Skutočná Krv
Toto dielo vzniklo v období hlbokej depresie. Myslim, že som do tejto poviedky vložila cele svoje čierne srdce. Dakujem Reedovi, za to že je a celú poviedku by som chcela venovat Kvetke! Dufam ze sa bude páčiť!
Hrkanie príveskov, klopkanie podpätkov a užasnuté pohľady. To všetko ma odprevádzalo ako som odhodlane kráčala mestom. Moja kolísavá chôdza bola atraktívna aj pre ženy, o mužoch ani nehovorím. Chodník ma viedol okolo veľkého obchodu s elektronikou. Zastala som a pozrela som do výkladu. Videla som svoj odraz. Blond vlasy mi vo vlnách padali na ramená, bola som výrazne nalíčená a sotva oblečená. Moja postava mi i po tých stovkách rokov vyrážala dych. Otočila som sa a ignorovala som pohľad dvoch mladíkov.
„Hej mačička!“ ozval sa jeden z nich.
Zastala som a obzrela sa. Usmievali sa polichotený úspechom, ktorý dosiahli.
„Nešla by si na jeden drink?“ usmial sa jeden z nich, a obaja vykročili ku mne.
Roztiahli sa mi kútiky úst. Môj úsmev musel pôsobiť hanblivo a nevinne, pretože som neodhalila zuby. Pozrela som na nich a vyšla som im v ústrety.
„Si ochotný obetovať život za jednu noc so mnou?“ šepla som jednému do ucha. Vnímala som ako sa napol. Znervóznel a naskočili mu zimomriavky. Ustúpila som o krok a nechala som ho dýchať.
„Tak na budúce drž jazyk za zubami!“ žmurkla som na nich. Otočila som sa a pokračovala som v ceste.
Na jednej strane bolo fajn, že sme sa mohli pohybovať voľne kam sme chceli, že sme mohli do baru kde sa dala kúpiť ľudská krv a že sme mali práva ako ostatní. Boli sme menšina, oficiálne ohlásená všetkým úradom. No na strane druhej z môjho života vymizlo riziko, adrenalín, lov a tá krásna chvíľa, keď hlúpy smrteľník tesne pred koncom zistí že upíri existujú.
Zhlboka som sa nadýchla. Stála som pred vchodom do klubu. Vyšla som po schodoch a ukázala ID kartu dvom bodyguardom. Vošla som do preplnenej haly. Očami som preletela dav pohybujúci sa v rytme podmanivej piesne.
Automaticky som zamierila do boxu, ktorý bol rezervovaný pre Nás. Sedel tam Sebastian a tak som si sadla na koženú pohovku k nemu.
Usmial sa a odvážne odhalil pár ostrých hryzákov. „Rád ťa tu opäť vidím.“ Ozvalo sa v mojej hlave.
„Už sa mi nechcelo trčať tej plechovke!“ odpovedala som mu bez pohybovania pier. Obaja sme skenovali tanečný parket. Nikto nemohol tušiť, že sa rozprávame. Ani iní upíri.
„Čo dnes pijeme?“ zisťovala som.
„Nechcem to pre istotu vedieť! A ani vidieť darcu! Je mi z toho zle, no smäd to uhasí!“ odpovedal mi v myšlienkach Sebastian
„Idem k baru! Uvidíme sa neskôr!“ Zdvihla som sa z kresla a kráčala som cez parket. Pach ľudí ma doslova týral a mučil. Snažila som sa to nevnímať, ovládať sa. Nakoniec som sa oprela o drevenú dosku. V momente pri mne stála čašníčka.
„Jen! Dlho som ťa tu nevidela! Kde si sa zabudla?“ usmievala sa na mňa, zatiaľ čo čapovala pivo.
„Nemala som náladu chovať sa ľudsky.“ Odvetila som jej nezainteresovane.
„No... už sa ti venujem!“ podala pivo mladíkovi vedľa mňa. „Dnes to nie je....“ jej slová mi v hlave zanikli.
Pozerala som na môjho suseda a on na mňa. Držal v ruke svoje pivo, no nepil. V očiach nemal strach ani obdiv, skôr bol zvedavý. Vnímala som čo čašníčka hovorí, aj som jej odpovedala, no nespúšťala som zrak z mladíka. Prebralo ma buchnutie skla o drevenú dosku a nie veľmi vábivá vôňa ľudskej krvi. Pozrela som na nádobu.
„Čo je to za žbrindu?“ ohrnula som hornú peru.
