Spasiteľ - Adventus

Spasiteľ sa vrátil, ale kto to vlastne je?
Podporte scifi.sk
Čo bolo odnepamäti najväčšou motiváciou chopiť sa zbrane a bojovať, zabíjať či prosto
položiť život? História nám dá krátku odpoveď – viera. A nie sú to len križiacke výpravy proti „bezvercom“ ale aj oveľa neskôr, francúzsko-anglické potýčky a tak ďalej. Položiť život za svojho boha stálo často nad vlastenectvom ale hlavne, nad zdravým rozumom. Nesmieme samozrejme zabudnúť na conquistadorov pre ktorých boli životy domorodých obyvateľov Ameriky len bezcennou prekážkou na ceste k ich pokladom, ktoré mimochodom boli tiež nadobudnuté vďaka viere vo vyššiu moc. Viera spája, rozdeľuje, tvorí i ničí a zabíja, či už ide o kresťanov, moslimov, hinduistov. Takto začali uvažovať keď zistili tú pravdu... tú krutú pravdu ktorá im celý vesmír prevrátila hore nohami a slovo „pastier“ nadobudlo nový rozmer. A viera, častokrát považovaná za najsilnejšiu motiváciu sa stala našou slabinou.
V celom kresťanskom svete v ten deň zavládla neuveriteľná radosť. Kristus náš spasiteľ sa vrátil ako predpovedal! Zjavil sa na mieste kde nás pred dvetisíc rokmi oslobodil z moci smrti, Golgote, vrchu na ktorom ešte aj dávno po jeho sebaobetovaní popravovali odsúdencov jedným z najukrutnejších a najpotupnejších spôsobov. To čo sa udialo bezprostredne počas niekoľkých dní potom, zmenilo náš svet. Ľudia začali plniť kostoly, stovky miliónov ľudí sa začalo hlásiť ku kresťanstvu, terorizmus ako taký zanikol, jeho vodcovia sa vzdali, Kristus kráčal po zemi, liečil a konal zázraky, neúnavne, veď dvetisíc rokov pravdepodobne odpočíval. Alebo nie? Kde bol? Čo robil? Samozrejme tieto otázky sa museli skôr či neskôr dostaviť tak ako aj otázka ako to robí? Reakcia, aj napriek prvotnému ošialu, na seba nedala dlho čakať a spomenuté otázky sa začali vynárať na titulkách novín po celom svete. Vtedy si povedal: „ Rúhači, kacíri, majú dôkaz o moci všemohúceho a ešte pochybujú! Pohania! Toľká trúfalosť, spytovať spasiteľa!“ Tieto a mnohé ďaľšie vety vírili pomedzi mozgové bunky ako kusy strechy ktorú práve zmietlo tornádo. Ale niekde tam, v oku tohto strašného hurikánu hnevu a zlosti, v strede, v mieste pokoja začala rásť pochybnosť. Možno bol až príliš pobúrený nad titulkami zírajúcimi na neho z každého výkladu z každej trafiky, že si tento zárodok nevšimol a možno to bolo jeho podvedomie, ktoré ho skrylo pred jeho vierou ktorá mu bola vštepovaná od narodenia. Netuším, no keby sa tak nestalo, to presvedčenie by ho spálilo na prach. Otázky v médiách však neutíchali, asi aj preto že inak na všetko odhodlaní novinári ktorí sa neštítili ničoho len aby zistili pravdu a mohli ju posunúť svojim čitateľom (a popri tom len tak mimochodom aj skasírovať slušnú odmenu od redakcie) tento krát vždy stáli obďaleč a len z diaľky sledovali Jeho počínanie. Žiadne tlačenice pred budovami ani dávky bleskov fotoaparátov z bezprostrednej blízkosti. Rešpekt – to bolo to čo sa javilo z ich správania, slovo ktoré málokedy nájdete v slovníku novinára, teraz kričalo z každej nemej tváre. Sledoval tento obraz príchodu Krista do malého mestečka neďaleko Calais a zrazu ho zalial pocit pýchy, nevedomky si ho vychutnával no po niekoľkých sekundách sám seba zarazil, položil si ruku na ústa, ako dieťa nachytané pri klamstve a rozpačito vypol televíziu. Keď obrazovka stmavla, na myseľ mu prišlo ešte jedno vysvetlenie zvláštneho správania novinárov. Pochybujú o tom, o čom je on presvedčený od prvého momentu. Majú strach že by to mohol byť skutočný spasiteľ ktorý pozná všetky ich hriechy a niekde v hlave si už spisuje zoznam ich trestov. Jeho pery sa pri týchto myšlienkach zrovnali do nepatrného úsmevu a keď znova cítil príval pýchy rýchlo tie myšlienky zahnal a opustil spoločenskú miestnosť. Ocitol sa na chodbe oprel sa o dvere, akoby sa chcel uistiť že hriešne myšlienky zostanú v izbe. Chvíľu nehybne stál, potom sklonil hlavu a rozhodol sa vyhľadať otca Martina a vyspovedať sa ako veriaci aj ako kaplan tejto farnosti.
