Mio vošiel do svojej izby a pozorne zamkol. Knihu svojho predka mal zastrčenú pod pazuchou, fľaštičku s liekom na plešatosť si vopchal do vrecka na nohaviciach a hodil sa na stoličku pri stole, ktorý bol úplne zaprataný papiermi, výstrižkami z novín, ampulkami, bankami a omrvinkami z jedla. Všetko, čo sa nemohlo rozbiť zmietol na podlahu a 1000 tunajších príšer a oblúd položil na drevený popukaný povrch pričom dával veľký pozor, aby sa stará knižka nerozsypala. Rio s ňou zjavne nezaobchádzala v rukavičkách a podľa somárskych uší a fľakov od marmelády ju čítala veľmi často. Mio si ju vedel veľmi živo predstaviť ako si v noci zažíha petrolejku a pri jej sliepňavom svetle prevracia stránky a zamyslene pri tom prežúva Annine lekvárové pirôžky. Na chvíľu uprel pohľad z okna, z ktorého mal vynikajúci výhľad na ulicu pod ním a ešte zazrel svoju sestru ako bok po boku s Lilly Drakeovou kráča smerom ku Cavendishovmu obchodu, aby ako povedala „ kúpila úbohej Lilly dačo sladké na poničené nervy“. Mio sa uškrnul, lebo vedel, že to nie je jediný dôvod. Rio si nikdy nenechala ujsť príležitosť navštíviť pána Cavendisha v jeho útulnom krámiku a stráviť tam príjemné chvíle medzi policami prehýbajúcimi sa pod rôznymi dobrotami.

Keď dievčatá zmizli za rohom a na podokenici sa rozčapili prvé kvapky dažďa, Mio odtrhol zrak od obloka, otvoril zásuvku , chvíľu sa v nej hrabal až napokon vytiahol dosť veľkú pinzetu, ktorou začal prevracať vetché stránky starej knihy. Páchla zatuchlinou a ešte čímsi, čo mu bolo akoby známe, akousi sladkou a ťažkou vôňou, no nevedel si spomenúť, čo to by to mohlo byť, tak si s tým prestal lámať hlavu a zahĺbil sa do kapitoly o Záhrobníkoch. Nedostal sa ani do polovice tretieho odseku, keď pocítil, že za ním ktosi stojí. Prudko sa otočil a jeho pohľad sa stretol s matkiným. Srdce mu na sekundu prestalo byť, keď uvidel výraz jej tváre. Ophelia Ardenová vyzerala šokovane no zároveň nazlostene, tvár mala bielu ako stena a päsť pravej ruky tesne pritisnutej k hrudníku sa jej nekontrolovateľne chvela. Mio naprázdno prehltol a zmätene zakoktal.

„ Matka, čo ...“

„ Mlč!“ skríkla Ophelia zachrípnuto a zvyčajne krásna mladistvá tvár sa jej skrivila do nepeknej grimasy. Urobila dva kroky vpred a schmatla knihu zo stola, rovno spred nosa užasnutému synovi, celá sa triasla akoby bola v horúčke a čierne oči sa jej trocha šialene leskli. Mio mal dojem, že v nich vidí slzy, no nemal čas si to overiť, pretože v tej chvíli sa naňho rozkričala.

„ Kde si vzdal tú knihu, Motgomery?! Kto ti ju dal?! Mne to nezatajíš! Stretol si sa s Ním, však?!“

„ N..nie.“ chabo odporoval Mio, čo však Opheliu rozzúrilo ešte väčšmi. Chmatla ho za plecia a potriasla ním.

„ Prečo mi klameš?! Prečo mi všetci len klamú?! Povedz, odkiaľ máš tú prekliatu knihu? Kde si sa s Ním stretol? Prečo stále krútiš hlavou?! „

Odrazu sa od dverí ozvalo silné zakašľanie, Ophelia ihneď syna pustila a tackavo od neho ustúpila. Mio si masíroval ramená, kde sa mu zaryli matkine starostlivo upravené nechty a spýtavo hľadel na správcu Ardenovskej usadlosti, pána Augusta Westa, ktorý stál vo dverách a už-už otváral ústa, že čosi povie, no Ophelia ho predbehla.