„Mňa sa nepýtaj.“ Pokrčila ramenami a precupkala k ďalšiemu zákazníkovi.
„Pripíjam na sladký a opojný život.“ Prehovoril mladík a zdvihol svoje pivo.
Chytila som svoj pohár plný tmavej krvi: „Hlavne na nekonečne dlhý.“ Obaja sme sa napili.
Položil svoj pohár na pult: „Som Reed.“ prehrabol si rukou tmavé vlasy.
„Jenny!“ usmiala som sa. Sledovala som ako uvoľnene sa v mojej prítomnosti správa. Nerobilo mu problém zasmiať sa na mojich krvavých vtipoch alebo rozoberať vážnu tému. Dokonca nebol nervózny, keď sme obaja mlčali. Testovala som ho. Tak ako každého smrteľníka ktorého som si chcela pripustiť k telu. A on moje testy úspešne zvládol. Ostal len posledný. Správala som sa hlúpo. Lichotila som mu a usmievala sa na nevinných žartoch. Bolo na ňom vidieť, že je spokojný. Získal sebadôveru a odvážil sa dotknúť mojich vlasov. A ako bežal večer utrúsil sem-tam i nejakú lichôtku. Nad ránom sme vychádzali z baru.
„Počuj, nerozplynieš sa mi, keď vyjde slnko?“ držal ma okolo ramien.
„Nie.“ Usmiala som sa.
„Môžem ťa odprevadiť?“ ponúkol sa.
„Bývam ďaleko.“ Povedala som pravdivo. „ale, uvidíme sa ešte niekedy?“
„To budem veľmi rád.“ Pousmial sa. Pustil ma a zamieril k taxíku. Otočila som sa na podpätku a ocitla som sa tvári v tvár Sebastianovi.
„Čo blázniš!“ pokarhala som ho.
„Hráš nebezpečnú hru!“ sykol.
„Ale no ták, bol to len nezáväzný flirt so smrteľníkom! Nejdem mu vysať krv!“ povedala som pobavene.
„To som nepovedal, ale pamätaj, ak ho čo i len uhryzneš, zabije ťa Hliadka! Je to trestné!“
„Buď ticho, nič také sa nestane!“ v zapätí sme obaja naraz pokrčili kolená a celou silou sme sa odrazili.
Ten deň som nemohla spať. Chodila som po svojom byte ako lev v klietke a cítila som že mi čosi chýba. Vedela som presne čo, a to ma desilo najviac zo všetkého. Už raz som bola zamilovaná. Ešte ako smrteľník, ako tínedžerka. No urobila som veľkú chybu a Kevin za ňu zaplatil životom. Som po tých rokoch silnejšia a odolnejšia? Vedela som že je len jediný spôsob ako zistiť odpoveď na túto otázku. Pozerala som von oknom a stále dookola som mala Reeda pred očami. Jeho smiech, vlasy a koža. Bol nezvyčajný pretože som necítila jeho vôňu. Prebil ju pach koženky ktorú nosil, zmiešaný s cigaretami. Bolo to zvláštne.
Zazvonil telefón až ma cuklo. Hodila som naň škaredý pohľad. Ako je toto možné, vždy viem vopred, že bude zvoniť. V sekunde som ho mala pri uchu.
„Áno?“
„Jenny? Tu je Reed!“ chvíľku bolo ticho: „Napadlo ma, či nemáš chuť na kávu...“
„Ja kávu nepijem.“ Aj cez telefón som cítila, že ostal zarazený.
„ehm.. Jasne, prepáč, ja.. zabudol som....“
„To je v poriadku. Rada ti budem robiť spoločnosť. Ak chceš niekam ísť, vyzdvihni ma!“ vysvetlila som mu kde bývam. Sľúbil, že sa pár minúť je u mňa. Vložila som telefón do vrecka na rifliach. Prešla som k zrkadlu a pozerala som na seba. Tak akoby to robili všetky ženy. Ja som však vedela, že vylepšiť sa už nemôžem. Nech by som urobila čokoľvek, zmena by netrvala dlho. Ak by som si ostrihala vlasy, za pár chvíľ by boli naspäť, rovnako dlhé, krásne a blond. Ozval sa zvonček. Smutne som prešla k dverám a zišla pred bytovku. Reed čakal pri motorke.
„Tá je tvoja?“ pozerala som na pekný stroj.
„Nie, požičal som si ju od kamaráta. Vraj sa na ňu dobre balia ženy!“ povedal vážne.