Kráčal pokojne, kufrík v jeho pravej ruke sa hompáľal v rytme jeho krokov. Vskutku vyzeral ako úradník ponáhľajúci sa do práce. Perfektne sediaci oblek, starostlivo upravené vlasy a strnisko a tmavé okuliare, zasadené až na koreň nosa zakrývali dojazd z predošlej noci. Spánkový deficit sa však inak neprejavoval, žiadna únava ani malátnosť, krok bol istý ako za pochodu a myseľ čistá no nie prázdna. Svietil v nej jeden billboard, jeho žiarivé neóny by v tme pravdepodobne presvietili lebku a on by sa javil ako zvedavé dieťa ktoré vložilo hlavu do suda s jadrovým odpadom. Jediné čo by snáď nesvetielkovalo by boli jeho kruhy pod očami, ktoré by sa javili ako bojové pomaľovanie indiánov. Koľko analógie, on vlastne kráčal v ústrety boja. Hrdo a rozhodne, veď rozhodujúca bitka už bola za ním, bitka so samým sebou a jeho vierou. Cítil sa ako Eisenhower keď putoval z Normandie do Berlína. Nepriateľ bol porazený, jeho mestá v troskách a armáda rozutekaná na všetky strany. Zostával len posledný krok, uťať poslednú hlavu draka. Zastal a rozhliadol sa po okolitých budovách, a po chvíli identifikoval svoje pracovisko. Vysoká budova, ničím sa neodlišujúca od ostatných mrakodrapov naokolo. No práve preňho, v tento deň, táto budova znamenala vykúpenie. Sotva badateľne sa pousmial a vykročil ku vchodu. Gestom pozdravil strážnika, ktorý mu odpovedal širokým úsmevom na tvári so silným červeným nádychom keďže golier košele škrtil jeho prerastený krk prelievajúci tukové vankúšiky ponad jeho okraj. Aj keď toto gesto bolo naplnené uprímnosťou, Adrien sa sústredil na cestu k výťahu a billboard vo svojej hlave. Adrien Fawkes vkročil do kabínky výťahu ako Cézar do Ríma. Toľkokrát omielaná fráza „Veni vidi vici“ už bola dávno zakorenená v jeho mysli, zlyhanie nebolo jednou z možností. S neoblomnou istotou stlačil tlačidlo na paneli výťahu aby vzápätí pocítil účinky zrýchlenia ktoré ťažkopádne prekonávalo gravitačnú silu. Pohyb jeho vnútorností mu odrazu spôsobil rozkoš, nerozumel jej aj keď niekde hlboko v mysli sa mu vybavoval pocit déjavu, ani sa jej nesnažil pochopiť len ju vnímal celým zbytkom tela. Keď sa kabínka konečne zastavila, na okamih sa mu zažiadalo ešte sa povoziť ako malému dieťaťu keď ho rodič zloží z kolotoča... Rýchlo sa však otriasol a upriamil pozornosť na billboard vo svojej hlave a úlohu ktorá pred ním stojí. Vystúpil a ihneď vykročil ku kancelárskemu boxu pri okne. Bola sobota takže nikto ho nepristavil s otázkou „ako sa máš?“ tak automatickou, že ani tá najväčšia naivka by neuverila že pýtajúci sa čaká na odpoveď. Tí ktorí by aj boli ochotní vziať nadčas boli dole na námestí a čakali Jeho. Je až zarážajúce, ako banda karieristických workoholikov dokázala zapredať kúsok svojho úspechu (ktorý bol po celý ich život alfou a omegou ich existencie) za chvíľkové spirituálne zadosťučinenie. Pristúpil k stolu a z kufríka začal postupne vyťahovať prostriedky pre svoju úlohu.
Námestie bolo už od rána preplnené ľuďmi. Hlava na hlave, telo pri tele tvorili jednoliatu masu vlniacu sa ako morská hladina. Uprostred nej veľké pódium ku ktorému sa tiahla stuha koridoru z prístavu po stranách s príslušníkmi poriadkovej polície. Obušky za opaskami, inokedy v pravici pripravené poliečiť nespratníkov sa dnes zvoľna hompáľali vo vlhkom prímorskom vzduchu. Nikto predsa nečakal nebezpečenstvo v predvečer vysneného svetového mieru. Odrazu sa z náprotivnej strany námestia, na mieste kde sa koridor zabodával do súvislého pásu domov obkolesujúcich priestranstvo ozval burácajúci jasot. Hluk postupne naberal na intenzite a jednoznačne oznamoval Jeho príchod. Kto by čakal eufóriu a snahy preraziť perimeter tažkoodencov (ktorí boli dnes paradoxne na ľahko, okrem obuškov nemali v podstate nič z ich výstroje) mýlil by sa, všetci disciplinovane a trpezlivo stáli a okrem jasotu o sebe nedávali inak znať. On kráčal stredom uličky v sprievode svojich najhorlivejších nasledovníkov. Všetci boli oblečení ako vystrihnutí z biblie, ľahké tuniky či plášte prehodené cez plece neomylne pripomínajúce práve strhnutý záves a na nohách domácky vyrobené skromné sandále. Predstavitelia