„Niečo sa muselo pokaziť, jednoznačne!“, znepokojene som si zamrmlala popod nos. Pozerala som nechápavo na obrazovky, svetielka, varujúce nápisy na mojej vesmírnej lodi. Nebodaj sa pokazila navigácia? Len to nie! Kde som sa to len ocitla? A som vôbec v správnom čase? Táto planéta však nevyzerá na Zem. Je väčšia a iná...Jednoznačne. Kde to do pekla som?!

Pozrela som plná obáv cez okno na obrovskú modrú guľu s dvoma prírodnými mesiacmi. Napokon som sa vo chvate zvrtla a pribehla ku komunikačnému zariadeniu. Nenapadlo ma nič iné. Cítim sa hrozne. Je mi do plaču.

„Počujete ma? Tu Libom 2300...Haló! Centrála, počujete ma?“ Napäto som čakala na odozvu. Vysielala som, to bolo jasné, lenže nikto mi neodpovedal. Skúsila som to ešte niekoľko krát. Stále nič. Nevedela som, čo mám robiť. Som z toho všetkého otrasená. Teraz mi je ten výcvik k ničomu. Rozplakala som sa.

Z frustrácie som tresla päsťou do steny a v tom zaznel zvuk. Zvuk, pri ktorom sú moje dni zrátané. Kontrolka kyslíka v zásobníkoch signalizovala už len percento vzduchu.

„Ešte aj toto.“,znova mi vyhŕkli slzy. Toto už vážne nie je fér. Klesla som na zem snažiac sa upokojiť a tým si predĺžiť život. Čo teraz? Chvíľu som civela pred seba, kým ma neosvietilo. Tá planéta vyzerá veľmi podobne. Možno sa tam dá žiť. Skúsiť to môžem. Vstala som.

Nie som však naivná. Musím okolie preskúmať. Aspoň si sa tam dá vôbec dýchať. Zvyšok budem riešiť až potom. Vyslala som teda najskôr sondu, ktorá mi dokáže zistiť zloženie vzduchu.

„Ozón. To je dobré. Ďalšie hodnoty...hm...kyslíka je dokonca viac, ako u nás.“, šeptala som si, hľadiac na monitor. Napokon som sondu vrátila na loď a sama som sa pustila do manévrovania k pristátiu....

*****************************************************************************

Slnko zapadalo. Popol, pemza, prach a plyny zo sopky vybuchujúca na druhom konci planéty sfarbila oblohu do nádherných, avšak hrozivých, skazu predpovedajúcich farieb. Žltá sa miesila s oranžovou, prechádzala do ružovej a červenej, ktorá dokonca niekde sfialovela. Dva obrovské mesiace zaberajúc tretinu oblohy už začínali žiariť. Nádhernú scenériu sa opovážili narušiť búrkové mraky.

Mne, sediacej na kameni, sa však páčili. Usmiala som sa a sledovala, ako oceľovo modré až šedé prevaľujúce sa obrovské haldy pary vo vzduchu len tak – tak odolávajú gravitácií a zapadajúce slnko ich farbí do červeno fialova. Oblohu preťal blesk. Vedela som, že čoskoro to príde. A veru som nemusela čakať dlho.

Prvá kvapka padla na dýku v mojej ruke. Držala som ju vo vzduchu, naleštenú sťa zrkadlo. A to bol zámer. Pri love je to na nezaplatenie. Tak ako aj dnes. Oči som s napätím upierala na plochu čepele a čakala. Kvapka po čepeli skĺzla a narušila tak odraz predátora. K nej sa pridala ďalšia kvapka. Zahrmelo a zviera roztvorilo tlamu s úmyslom nakŕmiť sa. Z tlamy sa vyvalil čierny jazyk, celý od slín pripomínajúcich hnedý sliz a omotal ma. Vynikajúco, vyvíja sa to podľa predstáv. Kútik pier mi jemne nadvihlo. Stále som nehybne držala ruku vo vzduchu sťa socha. Zviera si ma servírovalo rovno do tlamy. Netušilo, že ono samo sa stane korisťou. Usmiala som sa. Toľko krát som to takto urobila. Ja jediná mám na to dostatočnú odvahu a guráž. Nečudo, keď som pol života prežila v divočine. Počkala som si pekne, kým nebudem presne pred jeho tlamou a vtedy sa to začalo. Jediným šmahom som prerezala hrubý jazyk pol plutvy a zabodla zvieraťu dýku do oka. Zviera v agónii zvriesklo a to už smerovala ďalšia dýka do jeho podnebia. Začalo sa zvíjať a jeho valcovité telo zničilo všetko čo mu prišlo do cesty. Napokon posmrtné kŕče ustali. To už riadne lialo.

Odmotala som zo seba odťatý kus jazyka, ktorý je hotová delikatesa, keď z neho odstránime jeho sliny a pripevnila som ho o hlavu dravca dýkou. Napokon som vzala lano, uviazala ho o zviera a ťahala ho dolu svahom k jazeru. Popritom som sa spokojne usmievala. Bolo skvelé počasie, znova ďalší skvelý úlovok. Niet prečo mať zlú náladu.

Nasadla som do člna, za mnou nasledovalo telo. Napokon som si upevnila lano okolo pása a skočila do vody. Smer dedina.

„Už som myslela, že si sa utopila.“, rypla do mňa mladá dievčina. Ach, Berra. Tie tvoje vtipy. Zasmiala som sa a ona mi pomohla vybrať z člna úlovok a zaniesť do dediny, kde sa vždy rozdelil medzi obyvateľov. A veru to bol dosť veľký úlovok. Dravec, pripomínajúci hada bol dlhý päťdesiat plutiev a široký čosi vyše cez plutvu. Boli sme od prírody silné, a navyše každodenným plávaním sa nám naše svaly ešte viac vycvičili. Niečo, čo je na nezaplatenie. To nám zaručuje prežitie v tomto svete, kde nič nie je tak ako vyzerá.

Cestou sme prešli okolo Sdiue. Tak hovoríme tým, čo nie sú z nášho sveta. Z našej planéty. On, je jednoducho z planéty Zem a absolútne netuší ako sa sem dostal. Je nám celkom podobný, ale je menej vyvinutý. Intelektuálne je na našej úrovni, lenže jeho zmysly sú utlmené. Málo vyvinuté. To by sa však malo čoskoro zmeniť. Nemám príliš rada, keď ma tak sleduje. Ale som predsa iná. Iná aj na tento svet. Samota je moje druhé ja. Taktiež aj mlčanlivosť. A v podstate ani s ním som doteraz neprehovorila ani slovo. A to je tu už rok. A z toho bol pol roka v kóme. Len naše zaočkovanie ho dostalo hrobárovi z lopaty. Na... nech si nemyslí, že som bola nadšená ako ostatní, že sa prebral. Rozprával nám o svojom svete. Pýtali sme sa na všetko. Z „počúvania“ sme zistili, že sú ako my. Takmer. Zatiaľ, čo oni sa nepoučili a vojny u nich zúria stále, zatiaľ čo oni si nešetria prírodu, tak my sme sa poučili. Vrátili sme sa kvázi v čase. Žiadne dopravné prostriedky, žiadne plytvanie jedlom. Bojím sa, že ak by sa dostal späť domov, tak by sem dovliekol tú zberbu a všetko by zničili. Našťastie sa u neho plány na návrat neprejavili. To na trocha upokojuje. Pozrela som sa na neho. Nervózne sa na mňa usmial. Hm... má predo mnou rešpekt. To sa mi páči. A to mám len devätnásť.

***************************************************************************

Loďka prirazila k pevnému podkladu dediny a ona vyskočila z vody. Ďalšia ulovená korisť zaplnila celú loďku. Ako to robí? Oni sa boja priblížiť k pevnine a ona tam chodí takmer každý deň. A nie len na lov. Len na prechádzky, ako vraví Berra. Je vážne iná. Nie len vizuálne.

Dačo prehovorila k Berre. Ja som však nerozumel. Tak by som sa rád o nej dozvedel viac, lenže ma ignoruje. Správa sa ku mne, akoby som bol vzduch. Pozrela sa na mňa. Áno, mám pred ňou rešpekt. Je...dravejšia. Nebezpečná, keď dokáže uloviť tamto monštrum. Usmial som sa na ňu. Zase...bez prejavu emócií, akoby sa dívala cez ducha. Odvrátila hlavu a čakala na svoju časť. Samozrejme, vždy ju dostala prvá. Najväčšiu. Veď si to zaslúži. Mne sa vždy ujde len odpad, ale nezazlievam im to. V podstate tu nemám ani čo robiť. Mal by som byť na Zemi, lenže moja loď vybuchla. A tak sa nemám ako vrátiť. Aj keď v podstate ani nechcem. Je tu veľmi pekne. Mne sa tu páči. A nesmierne rád pozorujem obyvateľov tejto planéty.

Pohľadom som „šmýkal“ po jej tele. Najskôr som zachytil kontúry, napokon zaostril na detaily. Bola štíhla. Nie však vychudnutá bez svalov. Prvé, čo si vždy na nich všimnem a podľa toho ich i rozoznávam, je ich farba. Ona je tmavomodrá s fialovým nádychom. Jej kamarátka je pre zmenu červená. Neuniklo mi, že je tu každý inej farby. Iný odtieň, sýtosť. Aj keď boli dvaja žltí, jeden bol citrónovo žltý, druhý žĺtkovo žltý. Ona jediná je tmavá. Iná rasa, z iného miesta na tejto planéte. Z oceána. Najskôr som nechápal, ako môže prežiť v pitnej vode, keď je z mora. Ale potom som si pomyslel, že keď to u nás dokáže losos alebo úhor, tak prečo nie?

Poškrabala sa za uchom menším než má človek. Tak ukryla rukou s pazúrikmi a blanami medzi prstami žiabre, ktoré má na krku. Uši má špicaté i lalôčik, ktorý si ženy na Zemi zdobia náušnicami. Ten má špicatý len ona, ostatní ho majú normálny. Teda aspoň pre mňa. Pokožku majú všetci z miniatúrnych šupiniek, ktoré sa dajú spozorovať len z krátkej vzdialenosti. Celkovo majú hladkú pokožku, no nie slizkú. Na predlaktí sa jej vyníma plutva, ktorú používa na menenie smeru a držanie stability pri plávaní. Aspoň tak mi to bolo vysvetlené. Chodidlá sa jej evolúciou zmenili tiež na plutvy. Zahalená bola len v plavkách toho istého odtieňa ako telo. Z diaľky bola ako nahá. Tak, ako každý z nich. Najpútavejšia bola tvár. Nos majú v podstate rovnaký ako ľudia, len s tým rozdielom, že vnútri majú dačo navyše, čo im umožňuje dýchať i žiabrami. Brada podobná, ústa tiež. Ona ich má plné a súmerne tvarované. Jednoducho pekné. Málo kedy ich však otvárajú. A ona tým dupľom. Ich rozhovory sa zaobídu bez otvárania úst. Ich jazyk sa skladá skôr zo zvieracích zvukov, ktoré sú mnohokrát také vysoké, či hlboké, že to už nepočujem. Neartikulujú jazykom a zubami. Aj keď niekedy, keď sa so mnou rozprávajú a sú rozrušení otvárajú ústa popri tom, ako ich robot prekladá text. Majú ho veľmi skvelého. Dokonca intonuje. Ale keď si tak spomínam, aj ten náš intonuje. Ale určito nevyzerá ako ryba. A kvázi preto otvárajú ústa iba keď jedia, smejú sa, či zúrivo ceria zuby na výstrahu.

To som zažil iba raz. Keď som sa stratil v džungli a Berra ma zachránila pred akýmsi stvorením. Vraj to bol hmyz. Neškodný, len veľmi teritoriálny. Ale ja som nemal ten pocit. Keď išlo proti mne metrové škaredé dačo so šiestimi....kvázi... klepetami, sťa moja hlava... Jednoducho povedané, nebolo mi vtedy všetko jedno. Vtedy som si mohol detailne prezrieť jej špicaté očné zuby a predĺžené približne o tri milimetre oproti ostatným. Presne tak ako akýkoľvek dravec, či šelma. Také zuby mali i predkovia nás ľudí. Ale akosi sme ich už nepotrebovali, tak zakrpateli. Najskôr som bol nesvoj. Postupne som si však zvykol a beriem to ako samozrejmosť. Až na jej zuby. Stále mám pred ňou rešpekt. Má ich dlhšie ako ostatní z dediny a dokonca má ďalšie štyri zuby špicaté. Páry rezákov.

Najzvláštnejšie sú však oči. Kvázi rovnaké ako ľudské. Bielka, však nemajú biele, lež rovnakého odtieňa ako telo. Farbu očí majú rôznorodú. Od čiernej cez ružovú, fialovú až po bielu. Modrofialová ich má jasno žlté ako citrón. Čerešnička na torte je však jednoznačne zrenička. Na slnku štrbinka ako u mačiek, za tmy okrúhle. Najnezvyčajnejšia je farba. Krvavočervená. Preto je veľmi nepríjemné dívať sa dakomu do očí, ak má červenú aj dúhovku. A dúfam, že sa nenarodí nikdy taký, žeby mal červenú aj pokožku. Vlasy nemajú, ani iné ochlpenie. No aby nemali iba holé temeno hlavy, príroda ich obdarila piatimi rohovými výrastkami zahnutými dozadu z oboch strán pozdĺž celého temena, ktoré sa smerom ku krku zmenšujú. Dokonale to využívajú pri obrane. Dokážu nimi prepichnúť tvár nepriateľa. To sa stalo pri hre dvoch malých šarvancov. Takmer mu vypichol oko. Je však podivuhodné, ako sa dokážu rýchlo hojiť. To čo by mne trvalo týždeň - dva, oni sa zahoja behom dňa. Najviac ma však dorazilo to, že po dosiahnutí dospelosti, čo je u nich dvadsať rokov, prestávajú vizuálne starnúť a žijú dokonca tristo rokov. Jedine, ako dokážem rozlíšiť veľmi starého jedinca, je to, že už takmer nevidí a nepočuje. Pohybuje sa pomaly, opatrne a je zjazvený. No... a hojí sa konečne normálne. Pre mňa.

Ich chovanie je viac inštinktívne. Sú viac zvieratá ako ľudia. To im však nebránilo, aby sa úžasne vyvinuli. Majú úžasnú techniku.. Najlepšie na tom je to, že satelity majú umiestnené na mesiacoch alebo sa vznášajú nad planétou. Tvarom však nápadne pripomínajú nejaké horniny, mini mesiace. Je to preto, aby ostatní Sdiue ľahko nezistili, že je obývaná. Dlho som však nedokázal pochopiť, prečo sa stále chovajú ako v dobe, keď nepoznali žiadne dopravné prostriedky, či elektrinu. Pochopil som to až potom, ako si pozrel ten film.

***************************************************************************

„Toto nebol príliš dobrý nápad. Došľaka!“, inštinktívne som sa prikrčila, keď mi do lode vpálil blesk. Pohrome som nepočula si minútu. Takmer som ohluchla. Autopilot sa vypol a opätovne sa nedal zapnúť.

„Posratá stará kraksňa!!!“, uľavila som si a vzala pevne do ruky ovládanie. Ochranný štít sa mi deaktivoval tiež. Bola som dokonalým lákadlom pre desiatky bleskov. Cez okno som si všimla, že mi začínajú odletovať časti plášťa. Zamrela som. Čo ak to vybuchne?

„Prečo som túto storočnú kravinu kúpila?! Keby som bola počkala, našetrila a kúpila novú, nestalo by sa to.“, nadávala som sama sebe a utierala si slzy. Už len pár kilometrov. No tak, vydrž. Nevybuchni! Prosím! Ruky sa mi triasli. Uvedomila som si, že nielen od lode. Pochopiteľne, veď mi život visel na vlásku.

Odrazu z vedenia začali lietať iskry, dačo vybuchlo, ostala tma. Nadávala som sťa pohan, popritom som sa však nezabudla modliť. Cez zdesenie mi začali v hlave vyskakovať hypotézy, prečo sa to vlastne stalo. Blesk si to isto namieril do „diery“ po plášti. Loďou preletela neskutočná energia, ktorú nedokázalo zniesť vedenie v lodi. Tá rachotina sa okamihom stala neovládateľnou. A tak som len čakala, kým to príde.

Náraz bol tvrdý.

Sťažka som pootvorila oči. Trešťalo mi v hlave, akoby ju drvili. Bola mi zima i nutkanie na dávenie ma prepadlo. Prekonala som to však a pohla rukou. Zabolela ma, no hýbať som s ňou mohla. Postupne som poskúšala i ostatné končatiny, či nebudem potrebovať dlahu. Našťastie nie. Pravú ruku som však mala od niečoho poškrabanú do krvi. Krvou nešetrila rana na hlave. Bola som od nej špinavá poriadne. Keď som sa snažila ignorovať ukrutnú bolesť hlavy, isto mám otras mozgu, po chvíli sedenia som si uvedomila ďalšiu vec. Každé nadýchnutie ma bolelo. Bezpečnostný pás mi zrejme zlomil rebro. Snažila som sa dýchať plytko a bruchom. Narastajúca chuť plakať mi to však neuľahčila.

„Kruci!“, nahnevane som šepla a odopla sa. Pomaly s bolestnou grimasou som sa postavila a prekonala cestu k lekárničke utierajúc si slzy. Aspoň, že žijem.

„Ale ako je možné, že ten blesk spôsobil tamto? Určite musela byť narušená izolácia. Inak si to neviem vysvetliť.“, ostala som chvíľu civieť pred seba. Nahromadené emócie však našli cestu von a ja som napokon zúfalo zvrieskla a rozplakala sa.

„Nedostanem sa domov. Auuu“, chytila som za hruď a na chvíľu prestala dýchať. Pokoj, len sa upokoj. Musím sa upokojiť. Len si viac ubližujem. Musím si zachovať chladnú hlavu. Otvorila som lekárničku a začala si ošetrovať rany.

Odrazu prebehol tieň po podlahe. Stuhla som. Tieň ostal stáť. Pri okne dačo je. Odložila som lekárničku a pomaly sa pozrela von. Dnu civelo nejaké zvláštne zviera. Ciklaménové oči obrovské na pol hlavy a dokonca tri sa vynímali nad ústami tvaru podobnému korytnačím. Tiene čiernej, zelenej a hnedej sa prelínali na srsti a vytvárali zvláštne pruhy. Štyri laby mali sedem prstov s dlhými silnými pazúrmi.

Len som vydesene zvrieskla. Posledné čo si pamätám je, že zviera tiež zahulákalo, rozprestrelo krídla a vzlietlo.

Môj červený jazyk oblizol poslednú kvapku vody, čo mi ešte ostala. Už som nemala na výber. Nejedla som už dva dni. A už som cítila, že to percento vzduchu sa už míňa. Treba na vzduch. Musela som ísť von, von do zradnej a nebezpečnej džungle. Vstala som snažiac sa ignorujúc bolesť zlomeného rebra a priplichtila som sa ku skladu zbraní. Nikdy by som si nebola pomyslela, že ho raz otvorím a budem musieť dačo z toho použiť. Bola som z toho nervózna. Vlastne mám z toho všetkého strach. Bojím sa hlavne všetkého tam vonku. Čo ak ma tam dačo zožerie? Vzala som obyčajnú dýku, starú už dávno vyradenú automatickú zbraň z dvadsiateho prvého storočia, dúfajúc, že bude ešte fungovať. Nakoniec som siahla i po laserovej zbrani, ktorú mi kúpil otec. S tou neviem príliš narábať, darmo ma to môj tvorca učil. Svet bol však v tých dobách veľmi nebezpečný. To som však ani len netušila, že vesmírni piráti je oproti džungli malina.

Vyšla som von z lode. Prvé čo mi udrelo do očí boli farby. Nespočetné množstvo farieb. Nie len klasická zelená ako na Zemi, ale i žltá, červená, ružová, modrá, čierna, hnedá, fialová aj biela sa našla. Stromy obrovské, väčšie než sekvoje v Amerike, ale i maličké nie väčšie ako päťdesiat centimetrov. A tie tvary... Neskutočná nádhera...Na prvý pohľad. Ale na druhý... Boh vie. Popri mne neškodne preleteli malé červené mušky. Začínalo sa mi to tu nepáčiť.

Loď skončila uprostred džungle. Pri páde vyhĺbila riadnu dieru i dráhu dlhú aj dvesto metrov. Skvelé, hádam to odradilo mäsožravcov, aby ma zožrali. Čo je najhoršie, neviem ani kde je sever. Absolútne netuším kam sa vydať. Nevyzerá to tu však obývané inteligentnými bytosťami. Áno, je tu nespočetné množstvo chodníkov, no určite sú len od zvierat. Vydala som sa teda po jednom z nich, dúfajúc, že nebude práve od predátora. Nastražila som všetky svoje zmysly na maximum a opatrne postupovala od lode. Kráčala som pomaly, sem tam sa pozrúc pod nohy i nad seba do korún stromov. Džungľa bola prekvapivo tichá. Žiadne veľké škrekoty, žiadny pohyb. Predsa však nezmizol ten nepríjemný pocit. Pocit, že ma niekto pozoruje. Vedela som, že džungľa je plná chrobákov, motýľov, ... Ale toto bolo nenormálne. Stále som sa oháňala a samozrejme jačala. Chcem ísť domov!!!! Ach, Bill....prečo? Bože Prečo som tu?!!!

Ocitla som sa na malej čistinke, kde z konárov stromu visela zvláštna vec, veľmi nápadne sa ponášajúca na pavučinu. Striaslo ma, keď som si predstavila, že sa tam môžem razom zamotať a obrovský pavúk ma zožerie. Vtáčik, možno aj nejaká zvláštna mucha si do toho veselo vletela. Behom sekundy z úkrytu vyštartovalo to hrozivé čudo. Nôh hádam aj dvadsať, tenkých, dlhých, modrých. Telo neforemné, čierne. Ústa hrozivé. Striasla som sa a pre istotu som to teda z veľkej diaľky obišla, modliac sa, nech si ma nevšimne. Strach neustále narastal. Prechádzalo to do paniky.

Prešla som pri zvláštnej skupinke rastlín, ba možno aj stromov, ktoré boli vysoké maximálne dva metre, no ich konáre mali aj päť metrov a padali tesne pri pni, plazili sa po zemi a rástli tak nahusto, že vytvárali dojem prikrytého pňa látkou plnou peria. Najzaujímavejšia na tom bola farba. Kanárikovo žltá na listoch sťa páperie len dotvárala dojem, že je to len perie. Na dotyk však boli tieto listy pichľavé. Odtiahla som ruku od listu a podvedome som sa usmiala. Je to nádhera. Som zvedavá, aké to má kvety. Estetický cit sa ozval, no ja som musela ísť ďalej. Dokonca som si uvedomila, že som sa prestala báť. Ako náhle sa to však stalo, znova ma zamrazilo. Nemôžem sa tu zdržovať. Musím si nájsť dačo na jedenie.

Hľadala som hocičo, čo by sa dalo jesť. Problém bol však v tom, že som absolútne netušila, čo je jedlé a čo nie. A to ma tak veľmi frustrovalo. Hlavne vtedy, keď som naďabila na nízky krík s fialovými malými lístkami a obrovskými zelenými bobuľami. Moje telo si to pýtalo, chcelo sa zasýtiť, no pud sebazáchovy a zdravý rozum mi bránil vziať do úst dačo neznáme. Tvarom pripomínali hrušku, boli však mäkké. Očividne to bola len pevná šupka a vnútro tekuté s nejakými semienkami. V tom som sa zháčila a pustila to z ruky.

„Čo ak sú to vajíčka nejakého zvieraťa?“, ako náhle mi to prehrmelo mysľou, vyskočila som na rovné nohy a hnala sa odtiaľ.

Zastavila ma až akási modrá rastlina. Potkla som sa na jej zradných koreňoch trčiacich z pôdy. Chcela som sa postaviť, zistila som však, že to nejde. Z hrôzou som hľadela na modrý výhonok, ako mi rýchlo obmotal zápästie a bráni mi v pohybe. Za ním nasledovali ďalšie a ďalšie. Kým som sa konečne uvedomila, už ma to dokonca dusilo. Jediné čo som mala ako tak voľné bola moja pravá ruka. No i tú sa chystala modrá rastlina, ba možno to je i zviera, nemilosrdne spútať. V mojej hlave blikal alarm. Musím sa stadiaľto dostať. Moje pľúca, moje bunky bažili po dávke kyslíka, ktorého sa im nedostávalo. Sťažovalo mi to normálne myslieť. Predsa som si len spomenula na dýku na mojom páse. S posledných síl som ju schňapla a prerezala výhonok pri mojom krku. To čo nasledovalo, bolo neskutočné. Tá modrá sa celá zatriasla a odrazu som bola voľná. Stiahla sa, všetky svoje vraždiace časti svojho „ja“ schovala pod zem. Cítila som ako mi opúcha hrdlo a k bolesti hrude sa pridala nová. Krútila sa mi hlava. Zahmlievalo sa mi pred očami. Na otras mozgu nedostatok kyslíka, zrejme nevplýva priaznivo. Len nech neomdliem! Nasala som do seba vzduchu, čo mi to len zlomené rebro dovolilo a prinútila sa postaviť aspoň na štyri. Cez chmáry, ktoré mi prekážali vidieť svet okolo mňa som videla, ako sa modrý výhonok znova odvážil po mne vyštartovať. Automaticky som s dýkou po ňom sekla a kus odťala. Znova sa stiahla. Ja som však vedela, že to modré čudo nevzdá a aj tak ma zabije, ak sa nepohnem a budem tu takto stáť. Vyštverala som sa teda na nohy a rozbehla som sa preč.

Zastavila som sa až pri skupinke vysokých stromov, veľkých s hustou korunou. Oprela som sa o sivomodrú tmavú kôru lapiac po dychu. Sipela som, akoby som mala prederavený hrtan. Každé nadýchnutie ma stálo síl, aby som sa nerozplakala. Opuchnuté hrdlo ma dusilo. Musím sa upokojiť. Ostala som civieť pred seba. Ako prvá ma upútala tá kôra. Normálne asi po desiatich sekundách som si uvedomila, že som zabudla i dýchať. Vyzerá akoby bola poliata sklom, ktoré na nej stuhlo. Čo je však absolútny nezmysel, pretože už len pár sekúnd by stačilo na to, aby začal strom od toho horieť. Je to zrejme, nejaký druh živice, alebo čo. Čo je však zvláštne, je od toho celý strom. Aj tie najtenšie konáre, na ktorých sú listy. Lenže aké. Nádherné. Listy okrúhleho tvaru, naskladaných vedľa seba, sťa lupienky kvetu, vytvárali dojem zasneženej krajiny. Snehobiela s tmavou kôrou a sýtym modrým nebom vytvárali nádherný kontrast. Tá nádhera ju úplne uchvátila, až zabudla na svoju bolesť.