„....smrteľníčky!“ opravila som ho.
„Nasadaj!“ podával mi prilbu.
Zasmiala som sa. „Koľká bezpečnosť!“ vzala som ju a nasadila som si ju na hlavu. Vysadla som za neho. Naštartoval a motorka sa pomaly pohla. Do nosa mi udrela tá známa vôňa kože a cigariet. Akoby to bola moja droga. Konečne som mala pocit, že som človek. Nevábil ma pach krvi a smäd. Toto bolo niečo úplne iné.
Reed zastavil v centre mesta. Ladne som zoskočila s motorky a zložila som si helmu. Moje blond pramene sa rozutekali na ramená a chrbát. Konečne slobodné. Neušli mi ohromené pohľady ľudí naokolo. Viedol ma do malej kaviarne. On si objednal silnú čiernu kávu a ja som sa pohodlne usadila.
Bolo veľmi jednoduché rozprávať sa s ním. Vtedy som si to neuvedomovala, ale bolo to až príliš jednoduché. Nechcel rozprávať, no nerobilo mu problém odpovedať na moje otázky. A tak som sa dozvedela o adrenalínových kúskoch čo vystrájal, o štýle jeho života. O jeho plánoch ale aj o záujmoch a snoch. Sledovala som jeho tvár. Moje zmysly sa išli zblázniť. Bola som ako zhypnotizovaná. Nakoniec položil šálku a zaplatil. Vstali sme a zamierili k motorke. Znova sme nasadli a Reed vyrazil. Nevedela som kam ideme. Akoby mi v jeho prítomnosti nefungoval orientačný zmysel. Strácala som dokonca pojem o čase. Keď motorka zastala boli sme v obytnej štvrti. Zosadla som.
„Kde to sme?“ pýtala som sa.
Zložil si helmu: „U mňa.“ Viedol ma do jednej z bytoviek.
„Ideme k tebe?“
„Áno. Je niečo, čo by som chcel vyskúšať!“ povedal hravo.
Zamračila som sa. No bola som ticho. Vyviezli sme sa úplne hore. A vošli sme do jedných z dverí. Byt bol krásny, svetlí a plný slnka. Obzerala som si obývačku, keď Reed prišiel z kuchyne a v ruke mal nádobu s obrázkom upíra. Dobre som vedela, čo drží v ruke. Takto balená ľudská krv sa predávala v supermarketoch.
Zamračila som sa. Nepozdávalo sa mi to.
Reed nič nehovoril. Otvoril nádobu. A nehybne stál dva kroky odo mňa.
„O čo ide? Chceš aby som s tebou o krv bojovala? Nemáš šancu....“ pousmiala som sa.
„Nie to nechcem.“ Zdvihol fľašku nad hlavu a pomaly ju nakláňal. V sekunde som stála pri ňom. Dotýkala som sa svojím telom jeho. Držala som jeho ruku tak, aby sa nevyliala ani kvapka krvi.
„Reed neblázni!“ povedala som vystrašene.
„Čoho sa bojíš?“
„Keď to urobíš, nebudem sa ovládať!!“ šepla som.
„Verím ti.“
Pozerali sme si do oči a obaja sme vedeli že to chceme. Pustila som teda jeho ruku.
Naklonil fľašu a červená krv začala stekať. Jej vôňa ma ohromila. Stála som príliš blízko. Sledovala som ako mu lepí pramene vlasov, steká po tvári a kvapká na ramená. Všetkými zmyslami som vnímala, ako jeho tmavé tričko pije krv. Chytila som ho, roztrhla na dva kusy. Krv, čo mu kvapkala na ramená začala kresliť po bledej hrudi červené cestičky. Bolo to ako divadlo. Pôžitok pre môj zrak, sluch, čuch, hmat a najme chuť! Už som to nemohla vydržať. Neviem, čo to bola za krv, ale voňala neskutočne vábivo. Môj strach mi však nedovolil poddať sa tomu naplno. Pomaly som pritisla pery na Reedovu kožu a oblizla som krv. Bola ako oheň. Rozohriala ma. Chcela som viac. Putovala som jazykom po červených potôčikoch na jeho hrudi a ramenách.
Pre neho to bola adrenalínová hra. Pre mňa boj na život a na smrť. Oči som mala zavreté. Plne som sa sústredila aby som neporušila jednoduché pravidlo. Nehrýzť! Najťažšie to bolo na krku. Dokonale som cítila pulz stačilo jemne zatlačiť. Koža by praskla...
