Osada Česť

Tak po dlhom čase zverejňujem poviedku o Alarathovi... Alarath má v nej 18 rokov a ešte o svojom osude netuší vôbec nič :) Dokonca ani nevie, aké meno v budúcnosti dostane... v poviedke Osada Česť sa zabíjač temných nestvôr volá Eleg (meno, ktoré mu "originál" dali jeho rodičia).
Filmová história scifi
Súboj. Dobre vypracovaný mladík s polodlhými čiernymi vlasmi ako noc verzus vojenský veterán po štyridsiatke, ktorému sa už začala tvoriť plešina. Kto vyhrá?
Mladík útočil rýchlo, prekvapivo, ale občas aj zbrklo. Starší muž naopak útočil presne a šetrne. Usmieval sa. Dá sa povedať, že sa s mladým šermiarom hral.
Ale trošku to podcenil. Bolo skoro ráno a jeho telo už dávno nebolo zvyknuté na veľkú záťaž v týchto hodinách.
Mladík zaútočil. Rýchlo. Nečakane. Muž to nestihol odraziť. Bezmocne sa pozeral ako mu čepeľ dopadá na slabiny... posledný okamih v jeho živote...
Mladíkova čepeľ nečakane skĺzla po mužových slabinách dolu na zem. Chlapík sa usmial a ľavačkou odsotil mladíka na zem. Z davu ľudí k nemu pristúpila mága okolo štyridsiatky menom Arnia. Zobrala mu meč, priložila naň ruku a jednoduchým, iluzionistickým zaklínadlom zbraň odčarovala, pričom sa pobavene na veterána usmiala. veterán na ňu zagánil. Myslel to v dobrom. Mága, zhodou okolností jeho žena to pochopila a poslala mu imaginárnu pusu. veterán ju opätoval.
Potom rristúpila k mladíkovi a urobila to isté s jeho mečom. Ten sa na ňu usmial a otočil sa k svojmu protivníkovi.
„Si dosť pomalý, starec. Mal by si viac kopať zemiaky a starať sa o svoju záhradku ako šermovať s takými ako ja,“ prehlásil sebavedomo.
„Ej aby ťa šľak trafil ty jeden samoľúby narcis! Mal si také šťastie chlapče... kebyže chcem, tak ťa dostanem okamžite na zem, ani nebudeš vedieť ako.“
„O tom dosť pochybujem otec.“
„Nepochybuj synak. Môžem ťa zložiť k zemi hocikedy.“
„Chceš sa staviť?“
„Ale áno, synak. O jedno pivo.“
Mladík sa uškrnul. „Dobre. O jedno pivo.“ Otočil sa na prihliadajúcich dedinčanov. „Vy všetci ste svedkami našej stávky. Vyleštite si svoje očné buľvy a hľaďte, ako ja, Eleg, syn Adrianov porazím Adriana, syna Margeho.“ Okolitý sedliaci sa srdečne rozosmiali. Ej, je to môj syn, pomyslel si pobavene Adrian. Celý tato.
Mága pristúpila k mužom a začarovala ich meče, aby si muži neublížili. Zakliatie spočívalo v tom, že sa meč automaticky odrazí od všetkého, okrem zbrane, ktorú jej druhým zaklínadlom určí.
Muži sa postavili oproti sebe, meče vytiahnuté a pripravené k úderu. Adrián bedlivo pozoroval Elega. Otec a syn začali okolo seba krúžiť a hľadať slabinu. Adrián ju našiel okamžite. Vedel o nej už v minulom súboji, no chcel si zašermovať a zistiť, koľko jeho staré kosti ešte vydržia.
Eleg napokon zaútočil na Adrianov ľavý bok. Bez rozmýšľania. Očakával, že Adrián jeho výpad odrazí a prejde do protiútoku ako vždy.
Adrián predstieral, že ide vykryť Elegov útok. To bolo posledné, čo mladík stihol zaregistrovať.
Otecko uskočil, zľahka zablokoval synovi meč, bleskurýchle mu podstrčil nohu a ľavým lakťom mu na okamih vyrazil dych. Eleg padol na zem s nechápavým výrazom v tvári zvierajúc v pravej ruke svoj meč. Ani nevedel ako mu ho starý veterán vyrazil z ruky. Potom už iba pocítil jeho čepeľ na svojej hrudi. Diváci začali tlieskať a výskať od pobavenia. Eleg sa postavil na nohy.
„Ako si to dokázal?“.
„Jednoducho. Je to starý trik. Volám ho “zákerná ľavačka“. Väčšina šermiarov šermuje pravačkou a na ľavačku si nedajú pozor. Ani ty aj keď si ľavák si na ľavú stranu nedávaš taký pozor, ako na pravú. Tam je tvoja slabina. Čo je dosť smutné, pretože to, že si ľavák vieš perfektne využiť. Dobrý šermiar by mal vedieť šermovať s obidvoma rukami, ale vždy ma jednu lepšiu ako druhú. Často krát ti takéto veci dokážu zachrániť kožu.“ Potľapkal syna po chrbte.
„A ešte jedna rada: Nikdy ale skutočne NIKDY nepodceňuj starších súperov. Nikdy sa s nimi nehraj. Keď vycítiš príležitosť, tak ju využi, nebabri sa so svojím protivníkom. Druhú šancu už možno nedostaneš. V boji na život a na smrť nejde o ladné šermovanie, ale o prežitie.“
„Budem si to pamätať. Ale stále ma prekvapuje, ako taký starec dokázal zložiť takého mladého a skvelého bojovníka, akým som ja.“ Elegov otec dostal záchvat smiechu.
Sedliaci sa rozišli za svojimi každodennými povinnosťami. Bolo skoro ráno a ľudia začínali pracovať. Väčšina z nich pracovala na malých pšeničných políčkach, ktoré boli roztrúsené v okolí malej osady a priľahlých listnatých lesov. Iní sa starali o zeleninu vo svojich záhradách, ďalší sa zas starali o údržbu a výrobu domácich nástrojov a podaktorí mali na starosti malý ovocný sad.
V dedine sa tradovalo, že niekoľko mužov z určitých rodín mohlo ísť raz do týždňa do priľahlého mestečka Edingard na pivo a pre zásoby. Muži odchádzali skoro ráno, ešte doobeda priviezli zásoby a potom poobede išli vždy na pivo a večer sa spokojne vracali domov. Dnes túto česť mala rodina Katallových.
Život týchto ľudí bol pokojný, nekonfliktný.