Keby tu tak bol Bill a videl to. Smútok a túžba vrátiť sa domov ma prepadli nepripravenú. Rozplakala som sa, až som nakoniec plakala aj od bolesti, nie len zúfalstva. Načo som si tú haraburdu kúpila? Ach, prečo som nešla radšej s vami hneď? Načo som ešte trčala v tej robote?! Len som si o to koledovala. Hľadajú ma už? Neprišla som predsa na Európu, tak hádam...Z očí mi valili slzy. Smrkala som a utierala si ich. Kvílila som na celú džungľu, kým som sa ako tak neupokojila. Musela som sa vyplakať.

Obrátila som sa nakoniec, že sa už predsa len vrátim do lode, keď som predsa nič nenašla. Navyše začalo mrholiť. A vlastne, aj to čo som našla, sa bojím zjesť. Je to beznádejné. Vystrela som sa a znova sa mi zatočila hlava. Ale to už nie je normálne. Opäť sa mi zahmlilo na chvíľu pred očami a odrazu som videla rozmazane. Čo sa to deje? Veď som vždy videla skvelo. Nebodaj ten náraz do hlavy mi neurobil dakde zrazeninu. Len nech nedostanem mozgovú príhodu. To by bol už koniec. Musím ísť. Hneď. Potriasla som hlavou, no nezlepšilo sa to. Ba ešte ma viac začala bolieť.

Odrazu mi do očí udrela fialová farba. Zamrkala som, aby som si odstránila slzy z očí i zahmlené videnie. Nepomohlo to, no i tak som ostala prekvapená. Zo zeleného kríka sa vynímala nádherná a obrovská orchidea. Na vlas rovnaká. Na priemer mala približne dva metre, nevedela som to presne posúdiť. Odjakživa milujem orchidey, preto ma ani nenapadlo od nej ísť preč. Postúpila som opatrne k nej. Kiež by som mala takú veľkú aj doma. To by bola nádhera. Pomaly som sa rukou blížila k nej, že sa jej dotknem. Že či má aj taký povrch, ako u nás. Odrazu sa ale stalo dačo neočakávané, čo som ja krava mohla predvídať. Hlavne pri tom zážitku spred chvíle.

Orchidea sa pohla. Roztvorila ešte viac labellum, kde sa vytvoril priestor pod hlavou(Anther) s očami, ktoré vyzerali najskôr ako neškodné škvrny. No otvorili sa a s nimi aj ďalšie ústa, z ktorých vyletel čierny jazyk. Skríkla som a spadla, chtiac utiecť. To mi zachránilo život, pretože predátor omotal svoj jazyk okolo stromu a kým si ho odmotal, ja som mala šancu utiecť. Lenže neunikla som mu ďaleko. Rebro ma pri každom nadýchnutí a otrase bolelo. K tomu ešte ten krk, bolesť hlavy, stále som videla horšie a horšie. Zakopávala som, zachytávala sa o rastliny. Zviera zrevalo a ja som vedela, že jeho dlhé zelené hadovité telo sa za mnou s vervou vydalo. Snažila som sa kľučkovať, no po vychodenom úzkom chodníčku to nešlo. Len som sa teda obzerala, ako je ďaleko za mnou. Znova som sa ocitla na zemi. Nestihla som si ani vytiahnuť zbraň.

Tá sekunda mi pripadala dlhá ako sto rokov. Za vtedy som stihla uvidieť, ako svoje „lupene“, počas plazenia stiahnuté, rozprestrel a roztvoril znova svoje ústa. A to som vedela, že je zle. Vyskočila som na nohy, nehľadiac pred seba a skočila do červeného kríčka. Ďalší okamih stačil na to, aby som si uvedomila, že už nebežím, lež padám.

„Áaaaaaaaaaaaa“, na nič iné som sa nezmohla. Rieka podo mnou sa s hučaním penila. Chladivá krištáľovo čistá voda ma pohltila. Automaticky som začala plávať k hladine. Prúd bol dravý, ťažké oblečie ma ťahalo ku dnu. Nahltala som sa vody, znova som sa začala dusiť.

Je koniec. Posledné, čo som videla pred očami, kým ma pohltila temnota, bola Billova tvár. Milujem ťa zlatko....

***************************************************************************

Vstal som po skvelom spánku a ponaťahoval sa. Poobzeral som sa okolo seba. Za tú noc sa tu veľa toho nezmenilo. V tejto budove, v tejto miestnosti by som sa dokázal pohybovať aj po slepiačky. Svietiaca biela podlaha, sklenený nábytok. Aj keď to nie je sklo ako sklo. Je to vlastne živica z jedného druhu stromu, ktorý je veľmi pekný. Je veľmi odolná, nezmôže ju ani kyselina, ani zub času. Preto je znej urobená i kupola nad dedinou. Tá hrá ochrannú úlohu. Letiaci hmyz je veľmi nebezpečný. A to nie je všetko, čo nás ohrozuje. V kupole sú však malinké otvory, aby tadiaľ mohlo pršať i prúdiť voda. Je to ako obrovské sito. Naša...teda ich dedina, je akoby veľká makovica na stopke. Uškrnul som sa. Je však čas ísť hore. Cez zimu si tohto tu užijem až moc.

Otváranie je veľmi ľahké. Len stisnem tlačidlo a už to ide samo. Vždy je to veľká zábava. V predeľujúcej komore, sa vždy napustí respektíve vypustí voda. Slúži na to, aby sa nedostala voda sem, pretože ak by to tu zaskratovalo... No bolo by to veľmi zlé. A navyše cez zimu by som nemal kde byť. Vo vode neviem dýchať ako oni. A v tých mínusových teplotách by som neprežil. Na severe býva až mínus sto stupňov. Jazero mrzne.

Voda mi už siahala po krk. Čas na nadýchnutie sa a vyplávanie rýchlo hore. Hádam už búrka skončila. Nechcem prechladnúť. Dvere von sa otvorili a aj som vyplával. Okamžite sa za mnou zavreli. Plával som k hladine a cestou zdravil obyvateľov, ktorí si to často prefrčali okolo mňa, že som stihol zachytiť len farbu. Iní sa nenáhlili, pomaly sa preberali zo spánku. Dnes som výnimočne vstal zarovno s nimi. Moja perióda spánku je stále nastavená na Zem. Lenže tu, kde je tridsať hodín denne, je to značne posunuté. Raz chodím spať ráno, inokedy v noci, dakedy zase na obed. Je to prosto na nič. Som zvedavý, kedy sa nastavím konečne na ich čas.

Vynoril som sa. Moja kapacita pľúc sa značne zlepšila. Už vydržím pod vodou aj tri minúty, zatiaľ čo na začiatku to bola chabá minúta. Ale stále je to nedostačujúce, keďže oni majú žiabre. Sú v podstate obojživelníci. Keby chceli môžu žiť aj na súši, lenže tam je to nebezpečné. Jediná, ktorá sa tam odváži je Ilija. Aj keď v podstate aj tak by museli byť pri vode, pretože musia mať stále vlhkú pokožku.

Vzal som si na raňajky časť z uloveného zvieraťa, ktoré včera dovliekla a jedol ho surové. Nevaria si. Veď akoby aj mohli, vo vode. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol na tú chuť. Teraz to však už ani nevnímam. Pomaly som prežúval a sušil sa na slnku. Sledoval som ako sa vlnia vodné stromy a rastliny vo vzduchu. Teraz sú šedivé, no ako náhle sa ponoríme, ozelenejú. Ja to však viem iba z fotiek, bo som uväznený v počítačovni. Tak som si to nazval ja. Oni tomu nedali názov. Keď tam idú, iba povedia, že idú volať.

Zo zamyslenia ma vytrhol slabo fialový „mladík“ s oranžovými očami. Naozaj mal sto rokov, aj keď vyzeral na dvadsať. Stále však bol plný síl a energie. Divoko gestikuloval a hovoril tak rýchlo, že robot nestíhal prekladať.

„Pomalšie!“, zahriakol som ho. Prišla k nám Berra so Ilijou. Vyzerajú na pätnásť, no sú staršie. Červená a modrofialová na mňa pozreli. Berra niesla v ruke injekcie.

„Ďalšie očkovanie? Nestačilo raz?“, spýtal som sa v pomykove. To už robot začal prekladať, pomalšiu verziu jeho naliehavého odkazu.

„Cez búrku k nám pristála ďalšia loď. Zrejme sa znova jedná o váš druh. Chceme, aby si ta šiel. Je to v džungli stodvadsaťpäť tisíc plutiev vzdialenej od dediny. Choď a nájdi človeka, či ľudí. Ak sú živí, priveď ich sem. Ak mŕtvi, spáľ. A ak nenájdeš nikoho, tak sa už zrejme stali potravou. Berra so Ilijou pôjdu s tebou. Ideš hneď. Cestou si ulovíte jedlo i vody bude dosť. Choď!“

Ostal som v šoku. Človek? Tu? Znova? A tak ďaleko? Jedna plutva je štyridsať centimetrov, čo znamená, že je to....

„Päťdesiat kilometrov.“, dodal robot, čím mi urýchlil počítanie.

„Vstávaj...No tak! Poďme!“, kovový hlas robota ma súril, doplnený naliehavým oranžovým pohľadom.

Vyteperil som sa na nohy. Jasné, musí ísť do karantény. V tomto svete majú síce odolnú DNA, odolne bunky, ktoré len tak ľahko neskolí nejaká chrípka od nás. Ale sú tu i slabé jedince. Ak by tie ochoreli, malo by to katastrofálny dopad na celý ekosystém. Viac sa však bojím o toho človeka. Tu choroba útočí veľmi rýchlo. A pre organizmus bez žiadnych protilátok je to koniec. Určite už má nejakú chorobu. Ja sám som behom pol dňa upadol do kómy. Zachránilo ma len ich naočkovanie. Síce neviem, čo to bolo zač, ale som za to vďačný.

Lenže tam toho človeka asi nezachránime. Pokiaľ sa tam dostaneme, ubehnú aj dva dni. Obe už boli vo vode a čakali, kým sa spamätám a nasadnem do člnu. Veslovať dva dni. To dá zabrať...

***************************************************************************

No sláva! Už som myslela, že tam bude sedieť ešte hodinu, kým mu to dôjde. Obe sme sa vydali na cestu za novým Sdiue. Som zvedavá, či je to vážne človek zo Zeme. A ako sa sem zase dostal, či dostali? Muselo sa im isto dačo pokaziť. Veď sme tak vzdialení od ich planéty. Nech, je mi to aj tak jedno. Dokiaľ tam prídeme, určite bude tá osoba, či osoby mŕtve.

Dravce spia, čo je fajn. Potom budeme musieť vyjsť na čln. A vystriedať ho vo veslovaní.

Na začiatku sme išli celkom rýchlo, no asi po piatich kilometroch sa jeho tempo začalo spomaľovať.

„Myslím, že je už unavený.“, povedala mi Berra.

„Podľa mňa máš pravdu. Aktivuj robota. Chcem, aby si mu dačo povedala.“, usmiala som sa na ňu.

„A prečo mu to nepovieš ty? Prečo s ním nechceš vôbec hovoriť? Prečo ho ignoruješ?“, nechápavo sa ma spýtalo červené dievča.

„Preto.“, odvetila som jej. Nemám rada ich rasu. Z rozprávania o ich Zemi viem, že sú prosto surovci. Keby si konečne uvedomia, že tá planéta nie je ich?

„Tvrdohlavec jeden! Však už dávno myslí ako my. Keď ide do dediny, hovorí idem domov. Keď niekto zomrie, smúti s nami. Je už ako náš.“

„Hm...pekné . Som zvedavá, či to bude hovoriť, keď zistí, že sa bude môcť vrátiť späť domov.“ , zauvažovala som nahlas, načo Berra nemala slov. Neznamená, že keď žije s nami, že je náš. Nepatrí sem, tak ako my nepatríme k nim.

Aktivovala teda robota a ja som povedala tú známu vetu, ktorú vtĺkajú vojakom pri výcviku. Robot to preložil.

„Berra ti odkazuje, že aj keď si myslíš, že si na dne síl, máš v sebe ešte sedemdesiat percent energie. Vesluj! Navyše, budeš mať vypracované svaly.“, zasmial sa kovovým hlasom.

„Milé, vďaka!“, nadurdene odvetil ale zabral. Fajn, je poslušný. Zaslúži si odmenu. Zmýšľam o ňom ako o domácom miláčikovi? Možno, veď ostatní ho tak berú. Keby mohli, tak ho i kŕmia. Keď k nám padol a jeho loď vybuchla, a akoby zázrakom ho nič nezožralo, dostala ho nakoniec jedna z chorôb. Prvý príznak? Zhoršenie zraku a bolesť hlavy. Môže i oslepnúť, no skôr sa dostal do kómy. Ostávalo jediné. Pozrela som na injekcie a vzdychla.

„Čo je?“, spýtala sa ma Berra.

„Ale nič, len vesluje už hodiny. Musí sa najesť.“, odvetila som jej.

„Ale...predsa ti na ňom záleží!“, usmiala sa víťazoslávne Berra. Zdvihla som obočie. Teda, ten sval, kde by malo byť. Nemáme obočie, ani riasy. To trocha závidím ľuďom. Krásne to dopĺňa ich tvár. Ale to je... viac – menej... len estetický nedostatok. Oveľa viac by ma štvalo, keby sme nemali takzvanú „bočnú čiaru“. Aspoň on tomu tak hovorí. U nás je to len šiesty zmysel. Ktorý dopĺňa ešte siedmy. Echolokácia po pozemsky. Geniálna vec pri love vo vode.

Aj teraz mi šiesty zmysel povedal, že voda po mojej pravici sa rozprúdila umelo. Zvrtla som hlavou a vyštartovala som po potencionálnom úlovku.

„Odpovedz! Neodbočuj od témy.“, zvolala za mnou Berra. Nezastavila ma však. Vedela až pridobre, že rýchlosť a nepremrhanie šance pri love je kľúčové, ak chceme prežiť. A tak isto i pri úteku. Pretože tu nie sme na vrchole potravinového reťazca my lež tvory, pre ktoré sme jedno – hubka.

Ryba dlhá jednu plutvu zmenila smer. Moje vytrénované reflexy však neoklamala a ja som do nej zaťala moje pazúry.

„Mám ťa!“, usmiala som sa.

Voda podo mnou sa zvírila. Stuhla som. To nie je dobré. Pozrela som pod seba. Pre tmu som však nič nevidela. Siedmy zmysel mi však ukázal blížiaci sa objekt závratnou rýchlosťou. Len raz som stihla žmurknúť a už som ho i videla. Tlama roztvorená s obrovskými zubami ostrými sťa dýka, mali len jeden cieľ. Roztrhať ma na menšie kúsky. Odľahlo mi, je to len mláďa. Jeho matka, by bola päť krát taká veľká. Ešte je mladý. Uhla som sa mu a plávala k člnu. On prenasledujúc ma, zaberal všetkými šiestimi plutvami, no ešte sa nevedel poriadne hýbať. Kľučkovaním som sa dostala z jeho dosahu.

Zahryzol sa do člna. Kellan skríkol od ľaku. Neudržala som rovnováhu, keď trhol a urval kus boku člna a skončila na Kellanovi. Berra sa samozrejme nezabudla smiať. Oči má pekné, to sa musí uznať. Nebovo modré. No skvelé...teraz to bude vedieť celá dedina. Otrávene som na ňu pozrela a zavrčala ceriac zuby.

Prestala sa smiať, no pobavený výraz jej z tváre nezmizol.

„Ak sa to dakto dozvie, zabijem ťa!“, zavrčala som znova.

„Rozkaz Vaše Veličenstvo!“, poklonila sa. Stuhla som.

„Nerob si žarty z kráľovskej rodiny!“, zamračila som sa. Vzdychla. Konečne aspoň trochu rozmýšľa. Kráľovská rodina je mocná a pri moci už tisícročia. A ja ju mám rada.

Zliezla som z Kellana a zhostila sa pitvania. Polovicu ryby som hodila jemu, druhú polovicu som rozdelila medzi nás dve.

„Dobrú chuť!“, povedala Berra a Kellan už aj bez robota vedel, čo povedala. Už si dačo vedel i domyslieť.

„Ďakujem, podobne.“, usmial sa na ňu. Ja som však mala iné starosti. Čln sa ponorí, ak bude búrka. Musíme to opraviť.

„Musíme čln opraviť. Potopí sa, ak bude búrka.“, pozrela som na Berru. Prestala prežúvať a utrela si pery od krvi.

„Ako? To chceš ísť na súš?“, prehltla sústo. Prikývla som.

„Predsa ti na ňom záleží.“, usmiala sa. Mňa z nej raz porazí! Prevrátila som očami a vyhnala Kellana od vesiel. Zabrala som.

„Máš jedinú úlohu. Polievať nás vodou.“, povedal stroj Berrinu vetu Kellanovi a ona mu strčila do ruky veľkú mušľu.

Voda okolo sa začala čeriť. Dravci sa prebudili. Začal sa čas lovu.

Podľa Liawe a Sliru, ktoré i cez deň vidno som vydedukovala správny smer. Kellan vraví Liawe Slnko, ktoré aj u nich ohrieva ich Sliru - planétu. Majú aj menšiu, ako aj my tie naše dve a tie zase volá mesiace. Mne je to osobne jedno, ako to nazveme, len nech vieme o čo sa jedná. Liawe mi pražilo na telo a začínala ma svrbieť pokožka. Schla. A to nie je dobré.

„Vodu!“, prikázala mu Berra cez robota. Kellan vzal veľkú mušľu, ktorá je vždy k dispozícii na člne. Tým sa vždy polievame. Najskôr rýchlo oblial Berru, ktorá od blaženosti zavrela oči a potom váhavo prišiel ku mne. Je zábava to sledovať...jeho rešpekt voči mne. Zaťala som zuby, aby som sa neusmiala a nahodila neutrálny výraz. Keď ma však oblial vodou, ani ja som sa neubránila spokojnému úsmevu. Zabrala som veslami a zmenila smer.

„Kam ideme? Prečo zmenila smer?“, spýtal sa znepokojene.

„Neboj sa, len musíme opraviť čln. Je to v poriadku. Hneď ako ho opravíme sa vydáme za ňou. Alebo sa chceš utopiť cez búrku?“, spýtala sa Berra a ukázala na búrkové mraky blížiace sa od oceána. Oceán, ach tak mi chýba tá vôňa, tá slanosť. Chýba mi domov. No ide zima, nestihla vy som sa vrátiť. Navyše každú chvíľu budem mať narodeniny, čo je ešte horšie než zima.

Hodiny veslovania, polievania, smaženia sa na slnku mi liezli hore krkom. Už aby sme boli vo vode. Hladina sa celkom upokojila, nie však na dlho.

Znova ju čeria vlny z vetra. Búrka bude každú chvíľu tu. Kellan už len tak nesedí a nepolieva nás. Teraz je v neustálom pohybe. Vylieva vodu z člna ale nestíha. Ak rýchlo neuvidíme zem, tak sa potopíme.

„Vidím stromy. Už sme skoro tam. Už len asi dvanásť tisíc plutiev.“ , zvolala Berra. Bolo na čase. Voda nás už ohrozovala vysokými vlnami, až som mala pocit, že sme na mori. A vlastne, toto jazero bolo veľké sťa more. A mám pocit, že sa v ňom ocitneme. Kellan už absolútne nestíhal vylievať vodu. Kým odstránil z člna množstvo vody jednej mušle, navalilo sa späť za desať mušlí. Potápali sme sa.

„No tak zaber!“, skríkol zdesene Kellan a ja som podráždene zavrčala. Hrom to však prehlušil.

„Pozor vlna!“, skríkla Berra. Nestihla som zareagovať, nestihla som obrátiť čln kolmo na vlnu, aby nás len ošpliechala. Ocitli sme sa pod vodou. Čln s dierou sa nedokázal udržať na hladine, vzduchová bublina sa nemohla vytvoriť. Začal klesať ku dnu hore dnom. Berra ratovala Kellana, ktorý sa nestihol nadýchnuť a začal sa topiť. Ja som sa hnala dole za člnom. Musím ho udržať na hladine za každú cenu. Musím aspoň jeho vrátiť do dediny. Nie, že by som ho mala nejako v láske, ale oni by ma ukrižovali. Zbožňujú ho.

Schňapla som čln a tlačila ho hore. Po chvíli mi prišla na pomoc Berra.

„Začalo pršať. Hladina sa upokojila.“, povedala mi a to už sme sa ocitli na hladine. Prevrátili sme čln a Kellan sa naň vyštveral.

„Vďaka.“, pozrel na mňa. Nie je zač. Musela som ten čln zachrániť. Veď na čom by som nosila úlovky do dediny? A navyše, to Berra ho zachránila pred utopením. Ja nie. Pozrela som na Berru, ktorá mala smutné oči. Okamžite som sa ponorila pod vodu a začala tlačiť čln. Veslá boli Boh vie kde.

„Tebe Berra samozrejme tiež ďakujem. Keby nieto teba, tak sa asi utopím.“, úplne som videla ako sa na ňu usmial a ona sa rozžiarila. Niekedy mám pocit, že je do neho zaľúbená. Ale nechcem tieto úvahy rozoberať. Keby chce, tak mi to povie.

„Vidím veslo! Idem preň.“, zvolala Berra a červená rozčerila hladinu. Nakoniec sa vrátila dokonca z oboma. Lenže mušľa je isto teraz dakde na dne. To bude problém. Keby tak zajtra pršalo.

Asi po polhodine sme sa dostali konečne na breh. Mokré, takmer priesvitné kamene sa pri zamračenej oblohe netrblietali. Keď svieti slnko, je to nádhera. Akoby bola celá pláž posiata diamantmi a tie väčšie dokonca utvárali dúhové odlesky. Samozrejme, ak mali ten správny tvar. Zahľadela som sa na les. Myslím, že viem čím to opravím.

„Čím to chceš opraviť?“, spýtala sa Berra.

„Uvidíš. Ostaňte tu a dávajte na seba pozor.“, odvetila som jej.

„To tam chceš ísť sama?!“, zhíkla. Pozrela som na ňu štýlom: „Prosím ťa dievča, však na pevninu chodím stále sama!“

„Och, aha. Prepáč!“, zaškerila sa a ja som sa musela usmiať. Rozbehla som sa do lesa. Po chvíli som však razom zastala. Och, však ja nemám dýku. Musím sa vrátiť.

„Čo sa stalo?“, spýtala sa ma Berra. Bez slova som vzala ostrý kameň a bežala späť.

„Aha.“, len som začula.

Dobehla som k Siewerom. Krásne stromy s bielymi listami a kôrou sťa zo skla. Z celej sily som do kôry vrazila kameň. Nič sa nestalo. Musí to byť tak pevné? No tak! Povoľ! Búšila som do kôry. Až dvadsať riadnych útokov potrebovala, aby vôbec praskla. Búšiť som neprestávala, nesmela som. Pri porušení okamžite začne produkovať svoju živicu, ktorá má kaz zaceliť. Až keď to prasklo úplne, odlomila som ten najväčší kus. Urvala som list a čakala kým nenatiekla živica doň. Dobre, teraz mám desať minút, kým to stuhne. Schňapla som kus „skla“ a bežala na pobrežie.

„Už som myslela, že ťa tam dačo zabilo.“, vydýchla si Berra.

„Na, prilož to k diere. Nezacelí to úplne, ale aspoň dieru zmenší. Nie tak, sem... Presne, dobre, teraz to trochu odchýľ.“, prikázala som Berre, ktorá mi s ochotou pomohla. Kellan sa len prizeral a učil sa. Namastila som plochu člna živicou.

„Pricap to tam. Skvelé, teraz to drž z celej sily. Nesmie sa to odchýliť.“, povedala som a mazala i vonkajšiu stranu. Cítila som, ako to tuhne. Rýchlo, lebo mi to zlepí prsty. Vytrela som posledný zvyšok a hrubý list som ešte pricapila na vrch nad sklenenú živicu.

„Myslíš, že ten list pomôže?“, spýtal sa skepticky Kellan.

„Lepšie ako nič.“, Berrinu vetu preložil robot, ktorý sa momentálne pri nás vznášal sťa kolibrík. Prudko som vnorila ruku do vody a zmývala zvyšky.

„Za koľko to asi stuhne?“, spýtal sa Kellan. Pozeral nepokojne na obzor. Je to stále len človek. Ťahá ho to tam, veľmi. Keby mohol, tak určite sa vráti na Zem. Lenže už nemôže aj keby ako chcel. Pozrela som na Berrin pás, kde sa vynímali neporušené injekcie. Tie tak ľahko nerozbiť, keďže je to zo Siewera.

„Do desiatich minút.“, odvetila Berra a Kellan si nepokojne sadol do kryštálového piesku. Netrpezlivo sa ním prehŕňal. Odrazu ticho, ktoré prehlušoval len dážď preťal jeho zdesený výkrik. Čo zas je?

„Čo ti je?“, Berra k nemu priskočila a ja som len tak – tak stihla prebrať jej prácu.

„Dačo ma pohrýzlo“, pozeral na zakrvavený prst. Obe sme sa na seba pozreli. Berra zdesene vypliešťala oči. Ja som hneď sliedila po pláži.

„Je mi zle.“, zaknísalo ním.

„Videl si to?“, naliehavo sa spýtala Berra. Pokrútil ospalo hlavou. To nie. Všetky príznaky smerujú k jednému.

