Lentilka

Vizia nedalekej buducnosti ...
Podporte scifi.sk
„Babi, môžem sa ísť hrať na dvor?“ spýtalo sa blonďavé dievčatko. Volala sa Hanka, ale pretože mala jednu dúhovku modrú a druhú zelenú všetci ju volali Lentilka. Hanka mala lentilky rada a tak proti tomu nič nenamietala.
„Už som ti vysvetlila, že nie, chrobáčik.“ odpovedala babička. „Vieš, že nemám dvor, iba tento malý byt.“ vysvetľovala trpezlivo po tretí krát.
„Ale mama tvrdila, že ona sa u starej mamy vždy hrala na dvore!“ nenechala sa odradiť od svojho zámeru Lentilka.
„Ja viem, zlatko, ale to bolo už dávno a vtedy sme ešte bývali inde. Všetko bolo vtedy inak ...“ povedala babička, ale Lentilka bola ešte príliš malá na to, aby si všimla nostalgiu skrytú v jej hlase.
„Tvoj byt je malý, chcem ísť domov. Tam sa môžem hrať na dvore.“ rezignovala Lentilka. „Kedy príde mama?“ spýtala hľadiac na malý chrómovaný budík s veľkými tmavými škvrnami.
„Až bude veľká ručička na dvanástke a malá na štvorke.“ odpovedala babička. „Veľká ručička ešte musí prejsť tieto štyri dieliky, vidíš?“ chytila do ruky malú ruku, vystrela jeden prstík a ukázala ním na veľkú ručičku.
„No dobre, budem sa zatiaľ pozerať z okna.“ povedala znudene Lentilka a sadla si k oknu s výhľadom na ulicu. Pod oknom na štvrtom poschodí chodili ľudia, jazdili autá a jeden pán venčil veľkého psa. Po modrej oblohe sa preháňali oblaky, ale pršať sa zatiaľ nechystalo. „Už ide!“ vykríkla zrazu Lentilka a utekala k dverám. Vedela, že sú zamknuté a tak ani neskúšala otvoriť. Za dverami bolo počuť buchot a trocha zvláštneho syčania, nič netradičné. Lentilka čakala, až sa ozve to tiché cvaknutie, mama zaštrkoce kľúčmi a odomkne dvere. „Mami, mami ...“ vykríkla radostne len čo mama vstúpila do dverí a vrhla sa jej okolo krku.
„No dobre dobre, už som tu. Poslúchala si babičku?“ spýtala s hranou prísnosťou a pohrozila prstom k Lentilke, ale tá videla, že mama sa usmieva a tak sa ani nenamáhala odpovedať.
„Celý deň sme tu zavreté. Poďme už domov, chcem sa ísť hrať na dvor.“ povedala zrazu. „A mami?“
„Áno, chorobáčik?“ odvetila mama sadajúc si do vyšúchaného kresla.
„Môže ísť babička s nami? Chcem jej ukázať náš dvor a hračky čo som dostala na narodeniny. Prosím, prosím ...“ zaprosila Lentilka a pozerajúc na starú mamu rýchlo prikyvovala hlavou na znak súhlasu.
„Myslím, že by mohla.“ odpovedala mama a spýtavo sa pozrela na svoju mamu, ktorej ani vrásky jej pokročilého veku nevymazali z tváre podobnosť s dcérou. Stará mama iba mávla rukou. „Rada pôjdem, aj taktu nemám čo robiť.“ povedala a obe sa naraz dvihli z kresiel a začali sa zberať na odchod. Lentilka pomohla mame poupratovať hračky a babička si zatiaľ zbalila do malej plátennej tašky pár vecí a lieky, ktoré musela brať každý deň. Mama odomkla dvere, na chvíľu za nimi zmizla a niečo za nimi robila. Keď sa otvorili Lentilka aj s babičkou vošli do dverí a cez chodbu prešli až do malej kabínky. „Nemám rada výťahy...“ povedala babička a uprene sa zadívala na svoju dcéru. Tá jej mlčky opätovala pohľad.
„Mne sa výťahy páčia, vždy ma trochu šteklí žalúdok. To je také smiešne.“ rozchichotala sa Lentilka, keď videla ako sa babička tvári. Cestovali asi tri minúty, keď sa kabínka zhúpla a zastala. „A sme doma!“ vyhlásila Lentilka a čakala, kým sa dvere kabínky so zasyčaním otvoria. „Je už ocino doma?“ obrátila sa s otázkou na mamu.
„Neviem, chrobáčik, ale myslím, že ešte nie.“ odpovedala mama a pozrela sa na zápästie, kde jej na koži žltými digitálnymi písmenami svietil aktuálny čas. Mnohí ľudia už tento zastaraný spôsob nepoužívali, ale ona zatiaľ odmietala dať si implantovať zobrazenie času do zorného poľa oka. Lentilka s babičkou ešte chvíľu počkala v kabínke, kým mama poodomkýnala dvere a keď bolo všetko hotové zavolala na ne, aby vstúpili.
