Revízia cestovných lístkov

Krátka poviedka z postapocalyptického sveta o hnusných mimozemštanoch na našej krásnej Zemi a dvajoch kamarátoch, ktorí musia cestovať bratislavským metrom do práce...
Panteón majstrov hrôzy
Bratislava už dávno nie je tým mestom čo kedysi. Túto krutú pravdu si uvedomujem vždy keď musím opustiť môj byt a vidieť mesto na vlastné oči. Historické majestáty minulosti ležia v smutných rozvalinách pod vrstvou nekonečného prachu s chuťou vojen, sklenené biznis centrá sa týčia v okolí polorozpadnuté, porozbíjane, vyzerajú ako kostry dávno mŕtvych predátorov v múzeu medzi bylinožravcami. Tí šikovnejší z bezdomovcov si v týchto kostrách spravili dočasné obydlia, dočasné kým nepríde Kontrola. Aspoň, že to metro funguje tak ako má, ale noviny, ktoré by ste si v ňom chceli prečítať Vám nikto nepredá. Nikto ich totiž ani netlačí, ani do nich nepíše, ľudia sa konečne začali venovať dôležitejším veciam než je písanie bulvárneho stĺpčeku pre slobodné mamičky a závistlivých kapitalistov. Vedel som, že svet raz pôjde do riti v celej svojej majestátnosti – aj s vežičkou, no ani pri sledovaní siedmeho pokračovania Československo hľadá superstar by ma nenapadlo aká ironická bude pravda. Teroristi? Moslimovia? Rusi a Amerika? Mor? Krokodília chrípka? Finančná kríza? Nič z toho... obyčajní mimozemšťania sem prišli, porazili nás a obsadili. Toto všetko stihli v jeden slnečný piatok, takže si viete predstaviť ten skurvený víkend, ktorý nasledoval. A ja tu teraz čakám na Wun’zunovom námestí a čakám na metro. Spoločnosť mi robí vypálený kontajner na zmiešaný odpad a sychravý ranný novembrový vietor. Inak je celá zastávka prázdna. To, že zmizli bezdomovci na verejnosti je jediné pozitívum okupácie. A keďže z tejto zastávky sa ide priamo do Lágru, len veľmi málo ľudí čo tam nepracuje by absolvovalo túto cestu dobrovoľne. Dokonca aj tí čo tam pracujú absolvujú väčšinu cesty v horúčkach alebo so zimnicou od strachu. Strachu z jeden a pol metrových, chlpatých, trojrukých balíkov hovien potiahnutých chitínom. Človek si nemá kde ráno kúpiť noviny, jablko vo vrecku môjho prešívaného kabátu je staré tak pol roka a za škatuľku cigariet, aby dal človek polovicu výplaty. A ja idem do práce, klasicky pozitívne naladený. Ako vždy.
Ako metro spomaľuje až úplne zastaví vidím, že je skoro prázdne. Kto by tiež šiel o šiestej ráno smer Láger, že. Z piateho vagónu sa na mňa škerí známa tvár, už som si myslel, že nestihol spoj. Keď jeho okno prejde tesne okolo mňa pokúsi sa ma pozdraviť polo dementným pozdravom, alebo pokusom o napodobenie pohybu mimozemšťana, nikdy to presne neviem rozlíšiť.
„No čo je karambusciciakdobréráno , už som myslel ani boha, že nenastúpiš, že sa na to dnes vysereš.“ Vysrať sa na to? Na prácu? To by nebolo riešenie.