mesta už čakali nastúpení v rade na pódiu. Zoradení ako pionieri alebo poslušný skautíci no ich oči prezrádzali strach. Nervózne behali pohľadom po osobách v skupinke ktorá sa k nim blížila. Strach a obava z nepoznaného sa im liali z telesných otvorov a keby sa On ešte chvíľu zdržal, bolo by ich pocity istotne cítiť aj vidieť zhmotnené v ich spodnom prádle. Vystúpil k nim a jediným pohybom si ich prehliadol. Prvý muž v rade so šerpou vystúpil z radu. „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ Preniesol roztraseným hlasom a rozpačito mu podal prepotenú ruku. On však opätoval len pohľad v ktorom sa miešala prísnosť s nepochopením. Po trápnej chvíľke ticha muž stiahol pravicu a červený ako paprika sklonil zrak. On naňho ešte chvíľu hľadel akoby sa chcel uistiť, že muž so šerpou sa kajá sám sebe a otočil sa naspäť k davu. Pozdvihol ruky a doširoka sa usmial. „Bratia a sestry, moje srdce plesá keď vidím, že moja obeta na kríži nebola zbytočná. Vrátil som sa k vám aby som oznámil príchod môjho otca, proroctvá sa naplnili, a verné ovečky sa dočkajú vykúpenia po poslednom súde.“ Dav stíchol. Spojenie „Posledný súd“ preťalo šum ako katana predlaktie novorodenca. „Áno dietky božie, posledný súd sa blíži a neminie nikoho z vás. Ale nebojte sa, pretože kto verí a žije podľa božieho slova nemá strach zo súdu. Milujte...“ Jeho reč zastavil kolaps muža za ním. Dav zašumel a on sa otočil k bezvládnemu telu. Telo ležalo na zemi a okolo rany mokvala krv. Bolo jasné že ide o ranu po guľke. On nevnímal zmätok ktorý vznikol na pódiu ani nebezpečenstvo opakovanej streľby. Ochrankári odvádzajúci smotánku do bezpečia či záchranári beznádejne snažiaci sa oživiť pacienta, to všetko sa akoby dialo mimo neho, stál bez pohnutia ako pomník nad hrobom muža so šerpou. Neprítomne hľadel na zúfalé úsilie medikov ktoré sa práve končilo, pacientov stav bol ďaleko za ich schopnosťami, nie však za Jeho. Zľahka sa dotkol ramena jednoho z doktorov a jemne ho odtlačil aby si mohol pokľaknúť k bezvládnemu telu. Jeho počínanie neuniklo pozornosti davu ktorý ešte stále v šoku postupne spracovával posledné udalosti. V pokľaku priložil svoje bledé ruky na ranu a s privretými očami zhlboka vydýchol. Jeho konanie neuniklo pozornosti okolostojacich medikov ktorí sa sčasti zo zvedavosti sčasti s nádejou hľadeli na zákrok ktorý práve prebiehal. Mŕtvola sa zrazu pohla na čo skupinka záchranárov okolo reagovala desivým zhíknutím a inštinktívnym odtiahnutím sa od tela. Chrapčanie ktoré sa vydralo z hrdla „mŕtvoly“ upútalo pozornosť publika ktoré dovtedy udržiavalo ohlušujuce ticho. Ochromení záchranári neverili vlastným očiam. Nemo zírali na dianie pred nimi a z ich pohľadov sa postupne vytrácala beznádej. Jeden z nich sa odvážil vztiahnuť ruku smerom k hrdlu ležiaceho, akoby chcel skontrolovaním tepu ubezpečiť, že obraz ktorý vysielajú oči do mozgu je skutočne realita. No v polovici pohybu sa zarazil, pretože ucítil Jeho pohľad. „Chceš snáď vložiť prst do jeho rany?“ V zdravotníkových očiach sa objavila pokora premiešaná s previnením a pomaly stiahol ruku späť k telu. On vzápätí pojal muža so šerpou a pomohol sa mu posadiť. „Žehnám ti dieťa, tvoje hriechy s odpustené, vitaj vo večnom živote v raji.“ Keď dopovedal vstal a obrátil sa smerom k davu. Prešiel pohľadom po ľuďoch, kamennou tvárou pozrel na usmievajúcich mužov v „závesoch“ a keď opäť otočil tvár k davu, mocným hlasom zvolal: „Vrátil som sa, ako praví písmo, ako sa pastier vracia ku svojmu stádu. Ovečky božie, nadišiel čas posledného súdu, no kto verí nemá sa čoho báť, prišiel som, aby som priniesol raj do vašich domov, lásku vašim srdciam a pokoj vašim dušiam v spasení“.Dav po krátkej chvíli zaburácal jasotom. On rozprestrel ruky a vykročil do davu. Ľudia padali na kolená a žehnali sa. Muži v závesoch ako na povel vykročili a nasledovali ho, kým osmelení zdravotníci sa starali o vzkrieseného. Snáď nebolo nešťastného človeka či už na námestí alebo v domovoch kde sledovali prenos v televízii. A predsa, celkom blízko v tmavej vysokej budove sedela jedna duša a tá budova sa jej stávala kobkou.