Vstúpili dnu a Lentilka sa hneď rozbehla k balkónovým dverám a vybehla na dvor medzi svoje hračky. Nabrala si ich za plnú náruč a utekala späť za babičkou. „Tohto medveďa som dostala od uja Jozefa na narodeniny, bábika Amanda je od tety Kláry a ...“ vychrlila Lentilka na babičku a ledva sa pri tom stíhala nadychovať.
„Pomaly, pomaly, mladá dáma ... veď ťa nevládzem sledovať!“ brzdila ju babička. „Idem sa s tebou pozrieť na dvor a tam mi to všetko pekne po poriadku poukazuješ.“
„Áno, áno, ideme na dvor“ pritakala Lentilka a za ruku ju ťahala von. Mama ich s tichým úsmevom sledovala. Keď vyšli von prešla k dverám na dvor a oprela sa o rám. Chvíľu ich sledovala a potom prešla do izby, sadla si do kresla a začítala sa do starej knihy. Vyrušilo ju tiché zapípanie na zápästí. Letmo naň pozrela, ale tušila, že to bude Artur. „Ktože to k nám prichádza?“ spýtala sa nahlas, akoby nedbalo. Lentilka na dvihla zrak od hračiek a oči sa jej rozžiarili.
„Tatino idéééé ...“ vykríkla a rozbehla sa dovnútra, krížom cez obývačku až do detskej izby k oknu, z ktorého bolo vidieť na ulicu. Už sa zmrákalo, ale aj tak ho videla ako vystupuje z autobusu a mieri do domu. Za malú chvíľku naplnenú buchotom a inými zvukmi za dverami Artur vstúpil do miestnosti.
„Hádaj kto je tu s nami?“ privítala ho Lentilka otázkou.
„Že by Karin?“ spýtal sa zámerne prehliadajúc babičku na dvore.
„Ale nie, Karin už určite dávno spí.“ odpovedala s opovrhnutím Lentilka. „Babička sa prišla pozrieť na moje nové hračky.“ vysvetľovala.
„Aha,“ odpovedal otec, „A nemala by si náhodou už aj ty spať?“ spýtal sa.
„My sme sa hrali s babičkou, vieš? Všetko som jej musela poukazovať a to zabralo veľa času. “ odpovedala a dôležito pokrútila hlavou. „A ona nechodí spať tak skoro ako ja. Nie, nie, ona je už veľká.“ dodala vážne.
„No ja si myslím, že už je najvyšší čas. Tu máš pyžamko, šup do kúpeľne, umyť zuby a spať. Pozri, aj Amande už je unavená.“ nedal sa otec. Lentilka prevrátila oči, zobrala pyžamo a začala si ho obliekať. Keď sa prezliekla, odišla do kúpeľne. Rodičia si sadli do kresiel. Z dvora prišla babička a sadla si k nim.
„Dobrý večer, mama.“ pozdravil Artur manželkinu mamu.
„Dobrý večer, Artur.“ odpovedala babička. Chvíľu ticho sedeli, pili čaj a počúvali ako Lentilka v kúpeľni šuchoce.
„Nie je na to už príliš veľká?“ spýtala sa zrazu babička. Artur zdvihol hlavu opretú o opierku kresla a zadíval sa na babičku. „Ešte nie,“ odpovedal, „dohodli sme sa s Karininými rodičmi, že im to povieme v rovnaký čas.“ vysvetlil. „No neviem ...“ povzdychla si babička, ale viac už nepovedala nič.
„Už som hotová!“ zakričala Lentilka z kúpeľne. „Tak šupky lupky do postele!“ odpovedal jej Artur a vstal, aby jej pomohol prikryť sa perinou. „Dobrú, babi!“ otočila hlavu smerom k babičke a prebehla do detskej izby. Za oknom už bola tma, na oblohe svietili hviezdy a veľký mesiac. “Dobrú noc, tatinko.“ povedala spod periny unaveným hlasom. „Dobrú noc, chrobáčik.“ odpovedal otec a na odchode privrel dvere do izby.
Prešiel do obývačky a sadol si do kresla k svojmu nedopitému čaju. Všetci traja ticho sedeli, každý ponorený do vlastných myšlienok. Z detskej izby bolo počuť len tiché dýchanie spiacej Lentilky. Po chvíli vzal Artur do ruky ovládač veľkej obrazovky na stene a zapol ju. Ovládačom navolil menu „Holoprojekcia“, vyťukal heslo a cez menu sa preklikal k voľbe „Okno - detská izba“. Postupne sa možnosťami „Otec – príchod, Otec – odchod, Mama – príchod, Mama – odchod, Ulica – slnečno, Ulica – zamračené, Ulica - noc“ dostal až k voľbe „Žalúzie - zobraziť“ a potvrdil voľbu. Cez hlavné menu sa ešte preklikal k nastaveniu „Dvor“ a potvrdil „Vypnúť“.
Dvor zhasol a v tmavej tme sa črtala iba štvorcová miestnosť obložená holografickými obrazovkami.

