„Poď s nami, prosím. Veď je piatok. Chceš nebodaj celý život presedieť sama doma? Aj ty sa potrebuješ odreagovať.“ presviedčala ju Julliana.

„Keď ja neviem Julli...“ začala s vysvetľovaním, ale kamarátka ju prerušila:

„Čo nevieš? Počúvaj ma. Pôjdeš a bodka. Nemienim sa tu s tebou teraz dohadovať. No ako?“

„Dobre teda. Že si to ty, tak idem. Sľubujem.“ odpovedala napokon.

„Fajn. Prídeme po teba asi za polhodinu. Tak sa maj Luna.“

„Ahoj.“ rozlúčila sa a ukončila hovor.

Julli je tvrdohlavá a keď si niečo zaumieni, urobí všetko, aby to dosiahla. Prečo jej len sľúbila, že príde? Nemohla by to ešte nejak zrušiť? Veľmi sa jej nechcelo.

„Neblázni. Nechceš ju predsa sklamať. Pôjdeš a hotovo!“ povedala si sama pre seba, vyklonila sa z okna a zahľadela sa na pochmúrne mesto zahalené v tme. Na oblohe jemne blikalo zopár hviezd, v diaľke sa mihotali svetlá áut, ulice osvetľovali pouličné lampy, ale najjasnejší bol mesiac. Dnes bol spln a nebo žiarilo všetkými odtieňmi tmavomodrej a striebornej farby. Znamenalo to koniec, presne ako nov znamenal začiatok. Bola to konečná podoba mesiaca, lebo väčší a nádhernejší už nebude. Dosiahol vrchol a teraz bude z jeho krásy ubúdať, až pokiaľ sa nedostane opäť na začiatok. Stále dokola opakujúci sa cyklus. Aj ročné obdobia sa neustále opakujú, ako aj jej stereotypný život v posledných rokoch. Po dokončení strednej školy strácal nápaditosť, zábavu a stávala sa z neho už len každodenná rutina. Julliana s Katrinou si o ňu už dlhšie robili starosti a ona to vedela. Vyčítala to z ich pohľadu, gestikulácie, mimiky, slov, ktorými sa ju snažili nenápadne potešiť a povzbudiť. Ona však vedela, čo cítia a čo ich trápi. Už odjakživa sa dokázala vcítiť do pocitov druhých ľudí. Snažila sa pomáhať, ale nie vždy to išlo. Je jej empatia dar alebo prekliatie? Nevedela odpoveď, no pravdepodobnosť jednej či druhej možnosti sa prikláňal na tú či onu stranu vzhľadom na jej psychické rozpoloženie a aktuálne zmýšľanie. Názory sa striedali čím ďalej častejšie. Raz si však bude musieť odpovedať na túto i na ostatné otázky. Raz bude presne vedieť, čo odpovie. Nebude už musieť premýšľať, bude si úplne na sto percent istá. Raz. Kedy to však bude? Náhle ju zaplavila vlna hnevu a udrela päsťou do okenného parapetu, ktorý vydal praskavý zvuk a ostala v ňom prasklina tvarom pripomínajúca kríž, ktorého najdlhšia časť sa nepravidelne stáčala do písmena S. Prezradí jej konečne niekto, načo je vôbec na tomto svete? Ktože ju sem povolal? Prosila sa ona niekoho?