„Berra! Drž to! Myslím, že viem čo to je.“, Poslúchla a ja som sa mohla sústrediť. Určite to už ušlo z pôvodného miesta, ak to nenájdem do piatich minút zomrie. Jeho jed zabíja i nás. Jedinou protilátkou je jeho krv. Ten je voči pohryznutiam svojho druhu imúnny. Sliedila som po pláži. Nie je ľahké ho nájsť. Dokonale splýva s kameňmi. Dokonca sa na slnku i trbliece ako kamene. Po dvoch minútach márneho hľadania som začínala byť zúfalá. Poslali nás s ním, aby sme na neho dávali pozor a priviezli možno aj ďalších a nie aby zomrel. No tak, kde si ty sukyn syn?!

Stupila som na zem a on sa pohol. Okamžite po mne vyštartoval. Stihla som však nohou uhnúť a druhou ho pricapiť k zemi. Znemožnilo mu to únik. Pol plutvy dlhé telo sa zvíjalo, snažiac sa dostať na slobodu. Smola, neprežiješ.

Berra zhíkla, keď videla, čo držím v ruke. Utrhla som tomu hlavu a vzala do ruky Kellanovu poranenú ruku. Naliala som do rany modrú krv. A potom... Bránil sa. Nechcel to vypiť. Viem, že je to odporné. Musí to však vypiť.

„Nech to vypije!“, zavrčala som. Berra to ani nestihla povedať robotovi, už to preložil.

„Zomrieš, ak to neurobíš.“, išlo jej do plaču. A vtedy dostal rozum. Napínalo ho na vracanie, no prekonal to a prehltol asi tri glgy. Viac toho nebolo. Snáď to bude stačiť.

„Opovážiš sa povracať! Musíš to v sebe udržať.“, mračila som sa, keď som videla ako ho napína.

„Použi psychiku. Prosto si to zakáž!“, Berra zúfalo na neho hľadela. Minútu len tak sedel a premáhal dávenie. Chúďa. Myslím, že chce byť na mojom mieste. Fajn, ako chceš. Vymenila som si s ňou miesto.

„Ako ti je?“, spýtala sa ho znepokojene.

„Už to je lepšie.“, uznal a pozrel na mňa. Okamžite som uhla pohľadom a tvárila sa, že skúmam schnúcu živicu. Nech si nemyslí, že sa príliš o neho zaujímam.

„Ďakujem.“, zašepkal dojato. No nie, ak sa mi tu ešte rozplače, tak ma porazí. Strelila som po ňom pohľadom. Uprene na mňa hľadel. Ký čert sem poslal tú ďalšiu loď?! Teraz by som si hovela v džungli pri Ratavách na plutvy ďaleko od neho.

„Myslím, že si myslí, že niet zač.“, odvetila váhavo Berra.

„Myslím, že to môže byť. Môžeme ísť.“, vstala som a vytlačila čln na vodu.

„Nemyslím.“, poznamenal Kellan a sťažka vstal. Okamžite sa však zapotácal. Nieto Berry, už by mal rozbitú hlavu o kameň.

Zvalil sa na dno člna, neschopný pohybu. Jeho telo jed paralyzoval. No nezomrel, čo je dobré znamenie. Neznemožnil mu dýchať, či nezablokoval údery srdca, alebo pracovanie mozgu. Len slabšie svaly na rukách a nohách boli ako po umŕtvení.

„Bude to tak stále?“, spýtal sa s obavou. Neviem, ako by na nich účinkoval jed, no ak naše naočkovanie správne funguje, malo by sa to do dňa stratiť.

„Myslím, že do dňa by to malo byť v norme.“, Berra sa na neho povzbudivo usmiala. Schňapla som veslá a pokračovala k cieľu. Robot nás nasledoval ako verný mopslík.

Berra si na chvíľu schrupla, zatiaľ čo ja som mohla čas využiť len na veslovanie. Celý čas pršalo. Niekto nás tam hore musí mať rád. Vďaka. Neviem, či Boh naozaj existuje. Ale Kellan verí, že ich stvoril akýsi muž, ktorý si hovorí Jahve. Ale, keď sa to však preloží, znamená to „bez mena“. Takže je veľmi prešibaný. Neverí však slepo biblií, ich knihe kníh, že svet stvoril za sedem dní. Myslí si však, že všetko bola evolúcia, trocha poťahovaná nitkami rukami Jahveho. V duchu som sa smiala, keď to hovoril, no nedala som nič na sebe poznať. Ale myslím, že to dáva zmysel. Veď prečo by potom vyhynuli dinosaury, keby dakto nechcel aby sa to stalo? Aj keď sa prerátal, keď dovolil, aby sa vyvinuli ľudia. Nejako mu to nevydalo. A nepomôže tomu ani Lucifer.

Ale kto stvoril nás? Ten istý Boh, či iný? Tamten je vraj len jeden. Len jeden jediný. Ale ak tam je, dakde...Tak ďakujem, že som vtedy prežila. Pozrela som na dva obrovské mesiace, ktoré zatienili krásne hviezdy. Už sa teším, až budú v nove. Vtedy bude obloha posiata malými svetielkami, daktorými i blikajúcimi. Nie, že by boli naše mesiace škaredé, to nie...lenže nebaví ma sa na ne stále dívať. Je to nuda. Pri hviezdach môžem hľadať obrazce, tvary... fantázia naplno pracuje. Usmiala som sa a zabrala znova veslami.

Kellan pootočil hlavou. Myslím, že chcel aj telom, lenže ešte nemohol. To ho očividne prebralo. Zmätene a vydesene sa okolo seba poobzeral. Keď si uvedomil, kde je a spomenul prečo je tu, upokojil sa. Ja som sa nedala rušiť a bez prestávky som veslovala. Typujem, že by sa aj posadil, svaly ho však stále neposlúchali.

„Ako ďaleko sme od toho miesta?“, spýtal sa ma. Teda sa aspoň o to snažil. I jeho jazyk to zasiahlo. Hovoril, akoby mal v ústach balvany. Je nenapraviteľný a vytrvalý. Ja by som to už vzdala, keby sa so mnou nerozprával. Keď nechce, tak nechce.

„Aha, zase ma ignoruješ.“, zamračil sa. Stále som veslovala, ani som sa na neho nepozrela.

„Tak prečo si ma teda zachránila? Mohla si ma pokojne nechať, nech ma ten jed zabije. To je na hlavu padnuté! Totálne ma prehliadaš. Tváriš sa, že ma nepočuješ, že som ako vzduch, ale na druhej strane ma zachraňuješ. Nedáva mi to zmysel. Prečo?“, rozohnil sa. Očividne využil príležitosť, keď je Berra v ríši snov. Pretože sem nepatríš. Ale keby som ťa nezachránila, tak by ma tamtí aj ukrižovali.

„Ó...ty si a na mňa už pozrela, keď som na teba prehovoril.“, sarkasticky zatiahol. To sa Berra prebrala.

„Čo sa deje?“, spýtala sa zmätene.

„Nič, len má monológ.“, odvetila som jej. Berra sa na mňa zahľadela. Pokrútila hlavou.

„Nič ťa nebolí?“, spýtala sa ho. Pokrútil urazene hlavou. Och, dakedy sa dokážu chlapi správať ako decko. Nemohol sa mi obrátiť chrbtom, tak len zavrel oči a jeho kútiky pier poklesli. Zaťal zuby.

„Prečo si k nemu taká? Veď ti nič neurobil. Si ako laie, aj tá je menej tvrdohlavá. Správaš sa ako oduté dieťa, lebo mu nechcú dať cukrík.“, pokrútila hlavou Berra a vstala.

„Nepatrí sem.“, odvetila som a vstala tiež.

„Už áno. Za pár rokov...“, vymenili sme si miesta.

„Ja viem...viem!“, zavrčala som a ľahla si vedľa neho. Aj keď som sa snažila, zaspať som nemohla. Mysľou bude stále človek. Aj keď by tu žil stáročia.

***************************************************************************

Niekedy mám dojem, že je rozdvojená osobnosť. Je vážne divná. Ani ja ju nechápem a to s ňou bývam skoro stále. Trápi ma to. Tá trauma z detstva v jej vnútri musela zanechať jazvy a rany. A tá samota, ktorú prežívala celé tie roky. Chúďa.

Pozerala som na ňu ako sa snaží zaspať pri Kellanovi a veslovala....

**************************************************************************

Ráno som sa prebudil na čľapot. Strhol som sa a chcel sa posadiť. Moje svaly však stále protestovali. Len som dokázal nadvihnúť mierne trup. To bolo všetko. Ilija bola preč, isto dakde vo vode lovila raňajky. Berra zatiaľ veslovala. Slnko bolo za mrakmi a mrholilo. Dokonalé počasie pre nich. Mne bola zima.

„Prečo je Ilija taká? Prečo sa ku mne tak správa? A teraz nechcem výhovorky. Najskôr ma ignoruje, potom mi zachráni život a nakoniec ma znova ignoruje. Chcem to vedieť!“

Berra sa na mňa súcitne pozrela. Vzdychla. Z jej hrdla sa vyhrnula zmes zvieracích zvukov a robot začal prekladať.

„Myslí si, že sem nepatríš. A zachránila ťa preto, pretože my by sme sa na ňu hnevali.“

„Takže, keby mohla, tak ma nechá len tak napospas osudu?“, neveriacky som pokrútil hlavou.

„O...to nie, len...“, zaváhala.

„Len?“

„Je to zložité...“, kútiky úst jej poklesli.

„Takže áno.“, odvrátil som pohľad. To som si o nej nemyslel. Keby sme boli len my dvaja, tak ma nechá utopiť sa. A ak by som sa bol zachránil a tamto čudo by ma pohrýzlo, tak by sa možno s ľadovým pohľadom dívala ako pomaly umieram. Ale ja sem už patrím! Ja tu chcem ostať. Mne sa tu páči. Aj keď nemôžem dýchať pod vodou, aj keď by som neušiel dravcovi, aj keď by som v džungli doslova skapal... Ja tu chcem ostať!

„Nie je to tak, ako si myslíš!“, oponovala.

„Ale je!“

Pozrel som na Berru. Zronene sa na mňa pozerala, mlčky mi protirečila, ale i súcitila so mnou. Jej modrastý nežný pohľad mi vlial aspoň trochu nádeje, že som tu vítaný.

Voda sa „roztvorila“ a vyletela z nej Ilija s rybou v ústach. Takmer prevrátila čln, keď v ňom pristála.

„Rýchla.“, uznanlivo pokývala hlavou Berra, čo som vedel cez robota. Ach, prečo len nemôžu hovoriť normálne? Ilija sa usmiala a trhla čiernou rybou a odhalila tak oranžové mäso. Vypitvala ju a hodila mi polovicu. Hm...vďaka. A môžem od hladu skapať. Moje ruky ešte stále odmietajú poslušnosť. Berra si toho všimla. Robot však na jej príkaz neprekladal. Nerozumel som ani mäkké f. Očividne sa však mierne hádali. Nakoniec Ilija rezignovala, keď Berra zovrela veslá tak pevne, že ich takmer rozdrvila. Očividne chcela, aby sme sa zblížili. Hm...skvelé. Ilija... keby mohla, tak ma teraz rovno hodí do vody. Nemal by som šancu, utopil by som sa.

Namiesto toho našťastie len posadila svoj rozkošný mladučký zadok na čln a zahľadela sa na mňa. Vzala moju časť do rúk a utrhla kúsok mäsa. Má ma kŕmiť.

„Dúfam, že si ho neotrávila.“, tvrdo som sa jej zahľadel do očí.

„To by nikdy neurobila Kellan.“, ozval sa robotov hlas Berrinho zvolania. Žlto – červené oči ma spaľovali. Nie však nenávistne...skôr skúmavo. Akoby sa so mnou zahrávala. Nechápal som ju a to mi naháňalo strach. Strach z nevedomosti, čo si myslí, čo urobí. Bola nevyspytateľná. Bez pohnutia tvárových svalov mi rukou vrazila mäso do úst. Úžas.

„Ilija, ale no tak!“, zamračila sa Berra. Bola ticho, len utrhla ďalší kus mäsa.

„To je v poriadku.“, odvetil som s plnými ústami. Nebolo. Potom ostalo ticho. Ona len trhala mäso, dívala sa mi provokatívne do očí. Určito čakala, že uhnem skôr. Ale tú radosť jej určito neurobím. Plný vzdoru som jej pohľad opätovával, kým som nebol plný.

„Ďakujem, to mi stačí.“, povedal som, keď chcela utrhnúť z mäsa znova. Zjedol som polovicu. Druhá nech ostane na obed. Len zdvihla kútik úst, na znak úsmevu a postavila sa. Radšej riskovala zjedenie dravcom, než by bola so mnou. Smutné.

Ale...ako by sme sa my správali? My ľudia? Ako by sme a chovali, keby nám na Zem či Európu pristáli mimozemšťania? Istotne by boli niektorí nadšení. Ale bolo ty tam i veľa Ilijí.

Odvrátil som hlavu od Berry a jej súcitného pohľadu a po chvíli zaspal.

Zobudil som sa večer. Uvedomil som si, že už sa môžem posadiť. Berra vedľa mňa spala a Ilija veslovala. Radšej som sa na ňu ani nepozrel a obrátil sa jej chrbtom. Keď si tak spomínam, toto je najdlhší čas, čo sme spolu prežili. Vždy som ju iba zahliadol z diaľky a málo kedy som sa s ňou mal možnosť porozprávať. A aj keď sa to udialo, tak ma ignorovala. Je zvláštna, veľmi. Vzdychol som a snažil sa nemyslieť. Pomaly ma pravidelné čľapotanie od vesiel znova uspalo.

Ráno sa priplichtilo, ani som nevedel ako. Tak dlho som nespal ani nepamätám. To určite ten jed. Posadil som sa. Berra sa pozerala po okolí. Odrazu som zistil, že sme pri pevnine.

„Už sme tu?“, spýtal som sa. Berra prikývla.

„Ale nevidím vesmírnu loď.“, zamračil som sa. Dal som si dlaň nad oči, až lepšie vidím.

„Je v lese. Musíme sa tam ísť pozrieť.“, odvetila mi. Som zvedavý, či to prežili. Alebo to bude len jeden? Netuším.

„Áaaaaaaaa“, začuli sme krik. Z vody sa okamžite vynorila Ilija.

„Počula si to?“, spýtala sa jej Berra vzrušene. Prikývla. Nemrhala čas rozprávaním, okamžite sa vybrala smerom k výkriku. Bola to rieka, vlievajúca sa do jazera. Ilija nie! Ona ich určito nezachráni.

„Nie! Berra ty choď!“, skríkol som. Berra na mňa prekvapene pozrela, potom si však spomenula na náš včerajší rozhovor. Pokrútila hlavou.

„Ty si myslíš, že by ich nechala zomrieť? Alebo, žeby ich rovno zabila? Si na omyle. Možno ťa ignoruje, ale určite by nezabila bezbranných. Áno, je tvrdohlavá a jej správanie dakedy naznačuje, že by bola schopná ťa utopiť, či uškrtiť...ale neurobila by to. To...to ona ťa vtedy našla v lese. Mohla ťa tam nechať, ale neurobila to.“, utrela si slzu. Ostal som ako obarený. Čo? A to mi ako kedy chceli povedať? Prečo to tajili?

„Prečo...“

„Sme to tajili? Preto, ako sa k tebe správa. Vieš, aj my ju máme problém pochopiť. Keď bola malá, takmer zomrela a blúdila po svete, kým nenašla našu dedinu. Často jej išlo o život, svet ju zmenil. Určito nebola takáto, keď bola malá. Ale desať rokov v divočine urobí divy.“, obraňovala ju.

„Tak preto je tu jediná iná?“, už som to konečne pochopil. Prikývla.

„Berra, injekciu! Už je v kóme.“, až ma uši zaboleli, tak zvrieskla. Berra okamžite nechala rozhovor rozhovorom a skočila do vody.

Bola to žena.

***************************************************************************

Sedela som na okraji člna a pozorovala mladú ženu. Kellan od nej nemohol odtrhnúť oči. Popri tom ho zaujímalo i to, ako je možné, že sa nakazila tou istou chorobou ako on.

„Zrejme je najdrsnejšia.“, mykla plecom Berra. Ja som prehľadala celú časť džungle, našla som i loď, no nebola práve v povzbudivom stave. A nemôžem tvrdiť, že ma to nepotešilo. To vy som klamala. Ale ďalších ľudí som už nenašla. Ani len známky po nich. Našťastie.

„Je to pravda? To ty si ma zachránila?“, odrazu sa na mňa obrátil Kellan. Šľahla som pohľadom na Berru.

„No čo som mala robiť, keď si myslel, že ju chceš zabiť?“, ohradila sa dotknuto. Čo?! To by som nikdy neurobila. Zabíjam len pre jedlo a v sebaobrane. Nikdy by som nezabila nevinnú stvoru, aj keď to je Sdiue.

„To nie je pravda chlape!“, obrátila som sa na neho. Stiahol sa. Moje oči museli blčať hnevom.

„Ty si na mňa prehovorila. Hurááááá.“, neveriacky na mňa pozrel a potom sa začal smiať.

„Je v poriadku? Nezbláznil sa náhodou?“, pozrela som na Berru. Mykla plecom, no usmievala sa.

Aj keď mám chuť ich zaškrtiť, či inak zneškodniť, je to proti pravidlám. A bolo by to úplne nemorálne, nenormálne, proti svetu, aby som porušila naše pravidlo číslo jedna. „Nezabiť nevinnú osobu, keď sa voči tebe ničím neprevinila. Nezabiť ju, keď je bezbranná. Zachrániť ju aj keď ti to nie je po chuti.“ Aj keď som vtedy mala chuť ho tam len tak nechať... nešlo to. A dúfam, že to neoľutujem, pretože ak by som to vtedy neurobila, nikto by ani len netušil, že prežil. Zomrel by na našu chorobu, potom by ho zožrali dravce a červy. Neostala by po ňom ani pamiatka.

„Prestaň!“, sykla som a skočila do vody.

„Príliš ju nedráždi. Vieš, neurobila to pravdepodobne z jedného dôvodu.“, hovorila mu Berra.

„Z akého?“, spýtal sa zvedavo.

„Je to pravidlo číslo jedna. Nezabiť a zachrániť bezbrannú a nevinnú osobu. Ak by si jej dačo urobil, vtedy by ťa zrejme zabila.“, predstavila som si ako pokývala hlavou. Snažila si robiť z neho žarty. Myslím však, že ma odhalila.

„A čo také jej nemám robiť?“

„Nezraniť ju psychicky, a už vôbec ju nesmieš napadnúť fyzicky. Bolo by to v sebaobrane a to by jej za to nič neurobili.“, usmievala sa podľa tónu.

„Veľmi povzbudivé.“, zahundral. Potom ho odrazu začala zaujímať tá žena.

„Vyzdravie?“, spýtal sa. Bolo ticho, tak zrejme len mykla plecami. Popravde aj u neho to bol doslova zázrak, že sa prebral. Jediné, čo ho držalo pri živote boli infúzie s výživou, ktoré dávame starým osobám, keď už nemôžu loviť, ba ani nevládzu jesť. Jednoducho tesne pred smrťou.

Skvelé, zas musím von. Otrávene som vzdychla. Už aby sme boli v dedine a ja som mohla ísť navštíviť Ratavy. Dravce sa prebúdzajú. Zahliadla som tieň dlhý aj päťdesiat plutiev. Je čas ísť na čln.

Berra stále veslovala, očividne sa nechcela vymeniť. Nechcela mu to dať do ruky. Stále padala hmla, vynikajúce vlhké počasie. Ním však očividne drgľovalo. Myslím, že aj tá žena bude podchladená. Nenútene som sa na neho pozrela.

„Už sa so mnou mieniš normálne rozprávať?“, spýtal sa dotknuto. Dala som si načas, aby som mu odpovedala.

„A prečo by som mala?“, spýtala som sa ho.

„Pretože chcem o tebe vedieť viac.“, odpovedal.

„Tak tebe ako poslednému na tejto planéte by som povedala dačo zo svojho súkromia.“, „sladko“ som sa usmiala, až mu to nahnalo strach.

„Ale Ilija, prestaň ho desiť.“, zamračila sa Berra. Lezie mi s tým už na nervy. Keby v týchto vodách neboli dravci, tak by som plávala domov bez člna. A vlastne. Keď som bola malá, tak som to praktizovala tak každý deň. Nechce sa mi tu byť. Chcem byť sama. Chcem byť doma. Doma v oceáne.

„Idem po svojich. Stretneme sa v dedine.“, vstala som. Berra na mňa vypleštila oči, Kellan zalapal po dychu. Hej, aj sa som videla toho veľkého hada s plutvami.

„Ty sa chceš nechať zabiť? A kto nám bude loviť? A kto bude veslovať a...“, začal vykladať. Môj pohľad ho umlčal.

„Nie som žiadna slúžka. Loviť vie aj Berra a veslovať vieš aj ty.“, odsekla som mu.

„Čo ak príde búrka a ako to bude zvládať? Zachrániť ju, možno aj čln...“

„V tomto počasí búrka nepríde.“, mikro kvapky mi vlhčili šupiny.

„Ilija. Neviem sa tak dobre orientovať ako ty. Čo ak zablúdime? Dakde do prostred jazera? Prosím, neodchádzaj! Keby si sa nevedela tak dobre orientovať, tak ťa ani nepošle.“, Berra mi oponovala už múdrejšie.

„Presne, keby nebola táto ženská spadla sem, tak je stále všetko po starom.“, začínala som sa naozaj hnevať.

„Po starom myslíš, že na mňa ani poriadne nepozrieš, nie to ešte prehovoríš?! Nemôžeš sa tak správať večne.“

„Veru večne nie. Okamžite ako dovŕšim dvadsať, tak ma tu neuvidíš. Pôjdem domov.“, zapichla som mu prstom do hrude.

„To nás nemáš rada?“, spýtala sa smutno Berra. Samozrejme, že áno. Ale ani neviem ako vyzerá moja sestra, môj brat, bratranec. Matka s otcom sú stále rovnakí, ale oni rástli ako ja. A za to môže tá prekliata blokovacia sieť. Rozprávať sa s nimi môžu len vyvolení a pracovníci mi tam neveria. Preto ani nevedia, že vôbec žijem. Aj keď máme každý jedinečnú farbu, dakedy je ten odtieň len o málinko iný. A vtedy sa často dá zmýliť. Často je to, akoby mali tú istú farbu aj desiati na svete.

„Mám, ale chcem konečne vidieť svoju rodinu.“, obrátila som sa na ňu. S pochopením prikývla.

„Tak ostávaš?“, spýtal sa ma Kellan. Mňa z neho šľahne.

„Ten deň to ešte pretrpím.“, sykla som a otočila som sa mu chrbtom. Vzdychol.

***************************************************************************

Fajn, tak nech si ide. Aspoň ma nebude mať na očiach. Konečne jediná osoba, ktorá sa ku mne správa horšie než k psovi, odplachtí do neznáma tam do oceánu. Už aby to bolo. Obrátila sa mi chrbtom, Berra sklesnuto pokrútila hlavou, no nehovorila nič. Ale aspoň sa už so mnou rozpráva. A zachránila ma, práve ona. Stavím sa však, keby nebol ten zákon, tak ani nezaváha a nechá ma napospas osudu v džungli. Len je veľmi zodpovedná. Neporušuje pravidlá. Len jedna jediná osoba to prežila. Vraj už nikoho nenašla. Mám jej veriť? Berra sa tam bála ísť. V lese bola iba raz za život a to vtedy pri tom chrobákovi. Ilija bola práve vtedy dakde vo vodách a ja debil som vliezol do lesa.

Pozrel som na ženu. Vážne si bola len sama? Prežije to? Možno ak sa jej budem prihovárať, tak by to mohlo vyjsť. Potrebuje známy hlas. Viem, som pre ňu úplne cudzí, ale som človek. Má ryšavé vlasy a jemné pehy na bledej tvári. Určito ma zelené oči. A ak nie, tak hnedé. Ba možno aj modré, ale zelené by sa jej najviac hodili.

Celá cesta ubehla potichu. Dokonca ani oni dve sa medzi sebou nerozprávali. Ilija veslovala väčšinou v noci. Práve mi to tak na veľké H vyšlo, že sa mi nechcelo spať cez ich noc.

A tak som len ležal a civel na mesiace, ktoré boli už takmer v splne. Takže bolo celkom svetlo. Aj čítať by som si mohol. Nemal som však čo.

Konečne sme sa dostali do dediny. Ilija podala stručnú správu, podrobnosti nechala na Berre a zmizla. Ja som musel zaniesť ženu do ošetrovne. Tá bola našťastie na vrchu, nie pod vodou. Vyšetrili ju a skonštatovali to čo pri mne. Čakať, či sa vôbec preberie. A tak sme čakali.

Vyzliekli ju a z kombinézy jej dačo vypadlo. Rozbúchalo sa mi srdce. MP4 s 3D technológiou na solárnu energiu. Schoval som si ho a rozobral. Musel sa vysušiť. Šťastie mi prialo a vyšlo slnko. Dva dni som ho piekol pod lúčmi a potom znova zložil. Hudba, tak mi chýbala naša hudba. Áno, aj tu majú pesničky. Aj pekné sú, páčia sa mi. Ale domáce je predsa len domáce. Dúfam, že tam bude mať dačo od Biegelsa. Valcuje rebríčky všetkých hitparád.

„Čo to máš?“, spýtala sa ma Berra. So záujmom na to pozrela.

„Prehrávač piesní a filmov. Chcete počuť našu hudbu?“, spýtal som sa jej. Okamžite prikývla. Kútikom oka som zahliadol Iliju ako pokrútila hlavou a vybrala sa preč. Ako náhle som však stlačil play, zastala. Z reproduktorov sa ozvala hudba. Ostal som mierne sklamaný. Shakira z dvadsiateho prvého storočia. Dve storočia stará pesnička. Loka však obe upútala. No...lepšie ako nič. Obe chvíľu počúvali, až napokon začali dupať nohou do rytmu. Ilija bola ďaleko, navyše za červeným kríkom, no viac mi oči blúdili tým smerom. Dačo mi na nej nesedelo. Tancovala jednoznačne do rytmu, no bolo v tom dačo viac. Akoby tú pesničku poznala. Dokonale vedela zmeniť rytmus tancovania, keď sa zmenil i v pesničke. A spievala si. Dokonale otvárala ústa podľa textu. Nebolo to však len také bezduché bla- bla, len aby sa otvárali. Jednoznačne nemo artikulovala. „Waka, waka, loka.“, spievala Shakira, ona spievala s ňou.