„Blbeček. Dobre ti ráno trvalo kým si sa rozhodol, že nastúpiš nakoniec, čo ťa presvedčilo, že byť o šiestej ráno v metre je lepšie ako byť doma v posteli?“ vrátil som Hagenkovi pozdrav. Aj keď sme sa dlhšie nevideli, na dnešnú fušku s ním som sa celkom tešil. Boli časy keď sme spolu precestovali pracovne skoro celý svet, to teda hej. Ale vtedy išiel lepšie biznis, teraz ako nemáš tri ruky nezarobíš nič a si rád keď pre emzákov môžeš aspoň muklovať.
„Po pravde? Nevideli sme sa koľko? Tri mesiace a pred tým? Dva roky? Uznaj, že tvoj ksicht si nemôžem nechať ujsť keď ma zavoláš na fušku. Nepozeráš správy na sieti? Práca je to najdôležitejšie čo máme,“ Hagenko vybuchol po tejto jeho vete hurónskym smiechom, tým sračkám čo všade púšťali by neverilo ani veľké decko akým bol on.
„Mhm. Hodina cesty pred nami, nemáš niečo sladké?“
„Nemám Márty. Tak čo tešíš sa? A to budeme len dvaja? To toho dnes veľa neporobíme.“
„Bohužiaľ, zo starej partie toho moc nezostalo.“
„Počul som o dvojičkách.“
„Míria a Mária?“
„Áno.“
„Čo s nimi? Viem, že rozbehli biznis v Prahe.“
„Hej biznis.. predávali mŕtvych trojrukých ako hnojivo. Keď im na to prišli rovno ich odlifrovali do pražského Lágru niekam úplne dole. Bolo to aj na sieti.“
„Hm, a sypal im ten biznis?“
„Asi áno, prečo rozmýšľaš rozbehnúť pobočku v Blave keď už máš know how?“
„Nie. Neviem. Nemáš niečo sladké?“
„Mám tyčinku.“
„Hajzel.“
„Dám ti menšiu polku.“
„Dobre.“
Každý s polkou tyčinky MUSLI s jogurtom a marhuľami (30% na viac) sme pokračovali chvíľu mlčky. Metro opustilo stanicu a vyrazilo nekonečným tunelom smer Láger. Pred pár rokmi by toto metro bolo nesplnený ľudský sen.. dokonalá čistota, priam sterilné prostredie a maximálne pohodlie. Je až ironické ako rýchle emzáci dokázali zmeniť v našom svete drobnosti, ktoré sme my nevedeli zmeniť desaťročia. Určitú rolu hrá aj to, že za porušenie najinfantilnejšieho zákona Vám vtedy nikto neodhrýzol hlavu, to teda v tom lepšom prípade. V horšom čakal človeka práve Láger.
„Vieš čo je najhoršie Márty?“
„No?“
„Kolaboranti. Tí skurvení kolaboranti sú na tom celom asi to najhoršie.“
„Každý chce nejako prežiť .“
„Pamätáš pred štyrmi rokmi keď prišli. Ja som to teda prespal po šichte, ale bol to hustý večer. A teraz? Celé to riadia a menežujú, ľudí vykorisťujú, ale v zásade to mohlo byť horšie. Nebyť tých kolaborantov.“
„Tvojich vzali kedy vlastne?“
„Mesiac po útoku zobrali malú, o týždeň aj ženu. Na nejaké lepšie pozície výskumu vo Viedenskom Lágri. Možno ešte žijú, neviem.“
„Skôr nie.“
„Hej, nie.“
„Môjho Mártyho juniora a Kristy odviedli prvý týždeň okupácie.“
„Dôvod?“
„Nebol uvedený. Umreli niekedy minulý rok podľa správy na sieti.“
„To sú tiež pekné sračky, ešte, že nás len tak neroztopí nejaká blbosť.“
„No. Sere ma to.“
„To hej. Počúvaj a tlstý Vagón si počul? Varil háčko s péčkom tu v Blave. Bol riadne v plnke.“
„Jo, zaregistroval som. Chémia to bolo vždy jeho a s okupáciou sa zdá, že konečne aj tomuto odvetvie vypučili kvety.“
„No, aj tak ho ale dali dole nakoniec.“
„Konkurencia?“
„Nie, trojruký. Rozvarili ho v rámci výkonu trestu.“