„ Čo chcete, Augustus?“ jej hlas znel podráždene a Mio si všimol, že knihu rýchlo schováva za chrbát.

„ Načúvali ste?“ pokračovala prísne. Teraz sa už celkom ovládala a pár tmavohnedých vlasov, ktoré sa jej uvoľnili počas hádky so synom, si narýchlo upravila späť do zložitého účesu.

„ Áno.“ Priznal pán West rozhodne a Ophelia naňho vypleštila oči. Úprimnosť bolo to posledné čo od svojho správcu v takejto situácií čakala.

„ A vy máte dojem, že takéto správanie je v poriadku?“ spýtala sa ho predstierajúc pokoj.

„ Isteže nie, madam, no mal som dojem, že ste pána Montgomeryho obvinili neprávom. On určite netušil, čo je to za kniha.“

„ Ako to môžete vedieť?“

Pán West sa pozrel na Mia, akoby mu pohľadom prikazoval, aby bol ticho a vyzývavo pozrel svojej zamestnávateľke do očí.

„ Ja som mu ju dal. Myslel som si, že by ho zaujímala.“

„ Výborne, Augustus, môžete si zbaliť veci. Tu ste skončili.“ Riekla a rýchlo vyšla z miestnosti. Knihu Miovho predka držala medzi dvoma prstami, akoby sa jej štítila, alebo očakávala, že ju uhryzne. Na sekundu si dokonca Mio pomyslel, že má pravdu, lebo sa mu zamarilo, že kniha sa šklbla, no napokon uznal, že sa mu to v tom rozčúlení iba zazdalo.

„ Pán West, prečo ste to urobili?“ spýtal sa správcu, ktorý len mykol plecom.

„ Zdalo sa mi, že potrebujete trochu podržať.“

„ Ale čo si teraz počnete?“ zaujímalo Mia, pretože vedel, že pán Augustus West a jeho početná rodina na tom nie sú práve najlepšie. Bývali na opačnom konci mestečka takmer už v samom Lese, v nízkom, no zato dlhom a rozľahlom sídle, v ktorom sa vystriedalo už vyše 20 generácií rodu Westovcov od dávno minulých čias, keď bývali bohatí a všetka pôda pod Kamennou vodou patrila im.

No tie dni dávno patrili minulosti.

Rodina nemala prostriedky, aby udržiavala všetky miestnosti v dome v stave životaschopnosti a v skutočnosti obývali len tri miestnosti : kuchyňu, veľkú obývaciu izbu, ktorá bola zároveň jedálňou a spálňou pre pána Westa a jeho manželku a ešte jednu, menšiu izbu, kde spávalo ich päť detí. Ich sídlo, kedysi honosné sa už dávno začalo rozpadať, do muriva sa zarýval s neúnavnou vytrvalosťou brečtan a vysychajúce popínavé ruže dokonávali pomalé dielo rozkladu.

Pán West si prehrabával prešedivené svetlohnedé vlasy a trocha rozpačito sa usmieval na červenajúceho sa Mia, ktorý sa neuveriteľne hanbil a veľmi sa mu nechcelo pozrieť sa správcovi do očí. Veď práve obral početnú rodinu o jediný zdroj príjmov.

„ Nemuseli ste to robiť. Dostal by som sa z toho sám.“ dostal zo seba napokon.

„ Verte mi, takto to bude lepšie.“ povedal pán West vážne. „ Ja viem veľmi dobre, čo robím.“ dodal ticho, akoby len pre seba, vzdychol a pomaly odišiel zabuchnúc za sebou dvere Miovej izby. Chlapec tam ešte dlho mlčky sedel a hľadel do prázdna. Žeby pán West mal viac dôvodov, prečo sa mu zdalo také dôležité obetovať svoju prácu pre takú hlúposť? Matka sa naňho zlostila aj predtým, no on nikdy nezasiahol. Tak prečo teraz?

