti sedia. Tuším som tvoje meno zhliadol aj vo Fantastickej povídke. Mne trochu prekážalo ten pomalý rozbeh a ja osobne by som skrátil aj záver, hoci pointa sa mi páčila. Mne by stačilo, keby to skončilo tým výdatne naraňajkovaným dievčatkom. A ešte mi nesedelo, že najskôr hovoríš, že Henrich mal rapír a potom tesák...
04.02.2012

jurinko
Toto som uz cital, som si myslel, ze tu, ale asi teda na tej sutazi, co? :-) Pekna poviedka, akurat by som si dal viac zalezat na celkovej uprave. Sem tam ti usla gramatika, pomerne casto sa opakovali slova. Cim kratsia poviedka, tym menej slov naviac sa da odpustit. Trochu si neviem predstavit choreografiu toho suboja (vrazdy) - ked niekto pride k niekomu zozadu, natiahne krok, a sikmo ho sekne, naco potrebuje ukracovat do strany? Sak zo sikmeho seku plynule prejde do vypadu na brucho, a je hotovo, nie? Ci si to len neviem dobre predstavit? Neviem, ci je chyba u teba, lebo si tu choreografiu zle vymyslel, u teba, lebo si dobru choreografiu zle opisal, alebo u mna. Kazdopadne fajn, napriek tomu, ze je to starsieho data, je prijemne o tebe znova pocut. Posielaj toho viac, drsna akcia sa vzdy hodi. Dal som 6
05.02.2012

draculin
Pekne, pekne, a v OP som tomu svojho casu tusim aj dal hlas :) Ak vynechame gramatiku, to opakovanie slov miestami otravovalo, ale nebolo to nic katastrofalne. Prijemny (aj ked neoriginalny) napad a pointa, prijemne prostredie, rozsah tak akurat, takze minimum balastu. A oproti niektorym tvojim slasherov to bolo vlastne dost umiernene :) ...Mozno by som si akurat este vedel predstavit, ze by to bolo viacej "pritlacene" - s hustejsou atmosferou, viacej krvi a rozbeh rychlejsi. No toto je len take uplne male a okrajove zamyslenie :)
06.02.2012

Lenona
Pár dní som váhala, či ti napísať o mojich dojmoch z poviedky, keďže nie sú až také pozitívne, ale napokon som si povedala, že to urobím.
Páčilo sa mi, že si poviedku zasadil do Bratislavy aj spracovanie je dobré. No hoci je záver ako tak akčný, inak je poviedka nudná. Chápem, že "atmosferické" poviedky, ako ich volám, najväčší dôraz kladú na dojmy a pocity, či opisy prostredia, no v poviedke je to nevyvážené dejom. Tvoj lovec nemá iskru a chuť zabíjať, je to pre neho len nutná povinnosť, po ktorej by sa zrejme najradšej šiel uchlastať na smrť a upír ho v podstate len ušetrí ďalšej útrpnej existencie.
09.02.2012

Lenona
Druhá vec - skúseného lovca by určite nezaskočil upír v podobe diavčatka, ba dokonca ani bezdomovca, starenky, sexi modelky či učiteľky angličtiny. Zlo na seba berie tie najnevinnejšie podoby/Interview s upírom/. Môj lovec by rozsekal dievčatko bez mihnutia svojho temného loveckého oka a vyrazil by za jeho mamičkou!
Prečo môže mať odpoveď len 900 znakov?!
09.02.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.