„Akýsi si sklesnutý. Čo je?“, spýtala sa odrazu Berra. Strhol som sa.

„Och, len mi začal chýbať domov. Viac nič. A navyše, som čakal iné pesničky.“, odvetil som jej rýchlo.

„Skutočne? A čo je na tejto zlé?“

„Je stará a viac menej pre ženy.“, zaškľabil som sa.

„To je hádam pochopiteľné, keďže je žena.“, usmiala sa.

„No to áno. Ale je to pieseň z dvadsiateho prvého storočia.“, dodal som.

„Mne sa páči. Je taká rytmická.“, usmiala sa Berra. Shakira skončila, naskočila Rihanna .

„Fíha...je podobná našim piesňam.“, rozjasnila sa Berra. Vážne. Keď som sa započúval, určité prvky boli takmer rovnaké. Nie sme až tak odlišní. Zdvihlo mi to náladu. Začal som si podupávať nohou do rytmu, aj keď sa mi vôbec táto hudba nepáči. Ale predsa len je to kúsok zo Zeme. Zahľadel som sa na mini obrazovku a prehliadal si zoznam skladieb. Fíha, to dievča ide do extrémov. Má tu i moderné pesničky, ale i staré niekoľko storočí. Vltava od Smetanu? Tá tu má vážne všetko. Ale i Kabát z Čiech. Bývalý zaniknutý štát. Eurozóna sa nakoniec spojila až tak, že vytvorili obrovský štát pod spoločným názvom. Dole v dole, fajn pesnička.

„A táto sa ti páči?“, spýtal som sa Berry. Chvíľu na to vyjavene pozerala.

„Tá je iná. Taká drsná.“, zachichotala sa, no nohou jej okamžite trhalo do rytmu.

„Ale páči sa ti, ako vidím.“, usmial som sa a ukázal na jej nohu.

„No...hej.“, zaculila sa.

„Čo to je?“, spýtal sa odrazu modrý mladík, ktorý len pred rokom dosiahol dospelosť. Po chvíli som si všimol, že je tu odrazu viac zvedavých uší.

„Naše piesne. Mala to pri sebe.“, odvetil som. Všetci so záujmom počúvali.

Pohľad mi znova zablúdil k Iliji. Ruky mala v pozícii, akoby držala elektrickú gitaru a hrala na ňu. Tak počkať! To čo má znamenať?! O hudobných nástrojoch z nášho sveta som im ešte nehovoril. Ako to môže vedieť? Ako môže vedieť, čo je to za nástroj a ako sa na tom vôbec hrá? Zo šoku ma vytrhla veta.

„To je celkom pekné.“, povedal modrý. Potom pozrel na Berru, ktorá sa div neroztopila. Ak na mňa hádzala nežné pohľady, tak na neho zaľúbené a žiadostivé.

„Nejdeš sa prejsť?“, spýtal sa jej. Bez rozmýšľania súhlasila.

Pieseň skončila a za ňou nasledovala klavírna skladba Life before Bella od Roba Pattinsona. Klavír mu ide. Ale pri pesničkách kde spieva, tak je to des. Nič mu nerozumieť. Len si šušle popod nos.

„To je krása!“, rozplývala sa ružovkastá žena.

„Hm...“, usmial som sa na silu. Ilija si tento krát za kríkom hrala na imaginárny klavír. Čo to znamená? Nepáči sa mi to.

Zašlo slnko, schyľovalo sa k búrke. Vypol som to a poprosil ich, nech donesú dačo, čo neprepúšťa vodu. Keď chceli vedieť prečo, vysvetlil som im, že to nie je tak odolné voči vode ako ich prístroje. Prikývli na pochopenie a priniesli to práve včas. Začalo liať.

Ale čas išiel a búrok bolo čím ďalej tým menej. Dažďa však neustávalo. Začínala jeseň. Môj vzťah s Ilijou sa vrátil do starých koľají. Berra splnila sľub a nepovedala nič, čo sa udialo na vode medzi nami dvoma. Postupne sa mi však prestávala venovať. Už sa so mnou tak nerozprávala ako na začiatku, nechodila ma navštevovať tak často. Behala...teda po správnosti plávala so svojím nápadníkom Mairom. Mairou je ten bledomodrý. Má ku mne celkom fajn vzťah, len žiarli, keď je Berra so mnou. Nemusí sa však znepokojovať. Mám dačo iné na práci, než baliť jeho Berru. A navyše ja Sdiue. Tak to by bolo inak pritiahnuté za vlasy.

Moja práca bola odhaliť tajomstvo Ilijinho správania. Nepovedal som to nikomu. Krátku jeseň vystriedala surová zima a ja som mal konečne čo robiť. Ženu od nás presunuli dole ku mne a ja som sa jej často prihováral. Hovoril som jej o krajine, o jej obyvateľoch. Keď ma napokon už boleli z toho ústa i mi v nich vyschlo, tak som ťukal na klávesnicu snažiac sa prelomiť blokovanie niektorých filmov heslom.

Dvere sa otvorili a Berra mi priniesla jedlo s vodou. Žene pre zmenu infúziu. Jej stav sa zatiaľ nezmenil. Čo je dobré, pretože sa nezhoršil. Môže sa ešte prebrať. A čo raz viac som si uvedomoval, že moja túžba, aby sa prebrala, zo dňa na deň rástla. Túžil som vidieť jej oči, jej úsmev, túžil dom počuť jej hlas.

„Vďaka.“, povedal som a Berra sa zarazila.

„Čo robíš?“, spýtala sa ma.

„Ehm...prečo sú niektoré filmy zablokované heslom?“, spýtal som sa jej. Zamrela.

„Ehm....neviem. Asi sú to nejaké mládeži neprístupné.“, nervózne sa usmiala. Správala sa zvláštne. Akoby nevedela, čo má robiť, hovoriť.

„A heslo vieš?“, spýtal som sa jej. Síce sú ich znaky odlišné od našich, naučil som sa ich. A sám. Cez minulú zimu.

„Ja? Ešte nie som dospelá. Keby som ho vedela, bolo by to veľmi zlé.“, pokrútila hlavou.

„Ale ja som už dospelý päť rokov.“, usmial som sa na ňu.

„Nemyslím, že by to bolo vhodné. Aj keby som ho vedela.“, zaksichtila sa.

„Vieš čo, nechaj to tak.“, mávol som rukou a ona s úsmevom odišla. Sileným. Dačo mi taja. Ale čo? Musím to zistiť.

***************************************************************************

Vyplávala som von z predelovej komory do chladnej vody. Okamžite som vyštartovala za Mairom. To nie je dobré. Už sa snaží zistiť naše tajomstvá. Nie, to nie je dobré.

„Mairou...Prepáč, že ťa vyrušujem...“, ani som nedopovedala, hneď ma prerušil.

„Mňa nikdy nevyrušuješ. Čo ti leží na srdci zlatíčko?“, prešiel mi palcom po perách. Och, ja z neho nemôžem. Je tak chutný. A tie jeho zelené oči. A to telo. Prečo ma tak mučí? Ešte spolu ani nie sme.

„On...on sa snaží dešifrovať kód na tie filmy. Už začal byť veľmi zvedavý. Čo urobíme? Máme mu to povedať?“, prinútila som sa hovoriť súvisle a nekoktať.

„Povieme to Soijmovi, ale až po chvíli.“, usmial sa. Takmer som odpadla. Ja to už nevydržím.

„Myslím, že radšej pôjdem hneď.“, usmiala som sa a zvrtla sa na odchod.

„Ešte niečo.“, zvolal.

„Áno?“, obrátila som sa. Ani som nestihla zareagovať. Jeho bozk bol tak sladký. Dobre...toto nie je dobré. Ale zároveň tak úžasné.

„To, že ešte na dvadsať nevyzeráš, ešte nemusí znamenať, že toľko nemáš. Nečakaj kým dospeješ. Viem, že...“, nedovolila som mu dohovoriť.

Bozkávajúc ma preniesol do spálne. Miestnosť, kde nepočuť nič dnu, ani von. To by bola katastrofa, keby počuť bolo. Je predsa známe, že vo vode sa zvuk šíri lepšie a ďalej....

***************************************************************************

Berra zase plávala k Mairovi. Tak som sa sekla. Neľúbi Kellana. Usmiala som sa, keď z ich rečí som vyčítala na čo sa chystá. Ale dievča...no toto! Usmiala som sa šťastne za ňu. Som rada, že si našla lásku. Úsmev mi však poklesol, keď som si spomenula, že ja nemám ani lásku rodiny. Nie, že by ma neľúbili, to nie. Ale ani o mne nevedia. Musím sa pokúsiť ich presvedčiť, nech ma s nimi spoja.

Moje odhodlanie však okamžite pokleslo, keď som si spomenula, že dole je Kellan s tou ženou. Ale hádam mi nezabráni nejaká cudzia spoločnosť, aby som sa s nimi spojila! Odhodlane som stisla tlačidlo.

„Ale...ahoj!“, prekvapene zatiahol Kellan. Len som letmo prešla po ňom očami, kým som periférnym pohľadom nezachytila dačo na obrazovke.

„Čo robíš?“

„Snažím sa odkódovať tieto filmy. Poznáš heslo? Čo sú to za filmy?“, drzo sa pochválil svojou činnosťou, naradostený, že s ním vôbec hovorím. Nesmie ich odblokovať. To je neprípustné.

„Pozri. Netuším, čo sú tam za filmy. Ale nech je tam čokoľvek, tak nemyslíš, že je to maximálna drzosť snažiť sa to odhaliť, keď to dokonca nám TUNAJŠÍM nie je dovolené vidieť?! Nie to ešte tebe! Ešte raz ťa uvidím, že sa s tým babreš, do konca zimy budeš spať.“, hľadela som mu varovne do očí, hoci bol odo mňa vyšší aj o jednu a pol plutvy.

„Ale niečo mi tajíte. Neviem čo, ale dačo určito!“, vypol sa.

„Čo by sme ti asi tak tajili?“, vyštekla som po ňom.

„Neviem. Ale dačo to bude.“, odhodlane mi hľadel do očí. Snažil sa odhaliť i to najmenšie zaváhanie.

„Hm...to je milé.“, otočila som sa k druhej obrazovke, že idem volať. Nesmie nič odhaliť. Môžeme mu to povedať až neskôr. Až keď bude na to vhodný čas.

Odrazu som sa ocitla pricapená na dverách. Nestihla som zareagovať. Schňapol mi ruky a prikvačil na hruď, aby som sa nimi nemohla brániť. Zasyčala som. Napokon som vrčala.

„Len si cer zúbky! Chcem vedieť, čo mi tajíte.“, jeho tvár bola nepríjemne blízko. Na chvíľu ma zachvátil strach, rešpekt. Čo teraz? Asi desať sekúnd sme si hľadeli do očí. Potom som dostala nápad.

„Nezabudol si náhodou na rozhovor na člne? Teraz si ma fyzicky napadol. Môžem ťa zabiť.“, usmiala som sa mu do tváre. Jeho odhodlaný výraz ochabol.

„Ja zistím to tajomstvo.“, zašepkal mi do ucha a pustil ma.

„Veľa šťastia.“, odvetila som mu. Napodobnil vrčanie. Inokedy by som sa zasmiala, teraz mi do smiechu nebolo. Blufovala som. Viem, že by som ho už nedokázala len tak ľahko poraziť. Silnie. Očkovanie zaberá.

Sadla som pred obrazovku a deaktivovala prekladacieho robota. Toto nesmie počuť.

„Hovor s Kirriou“, zadala som. Okamžite mi vyskočilo varovanie, že je to neprípustné. Keby obrazovka bola hmatateľná a nie odrážajúca sa vo vzduchu, už by som ju rozbila. Tak mi len neškodne cez ňu preletela ruka.

„Oihoij poprosím.“, vysúkala som zo seba. Teraz ma nič nezastaví. Ani to, že mi to okamžite vypne, ako ma uvidí. Stalo sa tak. Až na päťdesiaty tretí krát som konečne jej tvár uvidela na dlhšie než sekundu.

„Ešte raz nám zavoláte slečinka, tak vás dám zavrieť!“, bordové oči ma vraždili.

„Poslúžte si, ale najskôr chcem hovoriť s Kirriou. Alebo dám zavrieť ja vás.“, chladne som jej hľadela do očí. Ani netuší kto som.

„Nesmieme to robiť. Koľko vám to máme hovoriť? Neveríme vám.“, sykla.

„Tak vedzte, že budem volať, pokiaľ budem tu. A ako náhle po zime dospejem, prídem domov a osobne sa s vami stretnem. Vtedy ma neodbijete len vypnutím hovoru.“

„Áaaaaaa... dobre! Vyhrala si! Ale ak si podvodníčka, trest ťa neminie.“

„Csss“, odvetila som jej. Keby som však mala prejaviť radosť, tak vyskakujem po strop Kellan - Nekellan.

O päť minút pred obrazovku zasadla Kirria. Och, bola už tak veľká. Nemala desať rokov, to nie. Ale bola to ona, na sto percent.

„Kirria, ahoj.“, usmiala som sa na ňu. Len na mňa bez slova civela a neverila.

„Som to ja...tu je tá dýka, čo som ti vtedy zo žartu vzala a vtedy ma zjedlo to monštrum. Ukázala som jej už značne ošúchanú starožitnú dýku.

„Prepáč, že som sa ozvala tak neskoro, ale tuná pani si plní svoju prácu až príliš svedomito.“, hovorila som, len aby som vyplnila trápne ticho.

„Si to vážne ty?“, spýtala sa potichu.

„Áno.“, usmiala som sa na sestru. Moje dvojvaječné dvojča čisto fialovej farby.

„Tu o mne nevedia. Zmenila som si meno podľa tvojho denníka. Ilija.“, usmiala som sa. Toto musí zabrať. Len ja som vedela, ako svoj denník volala. Tak sme sa tajne dohadovali, keď si dačo tajné zapísala, čo som smela vedieť iba ja. Bolo to heslo.

Ostalo hrobové ticho. Napokon vyskočila, až prevrhla stoličku a objala s plačom pracovníčku.

„Ach a ja som si myslela, že si mŕtva. Och...počkaj, neodchádzaj...idem pre rodičov!!! To je ZÁZRAK!!! MOJA SESTRA ŽIJEEEEE!!!“, počula som kričať na plné ústa, ako bežala preč. Už som sa neubránila slzám šťastia. Konečne som sa skontaktovala s mojou rodinou.

„Čo ti je?“, spýtal sa ma Kellan, keď videl, ako rumázgam.

„Nič! Schovaj sa! Nechcem, aby ťa videli.“, sykla som, okamžite ako som aktivovala na pár sekúnd robota. Žena na Oihoiji, po ľudsky by to bola recepcia, sa mi začala vehementne ospravedlňovať, preklínala samú seba a prosila o odpustenie.

„Máte šťastie, že mám dobrú náladu.“, usmiala som sa na ňu. To ju už Kirria odsotila a nahrnula sa spolu s otcom, mamou a bratom predo mňa.

„Ach, keby som mohla tak ťa hneď objímem.“, smrkala sestrička. Matka sa roztriasla a rozplakala sa.

„Dcérka! Ja...ja nemám slov.“, jej tmavá červená tvár sa usmievala. Oči horeli radosťou.

„Aj ja vás rada vidím.“, usmiala som sa a utrela si slzy. Všetci sa začali smiať.

„Ako to, že žiješ?“, starší brat, teraz už riadny mladík nevychádzal z údivu.

„Za všetko môže Kirriina dýka...“, a tak som im rozpovedala môj dlhý príbeh. Po tom ako ma ten dravec zhltol, dostala som sa mu do žalúdka živá. Bol totižto tak veľký, že ma mal ako jedno - hubku. Okamžite ma začali bolieť všetky časti tela, na ktoré sa dostala tráviaca šťava. Bolo rozhodnuté. Musím sa odtiaľ dostať! A tak som rezala, sekala, pichala, kým som sa doslova nenarodila druhý krát. Lenže absolútne som netušila kde som. Zablúdila som. A tak som blúdila celé roky, kým som neprišla sem.

Otec nehovoril nič, no jeho oči blčali šťastím a pýchou.

„Ideme okamžite za tebou, hneď ako sa rozpustí ľad.“, zavelila matka. Všetci sme súhlasili a potom sme volali ešte niekoľko hodín, aby som im povedala podrobnosti a oni mne všetko, čo zažili.

Celá zima bola len na rozhovoroch s rodičmi. So sestrou sme si rozprávali zážitky a ona často híkala a vzdychala, keď počula, kde všade mi išlo zase o život. Ja som zase híkala nad jej nápadníkmi. Storočný nápadník! Kto to kedy videl?! Našťastie otec ho vypoklonkoval z domu, len čo ho uvidel a ona bola „zachránená“. Napokon sa pri rozhovoroch vystriedali všetky moje kamarátky a kamaráti. Všetci oslavovali. No zakázala som im o tom hovoriť. Nech to uchovajú v tajnosti, kým sa nevrátim domov. Potom môžu oslavovať aj päť rokov v kuse, ak to uznajú za vhodné. Súhlasili.

***************************************************************************

Zima sa chýlila ku koncu, jazero rozmŕzalo. Začínala jar. V džungli to teraz bude krása, ale ísť tam teraz určite nejdem. Ba vlastne ani nechcem, možno tak z člna sa kochať. Pozrel som na ženu. Stále bola v kóme. Nie ešte tak dlho ako ja, ale predsa... Každý deň som sa jej prihováral, každý deň som sa za ňu modlil, každý deň som sa snažil odblokovať tie záhadné filmy. Bez úspechu. Ilija bola neustále tu a rozprávala sa s akousi fialovou dievčinou v jej veku, ktorá sa na ňu neskutočne podobala. Ako aj Ilija mala hranatú sánku, výrazné lícne kosti...taký dravý výraz. Len s malými obmenami. Mala len jemný predkus, ktorý jej robil oči väčšími a celý zjav nevinnejším. Aj v očiach bol rozdiel. Ona ich mala neónovo zelené. Nadšene spolu drkotali a smiali sa. Bola úplne iná. Možno sa rozpráva s rodinou. Áno, je to možné. Práve odišla a Berra došla s jedlom.

„Smiem sa spýtať, s kým to Ilija stále hovorí?“, spýtal som sa jej.

„Ako, s kým?“, nechápavo vzhliadla. Očividne nevedela o čom je reč.

„S takou tmavofialovou, alebo s mladíkom tmavomodrej farby, dokonca aj červená dievčina, no neviem koľko majú rokov.“, vysvetlil som jej.

„Netuším. Popíš mi lepšie tú fialovú.“, požiadala ma so sústredeným výrazom.

„Tebe nič nepovedala?“, spýtal som sa. Pokrútila smutne hlavou.

„No...asi má viac tajomstiev. Nie je nejaká kriminálnička?“, nahlas som rozmýšľal. Okamžite sa začala smiať.

„Nie! Nie...ona? Nikdy... Veď nezabila TEBA, pravidlo...“

„Viem...dobre. Bolo to absurdné.“, jasné. Keby bola kriminálnička, tak by bez mihnutia oka prešla v džungli okolo mňa a tvárila by sa, že ma nevidí. Tak ako každý deň teraz. Ako náhle sa vždy uistila, že sa nepokúšam odheslovať tie filmy, tak ma už nevnímala.

„Ako teda vyzerala tá fialová?“

„No...je jej veľmi podobná. Akoby boli sestry, no má predkus, zelené oči...“, začal som vykladať. Berra odrazu zalapala po dychu.

„Ja som to tušila. Vedela som, že mi niekoho pripomína. Len som nevedela koho...“, kývala hlavou.

„Koho?“, spýtal som sa.

„Niekoho veľmi dôležitého. Tak preto sa s nimi nemohla tak dlho spojiť. No jasné, teraz mi to dáva zmysel...“, hovorila si sama pre seba a nevšímajúc si ma odišla.

Odvtedy som nemal šancu sa to od nej dozvedieť. Dni plynuli, ja som mohol znova vychádzať na vrch. Bolo ešte celkom zima, nezdržoval som sa tam príliš často, navyše a to stále ťahalo dole k tej žene. Už som sa chcel vrátiť, keď odrazu Mairou za mnou pribehol.

„Prebrala sa!“, usmieval sa na mňa. Chvíľu mi trvalo pochopiť o čom hovorí. Ako náhle mi to však došlo bez slova som sa hnal dole.

Sedela zmätená, dezorientovaná, nechápajúca. Vypliešťala na Berru oči. Vtrhol som dnu.

„Prebrala si sa!“, zvolal som a ona na mňa pozrela. Usmial som sa na ňu. Má zelené oči, presne ako som si predstavoval. Je nádherná. Veľké kukadlá na mňa upierala a nechápala.

„Viem, si zmätená. Aj ja som bol. Ale nakazila si sa chorobou a dostala si a do kómy. Ich naočkovanie ťa zachránilo, tak ako aj mňa. Neboj sa ich. Sú síce iní ako my, ale predsa rovnakí.“, vykladal som.

„Kde som to. Čo je za deň?“, vysúkala napokon zo seba. Pretože dlho nerozprávala, hlas mala zachrípnutý.

„Si na planéte Lawejawei. Na ktorej nie je nič také, ako to na prvý pohľad vyzerá. Veľmi si ich prekvapila, keď si prežila dva dni bez ujmy na zdraví. Ja som bol v priebehu pol dňa v kóme. Ako si to dokázala?“

„Ja...bola som vo vesmírnej lodi. Ešte som mala trocha kyslíka, tak som tam ostala. Navyše som sa bála vyjsť von....“, začala nám rozprávať, ako videla zviera s pazúrmi a krídlami. Keď ho opísala, Berra sa začala smiať.

„Čo je?“, spýtala sa dotknuto.

„To zviera je bylinožravec. Tie pazúry ma na vyhrabávanie korienkov z pod zeme. A na ochranu pred predátormi.“, vysvetlil som jej.

Jej: „Aha“, na odpoveď stačilo. Napokon začala znova rozprávať. Pri modrej smrti, tak som si nazval tú rastlinu, som zatajil dych. Mohla si z nej urobiť hnojivo, och. Nechcem aby zomrela. Asi som sa do nej zamiloval. A teraz, keď sa jej hlasivky rozcvičili, má nádherný hlas. Hej, asi je to so mnou vážne.

Napokon sa však z jej výhonov dostala, ale dostala sa na jedálny lístok Orchideusovi. Tiež môj názov. Našťastie som nemal tú česť sa s ním stretnúť osobne, ale namiesto toho ma naháňalo desať centimetrový hmyz zoskupený do obrovskej masy. Berra mi neskôr vysvetlila, že je to niečo ako u nás mravce. Neviem si však absolútne vôbec vybaviť, ako som sa ich striasol. Už vtedy som mal príznaky tej choroby a zobudil som sa odrazu tu v dedine. Ale hlavná vec, že žijem, no nie? Možno ako náhle som upadol do bezvedomia, tak ma hneď našla Ilija a zachránila pred tými „mravcami“. Moje úvahy prerušilo ďalšie rozprávanie. Napokon spadla do rieky a už sa len prebudila tu.

„Ako sa voláš?“, spýtal som sa jej.

„Zoey.“, odvetila mi.

„Ja som Kellan.“, podal som jej ruku na uvítanie.

„A ona? On?“, pozrela na Berru s Mairom, ktorý prišiel za mnou.

„To je Berra a Mairou. Chodia spolu.“, žmurkol som na ňu. Nervózne sa usmiala.

Znenazdajky sa otvorili dvere a dnu vstúpila mokrá Ilija. Usmiala sa na Berru s Mairom a mňa, ako vždy ignorovala. Dokonca sa úplne tvárila, že tam nie je ani Zoey, ktorá teraz sedí a neleží ako doteraz. Rozčúlilo ma to.

„Ahoj!“, sykol som na ňu. Nič, ani s ňou len nemyklo. Akoby som vôbec nebol na ňu prehovoril. Berra sa rozhovorila, načo okamžite zareagovala Zoey splašeným výrazom, robot začal prekladať: „Ahoj Ilija. Mohla by si byť trocha príjemnejšia na tých, ktorých si zachránila.“

„Nemám náladu, momentálne.“, odvetila jej.

„Tú, ako vidím, nemáš nikdy.“, odsekol som nadurdene.

„Kellan!“, napomenula ma Berra. Ilija si sadla za tienidlo, ktoré si sama doniesla, aby ma nebolo vidieť, ba ani my toho, s kým sa rozpráva. Robot, preložil jej zadanie pracovníkom v centre. Oni naozaj nepracujú. Je to dobrovoľné a často sa striedajú. Panuje tu takzvané delenie výrobkov, či práce. Nie ako komunizmus...menšia totalita. Ale je tu číra demokracia. Aj keď vládne kráľovská rodina. Preto, aj keď Ilija dačo uloví, okamžite sa to rozdelí medzi všetkých ľudí. Taktiež, aj keď uloví alebo niečo niekto vyrobí, tiež sa to delí. Samozrejme, ak sa to dá rozdeliť. Jednu dýku, či čln...to sa deliť nedá. No nikto tu nie je príživník. Majú rozpis, rozvrh, kto bude loviť a kedy. Zaujímavo vymyslené. Aj nám by sa to zišlo. Žiadne peniaze. Potom by sa po nich nikto nechabral a dúfam, žeby všetci žili v mieri.

„Písomný styk, poprosím.“

„Čo to je?“, spýtala sa zvedavo Zoey.

„Ide komunikovať s niekým. Niečo ako u nás net.“, odvetil som jej okamžite.

„Aha...“, pochopila. Ostalo ticho, prerušované rýchlym ťukaním na klávesnicu.

***************************************************************************

Prebrala som sa. Okamžite ma oslnilo svetlo. Nie však ostré, lež príjemné a zdola. Akoby žiarila podlaha. Posadila som sa. Bolo mi tak zvláštne. Akoby som prespala celé dni, týždne, mesiace. V hlave sa mi vytvorila ozvena neznámeho hlasu, ktorý bol však príjemný. Útržkovito som si spomínala na jeho jednotlivé vety. Bolo to ako sen, ako neskutočne dlhý sen. Kde to som? Ako som sa sem dostala? Som už na Zemi, alebo na Európe? Možno tamto bolo všetko len sen. Tá orchidea, z ktorej sa vykľul zabijak. Alebo tá modrá rastlina, ktorá ma takmer udusila. Či tie nádherné stromy poliate sklom. Áno, možno to je len sen. Ale, keď sa tak dívam, táto technológia nie je ľudská. Je iná.