Kým Lilly a Rio dorazili do pekárne pána Cavendisha boli mokré ako myši. Nad Kamennou vodou akoby sa odrazu roztrhla obloha a ulice zaliali prívaly dažďa. „ Asi tu budeme musieť ostať trocha dlhšie.“ Poznamenala Lilly nazerajúc cez čipkované záclony von a trocha sa mračila. „ Tebe to vadí?“ nechápala Rio a rozhodila rukami pričom oprskala podlahu ďalšími kvapkami vody. „ Pozri sa okolo seba, Lil. Toto je raj.“ A Lilly s ňou musela súhlasiť. Nikdy nevidela podobný obchod, otec ju do takých nepúšťal, pretože sladkosti považoval za veľmi nebezpečné prostriedky kaziace mládež a keby videl, kde sa práve jeho dcéra nachádza, asi by ho chytil zrádnik. Drevené police natreté pestrofarebnými farbami sa týčili až po samotný strop a priam praskali pod váhou rôznych škatúľ, dóz, fľaštičiek, nádob, pohárov podobných zavareninovým, súdkov, ktorých väčší príbuzní zaberali aj ten najdrobnejší kúsok voľného priestoru. No dievčatá viac zaujímal obsah. Rio priskočila k pultu, uchytila vrecúško z papiera podobnému šuštivému hodvábu a začala sa prechádzať pomedzi police pričom si nahlas čítala štítky s opisom Cavendishových výrobkov. Lilly sa cítila trocha stratená, ale napokon predsa len nasledovala priateľkin príklad a podišla k drevenému pultu. Bol troška hrboľatý a z povrchu trčali na všetky strany drobné triesky, akoby ten, kto ho vyrobil chcel svoju prácu dokončiť čo možno najskôr. Dievča natiahlo opatrne natiahlo ruku, no takmer ihneď ju stiahlo. Znútra predajne sa ozvali zvýšené hlasy.

„ A ja ti hovorím, že ak to tam dáš, všimne si to každé poleno! Budeš mať problémy.“ Neznámy ženský hlas znel nástojčivo.

„ Daj pokoj, Zelle. Keď ten recept trošička upravíme ...“

„ Si hlupák, Dernholm! Nič sa upravovať nebude! Pre trolove zavšivené slipy, Cavendish, ty stará prehnitá barorodka, kebyže ťa nepoznám, myslím si, že chceš skončiť pred Koncilom!!“

Rozčúlené hlasy stíchli akoby uťal. Lilly začula kroky a vyplašene zaspätkovala, pretože si bola istá, že si ju všimli, ale keďže sa nedívala kam kráča, vrazila do veľkého práchnivejúceho suda, ktorý bol až po okraj naplnený dokonalými želatínovými imitáciami ružových prasiatok a s obrovským rachotom sa spolu s ním porúčala na podlahu. Rio zamrzla s rukou natiahnutou k dóze s obrovskými čokoládovými guľkami a pomaly sa obrátila. V prvom momente sa bála, že ich Aisling prepadol zo zálohy spolu s armádou vreštiacich banší, ale keď si všimla Lilly ležať na zemi obklopenú gumovými bonbónmi nemohla si pomôcť. Musela sa smiať. Tak sa rehotala, že jej z očí vytryskli slzy, cez ktoré videla pribiehajúceho pána Dernholma Cavendisha, majiteľa pekárne a jeho sestru, Rapunzelle, iba ako dva rozmazané tiene.

„ Ajajaj, slečna Drakeová, ste v poriadku?“ zastonala Rapunzelle a pomáhala Lilly na nohy.

„ Tak to vy nám tu ničíte, krám. Ja som myslel ...“ Dernholm nedopovedal.

Zastavil ho varovný pohľad jeho sestry, preto len mykol plecom a dvakrát si odkašľal. Lilly sa trocha triasla, ale pokúsila sa o nie veľmi vydarený úsmev ( pričom vyzerala akoby sa jedna polovica jej tváre smiala a druhá trpela akousi ťažkou chorobou ) a povedala.

„ Je mi to nesmierne ľúto, pán Cavendish, slečna Cavendishová. Ja ... som hrozne neopatrná. Zaplatím vám to.“

„ Ale kdeže.“ Mávol rukou Dernholm a ukázal na maličký stôl v rohu miestnosti, ktorý pre nakopené škatule s tovarom nebolo skoro vôbec vidieť. Lilly považovala za zázrak, že tam majitelia dokázali napchať navyše tri stoličky a na oživenie maľovanú vázu s fialovými chryzantémami.