„Si nejaký informovaný.“
„Zaujímam sa o mojich kamarátov, už keď im nemôžem pomôcť.“
To aj ja. Úkosom som videl ako si Hagenko napravil kabát zo špeciálne opracovanej ťavej kože, ktorý má celý čas prehodený cez ruky v rozkroku a pohodlnejšie sa rozvalil. Metro, minimálne náš vagón zívalo prázdnotou, dokonca ešte ani žiadna Kontrola, alebo Revízia. Aj tak som sa však necítil dvakrát príjemne, sterilné prostredie vlaku na mňa pôsobilo aj napriek zvýšenému výskytu bielej farby extrémne depresívne. Ako v márnici. Metro opustilo podzemie a vyrazilo na časť svojej trasy po čerstvom vzduchu, meine damen un heren Bratislava – Láger. Okolie Bratislavy sa až tak výrazne nezmenilo. Sem tam kráter, rozbitý tank, ale inak panenská príroda a hopkajúci mimozemšťania. Tých som teraz teda nevidel, už to bude pár dni čo som videl posledného, veľmi neobľubujú naše mestá. Pretiahol som ruky v unavenom geste nad hlavu, pokúsil sa v rámci možností sedadla natiahnuť chrbát a rozmýšľal nad dneškom. Má tam dnes vôbec zmysel chodiť?
„No a čo s tými kolaborantami? Nedopovedal si to.“
„Sú to kurvy. Všetci policajti, pseudopolitici Novej Doby... dostali autá, byty, ženy, neskorumpovateľné statusy a vidíš. Turčin horší ako Turek.“
„My si, ale tiež dnes ideme máknuť do Lágru.“
„Ale my sme živnostníci, to sa nepočíta.“
„Nepočíta?“
„Nepočíta. Mám ešte jednu tyčinku, chceš?“
„Hajzel.“
„Ty vlastne vieš čo tie hovnocuci robia v tých Lágroch? Okrem toho, že tam majú nejaké veliteľstvo, alebo čo pre konkrétne územie.“
„Žiadneho človeka nepustili ani za prvú bariéru, keď im tam montujú káble, miešajú betón, alebo čo ja viem čo, vždy je to vonku pred prvou bariérou. Kto šiel dnu už von porozprávať neprišiel.“
„Hm, bariér je koľko?“
„Šesť? Odhadujem. Na sieti raz písal chalanisko nejaký, že ľudí v Lágri využívajú na organický materiál.“
„To je čo za hnoj? Ako zeleninová príloha pre trojrukých?“
„Ja neviem, nejak to asi kombinujú, skúšajú, možno si z ľudí robia tie svoje oblečky.“
„Niečo ako farma na činčili?“
„Niečo ako farma na činčili.“
„Hehe skončím ako skurvená činčila? Bude zo mňa kožuch pre nejakú manželku bohatého vreca hovien. Júúú.“
„Ty zjazvený pirát? Určite.“
„Pch, budem kožuch nižšej triedy. Lacnejší, menej kvalitný, ale o to viac dostupný strednej triede.“
„Podľa mňa by si ako kožuch smrdel.“
„JA??? Prosím ťa zo mňa by si mohol jesť. Taký som čistý.“
„Taniere tam ale nerobia, hovoril som kožuchy.“
„Hajzel.“
„Už nemáš tyčinku?“
„Nie. Hajzel, som luxusný kožuch, žiadna tácka z MC donaldu.“
Metro pomaly začalo zastavovať, posledná a zároveň jediná zastávka pred Lágrom, takzvaná kontrolná stanica. Niekedy bývajú vagóny plnšie a trojruký poctivo všetkých skontrolujú či vôbec majú k Lágru prístup a či sú oprávnení vycestovať metrom za hranice mesta. Teraz to vyzerá, že sme v celom metre dvaja, aspoň budú mať menej roboty.
„To je tá medzi zastávka čo si spomínal?“