Rubeli medzitým sedel na lavičke a hlavu mal preplnenú myšlienkami a otázkami, ktoré ho v poslednej dobe takmer neustále ťažili. Cintorín bol v týchto hodinách už dávno prázdny. Väčšina ľudí sa i tak bála sem vkročiť. Vraj je to tu staré a nebezpečné, ale tiež sa vravelo, že tu straší. Táto noc bola jedna z tých chladnejších, kedy nebo zatieňovali obrovské, hrozivo vyzerajúce oblaky a fúkal nepríjemne mrazivý vietor, ktorý sa dostal i pod najteplejšie svetre, bundy a kabáty. Listy vo vetre šumeli a spolu s ostatnými zvukmi mesta, ukladajúceho sa k spánku, vytvárali smutnú večernú symfóniu. Listy v tejto dobe menili svoju farbu a vo veterných dňoch boli parky zaplavené týmto farebným dažďom. Pozrel na jasný mesiac pred sebou a vzdychol si. Stále bol sám. Nemal ani rodinu, ani priateľov. Už od skorého detstva sa túlal v uliciach a za ten čas mal už prebádané každé jeho zákutie. Poznal všetky dobré skrýše pred políciou i pred nepriaznivým počasím. Jedinou náplňou dní okrem bežných potrieb bola iba jeho práca. Avšak... dalo by sa to nazvať prácou? Vlastne nie. Mohol by použiť viacero výrazov, ale slovo práca sa k tomuto veľmi nehodilo. Vedel, že to, čo robí nie je správne, ale akosi sa už nemohol ubrániť. Čo začal, to si aj dokončí. Nevybral si práve najlepšiu životnú cestu, ale mohlo mu to byť jedno. Aj tak už vlastne nemal dôvod žiť. Život je boj a ulica ho naučila bojovať kruto a neúprosne. Nepoznal súcit a nevedel odpúšťať, ale nemohol za to. Nikto ho to totiž nenaučil. Poznal pojmy matka a otec, ale nikdy nemal nikoho, koho by mohol nazvať rodičmi. Prečo ho opustili, keď ich potreboval? Vari nemohli? Čo sa s nimi stalo? Žijú ešte? Kde sú teraz? Jeho myšlienky prerušil naliehavý výkrik. Z neďalekého rodinného domu. Obzrel sa tým smerom. Za vysokými náhrobnými tabuľami a starým masívnym kamenným múrom boli zreteľne vidieť plamene, ktoré pohlcovali starý rodinný dom, stojaci niekoľko desiatok metrov od cintorína. Usmial sa, ale vzápätí mu ten úsmev na tvári zamrzol. Spomenul si na ňu. Na jediné dievča, ktoré mu nebolo úplne ľahostajné. Volala sa Tesa. Vysoké tmavovlasé dievča, ktoré mu raz prišlo do cesty. Nevyzeralo ako ostatné a nedalo sa tak ľahko odbiť. Naučilo ho zhovorčivosti. Veril jej. A to bola tá chyba. Oklamala ho. Chcela mu to síce vysvetliť, no on nepočúval. Zaprisahal sa, že s ňou už nikdy neprehovorí. Chcel, aby trpela, presne ako on. Chcel, aby zomrela. Nemyslel však, že sa to tak skoro stane skutočnosťou.

V tom čase prebýval v malej opustenej chatke za mestom. Ako každý večer, aj vtedy sa vybral kradnúť do neďalekého obchodu. Nevedel, že tam za ním prišla. Hľadala ho. Potrebovala mu všetko vysvetliť. Nikto nevie, čo sa vlastne stalo, ale odrazu vypukol veľký požiar. Z ničoho nič. Nemala ako utiecť. Akoby ju tam niekto uväznil. Kričala. Dúfala, že ju ktosi započuje a pomôže jej. On ju počul. Hneď vedel, že je to ona. Poznal jej hlas. Bežal najrýchlejšie ako mu to nohy dovoľovali, ale nestihol dobehnúť včas. Požiar bol príliš veľký. Aj keby akokoľvek chcel, nezachránil by ju. Musel sa len bezmocne prizerať, ako celá chata horí a ona s ňou. Počúval jej neutíchajúci krik, ktorý sa onedlho zmenil na strašný neľudský rev. Stál tam ako prikovaný, až dokým k nemu nedoľahol zvuk hasičskej sirény. Bál sa, žeby ho uvideli, preto radšej utiekol. Vedel, že sa zachoval zbabelo, ale pud sebazáchovy bol silnejší. Posledný krát sa obzrel. Zdalo sa mu, že vidí nejaký tmavý mrak krúžiaci okolo plameňov. Odrazu sa stratil, akoby ho tie plamene pohltili. Naraz sa zablesklo a rev prestal. Myslel si, že blázni a rozbehol sa ešte rýchlejšie než predtým. Neskôr o tom čítal v novinách.