Bol pri okne a cítil ako okolité steny padajú na jeho hlavu, drtia jeho mozog spolu s vírom myšlienok vo vnútri, ktoré zabraňovali akémukoľvek pohybu. Kútikom oka videl bezpečnostné sily, ktoré sa vyrojili smerom k jeho budove. Vnímal však len odrazy myšlienok, ktoré ako kusy rozbitého skla, premiešané s pomyslenými kúskami mozgu, ležali vôkol neho. Na chvíľu mu prišlo zle, nie však z tejto predstavy, ale zo seba samého. S rukou na zbrani civel pred seba „Prečo?“ na túto otázku mu jeho myseľ, ktorá sa roztrúsená pomaly spájala do celku ako rozliata ortuť, nedokázala odpovedať. Malo by mu to byť jasné, no nebolo. Aj keď jeho mozog bol už takmer vcelku, stále nedokázal pochopiť ten čin. Bol to skrat či niečo premyslené? Pokúšal sa analyzovať, robiť rozbor no márne, IQ bolo pod bodom mrazu a pamäť rozhádzaná ako mesiac nedefragmentovaný disk s windowsami. Bol ako handrová bábika, keby zafúkalo, ba čo menej, keby ste zatriasli s touto „knihou“ asi by spadol zo stoličky. Sám si to kdesi v poslednom zbytku vedomia, ktorý zostal na svojom mieste tajne prial. Padnúť na podlahu a skryť sa pred sebou samým kdesi pod stôl. Zlyhal, po tolkých rokoch praxe. Vyznamenanie za statočnosť sa mu javilo ako kúpený diplom. Hanbil sa, sklamal nielen seba ale aj ďalšie zástupy ľudí na čele s mužom so šerpou. Dokonca aj keď do miestnosti vtrhli ťažkoodenci zmohol sa len stiahnuť ruku zo zbrane dať obe ruky za hlavu a kľaknúť si na zem. Až keď už spútaného Adriena Fawkesa odvádzali, zmohol sa na tlmený výkrik z diaľky: „Som pracovník bezpečnostnej služby Michael Toure“
Adrien nekládol odpor, vzdal sa s rovnakou pokorou, ako keď prijal prepustenie od armádnych ostreľovačov kvôli polohluchote. Kráčal v sprievode zásahovej jednotky s neprítomným výrazom na tvári. Netrápilo ho až tak že minul, v hlave mu žiaril celkom iný billboard s nápisom, ako to že som netrafil? Možno „zdrevenel“ za tých pár rokov ako osobný strážca paranoidného miliardára, ktorý potreboval ochranu aj v práci. Istým spôsobom mal tú prácu rád, už len pre ten široký úsmev „sekuriťáka“ na recepcii. Preto mu aj prišlo ľúto, že ten dobrosrdečný macko len opovrhlivo pokrútil hlavou keď Adriena viedli k východu. „Naozaj to nikto nechápe?“ Pýtal sa sám seba. „Ten bastard dovolil aby mi zabili syna!“ Neuvedomil si však, že tú vetu zvolal nahlas. Jeho eskorta na moment zastala, no vzápätí sa opäť pohla. Medzitým ešte Adrien stihol dostať za odmenu masáž pažbou pušky od jedného z policajtov. Snažil sa nevnímať pohľady navôkol ani bolesť vyrážajúcu kdesi z chrbta. Predstavil si čo ho asi čaká, nechápal ako bolo možné že nad tým nerozmýšľal poslednú noc pri fľaši bourbonu. Jednoducho, bol si istý že ho trafí, na tom čo bude potom nezáležalo. Raz už predsa zomrel na kríži, môže zomrieť znova, tentokrát guľkou do hlavy, ale nezomrel. Nastala však nová situácia, guľka ho z nepochopiteľných príčin nezasiahla. „Možno zásah jeho otca“ Povedal si v duchu pre seba. „Prečo potom guľka zasiahla primátora?“ „Boh“ by predsa neobetoval nevinného, keď už by zasiahol, guľku by zneškodnil. Čím viac nad tým rozmýšľal tým viac vecí mu na tom nesedelo. Jeho myseľ bola v jednom tempe pokúšajúc sa prísť celej veci na koreň a zároveň sa snažil vymyslieť ako z tejto šlamastiky. Obe úlohy sa zdali byť neriešiteľné. Netušil, že riešenie na druhú časť úlohy sa naskytne samo od seba. Jeho sprievod zastal, čo vytrhlo Adriena z úvah. Čo však videl pred sebou keď pozdvihol zrak ho takmer vytrhlo z reality. On stál pred ním a uprene mu hľadel do očí. Necítil z Neho hnev či inú negatívnu emóciu. To sa však nedalo povedať o mužoch v závesoch ktorí stáli za ním. Všetky svaly na tele mali napnuté a v očiach im blčali plamene. „Čo odo mňa chce? Alebo si snáď prišiel len vychutnať triumf?“Jeho úvahy prerušil Jeho hlas. „Blahoslavený buď slabý duchom, lebo tak ako iný pred dvetisíc rokmi, si nevedel čo činíš.“ Adrien zmeravel, na chvíľu si pomyslel že tento syn boží ho snáď chápe. „Veľmi dobre som vedel čo robím! Chcel som ťa zabiť!“ Odvrkol Adrien, On však akoby nič, pokračoval ďalej. „Neboj sa, otec má pre teba úlohu a mnohých ďalších ktorí sú ako ty.“ Adrien sa takmer rozrehotal. „Ešte pred chvíľou som na teba strieľal a teraz si myslíš, že pre teba hádam začnem pracovať. Keď si sa zniesol z nebies nepadol si náhodou na hlavu?“ On opäť nepohol ani brvou a monotónnym hlasom pokračoval. „Ty a ostatní nájdete vykúpenie v poslednom súde, v poslednej bitke medzi nebom a peklom. Budeš chrániť raj ktorý som sem prišiel obnoviť. Žehnám ti a vítam ťa medzi anjelmi. Prijímaš tento údel?“ Adrien len nemo hľadel. Odmietnuť by znamenalo pravdepodobne doživotie, a takto mu môže ostať aspoň na blízku a čakať na príležitosť aby dokončil čo si predsavzal. Adrien napokon prikývol, nie nadarmo sa hovorí „Buď blízko priateľovi, nepriateľovi ešte bližšie“.On vztiahol ruku a Adrien Fawkes zrazu zmizol.