Na poli si ľudia vždy rozprávali rôzne príbehy. Najskôr to boli príbehy o pôvode osady, no tie sa rýchlo vyčerpali a ľudí to omrzelo počúvať, tak sa prešlo na debaty z krčiem. Hlavne o alkohole. No aj to časom sedliakov omrzelo a tak prešli na tému, ktorú mali všetci spoločnú a za ktorú je síce šibenica, ale sedliakom to bolo jedno, pretože nebolo nikoho, kto by ich mohol nahlásiť: ohováranie snáď všetkých existujúcich (aj neexistujúcich) vicešpánov v Sithoraskej zemi.
Dnes sa debaty stáčali rovnako. Akurát sa na poli po mesiaci objavil starý Gender, ktorý miloval rozprávanie o pôvode osady...
„To vám teda poviem, naša osada má skvelú históriu. Založilo ju sedem bývalých vojakov, členov Endarthovej smrtiacej jednotky Kladivo, ktorú v boji porazili iba raz, aj to vtedy, keď sa proti nej spojili všetky jednotky urodzených vicešpánov prahnúcich po moci...“
„Gender prestaň zas trepať o tej vražednej jednotke a o legendárnom Endarthovi, ktorý sám vraj zastavil celú armádu urtalov a vráť sa k práci...nikoho to tu nezaujíma,“ prehlásil unavene jeden zo sedliakov. Ostatní nezrozumiteľným mručaním vyjadrili svoj súhlas.
„Teba nezaujíma história našej skvelej osady???“ Spýtal sa ohromene Gender.
„Ale áno zaujíma, no počul som ju toľko krát, že ju viem hádam aj naspamäť. A to i napriek tomu, že je to v rozpore s tvrdením našej urodzenej šľachty, ktorá vo svojej nekonečnej múdrosti vraví, že sedliak nemá rozum a dokáže iba ohýbať chrbát na poli.“ Spomenutie šľachty vyvolalo u sedliakov ďalšie súhlasné mručanie.
„Hej bratku Markián, máš pravdu. Tie historky o našom zrode sme všetci počuli hádam aj tisíckrát,“ podporil Markiána Eleg.
„Ja som o tom ešte nepočul,“ pípol mladý Elengar, ktorý bol na poli prvýkrát. Eleg sa pozrel na svojho o sedem rokov mladšieho brata, potom späť na Gendera, ktorého oči zažiarili šťastím a chuti vyrozprávať sa a napokon na okolitých sedliakov. Tí len pokrčili plecami a so zamračeným výrazom sa dali do práce. Eleg napokon vzdychol, pokrčil plecami.
„Dobre, tak sa vyrozprávaj. Ale prosím ťa, skráť to. Nechce sa mi počuť celú verziu.“
Gender sa šibalsky usmial. „Neboj sa, ó skvelý bojovník, skrátim to.“ S nevinným pohľadom pozrel na Elega, ale ten na provokáciu nereagoval. Už si na také veci zvykol. Gender si odkašľal a pustil sa do skráteného rozprávania: „Takže pred tromi storočiami bolo toto územie súčasťou kráľovstva menom Sithoras. Naň zaútočili hordy urtalov a temných mágov ktorí pustošili zem, vraždili všetko živé a rozširovali temnotu do všetkých kútov našej milovanej zeme, zafarbili naše rieky do červena, znásilnili všetky ženy a sprznili našu zem, pričom...“
„Prosím bez tých kvetnatých výrazov... hovor skrátka iba fakty, svoje prozaické črevo si vybi v krčme,“ zastavil ho Markián.
„Ehm, v poriadku. Tak teda.. ako som už „kvetnato naznačil“, boli to ťažké časy pre našu zem. V týchto časoch sa zrodila elitná jednotka vojakov. Jej počet bol zhruba tisíc. Boli to posledný vojaci, ktorí nasledovali Endartha.“ Gender si odkašľal a pokračoval: „Po jeho smrti sa jednotka dostala pod velenie jeho syna Farnesa Sprostého. Zostala mu verná i napriek jeho neschopnému panovaniu a postavila sa na odpor všetkým vojskám vzbúrenej šľachty. Jednotka mala (bohužiaľ) najväčšie zásluhy na udržaní Farnesovej vlády. Jej koniec nastal až vtedy, keď sa proti Farnesovi vzbúrili aj jeho vlastní generáli a zostala mu verná iba jednotka Kladivo Šľachta ju napokon v strašnom ročnom obliehaní hradu Etarngard porazila. Zomreli skoro všetci príslušníci jednotky. Prežilo iba pár jednotlivcov. No šľachta utrpela strašné straty, okolo štyroch tisícov mŕtvych. Vtedy si jednotka vybojovala tretíkrát a zároveň posledný krát titul Krvavá mládež.“ Gender pokračoval: „Napokon sedem, dnes nám už bližšie neznámych príslušníkov tejto jednotky založilo našu osadu Česť. Samozrejme, nešlo to hladko. Museli bojovať so všelijakými krvilačnými príšerami aby si vybojovali toto miesto...“ Rozprávač chcel pokračovať, ale zachytil Elegov pohľad, tak si radšej zahryzol do jazyka. „Ehm, no tak teda muži si založili rodiny... a dali sa na sedliačinu. Trvalo veľmi dlho, dokým sa vytvorila naša osada v takej podobe, v akej je dnes. Tak to by bolo hádam všetko,“ odmlčal sa a pohľadom prebehol po svojom publiku. Nikto z nich nejavil akékoľvek známky obdivu jeho rečníckeho talentu. Až na mladého Elengara samozrejme, ktorý hltal každé jedno Genderove slovo. Napokon sa slova ujal Adrián: „Skvelé. Tvoj rečnícky talent sa nezaprie. Akurát je škoda, že ho môžeme sledovať vždy pri tej istej historke..No ale možno je to tým, že si obyčajný sedliak... naša urodzená šľachta vždy vraví, že sedliak nedokáže zmysluplne rozprávať,“ prehlásil Adrián ironicky.
„Šľachta ví hovno.“ Prehlásil jeden zo sedliakov.
„Tak je. Všetok hnoj hádžu na poctivých sedlákov, ale oni sami sa bijú medzi sebú jak takí kohúti. Každý každého napadá a my, poctiví sedláci to vždy schytáme.“ Prehlásil ďalší.