Krv som našla na tých najvzrušujúcejších miestach a Reed si to užíval. Pod bradou... Na uchu.... a na perách.
Keď som sa odtiahla začal sa smiať.
Oblizla som si pery. A pozrela som na neho.
„Čo je ti smiešne? Ja som ešte neskončila!“ Naklonila som sa ku jeho krku na miesto kde je pulzujúca tepna. Zamrzol. Vedela som čo robím. Chytila som pevne kožu medzi zuby, nechala som ho, nech má strach. Vtiahla som ju medzi pery a nechala okrúhlu stopu po vášnivom bozku.
Znova sa rozosmial. „Vraj aký ste nebezpečný! Keď zacítite ľudskú krv, neviete sa ovládať!“
Ustúpila som o krok od neho. Hlavu som naklonila na bok a čakala som kam tým smeruje.
„Ale ty si bola ako veľké mačiatko.“ Usmial sa. Natiahol ku mne ruku a pritiahol si ma k sebe. Pevne ma objal.
„Bolo to vzrušujúce, Jen.“ Šepol.
Usmiala som sa. „Súhlasím.“
„Počkaj chvíľu tu. Zájdeme do klubu.“ Pustil ma a zmizol v druhých dverách. Obzerala som sa po izbe. Našla som fotky na jednej z políc. Bol na nich s nízkym dievčaťom. Malo okrúhlu tvár a farebné vlasy. V porovnaní so mnou nebola krásna. Ale medzi smrteľníkmi vytŕčala z radu.
„Okej. Tak poď!“ Reed vyšiel z izby. V rukách držal kľúče. Oblečené mal čierne tričko s nápisom. Vzali sme si taxík. A zaviezli sme sa do klubu. Tam sme narazili na Sebastiána. Mračil sa na mňa.
„Porozprávam sa so známym, počkaj ma pri bare.“ Požiadala som Reeda a sadla som si k Sebatianovi.
„Nepreháňaš to?“ pozeral na mňa.
„Nemyslím. Nerobím nič trestné. Hliadka Nám dovolila randiť so smrteľníkmi.“
„Áno, lebo vedia, že to dlho nevydrží. On bude chcieť deti!“
„Basty! Nebuď ako malý! Dobre vieš, že sa za neho nechystám vydať!“ pousmiala som sa.
„JENNY! Je to smrteľník! Keď mu budeš nablízku raz neodoláš!“
„Som silná!“ pozerala som mu priamo do očí. Vedel že neklamem.
„Varoval som ťa! Neublíž mu!“
„Neboj sa.“ Objala som ho. Zdvihla som sa z pohovky a zamierila som k baru. Hľadala som Reeda v dave. Našla som ho v objatí dievčiny z fotografií. Usmievala sa. Potom ho pustila a on ju bozkával. Ani jeden z nich nevedel, že sa dívam. Zvrtla som sa a vypochodovala som z baru.
Bola som doma. Nepila som, nechodila som von, neodpovedala na jeho telefóny. Nevidela som nikoho ani Sebastiána. Deň striedal noc a ja som nerobila nič. Vyhladovala som sa skoro na smrť. Moja koža bola ako papier, vlasy mi zredli, stratili lesk a už neboli tak kučeravé. Pod očami som mala kruhy a zoslabla som. V mojom vnútri rástol hnev a smútok. A tak som sa raz večer rozhodla ísť za ním.
Zabúchala som na dvere. Reed otvoril v dobrej nálade. No úsmev mu zmizol, keď ma videl.
„Jen! Čo sa stalo? Si v poriadku?“
„Netvár sa, že ťa to trápi.“
Vtlačila som ho do bytu a zatresla som vchodové dvere. Bola som slabá, no aj tak nemal šancu.
„Cítim sa hrozne.“ Povedala som cez zaťaté zuby.
„Kedy si naposledy pila?“
„U teba v obývačke.“ Tlačila som ho cez byt do spálne a zhodila som ho na posteľ.
„Jen?“ sledoval ma ako rozmazanú šmuhu. Priviazala som mu ruky o kovový rám manželskej postele.
„Kam si odišla? Hľadal som ťa v klube!“
„Videla som vás!“ obvinila som ho. Blúdila som pohľadom po izbe. Na stoličke visela prevesená ženská blúza.
„Videla si nás? Ale no ták...“
Vyšla som z izby do kuchyne. Počula som, ako sa snaží odviazať, no nemal šancu. Nerobila som to po prvýkrát. Vrátila som sa a ostala som stáť vo dverách.