Anastasia Gusyeva stála opodiaľ celého diania a nahrávala si ho na kameru. Mala šťastie, že na prízemí tmavej budovy má malý obchodík s počítačmi. Áno táto blondýna s alabastrovou pokožkou a dlhými nohami bola počítačový expert. Namiesto kariéry v softvérovej spoločnosti sa rozhodla otvoriť si s bratom servis s počítačmi, nakoľko on sa zase rád vŕta v hardvéri. Hneď ako počula výstrel vybehla von aj s kamerou. Keby šlo o niečo dôležité, peniaze od novinárov sa hodia, i keď ťažko by sa našlo niečo dôležitejšie či zaujímavejšie ako príchod Krista. A predsa nebanovala. Hneď ako sa Kristus po rozhovore a zmiznutí muža v zovretí „kukláčov“ pohol smerom od nej a celkovo preč z námestia, vbehla dovnútra a pripojila kameru k počítaču. Mohlo ísť totiž o exkluzívny materiál keďže celé predstavenie sa udialo pod širokým presahom budovy do ulice. Tento fakt jej hral mimoriadne do karát, keďže tým boli odrovnané kamery na pódiu aj okolitých strechách a okolo seba si nevšimla nikoho s niečím čo by pripomínalo fotoaparát alebo kameru. Už si začínala predstavovať, čo si kúpi za peniaze ktoré dostane, keď zrazu silno tresla do stola. Zdrapila myš nervózne do ruky párkrát klikla, chvíľu hľadela sústredene na monitor a znova tresla do stola, tentokrát aj s hlasným zakliatím. „V čjort! Arťom poď sem rýchlo!“ Jej brat zdvihol hlavu spomedzi počítačových súčastí. „Nasťá, je to niečo dôležité?“ Zvolal utrápene. „Arťom ty leňochod, prijechaj bystro!“ Len s veľkou nevôľou sa tento tmavovlasý mladík vybral k stolu jeho sestry. „Sleduj!“ Povedala keď stál pri nej a spustila záznam z kamery. Arťom videl ako zásahová jednotka vyviedla muža v obleku z budovy, ako sa pred neho postavil On, ako spolu komunikovali a zrazu, v momente ako On dvíhal ruku k mužovi, tma. „Vidíš?“ Arťom zaostril, po chvíli sa znova objavil obraz no muž bol už preč. Pokrčil plecami. „No a?“ Arťom nepatril medzi ľudí ktorý veria v niečo nadpozemské, preto sa ani nevzrušoval keď sa začalo zapĺňať námestie a venoval sa ďalej opravám. Matičné dosky, procesory, harddisky to bolo jeho náboženstvo. „No a? Ako to že tam chýbajú štyry sekundy záznamu? Ten chlap zmizol priamo pred objektívom a nie je to zaznamenané?“ Arťom len rozhodil rukami s pozdvihnutým hustým obočím. Celé to haló okolo príchodu Krista ho absolútne nezasiahlo. „Slušaj, ja som si to už skopírovala, tú máš tú pamäťovú kartu.“ Vytiahla ju z kamery a pokračovala kým si Arťom obracal kartu v ruke akoby ju videl prvýkrát. „Pôjdeš do zadného skladu, tam kde máš tie fetišistické hypermoderné prístroje ktoré keď niekto zistí ako si k nim prišiel nás zavrú kdesi do antarktídy, pôjdeš tam a zistíš či z tou pamäťovkou je všetko ako má byť alebo nie. Skôr ani neskúšaj otáčať klukou na dverách!.“ Keď skončila zľahka naňho žmurkla. Vedela, že ak má niečo Arťom radšej ako hrabanie sa v počítačoch tak sú to práve zariadenia v zadnom sklade. Výkonne merače, analyzátory, mikroskopy a podobne. Dokáže pri nich stráviť hodiny skúmaním zrniečka prachu, takto aspoň možno príde na niečo užitočné. Arťom sa usmial a odišiel dozadu. Nasťa sa zatiaľ pustila do softvérovej analýzy záznamu.
Karl sedel v spoločenskej miestnosti a sledoval spolu s ostatnými prenos z námestia. Z televízie však vnímal len obraz, v hlave mu totiž hučala ranná spoveď. „Nezabudol som na nič?“ Pýtal sa sám seba odkedy opustil kaplnku. Akoby si stále nebol istý či je skutočne natoľko rozhrešený, že je hoden hľadieť na dianie na námestí. Začal sa v duchu modliť. Znova a znova sa kajal, akoby modlitba bol prúd vody a on sa snažil zmyť niečo na čo možno pri spovedi nevedomky zabudol. „Nesmiem mať žiadne pochybnosti.“ Opakoval medzi modlitbami. Po chvíli už nevnímal ani obraz. Bol už celkom ponorený vo vodách modlitieb, keď v televízii zaznel výstrel. Neuvedomoval si to ale bolo to ako vykúpenie. Akoby ho neaká tá obluda v tých vodách zrazu pustila a on sa zrazu mohol vynoriť a nadýchnuť. Zdalo sa akoby ho jeho viera dusila, topila... No tieto myšlienky zmizli keď videl ako On vzkriesil muža so šerpou. Bolo to ako keď prepustia nevinného z väzenia alebo niekto vypustí kŕdeľ hrdličiek. Jeho srdce zrazu zalial pokoj a zvláštny druh spokojnosti. Domnelá nečistota bola preč a on cítil radosť a zároveň odhodlanie. Zvlášť keď videl mužov v závesoch, stáli tam a pôsobili naozaj ako apoštoli, akurát ich bolo o niečo viac ako tucet. Vtedy si povedal. „Pridám sa k nim, pridám a bude kráčať a šíriť lásku a slovo božie medzi ľuďmi, nech už viac nikto nepochybuje.“ Sledoval ešte Krista ako kráčal so svojimi vyvolenými smerom k veľkej tmavej budove až kým nezmizol pod okrajom presahujúcim niekoľko metrov nad námestie. Zhlboka sa nadýchol a opustil miestnosť. Cestou za otcom Martinom si predstavoval ako pred Ním pokľakne a oddá sa Jeho poslaniu, bude kráčať všade tam kam pôjde jeho pán, nebude sa báť pretože „kto verí nemá sa čoho báť“. Stretol ho na chodbe od kaplnky k spoločenskej miestnosti. Vzrušene mu povedal čo sa chystá spraviť, ani len nečakal na jeho odpoveď ale keď nevidel ani náznak námietky, rozbehol sa smerom k svojej izbe. Otec Martin za ním chvíľu hľadel. „Dieťa moje, dúfam že nájdeš pokoj.“