„Áno, skontrolujú nám papiere, podľa toho ako budú spokojní sa rozhodnú či ideme do Lágru ako kožuch, alebo ako roboši.“
„Takže kožuch a nie tácka?“
„Už sa znovu hýbeme kontrolóri sú už teda vo vnútri. Hej kožuch.“
„Dobre,“ Hagenko sa znovu trochu pomrvil na sedadle a začal si obzerať kabát prehodený cez ruku, „a cvakol si si vlastne Márty?“
„Nie. Mám permanentku.“
„Hm, veď aj ja. A keby niekto chcel, myslíš, že aj kontrolórsky pytlík sračiek by mu lístok predal?“
„Skús.“
„Možno skúsim.“
„Smelo.“
Keďže sme sedeli v piatom vozni zo šiestich a Kontrola chodila z prednej časti, mali sme ešte čas. Hodina cesty do práce ubehne niekedy veľmi rýchlo, hlavne keď sa človek neteší. Mne to ubehlo rýchlo a to som sa celkom tešil. Po dlhej dobe zase ja a Hagenko. Tunelovú panorámu za oknami vystriedala iná tunelová panoráma a ja som vedel, že do Lágru je to pár minút. Jediné čo tejto ceste chýbalo, bolo prečítať si noviny. Ruky mi začali brnieť vzrušením, dlane sa začali potiť. Hagenko sa tváril nezúčastnene a sledoval prednú časť vagónu.
„Už asi idú,“ oznámil mi. Zahľadel som sa na presklené dvere, a naozaj. Trojica lesklo čiernych tiel sa až groteskne pohybovala naším smerom kývajúcim krokom, pozorne prezerajúc či sa pred nimi niekto neskrýva. Dvojica veľkých očí tesne pri sebe a tri krátke horné končatiny mi spolu s chôdzou na neprirodzene vykĺbených nohách pripomenuli detstvo. Takto nejako vyzerali príšerky v mojich obľúbených animákoch, len boli viac chlpaté. A miesto komunikačnej masky cez tvár a vojenský mundúr na fazuľovitom tele mali veľký úsmev a inak nič. Takzvané bezgenitálne príšerky.
Dvere nášho vagónu sa so žuchnutím otvorili a trojica začala vstupovať po jednom dnu.
„REVÍZIA CESTOVNÝCH LÍSTKOV KONTROLA TOTOŽNOSTI,“ zaznel mechanický hlas z úst prvého z nich.
„Tak Márty. Ďakujem ti za príležitosť. Myslíš, že mi permanentku vezmú?“
„Hej, ale čím ďalej sú od teba tým lepšie, strašne totiž špinia.“
„Mhm,“ Hagenko predviedol plynulé, bleskové postavenie zo sedadla a obratne si prehodil plášť cez ramená.V tom istom momente svetlo sveta z pod kabáta uzrela krásna dvojhlavňová brokovnica. Dobre som ju poznal, je skrátená dostatočne na pohodlný prenos a boj v uzavretých priestoroch, strieľa z dvoch hlavní, v každej dvojpatrónová nábojnica. Hagenko môže štyrikrát vystreliť než bude nútený prebiť. Štyri výstrely z tejto hračky by stačili na celé metro.
„Helou bičííís,“ s obrovským úsmevom na tvári pozdravil emzákov a zvyšok zvukov okolia sa stratil ako sa jeho brokovnica rozkašlala a všetko prekryla. Prekryla dokonca aj streľbu z mojich dvoch revolverov 357 MAGNUM s predĺženou hlavňou. Prvého emzáka prekvapeného na smrť rana z Hagenkovej brokovnice doslova rozpolila. Druhá ho rozmazala po okolí a zatlačila zostávajúcu dvojicu k stene, v priebehu tej jednej sekundy ešte ani nestihli pochopiť čo sa deje.