„Myslíš si že je moje dievča?“ pozeral na mňa.
„Nie.“ Povedala som stručne. A spoza chrbta som vytiahla kuchynský nôž.
„Jenny?“ teraz bol naozaj vystrašený. Skočila som na posteľ. Zavŕzgala. Usadila som sa na jeho páse.
„Nemyslím si, že je tvoje dievča.“ Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som jej vôňu. „Spali ste spolu.“
„Vysvetlím ti...“
„To nebola otázka.“ Povedala som chladne. Zahnala som sa nožom a zabodla som ho do vankúša tesne vedľa jeho krku. Vykríkol. Trafila som do čierneho. Čepeľ ho škrabla a krv začala striekať. Pár minút a bude koniec. Zohla som sa a pritisla som pery na ranu. Vedela som, že nesmiem použiť zuby. Bolo by to ako môj podpis. Hliadka by ma rýchlo našla. No takto tu ostane iba stopa po čepeli noža.
Pila som jeho krv a dávala mi pocit slobody. Cítila som ako mi rastú vlasy, ako sa mi spevňuje pokožka, ako naberám silu. Vzpriamila som sa. Reed bol v bezvedomí. Jeho srdce urobilo posledné dva údery a stíchlo. Chvíľku som sedela a opájala sa pocitom spokojnosti. Potom sa ozval kľúč v zámke. Prudko som sa obzrela. Skočila som z postele na rám okna. Dvere zavŕzgali a otvorili sa. Zacítila som tú známu ženskú vôňu, ktorá bola prítomná v spálni.
„Reed?“ volala z chodby.
Pokrčila som kolená. Vedľajšia budova bola len niekoľko metrov cez ulicu. Nová krv mi dodala silu a tak som preletela ponad cestu a prehupla sa na strechu vedľajšej bytovky. Nebolo odtiaľ vidieť Reedove okno. Urobila som dva kroky a potom teplé povetrie preťal zhrozený ženský výkrik.
katarína durišova
Diskusia
jurinko
Celkom dobre. Zaujimave podanie upira ako mensiny (co by na to povedal ten uboziak Caplovic? :-D :-D). Prijemna poviedka o tom, ze sa neoplati lamat zenske srdcia. Ani tie nesmrtelne :-). Ale naozajstnu depresiu ani \"cele tvoje cierne srdce\" som z toho necitil. Troska popracuj na opakujucich sa slovach (zastavila SOM a pozrela SOM do... > zastavila som a pozrela sa do... ) a Y/I. Inac velmi prijemne citanie. Dal som 7
23.07.2009
Celkom dobre. Zaujimave podanie upira ako mensiny (co by na to povedal ten uboziak Caplovic? :-D :-D). Prijemna poviedka o tom, ze sa neoplati lamat zenske srdcia. Ani tie nesmrtelne :-). Ale naozajstnu depresiu ani \"cele tvoje cierne srdce\" som z toho necitil. Troska popracuj na opakujucich sa slovach (zastavila SOM a pozrela SOM do... > zastavila som a pozrela sa do... ) a Y/I. Inac velmi prijemne citanie. Dal som 7
23.07.2009
zuzana dzureková
fííhha....ozaj dobré....teda dej....aj zaujímavý....len treba popracovať na opisoch a bude to fajn:)
24.07.2009
fííhha....ozaj dobré....teda dej....aj zaujímavý....len treba popracovať na opisoch a bude to fajn:)
24.07.2009
žjuvka
Milé čo všetko sa zrodí v hlave jednej rozosmutnenej slečny, agresívny smútok bude v kurze vždy, aj keď sa ťažko sprostredkováva. Narážam na tie opisy, menej je viac, netreba sa znižovať k buchloidnému štýlu, nie príliš. Sakra nabudúce vymyslím lepšiu kritiku.
27.07.2009
Milé čo všetko sa zrodí v hlave jednej rozosmutnenej slečny, agresívny smútok bude v kurze vždy, aj keď sa ťažko sprostredkováva. Narážam na tie opisy, menej je viac, netreba sa znižovať k buchloidnému štýlu, nie príliš. Sakra nabudúce vymyslím lepšiu kritiku.