„Pravdu máš bratku. A teraz sa na nášho urodzeného pána Ellenartha vrhli tri kniežacie hlavy: Bordan, Gildan a Ailhtar. Všecky svoje vojská pošlú na nás a my môžeme akurát zdrhnút do lesa,“ zahlásil tretí.
„Hmmm...ak sa na Ellenarthove kniežatstvo vrhnú títo traja šľachtiční, tak to bude pre nás veľmi zaujímavé... Bordan príde z východu, Gildan zo severu a Ailthar z juhu. Urodzený Ellenarth nebude mať dostatok vojakov na to, aby zastavil všetky vojská naraz na hraniciach... bude ich musieť poraziť postupne a nesmie dovoliť, aby sa vojská spojili... Zrejme si vyberie jednu armádu na ktorú sa vrhne a ostatné sa pokúsi aspoň zadržať pri hradoch na hraniciach... ale pochybujem, že sa udrží všade,“ povedal Adrián zamyslene.
„Bratku Adrián,“ začal jeden zo sedliakov, „síce netuším o čom si tu práve točil, ale každopádne s tebú súhlasím.“
„Adrián sa nám tu, drahý Mirtak snažil povedať, že ak sem urodzení páni vtrhnú, tak je to šecko v riti,“ zhrnul kategoricky Markián.
„Ach tááák...tak tomuto výkladu som rozumel...“
„No uvidíme, aké novinky prinesú z krčmy naši pobratimovia. Možno sa dozvieme niečo nové ohľadne chystajúcej sa invázie,“ zhrnul Adrián. Všetci mu dali za pravdu inteligentným kývnutím hlavy.
Práca šla sedliakom ako od ruky. Dopoludnie sa menilo na poobedie a potom na popoludnie. No Katallovcov nebolo. Stalo sa už zvykom, že rodina, ktorá išla na pivo sa vracala na obed aj so zásobami a do krčmy išli až poobede. Ale Katallovci sa nevracali.
Adrián mal o nich obavy. Popoludní stál na východnom konci dediny a pozoroval kľukatú cestu tiahnucu sa kamsi až za obzor. Prišiel k nemu Eleg.
„Niečo je zle, otec?“
Adrián sa vytrhol z myšlienok. „Áno, niečo je zle. Katallovci sa mali už dávno vrátiť.“
Eleg pokrčil plecami. „No tak možno ráno vyrazili neskoro a nezohnali žiadne zásoby, tak išli rovno do krčmy...to sa stáva.“
„Áno ja viem,“ povedal, „ale zodvihol sa vo mne jeden starý pocit... niečo je zle. Niečo sa stalo. Cítim to. Nepýtaj sa ako, ale skrátka to cítim. Hovor tomu roky nadobudnuté praxou.“
„Hmmm....“ Eleg chcel ešte k tomu čosi dodať, ale jeho pohľad upútala mladá Elisa, ktorá sa bezcieľne prechádzala popri lesíku na okraji osady. Bolo to celkom pekné dievča.
Adrian si všimol Elegovho pohľadu. „Choď za ňou,“ povedal.
Eleg sa vytrhol z myšlienok. „Čo?“
„Vravím choď za ňou,“ povedal otec s úsmevom na tvári.
„Ja neviem... a čo jej mám povedať?“
„Vravím ti choď za ňou...ver mi, teraz máš príležitosť. Je sama...prechádza sa... dáva znamenia.“
„Aha...no tak asi si nechám poradiť od starších a zrejme skúsenejších.“
„Dobre robíš. Tak už za ňou bež. Takáto príležitosť sa nenaskytne každý deň.“ Eleg
poslúchol. Adrián ho chvíľu pozoroval, no napokon obrátil svoj zrak na východnú cestu.
Popoludnie sa tiahlo a tiahlo. Minúty ubiehali a Katallovcov nikde nebolo. Adrián neopúšťal svoje pozorovacie stanovisko. Väčšina sedliakov idúcich okolo neho iba nesúhlasne zavrtelo hlavou a pobrali sa ďalej za svojimi povinnosťami. No krútenie hlavou , ktorým dávali sedliaci najavo svoj nesúhlas ku koncu dňa utíchlo. Adrián na svojom stanovisku skríkol a rozbehol sa do osady.
„Armáda prichádza!! Poďte rýchlo sem!!! Nepriateľ sa blíži!!!“ Ako prvá k nemu pribehla Arnia, jeho žena a mága. Potom Markián, Elengar, Elqwer a napokon odkiaľsi z lesa aj Eleg.
„Zozbierajte všetkých mužov, nasaďte si brnenia a okamžite sa zoraďte pri východnej ceste! Všetci! Do jedného bez výnimky!“ vykrikoval tónom, pred ktorým sa neodvráva.
„Čo sa to deje Adrián?“ Spýtal sa prekvapene Gender, ktorého vytiahol Adriánov hlboký bas z nepokojného spánku.
„Neviem, ale prichádza sem oddiel šľachtičnej armády. Neviem čo chcú, ale musíme im ukázať, že sme pripravený do boja!“
„Čože? Ale čo keď je to iba sprievod nejakého...“
„Gender drž hubu a počúvaj: cítim, že je niečo zle. My sa musíme pripraviť a zabrániť tomu najhoršiemu trebárs aj silou. Takže dajte všetkých zoradiť k východnej ceste. Ženy a deti nech zalezú do svojich chalúp a nech nevychádzajú von... a hlavne ženy! Mám na mysli hlavne tie mladé!“ v Adriánových očiach sa niečo zablyslo. Možno nejaká dávna spomienka. Súdiac podľa jeho konania nebola zrejme moc šťastná.
Trojica mužov naňho nechápavo hľadela.
„Čo na mňa zírate, akoby ste videli samotného Aspiria? Čo nerozumiete na tom, čo som vám povedal???“
„No všetko....“ začal Markián.
„Čooo????“
„Prečo by sme mali schovať naše ženy do chalúp?“
„Pretože vy ste nezažili nadržaných vojakov!!! Ja áno!“ odvetil nahnevane Adrián.
Traja muži naňho ešte stále nechápavo zírali. Adrián mávol rukou a rozbehol sa do osady vykrikujúc rozkazy.