Titulok znel: „Pri včerajšom požiari pravdepodobne zahynul jeden človek“

Pod ním bol krátky text:

„Včera večer okolo 21. hodiny na východnom konci mesta pri známej rekreačnej oblasti v malej drevenej chatke vypukol požiar. Rekreačná oblasť je už niekoľko mesiacov mimo prevádzky, takže v chatke sa nemal nikto nachádzať. Pravdepodobne tomu však tak nebolo. Obyvateľ mesta, ktorý sa podľa výpovede vracal domov, uvidel vysoké plamene a začul krik. Nevedel isto, či vychádzal z tej chatky, ale zavolal hasičov. Tí vraj cestou tiež počuli niekoho kričať, ale než dorazili na miesto, krik ustal. Hasičom sa dlho nedarilo dostať oheň pod kontrolu. Po niekoľkých hodinách sa im oheň našťastie podarilo uhasiť. Žiadne telo sa však v chatke ani v jej okolí nenašlo. Polícia je zmätená. Príčina požiaru zatiaľ zostáva pre všetkých záhadou.“

Pokračovanie na str.10

On vedel, že tam bola. Ale prečo nenašli telo? Ničomu nerozumel. Dlho ho to trápilo. Vyčítal si, že jej nepomohol. Celé dni sa túlal po meste ako bez duše. Nepil, nejedol, nespal. Odvtedy už ubehlo 7 rokov, ale jeho ešte stále niekedy trápili výčitky svedomia. Náhle sa však strhol. Nie. Nemôže na to teraz myslieť. Krik bol čoraz naliehavejší a nevydával ho už len jeden človek. Vstal a rozbehol sa smerom k domu. Okolo stálo pár ľudí. Nepribližoval sa k nim. Z bezpečnej vzdialenosti pozoroval skupinu mužov, ktorí ochvíľu pribehli a márne sa pokúšali uhasiť aspoň časť domu, aby mohli zachrániť ženu kričiacu o pomoc a jej 2 malé plačúce deti. Stáli na balkóne a deti sa tisli k svojej matke. Tá sa ich snažila chrániť vlastným telom. Znova mu to pripomenulo Tesu. Jedna jeho časť sa túžila vrhnúť do tých plameňov a zomrieť. Ako ona. Odpykať si trest za to, že ju nechal zhorieť a ani sa nepokúsil pomôcť jej. Druhá časť však chcela utiecť. Ďaleko od tohto všetkého Od spomienok, povinností i ľudí. Nakoniec sa rozhodol pre útek. Zvesil chvost ako vystrašený zajac a zdupkal. Utekal cez mesto, okolo obchodov a domov, nevšímajúc si udivené, zhrozené a častokrát aj vystrašené pohľady okoloidúcich. Prebehol cez park a za zákrutou zamieril do jednej prázdnej uličky. Vzadu opatrne odtiahol kontajner o pár metrov, preliezol dierou v plote a ocitol sa v malej miestnosti. Nebola to tak úplne miestnosť. Mäkký trávnik zvrchu zakrývali masívne drevá stlčené dokopy a zo všetkých strán okrem jednej obkolesovali tento kút vysoké steny domov. Pritiahol kontajner k diere v plote, sadol si do trávy a zavrel oči. Chvíľu načúval vzdialeným zvukom mesta, snažil sa ich rozpoznať a roztriediť. Potom pozrel na trochu špinavé, ale zatiaľ funkčné hodinky na svojej ľavej ruke a rozhliadol sa. Jedlo sa už takmer minulo, čo znamenalo, že opäť bude musieť ísť kradnúť. Ale teraz nie. Má prácu. Najedol sa z tej trochy, čo mu zostala, obliekol si najslušnejší oblek, ktorý mal, upravil sa, zobral všetky potrebné veci a vyliezol zo svojej skrýše. Ako vždy ju zatarasil a vykročil po ceste vedúcej k námestiu. Hlavu mal sklonenú, aby mu nik nevidel do tváre. Kráčal pomaly, ale rázne. Prešla okolo neho skupina mladých žien. Nemusel ich vidieť, no cítil ich zaujaté pohľady. Čosi so šepkali a smiali sa. Skontroloval čas na kostolnej veži a pridal do kroku. Prešiel ulicou, podchodom a na rohu zbadal svoj cieľ. Už z diaľky boli počuť nadšené hlasy očividne dobre sa zabávajúcich ľudí. Nachvíľu zastal pred vchodom. Zdvihol hlavu, pozrel na názov, usmial sa a sebavedomo vkročil do baru.