„ Sadnite si u nás.“

Lilly chcela zdvorilo odmietnuť, no Rio, ktorá sa znenazdajky objavila po jej boku s rukami plnými vrecúšok so sladkosťami, ju štuchla pod rebrá.

„ Neblázni. Neradila by som ti uraziť pohostinnosť pána Cavendisha.“

„ Rio aj ty si tu? Už som ťa vo svojom skromnom obchodíku pradávno nevidel.“ Radostne zvolal Dernholm a dobromyseľne poplieskal dievčinu po chrbte.

„ Už som sa zľakol, že si prešla k zákazníkom toho novému krámu, čo ho prednedávnom otvorili na námestí. Musím ťa varovať. Vlastne vás obe.“ A s vážnou tvárou sa k nim sklonil.

Rapunzelle si len poťukala na čelo a vrátila sa za pult, kde začala hrkotať s kasou a tvárila sa, že svojho brata a dve malé návštevníčky vôbec neregistruje.

„ Počúvajte ma veľmi pozorne a povedzte to aj ostatným, každému koho poznáte.“ Sklonil sa ešte viac a Lilly si všimla, že je cítiť mätou, čokoládou a ešte čímsi, čo nevedela opísať, no rozhodne to nebola nepríjemná vôňa.

„ Nechoďte do toho nového obchodu. Poznám majiteľa. Starý Harper je lakomá zmija. Stavím svoje posledné zuby, že šetrí na ingredienciách. A navyše ... som počul, že do svojich pudingových rožkov pridáva rozomleté žabie ľadvinky.“ Lilly zamrazilo, no Rio sa bohvie prečo usmievala.

„ Nestraš tie deti, Dernholm. Len sa bojíš konkurencie!“ zavolala Rapunzelle od pultu nahnevane.

Pán Cavendish sa usmial, pričom sa na jeho širokej tvári odhalili láskavé vrásky a zvesela pokrútil hlavou.

„ To ja len tak. No poďte, sadnite si, čosi vám prinesiem.“

O chvíľu už dievčatá sedeli s pánom Cavendishom za drobným stolíkom, kŕmili sa zmrzlinovými pohármi a nahlas sa smiali. Lilly veľmi prekvapilo, keď pred ňu Dernholm postavil čokoládovo-punčový pohár zaliaty zmesou orechov v mede, akoby jej najobľúbenejšie príchute spoznal len tým, že sa na ňu pozrel. Sledovala ho trocha podozrievavo, no Rio sediacu tak tesne vedľa nej, že sa dotýkali lakťami to vôbec netrápilo. Bola u Dernholma stálym hosťom a zjavne boli veľmi dobrými priateľmi.

„ No a potom som tomu starému chválenkárovi povedal : Keď mi odtiaľ privezieš tých Liliputánov, tak ti uverím a budeš si môcť zobrať moju sestru sa ženu. A vieš si predstaviť čo na to Zelle. Skoro ma prizabila ....“ Rio vyprskla do jahodovej polevy a jemne poplieskala Dernholma po ruke. „ Ako vždy preháňate, Dernholm. Neverím, že Jeremiah Townshend niekedy dajakého Liliputána vôbec videl.“

„ Neviem, neviem ....“

Jeho slová prehlušil vŕzgavý zvuk otvárajúcich sa vchodových dverí. Pán Cavendish vyskočil akoby mal na chodidlách pružinky a s prekvapivou ľahkosťou s ohľadom na jeho objemné brucho sa poprepletal pomedzi škatule, aby privítal zákazníka. Dievčatá ostali potichu sedieť a zvedavo načúvali, keď sa spoza všetkého toho neporiadku ozvali hlasy.

„ Dobrý deň, slečna Harperová. V čom vám poslúžim?“ ozval sa úslužný Dernholmov hlas.

„ Harperová? Celandine? Čo tu chce?“ spýtala sa Rio Lilly prekvapene.