Nastal nepopísateľný chaos: ľudia počúvali Adriánove výkriky typu: „zoberte všetky zbrane! Nastúpte si na východnú cestu! Všetky zalezte do chalúp!“
Niektorí sedliaci ho poslúchli. Iní sa automaticky rozbehli k východu, aby sa pozreli na to, čo vyľakalo Adriána. Niektorí z nich iba splašene behali hore-dolu bez nejakého cieľa. Arnia sa pridala k svojmu mužovi a presviedčala ženy, aby sa všetky schovali do chalúp. Celé toto divadielko trvalo hádam aj hodinu. Napokon sa všetci muži, starí aj mladí zhromaždili pri východnej ceste a čakali na oddiel vojakov. Na sebe mali narýchlo navlieknuté kyrysy svojich otcov, dedov, bratov, bratrancov, ktorí zahynuli v boji medzi šľachticmi, nezmyselnými potýčkami, alebo skrátka udalosťami, ktoré by sme mohli nazvať nehodami.
Polovica z nich v poriadnom boji ešte nebola. Medzi nimi bol aj Eleg. Kyrys si na seba nestihol navliecť, mal na chrbte zavesený iba svoj meč. To bolo všetko.
Muži mlčky pozorovali prichádzajúci oddiel vojakov. Medzi nimi bola ako jediná žena Arnia.
„Je to zlé?“ Spýtala sa svojho manžela.
„Je. Neviem, čo chcú, ale skutočnosť, že vojaci napochodujú do našej osady je veľmi zlá,“ odvetil jej muž mlčky. Arnia ho chytila za plece.
„Neboj sa, niečo vymyslíme.“
„V to dúfam.“
Vojaci sa priblížili asi na štyridsať metrov od osady. Keď veliteľ zbadal dedinčanov zoradených v šíku, svojich mužov zastavil.
Všetci boli po zuby ozbrojení, zaodetí do železných brnení so znakom leva na hrudi (znak Ellenarthovho rodu). Veliteľ na nich zaburácal nejaké rozkazy a celá jednotka sa v zovretom šíku priblížila bližšie k ozbrojeným sedliakom. Adrián ich pozoroval so škrípajúcimi zubami. Vojaci oproti nim boli pravdepodobne žoldnieri a zrejme už mali nejaké skúsenosti v boji. Aj keby nemali, minimálne prešli tvrdým vojenským výcvikom. Adrián ich počet tipoval tak na tristo. Sedliakov bolo okolo stovky. Nie, pomyslel si bývalý vojak, proti nim zle vyzbrojení sedliaci nemajú žiadnu šancu.
Vojaci pochodovali, zbrane pripravené. Asi desať metrov od prvého nedokonalého radu sedliakov veliteľ zaburácal: „Stojte vy prašivé lemry! Ďalej ani krok, inak vaše umastené paprče neuvidia žold ešte zo desať rokov!!!“
Veliteľ si sedliakov premeral opovržlivým pohľadom. Ticho. Sem-tam niekto zakašľal. „Toto je tá statočná armáda, o ktorej nám rozprával celé ódy Andrej? Hmmm...tak to asi ešte nevidel Ellenarthovu armádu žoldnierov. Že chlapci!“
„PRESNE TAK!!!!“ Zaburácalo tristo hrdiel zborovo. Adrián zaškrípal zubami. Andrej? To je zlé...Zdá sa, že najmladší z Katallovcov mal zasa dlhý jazyk v krčme...
Veliteľ behal pohľadom po sedliakoch. Napokon zavadil o Arniu.
„Hmmm....aspoň že ženy majú celkom pekné. Keď už tu nie sú poriadni chlapi, ktorých by sme mohli naverbovať, tak si aspoň užijeme. Čo na to hovoríte chlapci?“
„ANOOO!!!“ Medzi vojakmi prebehla vlna vzrušenia. Každý myslel iba na jedno a to isté. Medzi sedliakmi to zašumelo.
Veliteľ skĺzol pohľadom z Arnie a premeral si Adriána.
„Nech ma..... pri všetkých...Adrián Chrabrý??? Si to ty???“ Sedliakmi trhlo. Všetky oči sa upreli na Adriána
Adrián zdvihol obočie. „Obávam sa, že áno.“
„Myslel som si, že si dávno po smrti. Teda, máš moju poklonu. Nikto ťa nevidel zo dvadsať rokov. Ako si sa z tamtej prekliatej pevnosti dostal?“
„Mal som šťastie,“ odpovedal veterán sucho.
„Tak to si píš, že si mal šťastie! Hehehe.“ Svojím pohľadom behal z jedného sedliaka na druhého. Nikto sa ani nepohol.
„Prepáč mi Adrián, ale stále nemôžem uveriť, že toto má byť tá skvelá armáda...ja tu vidím iba obyčajných sedliakov, ktorí celý život držali iba vidly a žrali slamu.“
„Ja by som ich nesúdil prirýchlo... koniec koncov, aj ja som iba obyčajný sedliak,“ odvetil Adrián. Veliteľ oddielu sa začal rehotať. Ako na povel sa z tristo hrdiel ozval taký istý hrdelný smiech. Neznášam riťovlezov, pomyslel si Gender.
„Áno, máš pravdu, aj ty si iba obyčajný sedliak. Dokonca aj my máme pár sedliakov medzi sebou. Chlapci, priveďte ich!“ Medzi radami vojakov nastala vrava. Vlnili sa v nepravidelnom rytme, až sa z nich vynorili bratia Katallovci na čele so svojím otcom. Ich vzhľad bol presne taký istý, aký Adrián predpokladal. Tváre napuchnuté od bitky, kráčali pomaly s námahou. Andrej, najmladší z Katallovcov dokonca kríval. V sedliakoch sa zodvihol hnev. Mimovoľne začali štrngať opasky a čepele mečov. Adrián ich kývnutím ruky upokojil. Niekoľko sedliakov mlčky pomohlo Katallovcom prejsť zostávajúcich pár metrov do bezpečia, pričom hádzali nenávistné pohľady na žoldnierov. Tí im to oplácali posmešnými grimasami a srdečným rehotom.
„Ako sa voláš?“ Spýtal sa zrazu Adrián veliteľa. Bola to otázka tak povediac do vetra: nikto ju neočakával a nikto neočakával odpoveď. Na ohromenie väčšiny prítomných, veliteľ na ňu odpovedal.
„Volám sa Matej, syn Farlana z rody Anjuovcov.“
„Fajn Matej...prečo ste tu?“
„Prečo sme tu? Aby sme vás naverbovali. Ten váš Andrej trocha zaspieval v krčme a naši verbovači nás nasmerovali priamo na vás...“
„Ale my nechceme ísť na žádnu vojnú!“ Skríkol jeden zo sedliakov. Ostatní mu dali za pravdu inteligentným kývnutím hlavy.