Po takmer hodine analýz Nasťa vzdala úsilie o záchranu dát. Konieckoncov už to zrejme ani nemalo cenu, keďže exkluzivitu stratila pravdepodobne už asi po polhodine. Otvorila prehliadač a zadala niekoľko fráz. Keď už to pohnojila z nejakého dôvodu ona, snáď sa podarilo nahrať to niekomu inému. Čo však našla ju prekvapilo, každé jedno video malo tú istú chybu, okrem tých natáčaných z opačnej strany námestia pravdepodobne z prvých poschodí. Určite, keby bol niekto vyššie, bránil by mu presah budovy, keby bol nižšie, nevidel by nič kvôli davu. A tieto boli príliš nekvalitné aby sa dali použiť inak ako na nakŕmenie ega majiteľa tým že záznam posunul verejnosti, samozrejme spolu s neoriginálnou konšpiračnou teóriou. Objavila aj niekoľko videí ktoré natáčali ľudia síce bližšie ale pre zmenu len telefónmi takže sa bohužiaľ nedali použiť ani na horeuvedený dôvod. Jedno však bolo isté, kto sa pokúšal nahrať si to zo vzdialenosti menšej ako desať metrov, stratil 4 sekundy záznamu v rovnakom momente. Pretrela si oči a odišla za Arťomom. „Arti maš niečo?“ Arťom si ani nevšimol že vošla. Zareagoval až keď doňho drgla. Zdvihol hlavu od mikroskopu a doširoka sa usmial. „Veľmi zaujímavé.“ Anastasia vylúdila prísny pohľad. Arťom pochopil a prešiel k veci. „No preskúmal som tú kartu a je to veľmi zaujímavé. Tá karta je totiž v úplnom poriadku.“ Nasťa neskrývala prekvapenie. „Tak kde sú tie dáta?“ Arťom pokračoval. „A to je to zaujímavé, nikdy tam žiadne neboli, teda pozri sa.“ Arťom k nej otočil monitor. „Vidíš, tu tieto klastre a sektory, čím tmavší tým viac krát bol prepísaný, a vidíš tuná túto bielu skupinku?“ Prikývla. „Tak to je nenaformátovaná oblasť, jej veľkosť presne zodpovedá štyrom sekundám videa pri kompresii akú používaš na kamere.“ Nasťa sa zamyslela. Ako sa môžu na karte, ktorú používam niekoľko rokov objaviť nenaformátovane oblasti. „Je to ako keby niekto proste odstránil časť tabuľky, a to nie je všetko.“ Nasťa sa zamračila. „ Keď som samotnú pamäť dal pod mikroskop, objavil mierne zdeformovanú plochu ktorá približne podľa použitej výrobnej metódy pamäťových čipov zodpovedá objemu dát ktorý stačí na 4 sekundy videa. Mohol by som to určiť presne ale na to by som potreboval ešte výkonnejšiu optiku.“ Oprela sa o stôl a tlmeným hlasom povedala. „Arťom chceš mi povedať, že niekto zámerne ovplyvnil pamäťové médiá, aby na vlastné oči väčšina populácie nevidela že On toho chlapa nechal zmiznúť?“ Arťom sa pousmial. „Ľudia nemiznú len tak, podľa mňa skôr niekto nechce aby niekto prišiel na to ako ho nechal zmiznúť.“

Ľubomír Beňo

Ľubomír Beňo

Diskusia

jurinko
Bolo to dost na hovno. Pojdem po rade: Prvy odstavec - zbytocny a zly, zle napisany a nema co robit v poviedke. Druhy odstavec: zle napisane, nejasne striedanie postav, detinske opisy. Treti odstavec: chcelo sa mi kricat od zufalstva. Stvrty odstavec: vid treti. Piaty odstavec: vid stvrty. Siesty odstavec: sem-tam by som si este zareval, ale skor sa dostavam do apatie. Uz nech to skonci. Siedmy odstavec: nove postavy, zle opisane, najviac hrubic na odstavec. Prosim, nech autor uz nepokracuje. Osmy odstavec: zbytocny, aj ked mozno najlepsie napisany (co neznamena, ze bola napisana dobre). Deviaty odstavec: hura, koniec, na hovno, ustrihnuty v strede udalosti a evidentne toto hrozive dielo bude pokracovat, ale aspon sa uz pre tentokrat skoncilo. Dufam, ze autor sa da radsej na nejaku inu cinnost, nez na pisanie pokracovania. ...
05.05.2011
jurinko
A teraz, aby si ma nepochopil zle: Ciarky - nula bodov. Rozsah tiez. Dej v podstate ani nebol. Pravdepodobne to je cast nejakeho rozpisaneho romanu (ble!), pretoze postavy sa len tak mihali, bez toho, aby boli akokolvek blizsie opisane/predstavene/pouzite. Zle! Prirovnania ako z Velkej knihy na hovno prirovnani (mesiac nedefragmentovany disk s windowsami mi takmer privodil arytmiu, katana a predlaktie novorodenca sposobila, ze som sa usmial ospravedlnujucim usmevom, ako ked niekto v miestnosti povie nejaku strasnu sprostost alebo sposobi trapne faux pas - a bolo takych viac). Pseudologicke zamyslenia nad tym, ako Boh urcite zastavi gulku iba jednym z miliardy miliard moznych sposobov - zle! Zakladna premisa, smerujuca k tomu, ze Kristus je vlastne iba nejaky podvodnik, pouzivajuci schopnosti pochopitelne cloveku, by mozno mohla byt zaujimava, ale toto dielo jednoducho nefunguje. ...