Revolvery mi poskočili v rukách a synchrónne vypľuli dvojicu špeciálne tvrdených expanzných striel, dokonalá harmónia. Každý našiel svoj ciel, úzkym prierezom prenikli do tiel a následne ho znútra roztrhali na kusy. Ako hovorím dokonalá harmónia, konečné sólo bolo znovu v takte brokovnice, ktorá pre istotu roztrhala dvojicu na jemné chitínové pyré.
„Nebolo zlé. A ani sme sa nezadrbali. Vieš kedy som naposledy z tejto krásky strieľal? V Švédsku keď sme boli.“
„Bál som sa, že budeš drevený, ale to nejde netrafiť s tou hecklerkou.“
„Hovno, roky praxe. Nie nadarmo som v rebríčku najlepšie platených žoldnierov na prvom mieste.“
„Druhom.“
„Prvom.“
„Druhom, za Švédsko som ti nedal tvoj podieľ.“
„Hajzel.“
„Láger, vystupujeme.“
„Koľko ich bude čakať na stanici?“
„Will see.“
„Tak poďme.“
Nasledujúcich pár sekúnd muselo byť veľmi zaujímavých z pohľadu nezávislého pozorovateľa. Striebristé metro lenivo zastaví, aby na z ničoho nič z neho vyskočila dvojica ozbrojených psychopatov. Nás. A to tam ani nebolo veľa trojrukých, čo je na druhú stranu škoda, človek sa niekde musí zahriať. Najbližšiu trojicu dozorcov zlikvidovala brokovnica a o kolaborantské krysy sa postarali moji dvaja speváci s tradičnou gráciou revolveru vlastnou. Stanicu sme vyčistili (alebo skôr zašpinili), trochu nás zdržal fakt, že Hagenko našiel pri kontajnery zalezeného muža v zelenej policajnej uniforme, bielu košeľu mal ovracanú na kompletku.
„Pozri sa na prasa, sviňu kolaborantskú.“
„Prosím, sme ľudia, pomôžeme si,“ začal žobrať fízel.
„To určite buzna ogrcaná, spapaj,“ s týmito slovami prepleskol Hagenko muža pažbou aby mu následne pritlačil hlaveň na genitálie a stlačil obidva kohútiky. Efektívna praženica, výstrel rozomlel mužovi panvu aj s genitáliami a prilepil ho tak vlastnými šťavami k podlahe. Samozrejme, že žil, to bol Hagenkov úmysel.
„Dobre, poďme, kde máme veci?“
Odkráčal som k neďalekému kontajneru označenému D-trash SEPAROVAŤ a začal som sa v ňom prehrabávať, parťák ma kryl so svojou zverinou v rukách.
Keď som vytiahol zašpinený bágel, Hagenkovi sa rozsvietili oči ako vianočný stromček.
„To si sem kedy stihol dať?“
„Včera, na susedovu identifikačku.“
„Mhm, kolaborant?“
„Mŕtvy.“
„Super.“
Rozopol som námornícky vak a rýchlo sa začal ozbrojovať. Hagenko za mnou v ničom nezaostával. Pre oboch nepriestrelné vesty a pás termitových granátov, krátke uzi a taktický steyr AUG, ku všetkému náboje, pre Hagenka ešte jedna pumpovacia H&K brokovnica a krátky japonský meč. Ja som dal prednosť dvojici mačiet používaných kolumbijskou mafiou v minulosti. Naše ustrojenie netrvalo ani minútu, v pohybe sme ešte doťahovali pracky a smerovali k prázdnemu schodisku zo stanice.
„Tak Márty, môžeme začať párty. Za ktorú bariéru sa podľa teba dostaneme? Stavíme sa?“
„Dobre. Za tretiu.“
„Ja vravím, že za štvrtú.“
„O čo?“
„Kto prehrá bude tomu druhému v pekle lízať gule.“
„Slané orechy? Ok.“
A tak sme vyrazili. Nasratí, ozbrojení s americkým úsmevom na tvári. Len keby to počasie vyšlo.
--