Pozrela som na klávesnicu polkruhového tvaru s mnohými tlačidlami, na ktorých sú rôzne neznáme znaky. Bola akoby zo skla, len pod ňou boli kovové súčiastky, ktoré pomáhajú viesť signál. Nebola tu však žiadna myš, ani hardvér, či monitor. Len zo steny ústila, akoby kamera. Chcela som sa postaviť, no moje nohy neposlúchali. Odhrnula som zvláštnu, drsnú, no teplú deku. Táto určito nie je z nášho sveta. Nie, nech snívam naďalej, prosím! O, bože! Aké mám nohy! Prečo mi tak ubudli svaly? Aj ruky, všetko. Akoby som sa nechýbala pol roka. To čo znamená?! Do očí sa mi natisli slzy. Čo mám robiť?

Vtom som začula jemné hučanie. Pozrela som smerom k hluku a videla, ako sa otvárajú dvere. Do miestnosti vošlo akési čudo. Nemalo vlasy a bolo červené. Za ňou nasledovalo modré dačo. Smiali sa a bozkávali. Odrazu sa na mňa pozreli. Ostali zmrazene stáť, kým sa to červené rozžiarene neusmialo. Zmes zvukov vychádzajúca z útrob červeného čuda zneli nadšene. Modré dačo prikývlo a vyšlo rýchlo von.

Opatrne ku mne červená prišla a ja som si až neskôr všimla, že je to vlastne dievča. Vyzerala tak na pätnásť – šestnásť rokov. Nemala ochlpenie. A vlastne celá vyzerala, akoby žila vo vode. Blany, plutvy, šupiny. Jednoducho ako morská panna. Divná morská panna. Na druhý pohľad však veľmi pekná. Až na jej zuby. Usmievala sa na mňa a očividne čakala. Dvere sa znova otvorili a ja som periférnym pohľadom zachytila, že dakto prišiel dnu. Nemohla som odtrhnúť od nej oči.

Až keď som začula ľudský hlas, okamžite som na neho pozrela. Blondín, s krásnymi modrými očami sa na mňa usmieval a hovoril na mňa. Behom pár sekúnd mi vysvetlil, čo sa mi stalo. Nad nim sa vznášal akýsi malý stroj, nie väčší ako kolibrík a vyzeral takmer ako ryba. Teraz však plutvami mával o stošesť, aby nepadol. Až po chvíli som sa zmohla na otázku. Zachrapčala som. Akoby som nerozprávala veky. Ten jeho hlas. Je mi povedomý. Vysvetlil mi čo a ako, neodpovedal mi však na celú otázku, hneď sa pýtal na mňa. Nemala som na výber. Začala som rozprávať. Po celý čas ma hltal očami. Bolo mi to nepríjemné.

Ani som poriadne nedopovedala, ani mi nestihol poriadne odpovedať na moju otázku, už sa znova otvárali dvere. Dnu vošla tmavá dievčina, ktorá bola odlišná. Nie len farbou, ale i zjavom. Vyzerala celkom nevinne, ale zároveň nebezpečne. A keď išla, sálalo z nej dačo, čo ju robilo výnimočným. Noblesa, jednoducho dačo....čoby ju u nás urobilo hviezdou.

Usmiala sa na tých dvoch. Modrý bol mladý muž. Nemohol mať viac, ako dvadsať päť. Držal sa s červenou, teda Berrou za ruku. Chodia spolu... aké milé. Ale prečo má každý inú farbu? Nechápem. Musím sa to spýtať. Už som otvorila ústa, že sa to opýtam Kellana. Ten však naštvane zvolal na tú modrofialovú. Ani na neho nepozrela. Berra začala dačo vykladať a ten stroj, ktorý lietal pri Kellanovi, začal prekladať. Takže tamto je vlastne prekladateľ? To je zaujímavé. A vlastne, ako vedia našu reč? Očividne jej rozumejú. Ako to, že to dokážu? Možno sa učili od Kellana. Koľko je tu vlastne on? A ako sa sem dostal? Prečo sa nevrátil na Zem? Och, otázky mi naskakovali ani som ich nestíhala poriadne formulovať. Bola som však radšej ticho. Kellan bol očividne podráždený.

„Ehm...no nič. Tak my ideme do dediny. Povieme to ostatným. Ty jej odpovedz na všetky otázky. A nehádaj sa prosím s Ilijou. Hádam nechceš mať z toho problémy,“ potom sa obrátila na mňa : „Zoey, vítame ťa u nás.“, usmiala sa na mňa. Snažila som sa usmiať, no vyzeralo to skôr ako keby som zjedla citrón. Začali sa obaja smiať.

„Vieš, Ilija nás nemá moc v láske. Aj keď nás zachránila. Je len veľmi poctivá.“, zamračil sa na kryt z listov. Odtiaľ sa stále ozývalo ťukanie do klávesnice. Nereagovala.

„Vidíš? Úplne nás ignorovala.“, mračil sa.

„No...ehm...“, nevedela som čo mám na to povedať.

„Chceš asi odpovede na otázky však?“, spýtal som sa jej. Prikývla.

„Ako to, že majú odlišnú farbu tela?“

„Eh...ťažká otázka. Je to ich zložením DNA. Oni vlastne nemajú len jednu DNA ako my. Dokonca sa stali aj u nás také prípady, kedy dieťa matky malo úplne odlišnú DNA ako matka. Dokonca sa stal taký prípad, kedy vedeli, že ho nosila pod srdcom, videli ako ho porodila a predsa ju obžalovali z toho, že ho ukradla. Nakoniec však zistili, že odobraná DNA z jeho kože bola odlišná, ako z jeho vlasov. Takže sa zdalo, že ani nie je jeho matka. Sila čo? No, a oni to majú tak tu. DNA v koži má každý jedinečnú, ale zároveň na spoločnom základe. Všetkým sa trbliece perleťovo. A najlepšie to vynikne na smotanovej Houji. Tá akoby bola perla samotná. Má len päť rokov, ale je úžasná.“, rozplýval sa. Ako sa z toho môže tešiť, keď je mimo domova? Jeho rodina, priatelia...to mu nechýbajú?

„A koľko si tu už?“, spýtala som sa ho.

„Tunajší čas je to rok a pol. Vieš, tu má deň tridsať hodín, týždeň nemajú. Ich dni nemajú názvy, majú ich len očíslované. Ale mesiacov majú osemnásť a jeden mesiac má štyridsať dní. Takže si to vypočítaj. Mne sa to nechce.“ Zamrela som. Jeho ani poriadne netrápi, koľko rokov je už na Zemi nezvestný. Je tak ľahostajný. Je mu to absolútne jedno. Akoby mu Zem vôbec nechýbala.

„Nechýba ti domov?“, spýtala som sa ho.

„Dakedy. Ale som tu spokojný. Všetci ma tu majú radi...teda až na jednu osobu!“, veľavýznamne zatiahol. Ťukanie do klávesnice prestalo. Ale iba na chvíľu.

„To ti vážne nechýba Zem? Rodina? Priatelia?“, neverila som vlastným ušiam.

„Rodina a priatelia áno. Ale Zem nie. Tá zničená, takmer celá rozobraná a rozbombardovaná hŕstka kamenia bez zelene? Ó nie, tá mi vôbec nechýba. A keby má jedna nemenovaná osoba tolerovala a správala ku mne milo, tak by som bol šťastný.“, hovoril veľavýznamne smerom k listom. Vyťukávanie písmen tento krát neustalo.

„Ako to že vedia našu reč? Teda ti rozumejú?“, ďalšia otázka mi nedala pokoj.

„Keď som sa prebral, tak som ich ju učil. Učili sa veľmi rýchlo. Napríklad som naznačil plávanie a povedal to slovo. A oni napokon stvorili tohto robota, ktorý prekladá.

„A čo si myslel tým, že tu nič nie je tak, ako sa zdá?“

„Niektoré zvieratá, ktoré vyzerajú ako stvorení pre domácich miláčikov, ťa bez mihnutia oka zabijú a zase naopak. Ozaj...nejdeme von? Ale upozorňujem ťa. Budeš musieť ísť cez vodu. Sme totižto pod vodou.“, usmial sa na mňa. Zaváhala som. Nie, že by som nevedela plávať, ale cítim sa slabá. A navyše to bude isto studené.

„No tak. Nemôžeš tu ostať večne. Využi pokiaľ sú vodné stromy ešte zelené. Navyše, začínajú kvitnúť.“, žobronil.

„Dobre teda, ale ako je to s mojou loďou? Je stále v lese?“

Kellan šibol pohľadom na listy zakrývajúce modrofialovú devu.

„No...vraj je riadne zničená.“

„To viem. Ale dala by sa opraviť a potom by sme mohli ísť spolu domov, čo povieš?“

„No neviem. Bola si mimo päť mesiacov. Už sa zatiaľ mohlo stať hocičo. Mohla sa stať domovom nejakého zvieraťa. Mohol si z toho vytvoriť hniezdo, útočisko. Nie je vhodné ísť do lesa. A navyše sme vzdialení asi päťdesiat kilometrov odtiaľ. Jazero je pritom také veľké, ako stredozemné more. Ľahko by si mohla zablúdiť.“, vysvetľoval mi, kým sa otvárali dvere. Musel ma pridŕžať, pretože moje nohy ma nedokázali poriadne udržať. Cítila som sa trápne. Ale trápnosť okamžite prehlušila panika. Zničená? Hniezdo nejakého zvieraťa? Nie...to sa nesmie stať. Ja chcem ísť domov! Bill...

„Ale to je v poriadku. Ostaneme tu a budeme v poriadku.“, usmial sa na mňa. Zámer povzbudenia mu veru nevyšiel.

„To nie je v poriadku. JA – CHCEM – ÍSŤ – DOMOV !“, prízvukovala som.

„Porozprávame sa o tom neskôr. Poriadne sa nadýchni.“, povedal a ja som si až teraz uvedomila, že to ľadové je voda, ktorá mi už siaha po krk a neúprosne stúpa stále nahor. Ostala mi okamžite zima. Jemu akoby to vôbec nevadilo. Bol akýsi divný. Snáď mu tu nevymývajú mozog?! To by bola katastrofa. Poriadne som sa nadýchla a prinútila sa nechať oči otvorené. Matne som videla, ako sa otvárajú ďalšie dvere. To čo som videla ma ohúrilo.

Všade dookola plávali obyvatelia mesta, ktorých mohlo byť tak sto, možno daktorí boli i v domoch. Guliach, ktoré boli pripevnené akoby na tyčiach, ktoré sa spájali do jednej obrovskej. Tá klesala až do čierňav na dne. Boli rozmiestnené nerovnomerne, ale zároveň to vytváralo dojem obrovského stromu. Každý dom mal presne také isté dvojité dvere. Očividne dnu nemajú vodu. Tyče boli obmotané dačím hnedozeleným. Až po bližšom preskúmaní som zistila, že je to nejaký druh riasy. Začínala kvitnúť drobnými fialovými kvietkami sťa konvalinka. Stále sme stúpali. Čím vyššie sme boli, tým bolo druhov rastlín viacej a väčšie. Dokonca boli vytvorené plochy ako záhrady. Mierili sme k jednej z otvorov na obrovskej ploche, z ktorej trčalo mnoho koreňov a lenivo sa vznášali vo vode. Kyslík mi už dochádzal. Preplávali sme okolo väčšej skupinky, z ktorej jeden člen nám zakýval a Kellan mu s úsmevom odkýval. Okamžite sa od nich odpojil a pridal sa k nám. So záujmom si ma prezrel. Bol žltý ako žĺtok a jeho šupiny sa vážne trblietali ako perla. Dačo do mňa vrazilo. Bol to ten robot – prekladač. Očividne bol naprogramovaný, aby Kellana sprevádzal všade kam sa pohne.

Vyplávala som na hladinu a z plných pľúc som sa nadýchla čerstvého sviežeho vzduchu. Nie...bude mi zima. Nahmatala som schodíky a vyliezla po nich. Za mnou nasledoval Kellan. Ten žltý sa schodmi neobťažoval a vystrelil na povrch ako tučniak na ľadovú kryhu. Lenže nepristál na bruchu, ale na nohách. Verný robot sa už pri Kellanovi vznášal.

Zeleň, červená, ružová, fialová, modrá, žltá...všetky veľké stromy hýrili farbami. Jeden z nich mal farby naopak. Ružové lístie, ako nejaké veľké hrubé ihličie, dlhé tridsať centimetrov, bolo doplnené zelenými obrovskými kvetmi tvarom pripomínajúcim lekno. Po chvíli so mnou zatriaslo.

„Je ti zima? Skočím dole pre prikrývku.“, navrhol mi Kellan. Nie! Nenechávaj ma tu samú s týmito...obyvateľmi!

„To...je fajn.“, usmiala som sa na neho.

„Hosie, priniesol by si jej prosím prikrývku?“, obrátil sa na žltého. Prikývol a skočil späť do diery s vodou. Ošpliechal nás.

„Je to nádhera, však?“, spýtal sa ma Kellan ukazujúc na strom. Musela som uznať , že áno. Tie stromy boli naozaj krásne.

„Najlepšie na tom je, že keď zarodí, tak jeho plody sa dajú jesť. Vlastne všetky rastliny tu sa dajú jesť.“

„Eh...milé.“, zaškľabila som sa. Nepripadalo mi úžasné jesť nejaké hnedé riasy. Hladina sa znova rozčerila a z vody vyskočil žltý. Ta ním nasledovala snáď celá dedina. Prehodil cezo mňa mokrú deku, ktorá s prekvapením okamžite začala hriať.

Všetci boli na mňa milí. Všetci boli pestrí, ani jeden tmavý. A všetci boli mladí. Ani jeden starý. Keď som sa mu o tom zmienila, tak sa začal smiať.

„Oni sú starí. Len to ešte neviem rozoznávať, pokiaľ mi nepovedia vek. A samozrejme ješitné ženské ho taja. Asi sa boja, že keby mala jedna z nich sto, či dvesto rokov, tak sa s nimi nebudem baviť.“, oči mu žiarili. Sto, dvesto? Nemusel to tak nadsadiť.

„No, pochybujem, že by mala dvesto rokov.“, poznamenala som. Znova sa začal smiať.

„Ale áno. Dokonca aj tristo. Napríklad tamten slabo hnedý má dvesto päťdesiat. Nevyzerá, že?“, oči mal vážne, takže nežartoval. Tu je to vážne nejaké divné. Musím sa dostať domov a to hneď! Navyše tá kupola. Sme ako v pasci.

„To nie je pasca. To je ochrana proti lietajúcim dravcom.“, odvetil mi. Čo? To som povedala nahlas?

„Och, prepáč - te!“ Už som čakala, že sa na mňa vrhnú, lebo som ich urazila. Začali sa ale smiať... Kým nevošiel jemne fialový mladík s oranžovými očami. Tie má desia. Oči všetkých ma desia. A prečo majú červené zreničky? Asi zase tá ich DNA. Chcem ísť domov.

„Vitaj v našej dedine žena.“

„Zoey, volá sa Zoey.“, hneď povedal Kellan.

„Zoey, teší ma!“, jemne sa uklonil.

„Aj...aj mňa. Ehm...vďaka za pomoc.“, vysúkala som zo seba, lebo som absolútne nevedela, čo robiť, čo hovoriť. Kellan bol tak pri nich uvoľnený. Žartoval s nimi, smial sa s nimi. Bol už ich. Už toto pokladá za svoj domov. Aké smutné. Ja sa musím vrátiť domov. Som nezvestná boh vie koľko. Ach Bill, prečo nie si so mnou? Toto je nočná mora.

Ten fialový chcel očividne dačo povedať. Kellan teda sklapol. Všetci ho úpenlivo sledovali. Bola tam očividne celá dedina. Tak do tisíc obyvateľov.

„Dnešok je výnimočný. Tuná Zoey sa prebrala z kómy. Očkovanie úspešne zaúčinkovalo,“ dramaticky sa odmlčal a pokračoval: „no to je nič oproti tomu, čo má ešte len prísť. Kráľovská rodina sa rozhodla, že nás postí svojou návštevou.“ Okamžite sa ozvalo zmes rôznych zvieracích zvukov. Ich jazyka. Vzrušene sa medzi sebou dohadovali.

„Áno, ani ja som nemohol uveriť, čo sa chystá. Ale očividne tu chcú dačo vybaviť. A ja osobne si myslím, že za to môže Ilija. Je predsa z oceána ako ONI.“

„Možno dačo urobila.“, ozval sa Kellan. Fialový pokrútil záporne hlavou. No svoje myšlienky si nechal pre seba.

„A kedy prídu?“, vykríkol mrkvovo sfarbený mladík. Na pohľad. Boh vie koľko má rokov.

„ Budú sa ponáhľať. A keďže nebudú blúdiť ako Ilija, mali byť tu do dvoch mesiacov.“, odvetil im. Všetci prikývli na znak pochopenia a roztratili a do dier. Očividne som bola príliš malá senzácia, aby a o mňa zaujímali.

„Nejdeme sa prejsť? Dedina je veľká.“, snažil sa ma rozptýliť. Pritakala som. Čo iné mi ostávalo.

***************************************************************************

Vykladal som jej o dedine. O každom, o ktorom som vedel kto to je a koľko má rokov, som jej poskytol informáciu. Len počúvala, dakedy prikývla. Niekedy sa i pýtala. Celý čas mala však smutný pohľad. Nechcem aby sa trápila.

„Vieš, nejde mi do hlavy jedno. Ako som sa sem dostala. Prešla som normálne do diery, keď som sa odrazu ocitla tu. Akoby sa pokazila navigácia. A potom, keď som odvysielala SOS na základňu nik sa neozval. Prečo?“

„Asi preto, lebo tvoj signál ešte stále putuje vesmírom.“, odvetil som jej. Vydesene na mňa pozrela.

„Chceš povedať, že nie sme v našej slnečnej sústave?“ Zasmial som sa.

„Tak v slnečnej asi ťažko.“

„Och...“, uvedomila si svoj omyl.

„Ide o to, že nie sme ani v slnečnej sústave, ba ani v našej galaxií.“, odvetil som jej. Len sa ostala pred seba dívať. Mal som o ňu strach. Konečne sa prebrala asi po desiatich minútach, keď ju upútala žena.

Ružová prešla okolo nás. Pozdravila ma, aj Zoey. Vzala čln, ktorý okamžite upútal Zoey, naskočila doň a veslovala preč. Ide loviť.

„Prečo sa každý správa, akoby som bola samozrejmosť? Akoby si ty bol samozrejmosť?“, nechápavo sa ma spýtala.

„Už si na teba zvykli. Chodili sa na teba dívať. Mali dosť času si ťa prezrieť.“ Vypleštila na mňa oči.

„Neboj...len sa dívali. Žiadne pokusy, aké by boli u nás.“, okamžite som ju upokojil.

„A kam išla?“

„Loviť.“, odvetil som jej. Odrazu si moju pozornosť žiadalo malé milé stvorenie. Bolo to niečo ako pes u nás. Ale o mnoho inteligentnejší.

„Och, čo to je?“, zjačala Zoey.

„Neboj, nič ti neurobí. Je to ako šteňa. Však chumáčik?“, pohladkal som ho po hlave. Neštekal. Vydával zvuky podobné delfínom. Jeho hlava bola kužeľovitá smerom k milej papuľke tvarujúca sa smerom k zemi. Oči mal krásne trojuholníkové s oblými vrcholmi. Farba strieborno modrá s čiernou úzkou zreničkou. Telo mal takmer ako tiranosaurus Rex, len s tým rozdielom, že mal plutvy a blany medzi prstami. Na chvoste mal tiež veľkú plutvu. Celý bol modrý.

„Chceš sa hrať?“, spýtal som sa ho. Prikývol a rozbehol sa k vode.

„Myslíš, že je to dobrý nápad?“, spýtala sa ma skepticky.

„Ale je. Keď sú hore dravce, tak je tu. Nešiel by do vody, keby to nebolo bezpečné. Poď ideme.“, povzbudivo som ju vzal za ruku. Myklo ňou a vytrhla si ju. Zabolelo ma to. Akoby ma obliali tou najchladnejšou vodou.

„Ja...Radšej budem na brehu.“, objala sa. Bola ako malé vystrašené dieťa.

„Dobre teda.“, odvetil som. Nechcem príliš na ňu naliehať. Ešte by som sa jej sprotivil.

„Viem ako ti je. Cítil som sa rovnako.“, odvetil som. Rozbehol som sa a skočil do vody.

Po dvoch hodinách naháňania sa, ponárania, špliechania sme konečne vyšli na breh. Ja vyčerpaný, on s rozjašenou náladou. Naozaj ako šteňa.

„Už nevládzem. Neskôr.“, odvetil som mu. Nechal ma teda tak. Rozbehol sa za Zoey. Tá so strachom v očiach na neho hľadela. Ovoňal ju a štuchol do ramena, nech sa pohne. Hľadal si náhradu za mňa. Roztrasenou rukou ho pohladkala po chladných vlhkých šupinách. Vyskočil jej na nohy a oblízal ju na líce. Zasmiala sa.

„Naozaj je ako šteniatko.“, povedala. Jej úsmev mi vyčaril hrejivý pocit v útrobách tela. Odrazu zavetril a pozrel za Zoey. Stála tam Berra s Mairom a usmievali sa. Vyskočil, prevrátil Zoey, ktorá zjačala a bežal k Berre.

„Si v poriadku?“, prihrmel som k nej.

„To čo?“, spýtala sa zdesene.

„Len našiel vhodnejšiu náhradu za mňa.“, usmial som sa a pozrel na Berru, ako sa s ním jašila.

„Ale no tak! Huhu, to sa smie?!“, karhala ho so smiechom.

„To je v poriadku. Nič jej nie je.“, zvolal som.

„A koľko, že si sa s ním hral?“, spýtala sa so smiechom.

„Asi dve hodinky?“ Obom zamrzol smiech na perách. Pozreli sa na seba, na čo si okamžite Huhu vyžadoval pozornosť. Trvalo to len sekundu, no mňa zamrazilo. Určito dačo taja.

„To vážne Huhu? Veď pred zimou zvládol len toť pol hodinky.“, prihovárala sa mu. Huhu prikývol a štuchal ju smerom k vode.

„Tak schválne. Kto tam bude skôr?“, zvolala Berra a rozbehla sa k vode.

Dni ubiehali nekompromisne a neustále. Zoey bola čím ďalej tým viac posadnutá myšlienkou na návrat. Našiel som ju plakať. A vtedy som sa to dozvedel. Má snúbenca Billa. Ostal som ako obarený. Mohlo ma debila napadnúť, že taká skvelá osôbka ako ona bude niekoho mať. Moje city k nej však neochladli. Práve naopak. Ničivo ma ten oheň spaľoval a ja som bezradný nemohol nič robiť. O to viac to bolo pre mňa horšie, keď sa Berra s Mairom muckali na každom rohu. Musel som si schladiť hlavu. Ísť sa „prejsť“ do vody.

Plával som a rozmýšľal nad mojou budúcnosťou. Ak sa dostane domov, navždy ju stratím. Ale môžem ísť s ňou. Ale keď tu je tak nádherne. No...až na Iliju. Čo? Mne už asi hrabe. Ale tá farba. Musí to byť ona. Ponoril som sa aby som lepšie videl pred seba. Naozaj tam plávala. V ruke držala dýku a mne sa rozbúchalo srdce. Prvé čo ma napadlo bolo, že ma chce zapichnúť. Našťastie však dýku zastokla za pás plaviek a namierila si to smerom k pevnine. Kam to ide? Žeby zase išla na lov? Nezmysel. Veď nie je na rade. Isto ide zase na jednu zo svojich prechádzok.

Kyslík sa mi minul a ja som sa musel nadýchnuť. Môj pohľad upútal sivý mrak, blížiaci sa ohromnou rýchlosťou. Nie! Len to nie. Mäsožravé pamuchy, ktoré vás ohlodajú zaživa. Okamžite som sa zvrtol a plával späť. S ohromením som zistil, že som veľmi ďaleko od dediny. Zaberal som. Snažil sa plávať ich štýlom. Moje ohromenie bolo ešte väčšie, keď sa moja vzdialenosť rýchlo skracovala. Ani neviem kde sa to vo mne zobralo. Ale mal som v sebe toľko sily. Keď som už začul mávanie ich krídlami, mimochodom ich majú až šesť, ešte som viac zabral. Ponoril som sa a tesne pred pevninou dediny som to stočil hore. Vyskočil som takmer tak ako Hosie. Dopadol som však na brucho. Vyštveral som sa však rýchlo na nohy a zabuchol za sebou otvor kupoly. Pamuchy bezradne ostali pred kupolou.

Už si mohli pískať len Kristínku. Môj dobrý pocit vydržal ešte do večera. Potom som sa každému pochválil, čo sa mi stalo. Niektorí boli nadšení, iní nie. Berra svoje nadšenie hrala.

Nenávidím tajomstvá!

**************************************************************************

„Mali by sme mu to povedať. Obom.“, povedala som do oranžových očí kvázi nášho vládcu v dedine.

„Ešte nie.“, zamietol.

„Kruci! Na čo chceš čakať?! Pokiaľ si na rukách nenájde...!, zahriakol ma. Nenávidím keď mi skáču do očí.

„Keď príde kráľovská rodina. Potom mu to povieme.“

„Ale veď som vám minule vravela, že začína dačo šípiť. Skôr či neskôr na to príde. Dobre viete akí sú ľudia. Treba s nimi byť zadobre.“

„Viem...“, odvetil mi.

„Viete čo! Nie sme o nič lepší, keď mu tajíme takú dôležitú vec. Navyše tá Zoey nám len priťaží. Chce sa dostať domov za snúbencom! Miluje ho. Ju tak niečo nezastaví.“, naliehala som.

„Nie sme ako ľudia. My sme sa spamätali skôr, než bolo neskoro.“, namietol. Našťastie. Ale správame sa rovnako. Nie sme úprimní, ťaháme ho za nos. A viem, že ľudia sú veľmi vášnivý národ. Ak zistí, že sme ho celú dobu klamali, bude zle. Veľmi zle.