05.05.2011
jurinko
... A tak zaujimava nie je. Pisat o Kristovi ma vela uskali - neveriaci clovek, resp. ateista, nepozna krestansku mytologiu komplexne, vybera si ojedinele javy, ktore su vytrhnute z kontextu a zle pochopene. Veriaci sa zas asi nebude takto chumajsky zaoberat touto temou. Vysledkom moze byt jedine nezrele a polovicate dielo, ktore moze zaujat iba dobrym stylom pisania. Tvoj styl pisania je zly, je to nelogicke, necitatelne, nema to dobry slovosled, prirovnania su torpedom do vlastnych radov a celkovo to posobi ako slabucky, ale naozaj slabucky odvar niecoho, co by mozno mohlo niekedy raz snad aj hadam vzdialene pripominat poviedku. Este dobre, ze ma ten krestansky Boh taky nadhlad, lebo keby si napisal nieco taketo o nejakom inom bohu (napadol ma Zeus, Thor, ci nedajboze Ares alebo Kali), asi by si skoncil pomerne skaredo ;-) Dal som 1
05.05.2011
jurinko
btw.: Ano, som veriaci, ale dobre napisanu poviedku o tom, ako je Kristus vlastne podvodnik, mimozemstan alebo cokolvek, by som zvladol. Tuto sa sklbila zla poviedka so zlou temou, co dokopy vydalo pomerne vrazednu kombinaciu. Preto som sa radsej snazil az tak nezaoberat Kristovym konanim (ktore bolo jednoznacne tendencne a proti vsetkemu, v co verim), ale skor formalnymi nalezitostami poviedky. Urcite, ze som zaujaty, to vsak nemusi automaticky znamenat, ze nemam pravdu ;-)
05.05.2011
draculin
Nezostava mi nic ine, ako sa pridat ku kritike. Historicky zaciatok ma fakticke diery ako Titanic. Niekto to mozno prehliadne, ale mna to irituje a navyse to je strasne jednostranne. Anglicania a francuzi bojovali aj ako obe katolicke krajiny a neskor neslo o nabozenstvo, len o moc. Moslimske vyboje do Dar al Harb sa konali asi pol tisicrocia pred kriziackymi vypravami. Mongoli vybudovali imperium od slovenska az po japonsko - a to boli animisti, krestania, moslimovia, proste na vieru dost kaslali. Nespravne a prilis jednostranne...... Druhy historicky odstavec je uspavanka. Ak by islo o uvod k romanu tak dobre, ale poviedku to zabija. Skrtat. A nespravne sa tam meni perspektiva rozpravaca. Privela slov, primalo informacii. ...... V dalsich odstavcoch sa treba graficky pohrat s rozlozenim, aby to neboli len hnusne bloky textu-bolia z toho oci......
05.05.2011
draculin
Dalej to celkovo nedava velky zmysel. Privela nic nehovoriach postav, chaoticke motivy, nelogicke konanie. Chcelo by to si sadnut, uzrejmi co ma vlastne poviedka povedat - presne si zadefinovat DEJ. Potom skrtat, vyhodit vsetok balast. Napriklad treti odstavec je uplne a dokonale zbytocny a takych tam je este dost. Vynechat deklarativny styl a sposob pisania, ked skoro kazdy druhy odstavec je vnutorny pohlad nejakeho cloveka. Takze je vidiet, ze to nebolo odflaknute, ale tieto chyby to dokonale zabijaju. A jurinkove slova si vazne ber k srdcu :)
05.05.2011
lucia hujsiova
zle napisana hromada klise
05.05.2011
Ľubomír Beňo
som uprimne rad vsetkej kritike nakolko toto bol moj prvy pokus od mojich 17 rokov (mam 24) o nieco dlhsie ako niekolko versov (aj ked tych versovaniek je ako sa hovori plny "suplik" ) vsetky komenty si beriem k srdcu, konieckoncov cakal som a istym sposobom som aj chcel taketo "tornado" :) jedine k comu by som sa mozno ohradil je ze to je sice zle napisane ale zas az taka hromada klise to hadam nie je...