27.07.2009
andrej android praznovsky
Ahoj Katka!.Velmi pekne pises, pri citani som sa nenudil a napad s nožom sa mi velmi pacil.TAkisto ten odfajč čo dala hrdinka tomu chalanovi na ulici.Poviedka sa mi pacila, vadilo mi tam len par veci, predpokladam ze sa to vsetko odohravalo v noci, noc pridava na atmosfere, je skoda ju nevyuzit, alebo nespomenut.POdla mien predpokladam ze dej sa odohrava v Amerike, trosku ma zarazilo a sklamalo ze vsetci byvaju v bytovkach, mohol to byt ked uz bytový komlex:)Dalsia vec je plochost postav.Sebastian je len kulisou, zisla by sa mu drsnejsia fazonka, pripadne mohol stat v tieni hlavnej postavy a nakonci zahladit stopy /pripadne aj blond kočku/.Hlavna postava sa na jej vek a skusenosti nechala prilis lahko \"zbalit\".On bol evidentne namotany na smrt, bolo by dobre to podmienit jazvami , nijaky \"normalny\" chalan by si nedovolil na tej istej diskoteke /alebo vobec/ podviesť upíra.
27.07.2009
Ahoj Katka!.Velmi pekne pises, pri citani som sa nenudil a napad s nožom sa mi velmi pacil.TAkisto ten odfajč čo dala hrdinka tomu chalanovi na ulici.Poviedka sa mi pacila, vadilo mi tam len par veci, predpokladam ze sa to vsetko odohravalo v noci, noc pridava na atmosfere, je skoda ju nevyuzit, alebo nespomenut.POdla mien predpokladam ze dej sa odohrava v Amerike, trosku ma zarazilo a sklamalo ze vsetci byvaju v bytovkach, mohol to byt ked uz bytový komlex:)Dalsia vec je plochost postav.Sebastian je len kulisou, zisla by sa mu drsnejsia fazonka, pripadne mohol stat v tieni hlavnej postavy a nakonci zahladit stopy /pripadne aj blond kočku/.Hlavna postava sa na jej vek a skusenosti nechala prilis lahko \"zbalit\".On bol evidentne namotany na smrt, bolo by dobre to podmienit jazvami , nijaky \"normalny\" chalan by si nedovolil na tej istej diskoteke /alebo vobec/ podviesť upíra.
27.07.2009
andrej android praznovsky
Tesim sa na tvoje dalsie povidky, VLoz sa do toho a nenenchaj sa obmedzovat, predstavivost ne neobmedzena.poviedka je ako film s neobmedzenym rozpoctom, mozes cestovat po vesmire, v case ,alebo v ludskej dusi.Kazdy ma originalnu fantaziu, ukaz ju ostatním:)
Andrej
27.07.2009
Tesim sa na tvoje dalsie povidky, VLoz sa do toho a nenenchaj sa obmedzovat, predstavivost ne neobmedzena.poviedka je ako film s neobmedzenym rozpoctom, mozes cestovat po vesmire, v case ,alebo v ludskej dusi.Kazdy ma originalnu fantaziu, ukaz ju ostatním:)
Andrej
27.07.2009
Kizmin
Skutočná krv? Hmmm... True blood? Náhoda alebo inšpirácia? :) Btw... pekné... Len tak ďalej :)
31.07.2009
Skutočná krv? Hmmm... True blood? Náhoda alebo inšpirácia? :) Btw... pekné... Len tak ďalej :)
31.07.2009
Martin Frö
Naozaj zaujímavý nápad. Tento vymyslený svet by chcel ďalej rozvíjať a bolo by tu niečo, čo by aj na trikrát malo možnosť prekonať \"Súmrak\" ;-)
01.08.2009
Naozaj zaujímavý nápad. Tento vymyslený svet by chcel ďalej rozvíjať a bolo by tu niečo, čo by aj na trikrát malo možnosť prekonať \"Súmrak\" ;-)
01.08.2009
katarína durišova
Jeeej dakujem za kritiku velmi si to cenim... Budem sa snazit poviedku opravit a vypelsit.... naozaj DAKUJEM urobili ste mi vsetci velku radost
True Blood som sice nevidela. ale citala som na to kritiku a ten napad sa mi pacil... tak som sa nechala zlatkat.... :DDDD pre ostatnych HBO natocilo serial z nazvom True Blood o upiroch...
06.08.2009
Jeeej dakujem za kritiku velmi si to cenim... Budem sa snazit poviedku opravit a vypelsit.... naozaj DAKUJEM urobili ste mi vsetci velku radost
True Blood som sice nevidela. ale citala som na to kritiku a ten napad sa mi pacil... tak som sa nechala zlatkat.... :DDDD pre ostatnych HBO natocilo serial z nazvom True Blood o upiroch...
06.08.2009