„ To nemyslíš vážne.“ Uškrnula sa Lilly. „ Sme v obchode so sladkosťami, čo tu asi tak môže chcieť. Možno kúpiť olej do petrolejky ...“

„ Prestaň Lilly. Len sa čudujem, čo tu robí, keď jej otec tiež vlastní obchod so sladkým. Môže mať sladkosti kedy sa jej zachce.“

„ To som nevedela.“ odvetila Lilly zamračene a pozrela smerom k vchodovým dverám, z ktorých bolo kvôli škatuliam a sudom vidieť len arkierový vrch zdobený drobnými zvončekmi aké bývajú na saniach.

„ Pán Cavendish, poslal ma za vami môj otec.“ Zaznel Celandinin nadutý hlas. Chvíľu bolo ticho. Potom ...

„ A čo odo mňa ctihodný pán Fergus Harper chce?“ spýtal sa Dernholm pričom obe dievčatá jasne počuli, ako sa trasie od zlosti. Rio si ho vedela veľmi dobre predstaviť ako zatína tučné dlane do pästí a jeho zvyčajne dobrotivá tvár sa mení na pokrčenú hnevlivú masku, no vôbec tomu nerozumela. Čo také hrozné môže od Dernholma chcieť pán Harper?

Celandine sa s odpoveďou neponáhľala a Lilly zišlo na um, že ju určite baví takto trápiť pána Cavendisha čo jej spolužiačkino správanie znechutilo ešte viac ako doteraz. Akoby nestačilo jej chorobné žalovanie a akútna nadutosť.

„ Otec ma poslal odovzdať vám túto listinu. Váš čas vypršal, Cavendish. Veľmi dobre viete, že tieto priestory ste mali len prenajaté. Dozajtra sa musíte vysťahovať. Neverím, že ste si toho neboli vedomý.“

„ Ale ... ale.“ Zahabkal pán Cavendish. „ Tento dom zapožičal mojej rodine ešte váš starý otec za ehm isté služby. A prisahal, že jeho potomkovia budú ctiť tento obchod a mal platiť ... „

„ Do konca tohto týždňa. Takže buď to tu vypracete, alebo budete musieť niesť dôsledky.“

Celandine odišla a zatresla za sebou dvere. Rio a Lilly vyskočili od stola, pričom ho takmer prevrhli a bežali za Dernholmom, ktorý tam stál uprostred obchodu a v ruke zvieral papier s úradnou hlavičkou a tvárou mu šklbalo.

„ Čo to znamenalo, Dernholm?“ spýtala sa Rio, na Lillin vkus príliš rozkazovačne, no pána Cavendisha to zjavne neurazilo, lebo vcelku priateľsky odvetil.

„ Milá Roswitha tak sa zdá, že s Rapunzelle budeme musieť zavrieť obchod. Ale to si určite pochopila z nášho rozhovoru s milou slečinkou Harperovou.“

„ Ale veď ... na to nemá právo!“ skríkla Rio zlostne a obzrela sa okolo seba s bolestivým výrazom v tvári. Toto miesto si až príliš obľúbila a život bez pistáciových jantároviek, čokoládových ihlíc či dymových buchiet by bol príliš krutý na to, aby to akékoľvek dieťa z Kamennej vody prežilo bez ujmy. Samozrejme, aj pán Harper a jeho Spoločnosť obchodovali so sladkosťami, ale tie neboli ani zďaleka také dobré ako Cavendishove.

„ Žiaľ, Rio, má na to plné právo.“ Potvrdil Dernholm so smutnou definitívnosťou v hlase a podal jej listinu od Celandininho otca. Rio ju s odporom roztvorila a prečítala ju nahlas.

Vážený pán Dernholm Cavendish,

s poľutovaním Vám oznamujeme, že váš prenájom na 50 rokov sa končí touto nedeľou a pretože naša spoločnosť nemá záujem obnoviť zmluvu s Vami dôrazne Vás žiadame, aby ste do vyššie zmieneného dňa opustili priestory domu č. 17 na hlavnej Arden Road.

V prípade neuposlúchnutia sa obrátime na príslušné úrady.

S pozdravom

Fergus D. Harper, majiteľ Spoločnosti pre potravinársky priemysel mesta Kamenná Voda

Edda Harperová, konateľka Spoločnosti pre potravinársky priemysel mesta Kamenná Voda