„Aaaa...“, chytila som sa za rohy na hlave.

„Viete akí sú ľudia. Bažia po moci a skvelom živote. Dlhovekosť im to umožní! Ak sa dozvedia o našej planéte, o našom svete...bude to tu ako pred tisíckami rokov. Ak nie aj horšie. Chcete to? Plytvajú jedlom, vodou už nie...pretože už nemajú čím. Teraz sa vedú vojny o územia s pitnou vodou. Viete čo by to bolo, keby zistili, že tu majú miliardy hektolitrov pitnej sladkej vody?!“, začal hovoriť Mairou.

„Viem, všetko viem.“, začal byť rozčúlený.

„Už silnie. A dobre viete, ako sa vychvaľoval nad svojou rýchlosťou v plávaní. Každú chvíľu začnú byť viditeľnejšie zmeny.“, povedala s chladnou hlavou Ilija. Vzbudzovala prirodzený rešpekt. Nikto nevedel prečo to tak je. Ale ja som vedela prečo. Má to po rodičoch, po svojich predkoch.

„Je inteligentný, nie je idiot. Znaky si vďaka robotovi preložil do svojej reči. Pokúša sa predsa odblokovať tie filmy a iné súbory.“

„Pokúšal Ilija, pokúšal.“, opravil ju.

„Css...vážne si myslíš, že toho nechal okamžite ako mu Ilija pohrozila? Kde žiješ? Uuuu, vráť sa späť na planétu! Je to človek. Človek porušujúci pravidlá.“, zamávala som mu pred očami. Kašľala som na to, že je sto ročný.

„Pozrite, každú chvíľu budete mať narodeniny, nesmieme mu to povedať skôr, než budete preč. Mohol by to využiť a vás troch má najradšej.“, pozrel na mňa a na Iliju

„Mňa? Po tom, ako sa k nemu správam? Čo vám dnes je? Nie ste chorý?“, spýtala sa ho Ilija.

„Dobre...tak teba nie. Ale musíme vyčkať. Po tom určito...“ Konečne sme aspoň k dačomu dospeli.

***************************************************************************

Hľadal som ju po celej dedine. Aj ostatných som sa pýtal, či ju nevideli. Vraj nie. Kam zmizla? Vyštveral som sa hore a bezradne sadol pod strom, ktorý už odkvitol a začínal šedivieť. Už bola jar v plnom prúde. O imaginárny týždeň, ako tvrdila Berra už majú prísť kráľovskí hostia. Znova ma prepadla únava. Znova nastal môj čas spať. Síce sa už trocha adaptujem. Už to nie je tak často ako minule, predsa len je to ešte na nič.

Zobudil som sa na to, ako ku mne prišla Ilija. Sadla si ku mne a hanblivo sa na mňa usmiala. Nadávalo mi to zmysel. O čo jej ide?

„Ahoj.“, pozdravila sa.

„Ty si na mňa prehovorila?“, spýtal som sa neveriacky. Ja neverím. A ten nežný pohľad. To je divné.

„Vieš. Už to nevydržím. Správam sa k tebe tak z jedného dôvodu.“, povedala mi. Z akého pre boha? Čo má za tajnosti?

„Aký dôvod?“

„Ja...Ľúbim ťa. Ja viem, je to divné. Ale je to tak. A keď vidím ako sa dívaš na Zoey, ide mi rozorvať srdce.“, schytila ma fanaticky za rameno. Ja neschopný slova som len civel do jej žltých očí.

„No tak, povedz na to niečo!“, zatriasla so mnou.

„Ja neviem, čo na to povedať. Je to šok.“, odvetil som jej kostrbato.

„Ja viem, viem... Šok to bol aj pre mňa. Ale kašli na Zoey! Stále miluje len toho svojho Billa. Nech si odletí! Kam chce. Nech si vezme čln...“, triasla so mnou z celej sily.

„Čln... čln, kde je čln? Kde je Zoey? Hej! Preber sa!“, odrazu som videl Iliju stáť predo mnou. Kedy sa postavila? Jej zasnený, lásky plný pohľad, ba i fanatický sa rozplynul a namiesto neho mala nahnevaný. Do šľaka! Veď to bol len sen. Ako som si mohol myslieť, že je to skutočnosť? Žeby moje vnútro, moje podvedomie si chcelo vysvetliť to, prečo sa tak ku mne správa? Ale čo to chce?

„Čln, kde je čln a Zoey?“, prestala so mnou striasť, keď si všimla, že som už hore.

„Ja..ja neviem.“, bol som stále vyjavený z toho sna.

„Len sa preberá. No tak...nenaliehaj tak na neho.“, ozval sa Mairou. Berra tak prekvapivo nebola.

„Isto išla do lesa do svojej lode. Kedy si ju videl naposledy?“, obrátila sa na mňa.

„Včera večer, teda vtedy, keď sme išli spať.“, odvetil som. A v tom mi to došlo. Preto som ju nemohol nájsť. Vtedy tak po tom člne túžobne zahliadla. Och, len to nie. Však zomrie!

„Idem za ňou!“, zvolala po chvíli rozmýšľania Ilija.

„Šibe ti? Veď za chvíľu máš narodeniny!“, zahriakol ju Mairou.

„Už som jedny prežila v divočine. Prežijem aj tieto!“, odsekla mu.

„Pošleme tam niekoho iného. No tak, vráť sa!“, skríkol, keď sa chystala skočiť do vody. Obrátila sa na neho.

„Dobre vieš, čo sa môže stať ak vzlietne a podarí sa jej dostať domov. Je to nebezpečné, veľmi nebezpečné.“ Tajnosti. Sprosté tajomstvá. Vyskočil som na rovné nohy a rozbehol sa za ňou. Schmatol som ju za ruku, z čoho Mairou stuhol. Zvraštil čelo a zaťal zuby. Bolo mi však jedno čo sa udeje. Chcem od nej pravdu.

„Ja som vedel, že dačo tajíte. Vrav! Okamžite! Čo je také strašné na tom, že odletí? Čo sa môže stať? Prečo ti tak úzkostlivo záleží na tom, aby neodletela? No tak vrav!“, jej oči sa jemne rozšírili od strachu. Čo sa to deje? Veď pred pol rokom by ani brvou nepohla, len by chladne na mňa hľadela. Stala sa zmena. Ale kedy? Dlho som jej hľadel do očí, pretože nič nehovorila. Moja tvár bola tak blízko pri jej. Dokonale som rozoznal jemnulinké, takmer nerozoznateľné žlté žilky v jej žltej dúhovke. Zrenička sa jej striedavo rozťahovala a sťahovala. Cítil som každý jej výdych, počul každý jej nádych. Dokonca som počul jej tlkot srdca. Čo sa to deje? Veď doteraz som ho nikdy nepočul. U hoci koho. Aj Berra bola toľko krát blízko pri mne.

Odrazu som zacítil na ruke ostrú bolesť. Skríkol som a pustil jej ruku. Pozrel som sa šokovane na ňu. Pazúriky na voľnej ruke mala od mojej krvi. Nečakala na ďalšiu moju reakciu, či námietky Maira. Skočila do vody a nebolo jej.

„Tak ti treba. Choď do ošetrovne, nech ti to ošetria.“, povedal mi Mairou.

„Kam išla Ilija?“, odrazu sa vynorila Berra.

„Za Zoey. Vzala čln.“, povedal jej Mairou. Berra zalapala po dychu.

„A to si ju pustil? Jej rodina nás roznesie na kopytách ak sa jej tam dačo stane.“

„Nech tam aj skape.“, sykol som a pozrel na krv lesknúcu sa mojom predlaktí.

„Och... Ja som ti vravela, že ju nemáš provokovať.“, matersky ma pokarhala a už mi aj brala ruku. Išli sme do ošetrovne.

„Dačo mi tajíte! Prosím, aspoň ty buď fér a povedz mi to!“, žobronil som. Vo vnútri sa mi miesili emócie všetkého druhu. Strach o Zoey, úzkosť, hnev, frustrácia. Nežne na mňa pozrela. Vydezinfikovala mi rany od pazúrov čiernou vodičkou, ktorá jemne štípala. Potom mi to obviazala šedohnedým obväzom. Súcitne na mňa pozrela. V jej očiach som vyčítal, že to nejaké tajomstvo jednoznačne skrývajú. Taktiež aj obavy.

„Prepáč, ale ak by som ti to povedala, mohli by ma zavrieť. Čoskoro sa to dozvieš. Ak sa vráti v poriadku a my nebudeme mať z toho problémy. Toto si zatiaľ nechaj tak. Nedávaj si to dole. Je to dosť hlboké, ale šiť to našťastie nepotrebuješ.“

„Fajn...za koľko sa mi to asi uzdraví?“

„Sedem dní?“, usmiala sa a vybrala sa za Mairom. Skvelé, týždeň budem musieť spať tu hore.

Nepokojnosť ale nezabránila telu, aby sa nezačal regenerovať spánkom. Bol síce plný hrozných snov, ale predsa som zaspal. Ráno po zobudení ma ani Huhu nedokázal rozveseliť.

„No čo moje. Istotne by si mi povedal, keby si vedel hovoriť, čo za tajomstvo skrývajú. Však?“, hladkal som ho po hlave zatiaľ čo ležal pri mne. Jeho kamaráti a matka boli obďaleč. Jeho matka mala na výšku dva metre a na dĺžku tri. Ešte že sú to bylinožravce. Celý deň som len čakal na zázrak. Že Berra dôjde a povie mi to tajomstvo. Nestalo sa tak.

Na druhý deň sa Huhu zase dožadoval hry. Nesúhlasil som. Bol som otrávený. Keď som si predstavil, že Zoey mohli napadnúť pamuchy, alebo ju zhltnúť nejaké zviera, či stratiť sa do prostriedku jazera, prišlo mi zle. Keď príde, okamžite ju pobozkám a vyznám jej city Bill Nebill.

„Ale no tak Huhu. Daj pokoj! Teraz nemám náladu. Choď sa hrať s mamou!“, odstrčil som ho. Smutne sklopil hlavu a tváril sa, že odchádza. Odrazu a však zvrtol a hravo po mne skočil. Chňapol mi po obväze a strhol ho.

„Huhu!“, skríkol som po ňom. Smutne a dotknuto zatiahol a rozbehol sa za matkou. Tá ho objala a Huhu spod jej rúk na mňa urazene zahliadal. Malé decko. Jednoznačne. Vzal som do ruky rozpáraný obväz a pozrel na ruku, či mi náhodou neobnovil rany.

Vyvalil som oči. Nič. Žiadne rany, žiadne chrasty, ani len jazvy. Jednoducho, akoby ma vôbec nebola napadla. Čo sa to so mnou deje? Začul som ako dakto podo mnou pláva. Pred pol rokom by som to určito nepočul. Niečo sa so mnou stalo. Mením sa. Či mi len šibe?

Prešli ďalšie dni a nič. Celý deň nikto nebol hore. Chystali sa na príchod kráľovskej rodiny. Dole som sa neodvážil. A už sa im nebudem chváliť ani pýtať. Chcem byť tu, pokiaľ sa tie dve nevrátia. Deň sa chýlil ku koncu, ja som bol stále čulý. Až nad ránom sa mi chcelo spať. Ale ako náhle som si ľahol, okamžite mi pred oči vyskočila Zoey i Ilija. Napokon, keď som sa spotený strhol na to, že sa Zoey zmenila na Iliju, pochopil som, že som zaspal. Mykol som sa z pohybu tieňa, ktorý vrhala Berra.

„Už mali prísť. To sa mi nepáči. Určito sa jej dačo stalo.“, prehovorila bez toho, aby sa na mňa pozrela. Poškrabala sa na ramene. Koľko tu asi stojí, keď už má vyschnutú pokožku? Vstal som. Keď som však k nej prišiel, všimol som si, že po nej stekajú kvapky. Určito sa vynorila len teraz. Možno sa škrabe z nervozity.

„Teraz myslíš Zoey či Iliju?“, neodpustil som si otázku.

„Na strach o Zoey si tu ty.“, odvetila mi ostro. Čo sa to so všetkými deje? Nikdy v živote sa tak ku mne nesprávala. Žeby to bol znova sen?

„Prepáč. Čo ti je?“

„Nič!“, podráždene odvetila a znova sa poškrabala. Tento krát na bruchu a zároveň na krku.

„Si v poriadku? Čo ťa svrbí?“ Akoby ju to doslova bolelo.

„Ja...musím isť.“, zaksichtila sa bolestivo a rozbehla sa preč. Nechápem.

***************************************************************************

Plávala som bez prestávky celé dva dni. Z toho asi päť krát mi išlo o život. Našťastie som však mala pri sebe dýku. Raz som zabila jedného dravca a ostatní sa po ňom vrhli, mňa si nevšímajúc. No čo, u nás sa neplytvá. Jedno mi však nešlo do hlavy, ako zohnala súradnice. Musela sa dostať nejako do riadiaceho centra. Jedine. Inak by sa hádam nevydala len tak na slepo do divočiny. To by bola inak sprostá. Vyliezla som na trblietajúce sa kamene. Okamžite ma začala svrbieť koža. Prečo musela utiecť práve teraz?! Na moje narodeniny? Rozbehla som sa do lesa. Čln som našla schovaný pod stromom. Je tu.

***************************************************************************

Predierala som sa džungľou a hľadala loď. Keď som prešla okolo známej skupinky bielo listých stromov, vedela som, že som blízko. Modrú rastlinu som s niekoľko metrovým oblúkom obišla. Vyhla som sa i hnedej rastline, ktorá je vysoko jedovatá. Pozeranie ich prírodopisných filmov je veľmi prospešné. Napríklad tie žlto listé rastliny sú zase liečivé. Dezinfikujú rany. Niečo ako u nás aloe vera. Teraz krásne kvitli ciklaménovo ružovými drobnými kvietkami tvaru kreslenej päťcípej hviezdy. Usmiala som sa a išla ďalej. Tu som to tu už celkom poznala. Na stromoch tento krát však tá zvláštna pavučina nebola. Striaslo ma, keď som si spomenula a ten výjav. Dúfam, že ten „pavúk“ ešte spí. Alebo radšej nech je úplne mŕtvy.

Vyšla som na čistinku, vytvorenú mojou loďou. Už na nej rástli nejaké rastliny. Príroda sa tú rýchlo regeneruje. To, čo sa však stalo s loďou, mi vyrazilo dych.

Bola celá obrastená akousi zelenou popínavou rastlinou. A vyzeralo to, akoby tam niečo žilo. Aj keď som sa snažila neplakať, nešlo to. Rozvzlykala som sa na plné hrdlo. Revala som až ma zadúšalo. Za sebou som začula praskot vetvičiek. Je mi to jedno. Nech je to samotná „orchidea“. Nechcem tu žiť bez Billa. Ak sa nemôžem vrátiť domov k nemu, tak nech radšej zomriem.

„Pšššt.“, začula som sa sebou. Strhla som sa. Bola to Ilija. Nedívala sa na mňa. Videla som na nej, že všetky svaly ma napäté a ostražito sa díva na loď čakajúc, že z nej dačo vylezie. Pozrela som na jej upierajúce sa oči a vtom jej cez oči prebehla priesvitná blana. Viečko, ktorým žmurká. Viečko, ktoré vždy sťahuje pri potápaní sa. Nemôžem si na to zvyknúť. Je to tu bláznivé! Podávala mi ruku. Nikam nejdem. Chcem odísť z tohto sveta.

To, čo vyliezlo z mojej lode bolo horšie než Orchideus, ktorého si tak nazval Kellan. Pretože toto monštrum lovilo i samotného Orchideusa. Bolo to čierne, z tela mu vyrastali samé ostne, papuľu malo veľkú a pružnú. Myslím, že keby sa tá loď dala jesť, tak ju zhltne na jeden šup. Oči malo dve vpredu a jedno vzadu. Podľa filmu dokáže vyvinúť rýchlosť až päťdesiat kilometrov za hodinu. Malo to dve nohy ako sliepka, len prstov nebolo tak ako pri sliepke, lež asi desať. Na každom pazúr veľký ako Ilijina dýka. Teda asi dvadsaťpäť centimetrov. Zrevalo to a odhalilo tak zuby zahnuté dozadu a typovo zodpovedajúce žralokovi. Mal ich však omnoho viac.

Moje veľké odhodlanie zomrieť rýchlo opadlo. Radšej sa obesím, akoby som mala byť roztrhaná týmto. Podala som jej ruku a nečakala. Okamžite sme sa rozbehli.

Nestíhala som jej. Našťastie ma však držala, a tak ma ťahala. Kľučkovali sme a zviera ostňami z tela valcovalo všetko čo mu prišlo pod telo. To ho zdržovalo, ale nie dostatočne. Reval a doháňal nás. Ťahala ma k rieke. Cestou utrhla dačo ako fialovú lianu a bežiac z nej urobila laso. Vedela som, že jasne smerujem k rokline, kde som naposledy skončila ja. Preskočili sme vytŕčajúci kameň, o ktorý som sa zrejme vtedy potkla a ona zaň zachytila lianu. Nechávala ju, nech sa odvíja. Ledva som jej stačila, pretože ma už neťahala.

„Chyť sa, chyť sa tej rastliny!“, vyčítala som jej z úst. Aha, už chápem. Zatiaľ čo on padne do rieky, my sa vyškrabeme hore. Skočili sme. Nechala som pár sekúnd kĺzať lano pomedzi ruky a potom som sa z celej sily chytila. Ilija bola podo mnou. Zviera zvriesklo a než sa stihlo spamätať, už ho pohltila voda. Nebola však pre neho na toľko silná, aby ho odvliekla. A zrejme za to môžu tie jeho pazúry. Zakvačil sa zrejme o dno. Teraz sa snažil dočiahnuť na Iliju. Začala som sa šplhať hore. Ona ma však nenasledovala.

Ruky sa jej triasli. Oči mala uprene zavreté, ústa roztvorené do nemého výkriku a v tvári umučený výraz. Akoby ju niečo strašne bolelo. Akoby ju pohrýzol do nohy. Ale nevidela som nič. Dravec už prestal vyskakovať. Čakal, kým mu sama nepadne no úst.

„Čo ti je?“, skríkla som. Nemôže zomrieť. Mám ju rada aj keď nás ona mená v láske. Viem, že sem nepatríme. Očividne si to tiež myslí. A zachránila ma predsa. Dlžím jej to!

„No tak, šplhaj sa!“, skríkla som znova. Ísť hore? Ísť ju chytiť? Rozhodnúť sa, mi pripadalo ako večnosť. Nakoniec som sa spustila dole a v poslednej chvíli ju schňapla za ruku. Udržať sa ma stálo všetky sily, aj tie čo som už nemala a boh vie odkiaľ som ich vydolovala.

„Drž sa, nevzdávaj sa!“, kričala som na ňu. Okolo mňa začali lietať akési čudá. Ešte aj toto. Mňa porazí! Jej výraz sa nezmenil. Prehla sa a doslova s ňou trhalo. Akoby mala neskutočné bolesti. Agóniu, nad agóniu.

Nedokážem ju udržať. A ten sviniar čierny je tak trpezlivý. Sakra! No tak! Nie! Neudržím ju. Vyšmykovala sa mi. Nie!

„Prepáč...“, šepla som tesne pred tým, ako padla.

Ubehlo to rýchlo. Zavrela som oči a chytila sa druhou rukou lana. Nechcem to vidieť. Ofúklo ma a Iliji nikde. Tak rýchlo? Bez zvuku? Vysilená som sa nažila dostať hore. No jej snaha o záchranu zo mňa vysala zvyšky energie. Pomaly som sa ani len neudržala. Vtom ma znova ovial vietor a dačo ma zatienilo. Stihla som len vykríknuť, keď ma dačo oblapilo okolo hrude a odrazu som letela. Nemohla som sa pozrieť za seba. Ale ruky pod mojimi pazuchami boli blanité. Čo ja viem...ako Mairove? Len tmavé.

Pristáli sme na čistinke. Ja som sa mohla pozrieť na môjho záchrancu. Práve si skladal štyri blanité krídla a zamračene hľadel na...Iliju? On ju zachránil!

„Ďakujem.“, šepla som. Jemne sa na mňa usmial. No venoval sa Iliji. Skrúcala sa na zemi. Očividne nevie, čo jej je. Alebo vie? Na chvíľu jej muky prestali. Je to nejaká ich choroba? Len nech nenakazí mňa. Ja by som to nevydržala.

Cez veľké muky sa pozviechala, ocitla sa na štyroch a dychčala. Niekam sa snažila dostať. Radšej nech leží. Ten mladík, svalnatejší než ostatní, ju chcel vziať do rúk. Nepodarilo sa mu to. Skríkla, až ma zaboleli uši. Musela som si ich zapchať. Aj jeho očividne boleli, no prehryzol to a snažil sa ju vziať na ruky. Odsotila ho však. Akoby ani nevedela, že tam je. Že jej chce pomôcť.

„On ti pomáha.“, povedala som. Aj on jej dačo vravel. Ona mu odpovedala jačavo, bolestivo.

To čo som odrazu uvidela mi vystrelilo ruky k ústam, aby som zdesene nezvrieskla. Prehla sa, ako keď som ako malá cvičila mačací chrbát a jej šupinatá pokožka sa roztrhla. Praskla a odhalila krvavé mäso. Vytekala z nej červená krv. Prišlo mi zle. Prinútila som sa však neodpadnúť. Už si nenechal odrieknuť pomôcť jej a schňapol ju za ruky. Vzlietol s ňou preč. Ostala som sama s kalužou krvi, ktorá isto priláka dravce. Mala by som sa pakovať. Prešla som sto metrov, keď ma tamten objavil. Nastavil mi náruč. Opatrne som mu do nej vliezla a vzlietol.

Takú pestrofarebnú krajinu som jakživ nevidela. Možno tak na dvesto rokov starých fotkách odfoteného lesa na jeseň. Tu sa k zelenej, žltej, oranžovej, hnedej a červenej pridala ružová, biela, modrá, fialová, čierna, a mnohé iné zmiešané odtiene.

„To je krása.“, šepla som si sama pre seba. On sa usmial a pozrel sa mi do očí. Videla som všelijaké oči, ale takéto teda nie. Nedokázala som sa mu do nich dlho dívať a uhla som pohľadom. Zamieril si to na obrovskú plošinu, na ktorej bola lúka a na nej krvavé jazierko. Až keď sme preleteli ponad, rozoznala som v ňom zvíjajúcu sa Iliju. Zalapala som po dychu. A kam to letíme? Au...moje uši. Tá teda jačí.

„Čo jej je?“, spýtala som sa ho. Odvetil mi, no bez robota to bolo na nič. Nerozumela som. Leteli sme k obrovskému stromu, ktorý mal tvar dokonalej gule. Čierne dužinaté hrubé obrovské listy sme poľahky prekonali a odrazu som ostala „hluchá“. Už som vôbec nepočula jej ziapot. Ale zvuky z jeho pohybov som počula. Žeby prírodná zvukotesná komora? Možné to je. Nenútene si sadol a kývol mi, nech sa tiež usadím.

Po chvíli vletelo dačo dnu. Pristálo to na konári s bielou hladnou kôrou blízko pri mne. Zahľadelo sa to na mňa. Chocholček zo zvláštnych červíkovitých pevných výrastkov striedavo jemne vztyčoval a zase dával k temenu hlavy. Papuľku mal sťa korytnačí pysk, oči žltooranžové, našťastie len dve, ale nôh malo päť. Dve vzadu, tri vpredu. Malo štyri krídla. Podobné ako mal ten chalan. Skúmala som ho asi minútu, kým sa ma to nerozhodlo napadnúť. Chocholček vztýčilo naplno a vyštartovalo to po mne. Ocitlo sa predo mnou krídlo, ktoré jeho útok zablokovalo a odhodil ho z tichého bezpečia do hlučného sveta.

„Čo to?“, spýtala som sa vystrašene. Naznačil mi podrezanie krku. Och, aha. Očividne ho pobavil môj výraz, pretože sa zasmial. Tunajší sú tu očividne slušne vychovaní. Nie ako my. Keby tu bol Bill, tak by som tu aj ostala. Ale takto... Chcem ísť domov. Ale, to sa asi nestane. Aspoň, že Kellan je tu z našich. Je to fajn chlap. Až na ten jeho postoj.

Útočník sa už nevrátil, ale prichádzali iné zvieratá a bolo ich čím ďalej tým viacej. Unavená som už nemala energiu ich odháňať a bála som sa, že mi ublížia. Čo ak sú jedovaté, ako to čudo, čo pohrýzlo vtedy Kellana, keď ma išli zachrániť? A chce sa mi spať. Dlho som veslovala. Som unavená. Na hranici bdenia a snenia som si uvedomila, ako si ma privinul krídlom a oprel si ma o hruď. Potom si už len pamätám Billovu tvár striedajúcu sa s tvárami Kellana, Berry, Iliji a mnohých iných.

Zobudila som sa ráno. Prespala som celú noc. Ten útek ma teda zmohol. On ešte spal. Bol pekný, ale jeho farba bola akási zvláštna. Bol tmavomodrý so zelenými pruhmi. Všetci ostatní boli jednoliatí bez odtieňov. Ak bola Ilija iná, tak on bol extra špeciálne iný. Spokojne pravidelne odfukoval, nechrápal a výrazný ohryzok sa mu pod chvíľou pohol ako prehĺtal sliny. Po chvíli skúmania jeho tváre sa prudko nadýchol, čo ma vyľakalo. Otvoril oči. Bol hore.

Okamžite som sa od neho odtrhla a vzdialila sa. Usmial sa na mňa a zívol. Popreťahoval sa a krídla si riadne povystieral. Vstal a vystrčil hlavu von. Po chvíli ju vrátil späť. Prikázal mi tu sedieť a vyletel preč. Vrátil sa s dvoma dužinatými veľkými fialovými plodmi. Rozpolil jeden na poly a polovicu mi dal. Vnútro bolo žlté. Chutilo to vynikajúco. Sladké, ale zároveň svieže. Ako turecký med s kombináciou citróna a mentolu.