Maros Markovic

Maros Markovic

Diskusia

jurinko
Mne sa to pacilo. Vzhladom na rozpravkovost celeho diela sa nebudem zamyslat nad hovadinami typu "kolko bolo scenarov prichodu otecka, aby si mala nevsimla, ze je to kazdy den rovnake?" a "preco ked mali dvor doma a boli v jednom dome, nemohla mat dvor aj babka?" a rovno dam 8 :-)
23.03.2011
Zlatica Málusová
Akosi mi to scifi nepripomínalo, postavy boli príliš reálne i dej, iba prostredie bolo ako jediné tým scifi šmrncnuté, ale nie som si istá, či dostatočne. Isté rozpaky vo mne vyvolala predstava, že zo štvrtého poschodia výťah (ak to teda bol výťah) absolvuje jazdu, síce nevedno kam, ale za štyri minúty, či to, že Lentilka vybehla balkónovými dverami na dvor.. a to čo nazývaš "holoprojekcia" by mala byť projekcia v priestore, nie na obrazovke, iba tak by bolo možné to, čo je opísané.. A kto bola Karin a jej rodičia a ich úloha v deji ? Joj, mojko, a celkom ma rozladilo to, že sa Lentilka, než išla spať, nerozlúčila s mamou..
23.03.2011
jurinko
S poznamkou o Karin suhlasim. Ono vseobecnei nie je dobre nevysvetlovat veci/postavy/deje, je to chyba.
23.03.2011
Ash
Také hranie sa s čitateľom a s jeho očakávaniami. Na logike postáv akoby vôbec nezáležalo - prečo by mali deti byť presviedčané, že za múrmi ich bytov je fiktívny "normálny" svet (normálny len z pohľadu čitateľa a nikoho iného), keď aj tak nemajú možnosť ho konfrontovať so skutočnosťou (keďže zrejme von ísť nesmú)? Prečo rodičia nepremietajú hologramy z Coruscantu, Tatooinu alebo trebárs Stredozeme? Bolo by to predsa rovnaké klamstvo...
Napriek tejto trochu nepoctivej hre s čitateľom (alebo vďaka nej) poviedka vcelku funguje. Čitateľ sa cíti ako starší súrodenec, ktorý začuje, ako sa dospelí rozprávajú o darčekoch pod stromček, a začína tušiť, že Ježiško ich nenosí, hoci jeho mladšia sestra tomu ešte skalopevne verí. A to tušenie otvára studňu pochybností a obáv, strachu z reality...
23.03.2011
Aldeberan
hm so mtrochu unavený, tak som moc nedával pozor a niektoré pasáže som musel prečítať aj dva krát, čo mi trochu skazilo dojem z plynulosti poviedky :) V zásade sa mi nezdá, že by poviedka bola nelogická. Rodičia premietajú tie hologramy preto, že chcú aby ich dieťa mala normálny život - a normálny život je taký, aký zažili oni. To dáva zmysel. Inak celkom dobre napísané dialógy, to dievčakto mi niekedy pripadalo až moc archetypálne detské (hlavne ako hovorilo o tom, že babiťka nechodí tak skoro psávať...), to na druhej strane podčiarkuje až nútenú a neprirodzené normálnosť celej situácie.
23.03.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.