„Trochu to štípe,“ zareagoval Hagenko na fakt, že si práve vybral črepiny z lokálneho granátu z podbrušia. Vyzerali sme ako z hororu natočeného pred tridsiatimi rokmi, krvavý od hlavy po päty, zo šiat nám zostali len roztrhané krvou premočené handry, každý krátka uzi v ruke. Hagenko prišiel o tri prsty na ľavej ruke, ja o oko a nos, miesto nich som mal teraz ulepený krvavý chuchvalec na tvári a dýchal som ústami. Až na druhý krát som si všimol aj to, že Hagenkovi niekto usekol polovicu boku, to bol asi ten automatický guľomet. On to nijak nekomentoval.
„Márty, vyhral som stávku.“
„To je dôvod prečo sa prvýkrát v živote bojím umrieť.“
„Viem si predstaviť. Aspoň by som sa ráno lepšie osprchoval keby som vedel ako dnes dopadnú moje genitálie. Tak čo vládzeš ešte dedo? Čaká nás ešte kus cesty.“
„S muníciou sme na tom tak tak, zle sme to spočítali. Dôjdeme k tej ich kapitále a nebudeme mať čím strieľať.“
„Čo stresuješ bublifuk? Mačetu do ruky a normálne tam napochodujeme. Budú tak vykukaný, že možno ešte jedného dvoch kuchneš.“
„Napochodujeme?“
„Tak dobre. Podľa bontónu zaužívaného medzi slušnými ľuďmi im najprv zazvoníme. Ale teraz sa dajme do pohybu, tie tlakové obväzy mi dlho nevydržia a nerád by som to skončil na vykrvácanie.“
„Ok dajme sa do toho.“
„Nechceš tyčinku? Ešte mám jednu, jahoda jogurt.“
„Hajzel.“
Kartul s hodnosťou PKK sedel za terminálovými výstupmi a preklikával obrazovky a príkazové riadky maximálnou rýchlosťou akú mu jeho tri ruky dovolili. Jeho telo postupne začala napádať bezmoc, čím viac sa snažil, tým menej efektu to malo. Dúfal, že rovnaké pocity mali aj ostatní z veliaceho centra, každou chvíľou mal prísť veliteľ ich Lágru, ktorého museli (Kartul musel) zobudiť a zavolať z obytných priestorov sem. Budovou sa otriasol ďalší výbuch, tentoraz im naštastie nevypadol systém ani elektrina (kamery a bezpečnostné okruhy s komunikačnými zariadeniami už boli odstavené), čiže sa ďalej mohol venovať výpočtu škôd pre PPK veliteľa.
„Čo má toto znamenať? Vzbura v tábore? Útok rebelov? Ako to, že sme neboli informovaní!“
„Nie pane! Ide o preniknutie nepriateľských entít do nášho objektu.“
„Stav?“
„Bez bezpečnostného a kamerového okruhu, inak funkčný. Zabezpečený tábor aj výroba. Zablokované vstupy do podzemia.“
„Koľko ich je? Prečo ich komando ešte nezlikvidovalo?“
„Pane...“
„To čakáte s týmto na mňa? Jedno komando wazul nech okamžite vyrazí, ďalšie dve do zálohy!“
„Pane komando wazul neprežilo ani jedno. Nepriateľ prenikol piatou bariérou a podľa všetkého miery sem do centra. Podľa strát v radách vojakov odhadujem nepriateľský počet na tridsať mužov s vojenským výcvikom a vybavením.“
„Wazul komandá zničené? Jedno komandu stačilo na obsadenie Londýna!!!“
„Pane ja viem.“
POIIOP POIIOP POIIOP
„To je zas čo?“
„Niekto zvoní na termináli u našich dverí.“
„Šiestou bariérou útočnici teda ešte s najväčšou pravdepodobnosťou neprešli? Dobre. Komunikácia je hluchá, otvorte dvere. A zatiaľ dajte do pohotovosti odd..“
„Heloou bičííís.“