a este k draculinovi, dakujem za kvazipochvalu "neni celkom odflaknute" asi ta sklamem, je to odflaknute akoze dokazem byt sebakriticky. Ale vyuzil som jednu vec ktoru som sa naucil pri pisani (aj ked to mozno vyzera ze neviem nic :D ) dalsie casti (teraz som vas vsetkych asi dost vydesil :D) uz pisem old-school rukou a prepisujem potom do pc, coz istym sposobom dava nadhlad v resp. moznost ineho pohladu na vec a v konecnom dosledku lepsi vysledok :) este raz diki
05.05.2011
jurinko
Heh, pisat rukou a prepisovat do PC som skusal svojho casu aj ja. Nie je to dobra cesta, akurat ta bude boliet ruka:-) Omnoho lepsie je naucit sa rychlo pisat priamo do kompu a nechat poviedku "kvasit", potom si ju oldschoolovo vytlacit a rukou iba poopravovat (to je obzvlast dobre pri prehadzovani velkych blokov textu, ked to pekne vidis pred sebou a mozes si kreslit sipky a vselico a nemalo by sa stat, ze prehodis odstavec do stredu vety a pod.). Ale casto nerobim ani to a opravujem priamo v kompe. Pisat rukou (hlavne velke celky) je pomale a namahave, neznasam, ked ruky nestihaju mozgu:-) Ale zas na druhej strane, mozno ti to pomoze k takej tej autorskej drine - sadnut si a pisat, a prepisovat, a znova a znova, az kym to nebude hotove. No a potom zistis, ze to vsetko naozaj ide aj priamo pri kompe a zacnes si pisat osnovy poviedok a autorske denniky a uz to bude dobre. Drzim palce ;-)
05.05.2011
lucia hujsiova
ospravedlnujem sa za kratkost prvej reakcie - aj ja neznasam, ked niekto nerozvedie svoje komenty do vacsej hlbky, preto to este napravim. Pises, ze je to tvoj prvy pokus od 17-tich rokov. Ak autor vela pise, je to na diele citit, vie s textom narabat lepsie, vie sa viac vcitit do myslenia citatela, ma vacsi rozhlad. No a u teba je ta "nevypisanost" velmi citit, ala zase nikto uceny z neba nespadol :)) Niekde som citala, ze mlady autor sa ma skratka zmierit s tym, ze prvych par rokov to nebude stat za nic, a ono je to asi pravda. Ja ked vytiahnem svoje stare prace, co som pisala ako teenager, len si trieskam hlavu o stenu. A to sa za skusenu autorku ani teraz nepovazujem. Takze, ak to s pisanim myslis vazne, zmier sa s tym, ze je pred tebou kopec prace. na druhej strane je sympaticke, ze si otvoreny a pristupny ku kritike.
05.05.2011
lucia hujsiova
K tomu klise: to mas tak, jednemu je nieco originalne, zatial co zhyckany citatel hned zahlasi: To som uz cital, to som uz videl. Z toho si tiez nic nerob.
05.05.2011
chladomor (Anonym)
Strašne prehustené prirovnaniami, často dosť nevhodnými. Často sa tam za sebou kopili vety, ktoré vyjadrovali v podstate to isté, ak vôbec niečo zaujímavé vyjadrovali, čo poviedku robilo veľmi ťažko prežúvateľnou. A dej, ak sa to vôbec tak dá nazvať... Akurát som sa dozvedel, že prišiel Ježiš a čosi nie je v poriadku. Téma mala potenciál, ktorý zostal úplne nevyužitý.
05.05.2011
silvia (Anonym)
Lucia, "keď vyťahuješ svoje staré veci, trieskaš sa o hlavu" ? Máš na mysli Tvoje prvé práce ? Zaujímavé :) Ja sa na moje prvé práce dívam s veľkou úctou. Trieskať sa o hlavu vnímam ako prejav slabej osobnosti. A čo sa týka poviedky, nato, že je o Kristovi, sa mi zdá byť málo živá :) Vedome nepíšem niečo ako mŕtva, lebo nechcem autora atakovať.
06.05.2011
lucia hujsiova
Nechapem, povazujes za priznak slabej povahy prave toto, ja by som slabej povahe prisudila ine priznaky, ale whatever.
Co sa tyka pietneho zachovavania mojich teenagerskych pokusov? Sebakriticky uznavam, ze dobre nie su, ba co viac, povacsine putovali bez piety do kosa, tentoraz uz mojou rukou. Pripadne som ich prepisala, ale to, co ma kedysi plnilo nadsenim, mi teraz pride dost naivne a nahluple, zle napisane. Neviem, preco by som tie veci mala uchovavat, len zaberaju miesto, kedze som toho v priebehu casu popisala celkom dost. Ver mi ze sa u mna v skrini vyskytuje este dost husto popisanych zositov :) Viem, viem, take veci maju v priebehu rokov cenu zlata, ale najprv to podla mna musi mat aj nejaku hodnotu. U teba vsak skor viac citovu, ale to je tvoja subjektivna zalezitost.
06.05.2011
Ľubomír Beňo
ale no tak dámy, hadam sa tu nebudete hadat pri kope "klise" ;) :) moj pohlad je, ze osobne tiez zastavam nazor ze cokolvek clovek napise nemalo by ist do kosa :) po istom case mozno clovek ma iny pohlad na veci, to ale neznamena ze tie veci su zle :) ako som uz v skorsich komentoch na moje "dielo" naznacil, mojou "domenou" je poezia... a tych mam plnu skrinu :D ale ani jednu by som nevyhodil aj ked teraz mam na ne iny nazor... v ziadnom pripade nechcem obhajovat ten text ktory som pridal ale suhlasim ze "prvotiny" by sa nemali zahadzovat... kazdopadne je to sucast osobnosti ktora ju vytvorila a, teraz mozno budem posobit sebavedomo, ale podla mna akekolvek literarne dielo by malo podnecovat emocie ci uz radost, smiech, potesenie alebo smutok, rozcitenie apod. od toho su tu vlastne odkedy su tu :)
06.05.2011
Aldeberan
sranda, spracovať druhý príchod Krista nosím v hlave aj ja, ale ako poriadne hardcore very far future space operu. No uvidime :)
07.05.2011
draculin
Ono uz prvy navrat JK bol vcelku hardcore, takze ten druhy....no ja nic, ja muzikant. Ale kedze ide o udalost, ktora je ocakavana pravidelne nejakych 2000 rokov, asi nepojde o prilis originalny napad.
09.05.2011
Aldeberan
čo je dnes originálne je len obskúrne a ja nechcem písať o obskúrnych veciach. Radšej spravujem 1000x videnú vec mojím spôsobom a budem dúfať že sa trafím :)
10.05.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.