„Nikto sa vás nepýta či chcete, alebo nie!“ Zahrmel Matej z rodu Anjuovcov. „Naša krajina je v ohrození a vy ste tu preto, aby ste si splnili svoju branskú povinnosť! Čiže všetci do jedného sa stanete vojakmi v službách Ellenartha, tak, ako sa patrí!“
„A čo keď odmietneme?“ Spýtal sa Markián.
„Áno, aj toto je jedna možnosť. Môžete odmietnuť. Vlastne ja a moji chlapci dúfame, že odmietnete. V prípade, že si odmietnete splniť svoju branskú povinnosť voči krajine, stávate sa nepriateľmi krajiny. A s nepriateľmi sa robí čo?“
„MORDUJE!!!“
„S ich domami sa robí čo?“
„VYPALUJÚ SA!“
„S ich ženami sa robí čo?“
„UŽÍVA!!!“
Medzi sedliakmi to zašumelo. Znova bolo počuť mimovoľné cinkanie mečov a opaskov.
„Tak čo, sedliačikovia naši, ako sa rozhodnete?“
„Ideme na vojnu.“ Rozhodol Adrián pokojne. Sedliaci sa ako na protest začali mrviť. Nikto si ale nedovolil odporovať Adriánovi, ktorého všetci považovali za prirodzeného vodcu osady.
„Správne rozhodnutie Adrián Chrabrý. Nechceš nás pozvať na jedno pivo do vašej osady? Nejako nám po ceste vysmädlo...že chlapci?“
„ÁÁÁNOOO!“
Z výrazu všetkých žoldnierov bolo jasné, čo si každý z nich pod pojmom „jedno pivo“ myslí. Sedliakom sa nepáčilo to, čo videli. No Adrián napriek všetkému prehlásil: „Jasné, ste vítaný. Akurát vás musím sklamať, pivo ani žiadny iný alkohol nemáme. Ale máme dobrú guľášovú polievku...neviem, či pre tristo krkov, ale tak možno áno...“
Veliteľ sa lišiacky usmial: „Fajn. Tak teda chlapi, hor sa do osady Česť!“
„EEEEEEEEEEEJ!!!“
Sedliaci išli prví. Za nimi sa nedočkavo tlačili žoldnieri. Adrián mal v tvári nevyspytateľný výraz. Eleg, Markián, Gender, Arnia, Elqwer a ďalší ho obklopili.
„Takže,“ začal s vážnou tvárou veterán, „naša úloha: Prežiť noc. V prvom rade nesmieme dovoliť, aby sa žoldnieri ožrali. To by bolo pre nás veľmi nepríjemné. Čiže musíme poriadne schovať všetok alkohol. Elqwer, to bude tvoja starosť.“
„Idem na to!“ Zareagoval svojím tenorom Elqwer.
„Dobre. Ešte z toho nie sme ani zďaleka vonku. Máme pred sebou kopu roboty. Gender, Markián a Eleg pobeháte osadu a rozkážete všetkým ženám, opakujem všetkým, nech nevychádzajú von. Je to životne dôležité! Bežte! Rýchlo!“ Poverení sa rozbehli. Eleg bežal v čele, Markián mu bol hneď v pätách a za nimi bežal Gender kričiac popri tom niečo o starých kostiach a kĺboch.
„Nebolo by lepšie, keby sme odmietli ich vpustiť do osady?“ Spýtala sa Arnia
„Nie, nebolo! Tá otázka bol chyták. Keby sme odmietli, tak skončíme ako ovce na porážke. Nemali by sme žiadnu šancu.“
„Ale predsa si povedal, že sa necháme naverbovať... tak prečo ešte chcú ísť ku nám do osady?“
„Arnia zlatko...počúvaj: títo chlapi už nepoznajú nič iného okrem násilia. Je to ich práca. Ich práca z nich robí zvieratá a ako každé zviera, aj oni chcú ukojiť svoje chúťky. Drancujú, vypaľujú, zabíjajú a znásilňujú polovicu svojho života, tak prečo by teraz mali skončiť? Áno, mohol som odmietnuť, ale ako náhle by som to urobil, Matej by pokrčil plecami a dal rozkaz k útoku. Je to síce proti pravidlám, pretože sme súhlasili s tým, že sa necháme naverbovať, ale kto by sa o tom dozvedel? Nikto! Jednoducho by nás povraždili a tým pár šťastlivcov z nás, ktorí by prežili by nikto neveril. Alebo aj keby áno, tak to nikto nebude riešiť, pretože úradníci kvôli stovke špinavých sedliakov nebudú trestať tristo skvelých vojakov. Čiže nemáme na výber ako prijať to. Ale späť do prítomnosti... Arnia...máš ešte ten lektvar, po ktorom som spal pol dňa?“
„Áno mám... musím ho ešte začarovať, ale mám ho...prečo? počkaj...ty ich chceš uspať?“
„Áno. Je to asi najlepšie riešenie.“
„Hmmm máš pravdu. Idem to pripraviť. Veľa šťastia.“
„Aj tebe zlatko. Nevychádzaj moc von.“
Situácia bola zlá. Veľmi zlá. Každý jeden sedliak si to uvedomil. . Kam vkročili vojaci, tam prišli nadávky, posmešky a oplzlé reči. Zvrhávalo sa to. sedliaci boli viac a viac nervóznejší a podráždenejší. Viackrát to vyzeralo, že sa to zvrhne na bitku medzi sedliakmi a vojakmi. Ale vždy sa do toho vložil buď vodca osady Adrian, alebo umiernený Markián. Pár krát aj mladý Eleg.
Neskôr Adrián ponúkol veteránov vynikajúcim guľášom, po ktorom zaspali ako zabití. Všetci do jedného. Každého jedného z nich Adrian ponúkol. Niektorí z nich sa do ochutnávky guláša moc nehrnuli, ale Adriánvedel, ako na nich. Prehodil s nimi pár oplzlých vtipov, zasmial sa s nimi a hnedˇsa každý nechal ponúknuť. Každopádne to bolo pre muža po štyridsiatke veľmi namáhavé. Po tom, ako pobehal všetkých vojakov, zaspal opretý pri jednom z domčekov. Veľa sedliakov dopadlo rovnako.
Ako prvý sa zo všetkých vojakov zobudil Matej z rodu Anjuovcov. Zazíval a poobzeral sa okolo seba. Jeho muži všetci ležali na zemi a spali.