Janko Iša

Janko Iša

Diskusia

Aldeberan
okej :) haluz. páčilo sa. pripomienky: úvodný dialóg - označovať kto čo hovorí (bo som sa v tom stratil), písať ako sa kto tvári, akým tónom to hovorí, aké ma pocity (a ked nemá pocity tako pripomínat) pretože ty to síce počuješ v hlavne ale čitateľ vidí len obyčajný krčmový dialóg. A to, ako im bolo jedno, že im zomreli manželky a deti bolo fakt prehnané :)
26.09.2009

Janko Iša
Aldeberan: sikovny citatel by sa v tych dialogoch nemal stratit, su tak pisane schvalne aby to bol cisty \"krcmovy dialog\" a z textu je jasne kto rozprava co.
Poviedka je skor jednoducha recesia a take kratke uvolnenie... To co im bolo alebo nebolo jedno a ci to bolo prehnane... to je vsetko vzdy len subjektivne citatel vs autor, Ked autor necha sedem rocneho chlapca zabit cele ludstvo, musis to brat ako fakt, ze tak to proste je :).
26.09.2009

Aldeberan
trepeš blbosti :-) ten dialog bol napisany NA HOUNO a tak to je :-P Aby som sa v tom nestratil tak by som sa musel sústrediť a preco by som sa mal sústrediť ked ide o poviedku z recesie a na oddych? A to, ze tam rozpravaju ako o svojich mrtvych rodinách ako zdochnutých kanárikoch narušilo tempo poviedky, pretože som sa nad tým pozastavil a pokrútil hlavou. a kedže ma to vytrhlo z poviedky, znížilo to jej oddychovosť :-P
28.09.2009

jurinko
Tiez sa mi nepacil ten uvodny dialog. Bolo sice jasne, kto co hovori, ale vzdy tak raz za 5 riadkov, co je malo. Castejsie tam pisat tie identifikacne crty (mena, \"hajzel\", \"chces tycinku\", ...) by velmi pomohlo, bolo by to lahsie a lepsie by to odsypalo. Sem tam mi vadili Y/I. Tiez by ma zaujimalo, ako to, ze oni dvaja sejmuli wazul komanda, ked jedno obsadilo cely Londyn, preco boli taki uzasni a aki uzasni vlastne boli (viac vysvetlit a opisat). Ale pacil sa mi humor typu posledny riadok - \"helou biciiz\" :-D. Celkom dobre. Keby to bolo dovysvetlene a bez chyb, take volajake ucesanejsie, nie iba haluz poviedka, bolo by to na 9. Takto som dal 7
28.09.2009

Piéton
Mne sa poviedka pacila, nakolko mam k postapokalyptickej tematike velmi blizko. Bolo to take prijemne vecerne odreagovanie. Co sa tyka neprehladnosti dialogov, v tom s ostatnymi komentarmi suhlasit nemozem. Nemal som problem v hocijakej casti rozoznat kto co hovori. No ako spominal jurinko zavercna cast s bojmi o \"Lager\" bola dost chaoticka a zle vysvetlena. Protoze si popravde neviem predstavit dvoch ludi, ktori by porazili komando, ktore dokazalo vyhladit SAS o regulernej britskej armade nehovoriac... ;) Inac odomna 8.
29.09.2009

Janko Iša
jurino: ta poviedka je cela skoro zalozena na tom dialogu, ma to byt najsilnejsia cast poviedky a myslim si ze aj je. Este raz, nestotoznujem sa s tym, ze ten dialog je nejasny, ze kto hovori co, ale zjavne je to individualne... co sa tyka Lagru, Wasul komanda atd... prave o tom to je. Ta poviedka ma srsat hrstou ironie, alebo skor takej... neviem to opisat, proste patricnej nerealnosti, kde pocitam s tym, ze citatel proste vezme moju informaciu ako fakt. Tak ako v Zabijeni od Koprivu nebudete riesit preco sa miesto pojmu mobil hovori webil, a preco najmasovejsieho vraha v dejnach historie prepustia v ramci nejakej nezmyselnej misie ked to islo vyriesit uplne inak... Proste tu je asi aj dost citit to, ze viete ze hodnotite amatersku poviedku, v Pevnosti/Ikarie/Fantazii by ste sa nad tym mozno nepozastavili. Mne osobne sa tato kritika velmi paci, ale neplanujem v tom smere nic menit :).
01.10.2009

