Bola noc. A hustý čierny les nedovoľoval prejsť ani len jedinému lúču svetla, ani závan čerstvého vzduchu nebolo cítiť. Vzduch bol chladný. Stál som uprostred stromov, ale nevidel ani jeden. Nevidel som nič. Ako keby som mal na hlave vrece, proste nič . Čakal som, či sa niečo nezmení, mrzli mi ruky a dostal som triašku. Šúchal si ruky o seba a čakal. Márne. Pohol som sa teda vpred, rozpínajúc ruky pred seba, čakajúc na dotyk chladnej a drsnej kôry stromu. Jediné čo preťalo to ťaživé ticho bolo šuchotanie lístia a praskot vetvičiek. Stále som nenarazil na nijaký strom. I keď som veľmi dobre vedel že stromy sú tu na každom kroku, nechápal som tomu. Pokračoval som, až kým som nezacítil svieži závan vzduchu na tvári. Pohol som sa rýchlejšie, už som pocítil aj prvé dotyku mojich rúk o kôry stromov, konáre s listami, ktoré sa mi treli o tvár. Zakopol som o nejaký hrčovitý koreň stromu. Spadol som rovno na tvár, prskajúc a nadávajúc som sa zodvihol a zbadal oheň, slabučký svetielkujúci oheň v diali, možno pár stovák metrov a som pri ňom. Zaradoval som sa, tak som začal utekať, stromy ma míňali a ja som sa približoval k ohňu, čím ďalej tým rýchlejšie. Keď som už bol od ohňa len pár desiatok metrov, oheň pomaly zhasínal a jeho svetielkovanie stratilo na intenzite. Bol som od neho len pár metrov a oheň zhasol, zostali len tlejúce uhlíky. Priblížil som sa k ohnisku, položil nad ňu ruku, ale necítil teplo. Uhlíky dotleli, boli úplne studené a tiché. Zúfalstvo, panika a strach sa pomaly rozpínali v mojej mysli. Ako obrovská čierňava zaplavovali moju myseľ . Až kým som úplne nestratil rozum a začal rozmýšľať zmätene a rýchlo. Tlkot srdca sa zrýchlil, ruky sa začali triasť a z úplného zúfalstva som začal kričať o pomoc, a rozbehol som sa rovno pred seba, kde ma nohy niesli, a kričal a utekal. V panike a hrôze som vrážal do stromov a padal na zem, ale stále som utekal a nezľavoval z tempa. Neuvedomoval som si čas ani únavu, jediné čo moju myseľ zaujímalo bol beh, prestal som vnímať svet okolo seba, nevšimol som si šuchotanie lístia okolo seba, ktoré som nespôsoboval ja, nepočul som tiché napínanie tetivy a drnknutie luku. Jediné čo preťalo môj panický strach, bola ostrá bolesť medzi rebrami, každý nádych trval večnosť, nasledoval pád na kolená , roztiahnuté ruky pred sebou narazili do zamrznutej zeme, bolestivé zachrupčanie nosa a neuveriteľná vyčerpanosť. Mal som zatvorené oči. Počul som šuchotavé kroky a pomalé vyťahovanie dýky z pošvy, švišťanie čepele vo vzduchu a potom nič, nič som nepočul, nič som necítil.