„Čo to?...“ Matej sa poškrabal na hlave. Posledné, čo si pamätal bolo jedenie guľášovej polievky. Veliteľ sa pozrel do slnka a zmeravel. Východ slnka nastal už pred pár hodinami.
„Chlapi stávajte!!!“ Pár chlapov sa zamrvilo, ale ináč nič.
„Vy lenivci leniví, stávajte, inak nedostanete žiadny žold najbližší rok!!!“ Spomenutie žoldu spôsobilo prebudenie niektorých žoldnierov. Tí sa poobzerali po okolí a snažili sa rozpamätať si na celú noc. No nedarilo sa im to.
„Vy výsmech celého Sithoraského vojenstva, vstávajte, inak budete mať do konca svojej služby zakázaný alkohol!!!!“ Na to sa ako zázrakom prebudili všetci. Hluk zobudil Adriána ležiaceho neďaleko pri jednom s domčekov. Pomalým krokom pristúpil k Matejovi.
„Neviem, ako si to urobil, ale viem, že si to bol ty. Máš šťastie, pretože to nebudem riešiť. Mohol by som ťa zabiť na mieste a ty by si proti tomu nemohol urobiť nič, vôbec nič! Ale vážim si ťa, pretože pred dvadsiatimi rokmi v pevnosti Egnoll si svojím činom zachránil môjho bratranca. A navyše, nemáme čas, musíme poponáhľať... Máme sa o dva dni hlásiť v Enderite a to je sakra ďaleko! Takže prebuď svojich mužov a nech sú do polhodiny pripravení k odjazdu, je to jasné?!“.
„Rozkaz...“ zamrmal Adrián. Otočil sa na opätku a odišiel budiť sedliakov.
Sedliaci sa zobúdzali, navliekali si svoje brnenia, behali z jednej strany na druhú, objímali sa so svojimi ženami a deťmi. Najhoršie boli lúčenia. Každá druha žena plakala, deti sa snažili „byť statočné“, ale bolo vidieť, že majú slzy na krajíčku.
Adrián vrúcne pobozkal Arniu a objal ju.
„Nie že sa mi niekde zabiješ,“ povedala potichu. Adrián sa usmial.
„Neboj sa láska moja, mňa sa len tak ľahko nezbavíš...ja ťa ešte prežijem, však počkaj!“
„Dávaj pozor na Elega,“ povedala, ako by jeho hlášku ani nepočula.
„Neboj sa, dám. S mečom je dobrý. Musí ešte nazbierať skúsenosti... a naučiť sa ako prežiť, ale bude z neho dobrý vojak.“
„Oteeec aj ja chcem ísť na vojnuuu!,“ prehlásil malý Elengar. Náčelník osady sa usmial, poškrabal Elega na hlave.
„Ešte nie synček. Si moc mladý na také veci. Buď tomu rád, vojna nie je nič príjemného.“
Pristúpil k ním Eleg. Objal svoju matku a potom brata. „Braček, daj pozor na mamu. Bude ťa potrebovať.“ Elengar prikývol. Do očí sa mu nahrnuli slzy, ale potlačil ich.
„Dávaj si pozor, synu,“ povedala mága s chmúrnym výrazov v tvári.
„Neboj mami, budem. Mal som dobrého učiteľa.“ Eleg si zrazu všimol Elisu. Ešte raz sa usmial na brata a mamu a odišiel. Adrián si prehodil meč cez plece, zodvihol štít a vykročil. Svoju manželku už nikdy nevidel.
„Zbohom, Adrián Chrabrý, syn Margeho. Milovala som ťa celý život, a budem ťa milovať, nech umrieš kdekoľvek, kedykoľvek a akokoľvek,“ preriekla Arnia potichu. Keby ju niekto videl, zdalo by sa mu, že sa jej nahrnuli slzy do očí. No to by sa mu skutočne iba zdalo. Mágy predsa neplačú...
Eleg pristúpil k Elise a vrúcne ju pobozkal. Nebránila sa. Z ich intímnej chvíľky ich vyrušil Matejov hlas:
„Vy prašivé sedliacke lemry, pohnite s tými vašimi zadkami! Čaká nás dlhá cesta a nemáme na to celú večnosť!“
Eleg ju objal. „Musím už ísť.“
„Ja viem,“ povedala smutne.
„Nikdy nezabudnem na našu dnešnú noc v lese...“ Začal Eleg. Nedokončil. Elisa sa rozplakala. Nechcela, ale nezvládla to.
„Ššš láska moja. Neboj sa, vrátim sa ti živý a zdravý.“ Pobozkal ju.
„To dúfam,“ odpovedalo mu dievča so slzami v očiach.
„A vrátim sa skoro. Všetci sa vrátime skoro.“ Netušil ako veľmi sa mýli.

Adam

Adam

Diskusia

jurinko
Zle slovne spojenia, neposobilo to autenticky, ale ani ako literarne dielo. Sedlac chvilu rozprava tvrdo, chvilu pouziva slovo “slachta” s makkym “l”. Slovo “maga”, oznacujuce carodejku, je priserny novotvar, rovnako ako “vicespani” (maju byt “vicispani”, ked tak). Praca niekomu ide “od ruky”, nie “ako od ruky”. “Hlas, KTOREMU sa neodvrava”, muzov zozbierat mozes, ked uz su mrtvi vyvaleni popri ceste, inac ich musis zvolat alebo zhromazdit. Celkovo to vyzera ako Pacho strihnuty nejakym podivnym fantasy, so zlou gramatikou a nezmyselnym plynutim deja (Elisa sa objavi vo chvili, ked sa schyluje k hrozbe, virvar trval hodinu, kym pripochodovalo vojsko – to musel mat velmi dobry zrak, ked ich videl 5 kilometrov daleko)...
15.12.2010
jurinko
[pokr.] V podstate to bol prolog, plny nelogizmov, neuveritelny, pomerne zle napisany a strasne z neho bolo citit, ze ta bavi pisat o stredoveku a o tvojom svete. Skoda, ze o tom svete vlastne nevieme nic, iba nejake mena nejakych ludi, ktori nijako nezasiahli do deja. Treba to velmi, ale naozaj velmi ucesat, nechaj to odlezat, pockaj dva mesiace a vrat sa k tomu, prepis to, zoskrtaj a zamysli sa nad tym – to plati pre cely proces pisania, nie iba pre tuto poviedku. Dal som 4
15.12.2010
Maťušik
prosim vas...ako je to s tymi poviedkami?...kedy ich asi uverejnuju?... mne tam vyskakuje, ze bude uverejnená po jej autorizácii..je to spravne? este neviem, ako to tu chodi...dik za info...