Janko Iša
plus jurino ja som ti uz vravel, ze ty az strasne moc rozpytvavas fakta... autor ti da vacsinou vsetky potrebne informacie pre dokreslenie pribehu a vsetko ostatne co sa nedozvies moze byt aj zamerom autora nie? Proste vyradit z diela vsetko to magicke tajomno je podla mna skoda...
a este doplnim k tejto revizii, ako napisal niekto tu v komentoch, ze prijemne vecerne odreagovanie... presne o tom ta poviedka je a s tym cielom bola pisana.
01.10.2009

jurinko
Janko: je mozne, ze rozpitvavam fakty. Ale nemam rad (a povazujem to za pseudoumenie), ked niekto napise dielo a necha na citatelovi, aby sa s tym popasoval. Moze to byt zaujimave, ale casto to je podla mna len lenivostou autora. \"Nechame veci otvorene a citatel aspon bude mat nad cim rozmyslat\" podobne ako \"viem, ze to je nelogicke a nahovno, ale budem sa tvarit, ze to tak malo byt a citatel sa s tym nejako vyrovna\" sa mi vobec nepacia. Mam rad, ked je vysvetlene vsetko podstatne (napriklad preco rozbili wazul komanda, lebo je to charakteristika tych postav). Mozes nieco dat do kontrastu (napriklad moja Jolana je starena, ale je neporazitelna), aby to bolo vtipne, mozes vykreslovat postavu ako neporazitelnu priseru, aby ju potom nejaky nedouk rozbil (tiez vtipne podla mna), ale musi to byt vysvetlene (ten nedouk moze byt neuveritelny talent trebars).
02.10.2009

jurinko
Chybalo mi to tam a nelogickosti si vsimam aj v normalnych poviedkach, nie iba v amaterskych.
02.10.2009

jurinko
Sorry, ze spamujem:
Ale v tomto ponimani sa nezhodnem s pomerne vela ludmi, asi tu neplati, ze jedna strana ma pravdu a druha sa myli. Asi je to o osobnom vkuse a vnimani. No a ja to vnimam takto :-)
02.10.2009

žjuvka
Oh, komunikačný dodatok k veci, poučný a alruistický zároveň, úžasné. Z môjho hľadiska je poviedka náhodou nežne reálna, vôbec ju netreba arteficiálne oddeľovať od súčasného diania, v podstate sa dá označiť ako monografická literatúra nastávajúceho faktu krížená s miestopisom, skrátka milujme Bratislavu aká je (a bude). Skrátka ma to chytilo, všetka česť autorovi. Inak k tým detailom a domýšľaniu si, minimalizmus stojí za zbožňovanie, no na druhej strane ak už dôjde k vysvetľovaniu, tak by sa dalo čakať, že priemerný autor poukáže na veci, ktoré človeku bežne nanapadnú a nebude donekonečna performovať zrejmé. Aspoň čiastočne.
03.10.2009

YaYa
Odveci.
04.10.2009

Martin Frö
Myslím, že je to podarené. Dialógy sú aspoň pre mňa zjavné, čo riadok, to druhá postava. Veľakrát to opisy výrazov a tónov len kazia a z krátkej poviedky sa tak stane celá sága Herbertovej duny. Tón bol navyše akosi zrejmý z charakteru postáv. Prečo boli taký siláci? Nuž hľadať odpoveď je ako pýtať sa prečo dokázal Rambo strieľať z M-60ky jednou rukou a skosiť pri tom pol miliardy aziatov, či prečo mal pán prsteňov tri diely, keď zničiť prsteň sa dalo oveľa jednoduchšie. Proste je to tak, pretože to autor chcel a necháva mu to priestor na predohry a pokračovania. Nakoniec, veď toto je scifi.sk :)
21.11.2009
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.