„Vynikajúce.“, usmiala som sa. Úsmev mi opätoval a zahryzol sa do ovocia aj on. Ba možno to bola aj zelenina, Boh vie. Bobuľa bola sýta, trávilo ju pomaly. Pol dňa som nebola hladná. Potom sme si dali druhý plod. Aj keď som si myslela, že ten deň bude nekonečne dlhý, ubehol mi rýchlo. Sledovala som rôzne druhy zvierat, počúvala ich zvuky. A liezla som po konároch. Spolu sme sa zabávali. Kým sa mi zase nevkradol do hlavy Bill a rodina.

Rozplakala som sa zadúšavo. Keď som si uvedomila, už naplno, že totálne nemám šancu sa vrátiť domov, bola som v koncoch. Bill, zbohom. Nájdi si novú lásku. Už ho nikdy neuvidím.

„Vieš, ja mám tam doma snúbenca. A... a ja ho milujem.“, znova som sa rozrevala.

Pohladil na po vlasoch a súcitne sa na mňa pozrel.

Veľmi skoro sa mi chcelo spať. A zase na druhý deň som sa skoro zobudila. Nevedela som čo mám robiť, pokiaľ on spal, tak som sa modlila. Modlila som sa, aby bol Bill šťastný, aby sa aj na mňa usmialo šťastie, aby som sa vrátila domov. Keď začalo svitať, zobudil sa. Znova sa popreťahoval a tento krát sme odišli spolu. Až keď sa úplne rozvidnelo, všimla som si, že zvieratá sú fuč. Zrejme prestala jačať.

Presne. Prestala jačať. Cez tú krvavú vodu som ju ani nevidela. Ale chalan sa díval do vody s úctivým, ba až zaľúbeným pohľadom. Čakali sme asi hodinu, kým sa preberie. Odrazu som na oblohe uvidela tri veľké pohybujúce sa predmety.

„Aha!“, zvolala som. Vzhliadol a usmial sa. Mierilo to rovno k nám. Keď som rozoznala, čo to je. Omdlela som.

Preprala som sa po chvíli. To už boli na lúke. Dve obrovské šelmy, jedna menšia, očividne mláďa. Najväčší bol dlhý aj dvadsať metrov. Veľmi sa ponášali na Tigona, ba možno aj na Ligera. Jednoducho boli ako tiger s levou hrivou. Boli tu však odlišnosti. Prvé boli tie krídla, blanité podotýkam, druhé boli tri chvosty namiesto jedného a tretie farba. Tmavá modrá sa miešala s bielou, až nažltlou. Pruhy boli čierne.

Chlap sa na mňa usmial a kývol mi, nech prídem k nim. On sám ich hladkal na ňufáku. Mláďa ho oblizlo a on sa zasmial. Povzbudilo ma, že si krvavú vodu absolútne nevšímali. Takže, žeby boli bylinožravce? Nie, blbosť. Keď jeden z nich zívol odhalil tak desivé tesáky dlhé aj meter. Ale očividne sú mierumilovné. Tak to teda skúsim. Pomaly som podišla k nim. Ten najväčší ma oňuchal a jemne zavrvlal. Pomaly, neovládnuc trasúcu ruku som sa ho dotkla. Čakala som mastnú, tuhú, drsnú kožušinu, ako majú tigre. Táto bola však ako zajačia. Jemná, mäkká, úžasná. Tu vážne nie je nič, ako vyzerá. Musela som sa zasmiať. Pomaly sa mi tu začína páčiť. Pozrela som sa mu do nebesky modrých očí s mačacou zreničkou. Fíha...ako Kellanove. Bez tej zreničky. Toto by mal vidieť Kellan...a Bill. Smútok mi znova padol na tvár.

Nemala som však čas smútiť. Hladina na jazierku sa rozčerila.

***************************************************************************

Otvorila som pomaly oči. Prvé čo som videla bola červeň. A to všade. Nadýchla som sa a zacítila krv. Útržky bolestného dňa mi preleteli pamäťou a ja som razom vedela, že je to moja krv. Pohla som sa. Už ma nič nebolelo. Našťastie. Včera bol najhorší deň môjho života. Keby som mala vlasy, tak aj tie ma bolia. Včera ma bolela každá bunka v mojom tele, každý atóm. Jednoducho všetko. Striasla som sa. Nechcem na to myslieť.

Pozrela som na ruky. Sú väčšie. Podrástla som teda riadne. Som zvedavá, ako vyzerá moja tvár. Včera rástla aj Kirria. Dakde v jazere. Ak sa neomeškajú, tak by mali behom pár dní prísť. Musím a vrátiť rýchlo do dediny. Ale...kto bol ten chalan? S kde je Zoey? Musím to zistiť.

Pohla som celým svojim telom a kopla. Išla som hore oveľa rýchlejšie. Mám silu i väčšie plutvy. A prsia nemám príliš veľké, čo znamená malý odpor. Úžasné! Som zvedavá ako je na tom Berra. Tá by mala mať narodeniny dnes.

Vyzrela som von. Majestátne Ratavy sa nechávali hladkať od Zoey. Nezutekala keď ich videla? Sa nezdá dievča. Usmiala som sa, keď sa na mňa pozrela. Ostala vyjavene na mňa civieť. Ó áno, vyzerám už na dvadsať. Som dospelá. Konečne. Konečne pôjdem domov, domov do Kellana a...Zoey.

Hral sa s mláďaťom. Okamžite sa obzrel, keď ma začul. Bola to naša rasa, ale zároveň bol úplne iný. Hybrid. Štyri krídla, ako má Oweif. Nebeský, neohrozený pán lietajúcich dravcov. Hej, aj Ratavy sú šelmy, ale nás nelovia. Sú k nám milé. Sú totižto veľmi inteligentné. A pokiaľ im neublížime, tak nemajú dôvod nás napadnúť. Lenže tento dravec s piatimi nohami a červeným chocholom je agresívny už ako mláďa. A očividne má veľmi agresívnu DNA. Agresívnejšiu než my. Nevyšla som z vody. Moje plavky sú určito roztrhané. Som nahá. On sa obrátil a poklonil sa mi.

„Zaira, princezná.“, oslovil ma. ČO???! Ako vie, kto som?

„Nepamätáš si ma.“, sklamane povedal. Veď je taký iný. Zamračila som sa a zahľadela som sa mu na tvár. Áno, je mi známy. Ale... O nie! Mňa porazí! Veď to je... Kedysi som bola do neho tajne zamilovaná. Ale poznáte to, tie detské lásky. No potom asi mesiac pred mojim osudným dňom zmizol a nikto ho nemohol nájsť. Takže toto sa mu stalo.

„Ijan?“, vyšlo zo mňa neveriacky. Jeho oči sa rozžiarili.

„Pamätáš si!“, usmial sa. Stále bol veľmi pekný. Takmer vôbec sa nezmenil...teda myslím tvár. Tie krídla, pruhy a pazúry na plutvách sa dajú predsa prehliadnuť, no nie?

„Hnusím sa ti?“

„O nie! Nie! Len je to...nezvyk. Si zvláštny, ale ...stále si ...to ty. Stále si pekný. A doteraz si bol pre mňa mŕtvy...fyzicky.“, ešte že sa nemôžeme červenať. Rýchlo som dodala.

„Tak prečo ma neobjímeš?“ Jeho oči jemne ožili.

„Prehliadol si jednu maličkosť. Rástla som a oblečenie to nevydržalo. Som nahá.“ Začal sa smiať. Je tak úžasný. Pekné pery na oválnej tvári, skôr ostrých čŕt, sa mu roztiahli do prenádherného úsmevu. Zuby, z ktorých bola Zoey nesvoja, sa mne veľmi páčili. Oči mal nádherné. Zelené... s modrasto sivým nádychom? Veď také nemal. Istotne sa mu museli zmeniť, keď ho tamto napadlo, zmenilo. Ach, a ja som na neho takmer zabudla. Och, čo som to ja za priateľku?!

„Vydrž, donesiem ti deku.“, zvolal a už bol vo vzduchu. Usmievala som sa na neho, kým nezmizol za stromami. Môj šťastný pohľad sa mi okamžite vytratil. Zoey plakala.

Ach, jasné. Bill. Chudák Kellan. Viem, čo je to nešťastne sa zamilovať. Keď zmizol preplakala som celé noci. Potom som však musela myslieť na vážnejšie veci, ako napríklad: ako ujsť pred dravcami, čo jesť, ktorým smerom sa vydať, kde sa schovať na pätnáste narodeniny.

Priletel rýchlo. Podal mi deku a ja som sa ňou ovinula a vyšla z jazera. Páni, je tak vysoký. Objali sme sa.

„Chýbala si mi. Čo tu robíš?“, zašepkal mi do ucha.

„Nejako som po tebe opakovala.“, usmiala som sa na neho. Nechápal.

„Zhltol ma ako jedno - hubku. No mala som dýku a dostala som sa z neho. Dýka...och dýka...kde je Kirrijina dýka?“

„Neboj, schoval som ju. Páči sa...Vaše veličenstvo!“, poklonil sa.

„Dobre vieš, že to nemám rada. Vidíš, keď hovoríš o mojom titule. Mama s otcom a súrodencami idú sem. Musím sa vrátiť do dediny skôr, než tam dôjdu. Nechcem aby na mňa zbytočne čakali.“

„Aha...“, úsmev mu poklesol.

„Poď s nami!“, navrhla som mu. Keď váhal, ostala som smutná. Nechcem ho znova stratiť. Len teraz sme sa znova našli. Bol to môj najlepší priateľ. Aj keď ja som chcela viac. Ale aspoň ako priateľ aj keď som trpela. A teraz s prekvapením zisťujem, že stále mi nie je ľahostajný. Stále ho mám rada, aj keď sme sa desať rokov nevideli. Nechcem odísť bez neho.

„Je to rozkaz! Poddaný!“, zdvihla som bradu. Jeho prekvapený výraz ma takmer rozosmial. Nikdy som mu nedávala rozkazy. Nikdy som pri ňom nepotrebovala dávať najavo, že som dačo viac než on.

„Rozkaz vaše blahorodie.“, poklonil sa mi.

„Ale poď sem! Som tak šťastná. Tento rok je skvelý. Spojila som sa s rodičmi, našla kamaráta. Nepokaz mi to!“, znova som ho objala.

„Toho kamaráta myslíš toho modrookého Sdiue?“, spýtal sa. Odkiaľ o ňom vie?

„Spomínal vám, že ho naháňali tie hodinoei? Omdlel a ja som ho tesne pred tým ako stihli k nemu dobehnúť schytil a odniesol preč. Položil som ho na chodník, ktorým si chodievala. K Ratavám.“ Len som na neho civela. On o mne dávnejšie vie a nič mi nepovedal? Vôbec sa neozval? Došľaka aj s ním! Stočila som sa.

„Čo je?“, spýtal sa. Že čo je?!

„Ty si o mne vedel a vôbec si sa neozval?! Naštval si ma!“, odsekla som.

„Bál som sa, že sa ti budem hnusiť.“

„Ale prosím ťa! Veď nemáš vredy ani bradavice. Akoby si sa mi mohol hnusiť?“, zdvihla som obočie.

„Ale...“

„Si výnimočný. Vieš, čo by som ja dala za krídla? Odletieť domov. Dačo úžasné, ísť preč od Kellana aj Zoey.“

„Tak prečo si ich zachránila?“

„Ja...princezná a porušiť pravidlá, ktoré napísal môj vlastný starý otec?! To by bola hanba na celých tisíc rokov.“

„A prečo ich nemáš rada? Ostatní ich očividne zbožňujú.“

„Nepatria sem.“

„Už áno.“

„Stále to budú ľudia. A Zoey sa chce vrátiť na Zem k Billovi. Ale už nemôže.“

„Viem.“, prikývol.

„Ideme?“, spýtala som sa ho. Prikývol. Najskôr vzal mňa. Zoey okamžite spanikárila. S Ratavami sa jej nič nestane. V jeho náručí som sa cítila príjemne, ale zároveň som bola nervózna.

„Nie som ťažká?“, spýtala som sa ho, aby som pretrhla ticho. Začal sa tak smiať, že sme takmer spadli.

„Nie! Vôbec. Čo ťa to napadlo?“

„No...značne som podrástla.“, pozrela som sa mu do očí.

„Všimol som si.“, usmial sa. V žalúdku sa mi rozlietali holijie. Krásne veľké pestrofarebné „motýle“ so šiestimi krídlami. Daktoré by veľkosťou krídel zatienili aj Ijana. Škoda len, že sú mäsožravé. Tie jeho oči. Už som aj zabudla aké ich mal. Ale ani tieto nevyzerajú zle. Práve naopak. Sú iné, úplne iné.

„Dívaj sa pred seba, až do niečoho nenarazíme!“, pokarhala som ho.

„Rozkaz princezná!“, div, že nezasalutoval.

„Ijan!“, zamračila som sa.

„Zaira.“, s úsmevom ma oslovil.

„Správaš sa ako šašo, vieš o tom?“

„Veď vždy som bol tvoj dvorný šašo. To nevieš?“, usmial sa na mňa.

„Och, prestaň!“, zahriakla som ho so smiechom. Mala som dobrú náladu. Skvelú.

Zložil ma na trblietajúci sa piesok a odletel pre Zoey. Ja som medzitým vytiahla čln spod listov a pustila ho na vodu. Potom som sa ponorila do vody. Vietor ma osušil omnoho rýchlejšie.

Položil uplakanú Zoey do člna a veslá vložil dnu tiež.

„Ako budem veslovať?“, spýtala sa ho nechápavo. Nepovedal nič, len na mňa žmurkol. PO sekunde som pochopila a vošla do vody. Vydali sme sa domov.

Ijan tlačil čln pred sebou, zatiaľ čo letel a ja som plávala vo vode. Keď vyšli dravce, nechcelo sa mi znova pred nimi utekať a tak som nastúpila do člna. Je zaujímavé, ako ich to drevo odrádza napadnúť nás. No hold, páchne ako jeden jedovatý živočích z našich vôd. Len to malé neskúsené mláďa sa do neho zahryzlo.

„Trocha ti priťažím k nákladu.“, zahlásila som pri pristáti na čln. Zasmial sa.

„Vás veličenstvo, by som niesol na vlastných rukách.“, odvetil mi. Mala som takú chuť sa smiať. No prinútila som sa nahodiť nahnevaný výraz.

„Dobre...dobre! Už žiadne veličenstvo.“

„Máš šťastie. Nechcel by si hádam skončiť na päť rokov v mušli, či?“, zdvihla som obočie.

„Kvôli tebe všetko, Zaira.“, žmurkol na mňa rozšafne. Pokrútila som so smiechom hlavou.

„Čo?“

„Ale nič...len... Vôbec si sa nezmenil. Si stále tak isto pojašený ako kedysi.“

„Skutočne? Veď sa ti to kedysi veľmi páčilo.“, ozbrojil sa šibalským úsmevom a ja som nebola schopná vytvoriť súvislú myšlienku, nieto ešte vetu.

„To áno.“, odvetila som mu po chvíli.

„Ale...“

„Časy sa menia Ijan.“

„Takže už sa ti páčia len suchí, naškrobení dospelí? Ako chceš, budem sa tak správať.“

„Len to preboha nie!“, hneď som ho zahriakla.

„Tak ticho!“, nahodil rozhodný výraz, no kútikmi mu mykalo. O...on mi rozkazuje? Mne...princeznej? No toto! Čo si to dovoľuje?! Môj afektovaný výraz ho rozosmial. To bolo mojím cieľom. Otočila som sa späť, pretože som sa mu pred tým „urazene“ otočila chrbtom.

„Nebola by z teba dobrá herečka.“, poznamenal.

„Skutočne? Tak prečo doteraz ani jeden z dediny nevie, kto naozaj som? Keď si robili žarty s mojej rodiny, keď sa mi akože klaňali...všetko som prehltla a tvárila sa, že ma to nerozčuľuje.“, odvetila som mu.

„To vážne? Si dva roky v tej dedine a stále to nevedia? No...asi preto, lebo si bola stále na súši. A ak nie tam, tak zase v jazere.“, podpichol ma.

„Ty si ma špehoval?“, zamračene som sa spýtala. Pokrútil hlavou, no jeho oči hovorili pravdu.

„A vôbec si sa mi neohlásil. Nahneval si ma tým, vieš?“, teraz som sa mu vážne urazene otočila chrbtom.

„Ale no tak! Bál som sa, čo na mňa budeš hovoriť.“, prestal tlačiť čln a pristál na ňom. Objal ma zozadu.

„Ty si si vážne myslel, že som taký pokrytec a egoista, ktorý by ťa okamžite zavrhol? Tak to ma vážne nepoznáš. Asi vôbec nevieš, ako som ťa mala rada. A mám ťa rada, stále.“

Znova. Je síce pravda, že som takmer na neho zabudla. Ale ako náhle som ho znova uvidela, zdá sa mi, akoby ani vôbec nezmizol. Akoby sme sa vôbec neboli odlúčili. Akoby sme boli stále deti.

„Prepáč! Ale keď som videl, ako sa správaš k tomu Kellanovi. Všetci ho majú radi a ty jediná, hoci si ho zachránila, ho odmietaš prijať medzi nás.“

„A čo si myslíš? Ako by asi oni prijali teba, či mňa, keby sme im padli na Zem? Ak by ťa nezastrelili v „sebaobrane“, tak by ťa zrejme zavreli do extra špeciálne utajeného centra, o ktorom by možno ani len prezident nevedel a robili by na tebe pokusy. A keby zistili dané veci, tak by nás zneužili na svoj prospech.“

„Lenže on tu chce ostať. Keby nechcel, ide s ňou. Navyše, už sa tu udomácnil. Už je ako my, takmer.“

„Presne... takmer, pretože nikdy nebude ako my. Hej, aj my nie sme o nič lepší, ale spamätali sme sa a už to nerobíme. Už nedevastujeme tak svoju planétu. Snažíme sa žiť, ako hociktoré iné zviera. A zatiaľ sa nám to darí. Už sa obnovila fauna a flóra. Ale vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa sem ľudia dostali s tými všetkými svojimi zbraňami, strojmi? Vrátili by sme sa v čase. Zase by sme živorili. Zase by...“, priložil mi ruku na ústa.

„Pšššt. Nechcem o tom počuť.“

„Vidíš? Aj pre teba je to hrozné, hoci len počúvať. Nie to ešte prežívať. A bojím sa, že keď im to povieme, tak... že sa pomstia. Dobre vieš, akí sú ľudia vášnivý národ a neznášajú krivdy.“

„Ako my.“, okomentoval.

„Ehm....vy sa poznáte?“, opatrne sa spýtala Zoey. Hľadela na nás, ako sa on ku mne túli a ja...prečo som ho vlastne neodohnala? Je to príliš...intímne...príjemné. Páči sa mi to.

Prikývli sme obaja. Prinútila som sa na ňu usmiať. Vážne, čo spravia, keď budú poznať pravdu? Bojím sa toho.

Ako zlý znak, posol...dramatická bodka za mojou obávajúcou sa myšlienkou, sa ozval hrom. Zoey ho ešte nepočula. Je načase pokračovať. Prvá búrka v tomto roku. Ijan znova vzlietol a pokračoval vo svojej práci. Išlo to rýchlejšie ako minule. Za pár hodín by sme mali doraziť. Je už rodina tam? Alebo nie? Dúfam len, že sa im nič zlého nestalo.

***************************************************************************

Všetci rozrušene a očakávane komunikovali medzi sebou. Každú chvíľu by mali prísť. Problémom je však to, že sa schyľuje k búrke. Aj keď mne je to osobne jedno, čo sa udeje... prajem si len, aby sa Zoey vrátila živá a zdravá. Preto som ani nevystrkoval hlavu ako ostatní kvôli kráľovskej rodine, ale kvôli Zoey.

Odrazu začali všetci nadšene mávať, kričať, smiať sa. Nedokázal som sa predrať dopredu, aby som videl, či sa vracia Zoey, alebo nie. Snažil som sa cez nich dostať, no príliš boli pri sebe natisnutí. Až keď sa trocha upokojili, podarilo sa mi jedného odstrčiť a vyhupol som dopredu a padol k čiernym nohám.... sťa čierna diera.

Podaktorí sa aj zasmiali, iní stuhli. Ja som sa pozbieral a odrazu som videl žltočervené desivé oči. Na čiernom podklade svietili sťa slnko.

„Ehm...prepáčte...“, rýchlo som sa poklonil. Ostalo ticho. Aj keď si dačo potichu vraveli, ba až šeptali, robot to nepreložil. Asi ho zase deaktivovali. Štve ma to!

Po chvíli sa však dal do prekladania. Vtedy prišiel náš hlavný.

„Prepáčte mu to, Pane. Je ešte nevychovaný.“, mierne sa poklonil.

„Práveže áno. Poklonil sa mi. To je milé. Človek. Vitaj na našej planéte! Kde máš priateľku?“, usmial sa na mňa. Jeho výzor to však nezmäkčilo. A ja som si myslel, že Ilija je „dravá“. Vyzerá ako nájomný vrah.

„Snažila sa vrátiť na Zem. Išla na miesto, kam padla loď. Ale zatiaľ nevyštartovala.“

„A išiel niekto za ňou?“, preskočil hlas červenej žene. Mala červené šupinky s čiernym okrajom, takže to červenú stmavilo.

„Ilija.“, odvetil Mairou.

„ČOOOO?!!!“, skríkla akási dievčina. Vyrútila sa spoza červenej, ktorá takmer odpadla, prirútila sa k nemu a fanaticky hľadela na Maira. Bola tmavofialová a neskutočne sa podobala na Iliju. Bola však staršia. Aspoň si myslím...odvtedy, čo som ju videl na obrazovke naposledy.

„Ako si to mohol dovoliť?!!!“ Mal som pocit, že ak by mal oblečené tričko, tak mu ho schmatne a začne ním triasť.

„Pri...princezná! Ja...ja...viem.“, klesol mu zronene pohľad a čakal trest.

„Vedel si, že má narodeniny, však?“, ozvala sa červená so slzami v očiach. Pristúpil k nej tmavošedý, ba až čierny. Ale určite nie tak, ako tamten. Aj oni sa veľmi podobali. Žeby tiež bratia?

„Dcérka, nechaj ho. Nevedel kto to je. Veď sama si povedala, že to nikomu nepovedala.“, ozval sa. Pri ňom stál tmavomodrý mladík, aspoň na zjav. A vlastne...myslím, že aj je naozaj mladý. Tamtie mladé žubrienky po ňom tak roztúžene hľadia.

„Po-počkať? O čom to vravíte pane?“, spýtal sa náš fialový.

„Je to moja sestra. Je to kráľova neter ako aj ja.“, odvetila fialová. Potom na mňa strelila pohľadom. Áno, tá neónovo zelená.

„Teba som videla cez zimu. Si poriadne zvedavý. Máš šťastie, že som nedala na sebe poznať, že nakúkaš.“, usmiala sa.

„Pardon.“, zaškeril som sa.

„Čo si ešte vysnoril?“, zdvihla obočie. Bolo ticho ako v hrobe. O nie! Nebodaj jej povedala o tých heslách a o tom napadnutí. Srdce sa mi rozbúchalo.

„Čo by som mal vysnoriť?“, nechápavo som sa spýtal. Dúfam, že to hrám dobre.

„Hm...ale nič!“, po spaľujúco skúmavom pohľade sa zvrtla a odišla za akýmsi mužom, ktorý mal farbu tuhnúcej lávy. Oči mal ako žeravá láva. Tlmene sa zasmial a privinul si ju. Žeby bratranec? Nie, je to príliš intímne. Skôr priateľ, ba až snúbenec. Pri nich stál ešte tmavozelený, ako ihličie borovice čiernej. Všetky dievčatá so záujmom pozoroval. Tie šli od blaha odpadnúť, keď na niektorú z nich žmurkol okom. Panenka skákavá, a ja som myslel, že sa tak správajú iba naše baby pri nejakej hviezde.

„Stiahni sa!“, prikázal mi Mairou. Po pár sekundách, keď som sa pripojil ku skupinke zelených sa rozčerila voda a vyskočila na breh akási červená. Červená, ktorú som však nespoznal.

„Berra!“, zvolal nadšene Mairou a rozbehol sa k nej. Toto, že je Berra? Táto dvadsaťročná žena s farbou červenej perly? Áno, na nič iné sa mi to neponáša. Ako býva ružovkastá perla, no táto je červená. Je to nádherná farba. Ale prečo Berra? Až keď sa na mňa pozrela, spoznal som ju. Zalapal som po dychu a takmer spadol na zadok. Ako mohla behom dňa zostarnúť, narásť a.... a... To je nenormálne! Vlastne tu nič nie je normálne. Nedokázal som ju ani len pozdraviť, len som na ňu civel. Prsia veľké, hádam aj päťky, zadoček malý, nohy krásne. Keby bola žena, naša žena, dal by som si povedať. No dačo vnútri ma pichlo, spomienka na Zoey a obavy o ňu. Nemôžem si dovoliť myslieť na niekoho iného, nesmiem ju stratiť...aj keď ju v podstate ešte ani nemám.

Smutné oči odo mňa odvrátila a pozrela sa na Maira. Slza sa jej vykotúľala z oka.

„Ja viem, Pšššt. Nedopustím, aby sa ti dačo stalo.“, pobozkal ju na temeno hlavy. A potom na líce, na druhé líce, až nakoniec na pery.

„Berra!“, zvolala princezná. Okamžite sa od seba odtrhli. Berra sa okamžite poklonila a utrela si slzu.

„Princezná.“, usmiala sa.

„A ty si kde bola, keď tvoj drahý pustil Zairu do vody?! Jej kamarátka?!“

„Lovila.“, odvetila jej bez výčitiek svedomia.

„Och, aha. Prepáč! Mám len o ňu strach. Keď si predstavím, ako musela trpieť...och“, odporom ju striaslo.

„Ale, čo tu budete len tak postávať vaše veličenstvo. Poďte, sadnite si...určito ste už po dlhej ceste unavení.“, ukázal na stoličky a stoly plné jedla, surového jedla. Celé hodiny to tu pripravovali. Čierny kráľ si sadol aj s bordovou manželkou a zeleným synom. No Kirria a jej rodina odmietli.

„Nie...musím jej ísť oproti.“, namietla Kirria.

„Prebudili sa dravce!“, namietol jej otec. Nahodila trucovitý kukuč a odula líca. Obrátila sa k vode a začala „nenápadne“ postupovať k nej.