15.12.2010
jurinko
Ono je to tak, ze pridas poviedku, ja sa na nu kuknem, ked mam zrovna cas ( :-) ) a ak to je scifi alebo fantasy, tak bez ohladu na kvalitu to automaticky pridam. Ked sa tak stane, pride ti mail, v ktorom bude uvedeny datum publikovania tvojej poviedky (momentalne sme niekde okolo polky januara, cize cakacia doba je momentalne cca mesiac). No a potom uz len cakas, kym sa to tu neobjavi, aby to mohli vsetci zvozit pod ciernu zem a sposobit ti depku :-D
15.12.2010
Maťušik
:D :D :D :D Dakujem za informaciu:))) Ta posledna veta nemala chybu:) mne to len pomôze, aby som vysperkovala svoje pokusy o spisovatelsku drahu:))) tento pribeh dokoncim a uz mam v hlave dalsi....takze budes mat co uverejnovat:)
16.12.2010
Aldeberan
no, tie "údesné" slovne spojenia, na ktoré sa tak sťažoval jurinko mi až tak nevadili. Slovo "mága" ale určite vymeň za niečo normálne, pretože je to ako päsť na oko. Preklepy a chyby v čiarkach som si všimol dokonca aj ja - takže je to s nimi veľmi zlé, keďže som úplná gramatická lama. Určite prečítať a opraviť. Nepovedal by som, že to bolo zle napísané - je z toho cítiť taký old-school slohový štýl, čo síce nie je moja šálka kávy (a ani nikoho z tejto stránky :), ale je to vcelku stráviteľné. Horšie je, ako rozprávali sedliaci (jeden odstavec spisovnej slovenčiny nasledovaný záhorackými vetami) bolo to nekonzistentné a rušilo to - proste sa vykašli na nárečie, normálnym jazykom nikdy nič nepokazíš.
18.12.2010
Aldeberan
Ďalej, v celej poviedke sa nič nestalo. Najprv som sa tešil na cool bitku (7 Samurajov! Jupí) potom na príbeh služby v armáde (Videssos od Turtledovea! Jupí) a ono nič. Viem je to prológ, ale preto to nemusí byť nudné. To by ťa fakt zabilo, keby sa tými žoldákmi trošku pochytili? Ďalej, jurinko spomínal, že to bolo nelogické. No, naozaj bolo :) Predstava sedliakov počúvajúcich na poli prednášky z dejín je absurdná. Celá scéna so žoldákmi je tiež absurdná . neposielaš predsa celý batalión vojakov verbovať, pošleš verbovača. Prečo mali žoldáci znak nejakého šlachtica? V skutočnom stredoveku ani väčšina šlachticov nemala na sebe svoj vlastný znak :-D A vôbec, máš dve armády pripravené k boju (400 mužov je na stredovek armáda) a oni sa dohodnú, že budú kamaráti? Sedliaci počúvajú jak stádo oviec Adriana... ee, neverím :)
18.12.2010
Aldeberan
Páčil sa mi súboj na konci aj s nápadom začarovaných mečov a páčilo sa mi budovanie napätia pred bitkou (ktorá neprišla). Takže, moja rada ako to prepísať: nechať začiatok, vynechať časť s históriou (nudááá, objasníš neskôr v hlavnom príbehu), vynechať tú rodinku čo išla do mesta, pridať verbovača, zbiť hoa vyválať v hnoji. Spraviť bitku žoldáci vs. sedliaci. Sedliaci prehrajú, ženy a dievčatá znásilnia, deti odvedú do otroctva a mužov zajmú a prinútia bojovať v ich armáde pod hrozbou, že ich deti predajú do otroctva (do otroctva ich predajú smz. aj tak, ale to sedliaci z osady nevedia). Vidíš? Tomuto sa hovorí zaujímavý príbeh, má to napätie, súboj, bitku, zradu a sex. JE TO ZAUJIMAVE a obstojí to ako SAMOSTATNÝ príbeh. Neber to tak, že by si napísal zlú poviedu, je naopak celkom fajn, taký primer, preto dávam 5 :)
18.12.2010
Adam
No v podstate ste mi potvrdili to, čo som si o tejto poviedke myslel: je zlá, zlá, zlá :). Keďže si uvedomujem, že text nie je zrovna svetoborný, pokúsil som sa ho aj prepísať, ale skrátka to nejde. Neviem prečo. Jednoducho... sa to nedá :). je tam veľa situácii, kde by dej mohol ísť inou cestou, lepšou. veľa nevyužitého priestoru na konflikty, zaujímavé situácie..uvedomujem si to. Ale akonáhle si k tomu sadnem...dostanem sa do bodu, ktorý by mal byť prepísaný/rozšírený/ vylepšený.... neurobím nič. Proste ju neviem prepísať. táto poviedka je mojou najväčšou nočnou morou za posledný rok :D. A neviem čo s ňou.
P.S. : asi by som si mal vylepšiť reputáciu niečím lepším...ehm :D
18.12.2010
Adam
No v podstate ste mi potvrdili to, čo som si o tejto poviedke myslel: je zlá, zlá, zlá :). Keďže si uvedomujem, že text nie je zrovna svetoborný, pokúsil som sa ho aj prepísať, ale skrátka to nejde. Neviem prečo. Jednoducho... sa to nedá :). je tam veľa situácii, kde by dej mohol ísť inou cestou, lepšou. veľa nevyužitého priestoru na konflikty, zaujímavé situácie..uvedomujem si to. Ale akonáhle si k tomu sadnem...dostanem sa do bodu, ktorý by mal byť prepísaný/rozšírený/ vylepšený.... neurobím nič. Proste ju neviem prepísať. táto poviedka je mojou najväčšou nočnou morou za posledný rok :D. A neviem čo s ňou.