„Nech ťa to ani nenapadne zlatíčko!“, schmatol ju lávový za pažu, pritiahol si ju k sebe a radšej ju chytil za ruku.

Zahľadel som sa na vodu. No tak, príďte! Zoey, Ilija! Díval som sa na vodu asi desať minút ignorujúc rozhovor, až som nevedel či blúznim. Či je to len dravec alebo nie. Ale zdalo sa mi, ako by tam dačo letelo. Tesne nad vodou. Po chvíli som si bol na istom. A keď šero ešte preťalo svetlo z blesku, bol som si istý, že je to nejaké lietajúce zviera. Nie...nie je to zviera. Ale, čo to je? Nejaký neznámy druh? Približuje sa rýchlo. Ďalší blesk. Hrom. Mám im to povedať? Hrom, dážď. Blesk. Voda z oblohy mi zalievala tvár, oči. Nevidel som poriadne.

„Niečo je na vode!“, skríkol som a asi o dve minúty som sa ocitol na zemi. Len tak - tak, som stihol uhnúť. Monzún nenechal nič suché.

Čln preletel desať metrov a skončil zaborený v zemi. Z neho vykukla ohnivá hriva mojej Zoey. Znova hrom.

„Zoey, ty žiješ!“, skríkol som a kašľajúc na zvyšok sveta, som sa k nej rozbehol. Schmatol som ju a zatočil som sa s ňou.

„Och, tak som sa o teba bál!“, zašepkal som jej, šokovanej, do tváre.

„Ale ak ma nepustíš, udusíš ma! Au...to bolí.“, zasipela. Okamžite som ju pustil.

„Bože prepáč! Nechcel som!“

„Kde sa berie v tebe toľko sily?“, vyjavene na mňa pozrela. Sily? Pozrel som na jej jemné podliatiny. O nie! Ja som jej ublížil.

„Hm..vidím, že máš citlivú pokožku.“, poznamenal Mairou. Zaškľabila sa. Bolo jej do plaču. To, ako som si všímal ju, tak som si nevšímal ostatných. Až neskôr mi zrak padol na ňu.

O trochu tmavšia, ako bola pred tým. Farba očí výraznejšia ako pred tým. Detská zaguľatenosť na tvári sa stratila. Nabrala ostré rysy, vyzerala ešte dravejšie ako predtým. Bola vyššia o takých pätnásť čísel. A telo jej nabralo úžasné krivky. Prsia však nemala príliš veľké. Zato však mala pekne tvarovanú panvu. Pokiaľ Berra bola „jablko“, ona bola viac menej „hruška“.

Dívala sa do vody a dačo vravela, napokon sa rozosmiala. Bola normálne šťastná. Smiala sa z plných pľúc, nenásilne, od srdca. Tak som ju videl prvý krát za celý čas, čo som tu.

***************************************************************************

„Ideš príliš rýchlo.“, upozornila som ho, no on si nedal povedať. Mieril si to rovno do otvoru kupoly medzi ľudí.

„Chceš, aby ma zasiahol blesk?“, vyčítavo sa spýtal.

„Nie, samozrejme, že nie! Ale...“, okamžite som namietla. To už sme leteli ponad trávu v člne. Ja som z neho vyskočila, čím som skrátila jeho jazdnú dráhu a on sa zaryl do zeme.

„Myslím, že si to prehnal.“, takmer som sa rozosmiala. Nebol za nami. Videla som ho však pod vodou.

„To vieš, strach je strach. Cez búrku nikdy nelietam.“, odvetil mi.

„Vylez! V kupole ti nič nehrozí.“, zahrala som autoritu.

„Utečú, keď ma uvidia.“, namietol stiesnene. To už som nevydržala a začala som sa smiať. Rozosmiala som sa tak, že som sa neudržala na nohách. Oprela som sa rukou o dačo a smiala som sa a smiala.

„Ale...Zaira ma záchvat smiechu. To mi chýbalo.“, ozvala sa Kirria ja som okamžite prestala. Aj keď mi kútiky dvíhalo. Pozrela som sa a uvidela jeho. Stiahla som ruku, akoby ma popálilo a doslova som uskočila. Jeho modré oči ma šacovali. Našťastie nevidí pod deku.

„Úu...tu som.“, zamávala a ja som sa za ňou rozbehla. Padli sme si do náručia. Po jedenástich rokoch. Ach, tak mi chýbala. Zozadu mi poklepal na rameno brat.

„A ja čo?“ Stočila som sa a objala ho. Potom mamu a otca. Nakoniec bratranca a tetu s ujom. Bola som celá blažená od šťastia.

„Si nádherná, princezná!“, rozšafne sa mi uklonil. Berra do svojho Maira drgla.

„Berra je krajšia...“, zamrzla som, keď som ju uvidela. Okamžite jej do tváre vyhŕkli slzy.

„Ja som to vedela, že budem po babke. A tá je už roky mŕtva. Prečo? Pre toto!“, udrela si so žiaľom do pŕs.

„Ale no tak! To sa spraví! Mairou aj ja nedovolíme, aby si sa stala korisťou pre...časť svojho tela.“

„Prečo je tak nešťastná pre... svoje ...“, ťarbavo naznačil na jej prsia. Prestala plakať a schovala sa za Maira.

„Vieš, čím viac a väčšie výstupky a nerovnosti na tele, tým väčší odpor vody. A tým viac vyžadujúcej sily na rovnakú rýchlosť, čo je rýchlejšie vyčerpanie pri úteku, či útoku. A to znamená ľahšia korisť. “, potľapkala som mu po ramene a odkráčala k vode. Ten huncút sa stále neráčil dostať z vody.

„A von! Je to príkaz!“, tento krát nemienim ustúpiť.

„Kto je tam?“, zvedavo sa nakukla Kirria.

„Hádaj! A ty vylez! Prosím! Prosím!“, žobronila som.

„Dobre! Dobre!“, rezignoval a vyhupol sa z vody von. Ustúpila som, aby si mohol postúpiť ďalej od vody. Vlastne všetci ustúpili. Ticho ako pred búrkou bolo prerušované neustálym dunením kvapiek na kupolu a následne stekajúcich na zem. Roztiahol krídla, aby ich otrepal od vody, čo mu bolo na nič, keďže ho okamžite zalial monzún. Všetci sa báli urobiť pohyb, ba až dýchať.

„Ja som ti vravel...“, smutný pohľad ma zraňoval. Odrazu som sa ocitla na zemi. Kirria už bola na ňom zavesená.

„Ijan!!! Dnes je skvelý deň! Zásnuby, sestra sa vráti a ty žijeeeeeeeeš!!!“, jačala nadšene. Najskôr som sa zasmiala, no keď som videla, ako sa k sebe túlia, niečo vo mne chcelo, aby sa od seba odtrhli. A to hneď!

„Heh...ahoj Kirria.“, prekvapený z jej reakcie. Napokon ju on od seba odtisol.

„Tak počkať! Zásnuby?“, stále som sedela.

„Teší ma, moje meno je Diablo.“, usmial sa na mňa. Jeho farba tuhnúcej lávy s jemným lemovaním farby žeravej lávy a oči tej istej farby boli...desivé.

„Ehm...trefné meno!“, poznamenala som. Usmial sa na mňa.

„Zaujímavé, to mi povedala aj Kirria. Predsa ste sestry.“, zahlásil a zdvihol ma.

„Čakal pokiaľ nebudem dospelá. Celé dva roky.“, pritúlila sa k nemu. Venovala mu láskyplný pohľad.

„A ty si mi o ňom nepovedala. No pekne.“, zamračila som sa. Ja som jej hovorila všetko a ona. Zosmutnela som. Naše vzťahy nie sú také ako pred tým.

„Malo to byť prekvapenie. Prepáč.“, ospravedlňujúco sa na mňa pozrela a napokon zaostrila späť na Ijana.

„Čo sa ti preboha stalo?“ Akoby si až teraz všimla tie krídla.

„Chcela ma pre mladé, ale ušiel som im.“, odvetil jej a jej sa rozšírili oči hrôzou.

„Chudák“, pípla.

„Tak počkať! Ty si vážne Ijan?“, spýtala sa moja mama. Prikývol. Rozplakala sa od šťastia a hodila sa mu okolo krku. Zovrelo mi hrdlo. Tiež sa mi tisli slzy do očí. Ach, keby sa mi len ukázal skôr. Vôbec by to nikomu nevadilo, ako aj teraz.

„Synak!“, ozval sa strýko. Ijan sa mu pozrel do očí a kývol hlavou.

„Vyzeráš super, chlape!“, môj brat mu riadne tresol zozadu na chrbát až mu vybil dych.

„Ale no! Dosť čo sa ráčil ukázať a ty ho hneď zabiješ.“, zasiahla som. „Tak Sorry.“, jeho gesto zdvihnutých rúk to jasne hovorilo.

„Tak prepáč. Nečakal som takéto vrúcne prijatie. Keby som bol vedel, tak sa ti ukážem skôr...hneď ako ťa búrka vyhodila na pobrežie.“, priznal napokon pravdu. A to nemal hovoriť. Matka zalapala po dychu.

„Trochu ma len oplieskalo o skaly, tam...“, ukázala som na neohrozené vyčnievajúce skálie tristo metrov od brehu. A potom som stuhla. Došlo mi to. Uprela som na neho naštvaný zrak. Nervózne sa uškrnul.

„To nebolo len trochu. Krvácala si.“, šepol.

„No vidím...že ťa zachránil. A taktiež vidím, že má pred tebou len samé tajnosti, ako vy všetci pred nami.“, odrazu sa do toho ozval Kellan. Zoey na neho vyplašene pozrela.

„Teraz nie!“, odsekla som mu.

„Ale áno!“, jeho autoratívny hlas ma prinútilo odtrhnúť zrak od Ijana. Všetci boli ticho a čakali čo sa stane. Kráľ- strýko zasiahol.

„Dobre...aj tak by si začal na sebe badať čoskoro zmeny. Posaďte sa. Povieme vám všetko.“, ponúkol im stoličku. Sadli si a čakali. Zoey s obavou, Kellan víťazne.

„Pred tisíckami rokov sme boli ako vy. Plytvali sme jedlom, zdrojmi z planéty, napokon sme nemali na planéte takmer žiadnej zelene a o zvieratách ani nehovoriac. Jazdili sme loďami, lietadlami. Boli sme tuční! A tým ľahkou korisťou pre dravcov. To nás neskôr prinútilo spamätať sa a začať odznova...“

„To už vieme. Prejdite k veci.“, prerušil ho Kellan tvrdo.

Strýko privrel oči, teraz sa isto upokojuje, aby ho neudrel za drzosť. Ja by som neváhala. Je až moc drzý.

„Prichádzam k tomu. Tak ako som povedal. Mali sme stroje a...ani vesmírne bádanie nám nebolo cudzie. Až sme narazili na vás. Odtiaľ tie morské panny...Ale viete, ľudská fantázia a tendencia zveličovať robí divy,“ , usmial sa a pokračoval: „ A robili sme pokusy, tu u nás. Áno...uniesli sme ľudí na pokusy. A vtedy sa to stalo. Všetci nám rad radom umierali, nebolo im pomoci. Naše choroby sú jednoducho veľmi agresívne. Daktorí boli aj proti, že sme ich priviezli, iným to bolo jedno, ďalší o tom nemali ani tušenie. Už ostával jeden jediný, keď sa pri páde z omdlenia poranil. Jeden z odporcov na neho pľuvol. Odrazu sa mu stav zlepšil a prežil. Ďalšie pokusy začali a zistili sme, že jeho DNA sa z časti zmutovala. Nebola ani ľudská, ani naša. Niečo medzi. Narástli mu plutvy, blany, žiabre... Vlasy mu ale ostali i oči mal stále rovnaké. Nabral silu, zlepšili sa mu zmysly. Ale iba tie čo mal, naše zvyšné dva zmysly sa mu nevyvinuli. A prečo? Jeho sliny sa mu dostali cez ranu do tela. A vidím, že aj iní majú veľmi agresívnu DNA.“, Pozrel na Ijana.

„Takže vy tvrdíte, že sa zmeníme tiež? Preto sme nezomreli?“, zašeptala Zoey bledá ako smrť. Strýko prikývol.

„A kedy sa tá premena udeje?“, šeptala.

„Už sa deje. Je to pomalý proces. Tak do piatich rokov, by sa mala zavŕšiť. Ale je to individuálne. Každý reaguje inak.“

„Každý?“, zdvihol obočie Kellan.

„Hovorím to všeobecne. Ste len jediní. Ale i to stačí. Preto nechceme, aby ste sa vrátili. Nemôžeme dopustiť, aby o nás vedeli ľudia.“

„Ale ste rovnakí! Tiež ste ničili planétu!“, skríkla Zoey a vyskočila zo stoličky.

„Ale zmenili sme sa. Odpustili sme od toho. Vidíš tu teraz nejaký dopravný prostriedok okrem toho člna?“, ukázal na čln zo žltého dreva.

„Vy ste stále rovnakí. Dokonca aj na tej Európe stále plytváte.“, odsekol jej Diablo. Ostala zarazene na neho čumieť.

„Áno...tajomstvo číslo dva. Sledujeme vás. Stále naši roboti hlásia cez teleportačné diery váš stav.“

„Myslím, že to je už tretie tajomstvo.“, upozornila som strýka. Kellan na mňa pozrel.

„A čo nám ešte tajíte?“, spýtala sa šeptom Zoey.

„To je všetko. Už vám dám aj heslo na tie filmy. Tie sú presne o tom, ako to tu u nás vyzeralo pred rokmi. Môžete si ich pozrieť. Nie sú cenzurované, ako tie pred tým.“

„Vy si myslíte, že je to OK? Že teraz nadšene podskočíme, zatlieskame, objímeme vás?! Ste na veľkom omyle.“, skríkla Zoey a rozbehla sa preč.

„Zoey!“, skríkol Kellan. Zastavil ju Huhu. Postavil sa jej do cesty s varovným dunením v hrudi. Jeho určitý druh vrčania. Jeho oči sa hnevlivo zablyšťali. Preľakla sa ho, ba bola vydesená. Vždy sa k nej správal dokonale milo.

„Ehm....strýko...zabudol si im povedať, že vieme o ich svete všetko z ich internetu. Kellan nás neučil jazyk a my sme neboli extra rýchlo sa učiaci. My sme ich jazyk už dávno vedeli.“, nedalo mi neozvať sa.

„Och. Vďaka, že si ma napomenula.“, usmial sa na mňa. Kellan stále na mňa hľadel. Mala som pocit, že sa na mňa vyrúti a zbije ma. Nevedela som mu čítať z tváre. Dokonale sa ovládal. To nie je dobré. Je nevyspytateľný. Napokon prehovoril.

„To, že ste pred nami mali tajomstvá chápem. Veď sme pre vás mimozemšťania, tak ako vy by ste boli pre nás. Chápem, že ste nám nepovedali, že už dávno o nás viete, že ste na nás robili pokusy. Priznám sa. Myslím, že ani my by sme neboli inakší. Ale nejde mi do hlavy, prečo ste nám to o tej premene nepovedali skôr? Veď to je geniálne!!!“, skríkol, vyrútil sa na mňa, schytil ma a nadšene sa so mnou zakrútil. Ani som nestihla zareagovať, už som mala jeho pery na mojom líci. Miagal ma nadšene. Mala som pocit, že mi doláme kosti.

„Dobre! Dobre, to stačí!“, skríkol Ijan. Pustil ma.

„To bolo čo?“, snažila som sa to prekonať, ale moja ruka išla okamžite k lícu, aby som si utrela miesto po bozku.

„Ďakujem, že si ma zachránila. Si skvelá!“, znova ma objal. Jemu načisto preskočilo. Krucinál, pusti ma! Odtisla som sa od neho. Jeho modré oči horeli plameňom radosti, nadšenia, vďaky.

„Nestačilo len povedať jedno ďakujem? Navyše ja som ťa nezachránila. To Ijan. To on ťa odvliekol od tých „mravcov“. Keby nieto jeho, tak si už dávno pradávno mŕtvy.“

„Naozaj? Vďaka!“, pozrel vďačne na Ijana. Jemne sa usmial a kývol hlavou.

„Ale aj tak, to ty si ma dovliekla do dediny, kde ma naočkovali. On ma síce dostal spod hrozby viditeľnej, ale ty si ma zachránila z pod hrozby neviditeľnej. Teda vlastne všetci. Ďakujem.“, pozrel na obyvateľstvo dediny. Boli nesvoji. Všimla som si, že nenápadne ostražito poškuľujú po Ijanovi. Nedalo im to, stále si museli premeriavať jeho telo a hlavne krídla. Už aby sme išli domov. Myslím si, že ho nevyhodili len kvôli tomu, že my sme ho prijali. Poďme domov.

Zoey revala na zemi a Berra sa ju snažila upokojiť. Až ju zadúša. Chúďa. Kellan okamžite k nej pribehol a objal ju. Ako náhle si uvedomila kto pri nej je, odsotila ho.

„Choď preč! Zmizni! Ako si mohol zradiť vlastnú rasu? Už nie si človek. Už patríš k nim. Som tu sama. AAAA“, znova sa rozrevala. Ten jeho zmrazený, šokovaný, ubolený výraz ma zabolel. Behom sekundy sa jeho nálada otočila o stoosemdesiat stupňov. Ale prečo ma to trápi? Žeby aj cez to ignorovanie sa mi dostal pod kožu a ja som si ho obľúbila ako ostatní? Nie! To je blbosť. Veď ešte pred pár dnami som ho mala chuť zabiť. Odniesla si to však len jeho ruka. Popravde, to bol útok zo strachu. Vyzeral vtedy desivo...

„Keď myslíš.“, sadol si vedľa nej. Po líci mu skĺzla slza. Chudák...

Po desiatich rokoch.

Vrátili sme sa domov. A každý druhý rok ich chodíme navštevovať. Tak ako aj teraz.

„Kedy tam už budeme?“, spýtala sa Ilija fialovočiernočervenej farby. Moja neter. Už má päť rokov. Pred týždňom mala narodeniny.

„Zajtra. Neboj sa. Uvidíš Huhu.“, pohladila som ju po hlave. Nadšene na mňa pozrela a vyštartovala k matke.

„Kedy my budeme mať také?“, spýtal sa ma Ijan. Zasmiala som sa. Následne na to som zvraštila tvár.

„Radšej nie. Akoby som ich porodila, keby mali krídla? Čo ak by sa spriečili a...“, nedovolil mi dohovoriť.

„Cisársky rez moja existuje.“, zaševelil, keď skončil s bozkávaním. Kirria s Diablom sa išli popučiť od smiechu.

„To nie je smiešne!“, zavrvlala som a pohladila si zaguľacujúce sa brucho.

„Vy ste nenapraviteľní. To herectvo vám už lezie na mozog.“, smial sa Diablo.

„No a čo! Aspoň sme stále vo forme.“, usmial sa Ijan. Áno, presne. Sme herci. Ijan a jeho zjav sa okamžite dostal do správ a režisér si ho nemohol nechať ujsť. Predsa okrídlený vodný obyvateľ, to sa nevidí každý deň. Teraz je z neho hviezda. A ja? Mám pocit, že som hviezda len preto, lebo som kráľovnina obživená neter. Ale mne to neprekáža. Aspoň mám čo robiť.

Predobedom druhého dňa sme sa konečne dostali do dediny. Malá Taoji, Berrina dcéra, nás už vítala.

„Kde máš mamu?“, spýtal sa Ijan.

„Utešuje Kellana. Plače.“, smutne vzhliadla. Čo sa zase stalo?

„Neviem, mama mi to nechce povedať.“, prečítala môj spýtavý ohľad.

„Isto zase dačo so Zoey.“, poznamenal Diablo.

Presne. Zoey. Nedokázala zabudnúť na svojho Billa. A to Kellana tak zraňovalo. Už si aj myslím, že prestal bojovať o jej priazeň. Stále ho ignorovala. Nedokázala mu odpustiť, že sa tak rýchlo zriekol Zeme a toho, kto naozaj je. Lenže on nie je ani človek, ba ani k nám nepatrí. Aj keď už myslí ako my, stále miluje Zoey. Jeho zjav je miešaný. Na prvý pohľad je iný, na prvý pohľad je jedinečný. Ako Ijan.

Aj Zoey sa už zmenila. Už dávnejšie. A nedokázala sa s tým zmieriť. Berra ju dokonca nachytala, ako si reže blany medzi prstami, aby sa ich zbavila. Chúďa. Do týždňa jej znova narástli. Nenávidí sa, nenávidí všetko okolo seba. Najviac však pohŕda Kellanom. Ja som si ho už celkom obľúbila. Už ho neprehliadam. Som celkom aj jeho bútľavá vŕba. Cez obrazovku.

Vyliezli sme do dediny. Všetci boli smutní. Kellan ležal na zemi. A vedľa neho Zoey.

„Čo sa stalo?“, spýtal sa Diablo. Všetci sa okamžite uklonili, čo nenávidím. Tiež nenávidím, keď mi okamžite na to ako zistili, že som princezná, začali vykať. Pripadám si staro. Veď nemám dvesto rokov!

„Zoey spáchala samovraždu. Kellan sa z toho zrútil a tiež sa chcel zabiť. Radšej sme ho uspali.“, odvetila Berra zaliata slzami. Sa-mo-vra-ždu??? Ja som to vedela, že skôr či neskôr... Och... Ale všetko tomu nasvedčovalo. Ako to Kellan ponesie? Chudák.

Zoey sme náležite pochovali. Namiesto zábavy bolo smutné posedenie, z ktorého sa všetci rýchlo vytrácali do svojich domov. Zoey mi nebolo ľúto, bolo mi ľúto Kellana. Neplakala som za ňou, plakala som nad ním. Nenávidím, keď sa príliš namocem na človeka zo Zeme. Ako aj tá ich hudba. To isto kvôli mne vtedy razom zistil, že im dačo tajíme. Isto ma videl, ako tancujem a spievam si na Shakiru. Hm...bola som vtedy riadna sviňa. Riadny pokrytec. Neznášala som ho a pritom hudba a filmy z jeho sveta sa mi páčili. Našťastie som sa už uvedomila. A myslím, že z veľkej časti mi pomohol Ijan. Vtedy som si uvedomila, že aj keď je odlišný, stále ho mám rada. A k odlišnému Kellanovi som sa správala ako debil. Našťastie mi odpustil.

„Kellan sa každú chvíľu preberie. Myslím, že by bolo vhodné, keby tam niekto šiel.“, povedal vedúci dediny.

„Idem ja.“, povedala som a Ijan prikývol.

„Zaira, kam ideš?“, pribehla ku mne Ilija.

„Prejsť sa zlatko.“, usmiala som sa na ňu.

„Môžem ísť s tebou?“

„Dnes nie moja. Chcem byť sama.“, pohladila som ju po líci. Jej kukadlá farby zapadajúceho slnka posmutneli.

„Zajtra, áno?“, uistila som ju.

„Poď Ilija. Nechaj tetu tak.“, privolala si ju Kirria. Ešte raz na mňa pozrela a rozbehla sa k matke.

Voda sa odčerpala a ja som vstúpila do miestnosti. Mal síce funkčné žiabre, nemohol byť však stále vo vode. Jeho koža ostala viac menej nezmenená. Vo vode sa mu bruška prstov krčili a bledli. Môže aj z toho zomrieť. Výhoda aj nevýhoda. Aspoň nie je stále odkázaný na vodu.

Sadla som si na jeho posteľ a zahľadela sa na neho. Nezmenil sa. Stále vyzerá rovnako. Starne oveľa pomalšie. Ale napokon aj tak zošedivie, ak to má v génoch. Aj tak nakoniec jeho tvár zryjú vrásky. A ako my všetci, zomrie. Bude žiť dlhšie ako obyčajný človek, ale predsa len kratšie než my. Jeho blanité ruky, ale bez plutvy, mal položené na hrudi. Našťastie sa mu dvíhala a klesala. Ešte žije. Ale vyzerá ako v truhle. Ešte prekrížiť prsty, pod ne modlitebnú knihu a ruženec. Ako to u nich robia. Teda robili...teraz ich spaľujú.

Vzala som mu ruku, aby som túto bezútešnú polohu zmenila a on sa prebral. Zaklipkal očami.

„Zoey!“, skríkol v okamihu.

„Pšššt“ Pozrel na mňa vyplašeným pohľadom. Potom si uvedomil situáciu a do očí sa mu natisli slzy. Rozplakal sa ako malé dieťa. Vedela som, že vety typu: „To bude dobré! To zvládneš. Mrzí ma to.“ , a podobne ho len viac zrania a môžu ho i rozzúriť. A tak som nepovedala nič a len ho objala.

„Najhoršie na tom je, že som jej ani nepovedal, že ju milujem. Mal som jej to povedať ešte v ten deň, ako ste sa vrátili z jej cesty úteku. Som ja ale tupec. Potom som jej to chcel povedať, no vždy keď som videl, ako sa tvári. Ako mnou opovrhuje, radšej som to nechal tak.“, medzi plačom hovoril. Hneval sa na seba. Nie na ňu, že to urobila.

„Keby...Keby...“, nová vlna plaču mi zmáčala bruško, pod ktorým rástli dve malé dieťatká.

„Neobviňuj sa! Ty za to nemôžeš.“

„Ale môžem. Keby som sa jej bol viac venoval, tak by sa nezabila... Ty to nechápeš! Nemusí prísť do neba. Samovražda je hriech. Keby...“

„Keby bolo keby, boli by sme v nebi.“, zašepkala som ich známu vetu. Viac mu nebolo treba. Málo kedy vidím chlapa plakať tak, že sa zadúša. Bolo mi to nepríjemné, nevedela som čo mám robiť. Tak som len ticho sedela a čakala kým sa vyplače.

Nezabil sa, to nie. Aj keď na to koľko krát pomyslel. Vždy však bol pri ňom niekto a strážil ho. Či už dobrovoľne, alebo príkazom. Vo dne v noci pri ňom dakto bol. Vedel, že je to hriech, ale vedel i to, že ak sa ona nedostala do neba, tak ju už nikdy nestretne. A nemá dôvod čakať. Päť rokov mu trvalo, kým sa z toho dostal. Päť zím trvalo, kým pochopil, že svet, život ide ďalej a ona istotne už vie, že ju miluje.... miloval.

Koniec 