P.S. : asi by som si mal vylepšiť reputáciu niečím lepším...ehm :D
18.12.2010
jurinko
Prepisovanie je tazke, hlavne preto, lebo sa musis uplne vzdat svojich predstav o tom pribehu a cele ich prekopat. Takze ano, je sice pekne, ze stary veteran je macher, ale ked uz prepisovat, tak poriadne (nechaj ho zomriet, aj ked bol povodne hlavna postava, jeho syna nechaj znasilnit sadistickym zvrhlym homosexualnym slachticom a jeho zenu predhod horde vojakov, nech to ma grady :-D ). Ale nie, az take hrozne to byt nemusi, len sa vykasli na cele povodne zamyslane plynutie deja... A hned sa bude prepisovat lahsie. Skoda, ze takto sa odosobnit je na tom celom to najtazsie ;-) Good luck teda :-)
20.12.2010
draculin
Adam, "zmierit" sa s tym, ze poviedka je "zla" nestaci :) Vsetci co pisali skorej, o slovnych spojeniach, kostrbatych vetach, spravani postav mali pravdu, ale to nestaci. Ako zasadnejsiu chybu vidim nieco ine - chybala proste myslienka, pribeh. Ano, malo to nejaku osnovu,ale bolo to nejake rozharane, rozhadzane,trosku to cloveka navnadilo na "nieco", co sa potom nekonalo. Chyba bude aj v tom, ze ide len o prolog,alebo si aspon niekde v duchu mal uz rozpracovane pokracovanie. Tym padom si sem dal text, ktory vsak sam nie je zivotaschopny. Takze to neprepisuj, ked uz - zacni od nuly. A ked budes pisat poviedku, pis ju tak, aby mala zaciatok, stred a koniec. Nijake barlicky vo forme mozneho pokracovania. Toto je jedna z najvacsich chyb vacsiny diel tuto na scifi.sk.
21.12.2010
Ján Onofrej
podľa začiatku a diskusie súdim, že sa pokúšaš vychádzať z reálnej histórie....preto sa vyjadrím k tým veciam, ktoré mi s históriou nesedia...ale na začiatok....šermovanie? to asi píli uši iba mne, ale normálne slovo "šerm" tiež existuje a vyjadruje to isté.... sedliaci z dediny chodia do mestečka po zásoby? aké zásoby, keď ešte aj nástroje si vyrábajú doma, čo je spomenuté predtým...dedina bola sebestačná, čo sa týka potravy, a ak obrábajú všetko čo si vymenoval (polia, sad,...) tak oni veru zásoby nepotrebujú...ak tak, možno nejakú soľ atď ale na také veci určite nechodili každý týždeň....ak niekam šli, možno na týždňové trhy.....pokojný a nekonfliktný život? hm, odkiaľ potom majú SEDLIACI doma BRNENIA a ZBRANE.....
06.01.2011
Ján Onofrej
šľachtičnej armády? šľachtičná je žena v šľachtickom stave, armáda patriaca šľachticom je šľachtická hádam....Matej z rodu Anjouovcov, Matej z rodu Anjouovcov.....je to "rodu" až tak podstatné? podľa mňa zbytočné slovo, takisto koncovka -ovcov.....už keď bol šľachtic toho rodu, používam z Anjou, bez ohľadu na to, či som sa narodil na Záhorí alebo v Kuala Lumpur.... k tým sedliakom predtým, odkiaľ mal sedliakov dedo kyrys? alebo otec, brat atď ...a odkiaľ ho mal ten dotyčný ak bol tiež sedliak? .....lebo aj keby sme sa prepracovali k tým tuším siedmim, tak by tých zbrojí, štítov atď bolo tak sedem......to mal čo za meč ten Eleg, že ho nosil NA CHRBTE??? ako statočné srdce? alebo čo?
06.01.2011
Ján Onofrej
celkový dojem - fantasy veci ok beriem...ale časové obdobia....ozbrojení sú mečmi atď, stredovek dajme tomu, vicišpán (viceišpán, podžupan) je záležitosť až neskorších období v Uhorsku nie? nejaké 16. stor najskôr, mám dojem......moje odporúčanie pre túto časť: vybrať si obdobie - ak meče, zbroje atď, nech je to stredovek...ak používaš nárečie, tým pádom je geografická oblasť jasná.... ak chceš používať detaily a slová, ako ten vicišpán, naštudovať si čo to o danom období a oblasti (pre prípad, že uhorsko bolo iné ako napr. česko...čo je dosť možné) ... viem, je to ťažké a nadlho..stále si môžeš vytvoriť vlastný svet, v ktorom ale nechápem ako sa ocitli záhoráci:) ..dej a ostatné veci sú tvoja vec, fantasy prvky tiež..
06.01.2011
Aldeberan
Janko: OMG, vyčerpavajuce, ale predsa len v niektorých veciach trochu neférové :)
06.01.2011
Ján Onofrej
nepoviem že súhlasím...možno na to pozerám veľmi historicky kriticky, konkrétne v tejto poviedke takmer žiadna fantasy nebola - pokiaľ som nejaký odstavec omylom nepreskočil tak jedine "mága", začarované meče a ak to berieme tak potom aj vymyslená história osady......snažil som sa povedať (v tých troch príspevkoch, okrem iného), že fantasy svet je ok, alternatívna história je ok.....ale nie je ok ak do fantasy sveta strčíš niečo tak špecifické ako vicišpán....lebo od toho sa odvíja množstvo súvislostí.....iste, beriem to kriticky lebo to študujem, ale to nič nemení na fakte, že som čitateľ a ako čitateľovi sa mi to nepáči...možno, ak by neboli tie ostatné veci, gramatika, nárečie...tak by som to nebral tak tragicky.....
06.01.2011
Aldeberan
no zrovna vicišpán je podľa mňa pre väčšinu Slovákov dosť nejasné slovo, ktoré si asociujú všeobecne s vrchnosťou a potentátmi, takže čisto z literárneho hladiska je podľa mňa dobre použité :)
07.01.2011
Ján Onofrej
ja proti literárnemu významu vicišpána nemám nič, skôr ten historický....pokojne by sa dalo použiť dosť iných slov označujúcich šľachtu... ale dobre, mňa si všímať netreba, som príliš zaujatý:) ... ale podľa mňa veľa detailov skladá dej a ak tu nejaký vypadne, tam nejaký nesedí dobre, už to pre toho ktorého čitateľa nemá tú istú podobu lebo začína premýšľať.... ešte to poviem takto: takto to vadí len mne, asi:) ...keby tam bolo iné slovo na šľachtu, mne by to nevadilo (pokiaľ by to zase nebolo palatíni alebo čo:D) a ostatní by boli spokojní tak či tak....a dodatok - ja som si tiež musel pozrieť význam vicišpána lebo som to nemohol vyhrabať z pamäti:) ale nesedelo mi to....opakujem, nevšímať si ma:)
07.01.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.