Poviedka Dieťa v znamení draka- Tramixor 3, Kapitola

Noo tak na toto som zwedava ake budu reakcie :D zaujimawe vas pozorovat ako sa rozculujete:D...Je pomerne dlhá takze nemozte povedat ze nie je a je bez pravopisnych chyb!!
Podporte scifi.sk
3. Kapitola: Zoznámenie
Bola polnoc. Už zase som sa prechádzala v neďalekom lese aj na priek vyslovenému zákazu mojich rodičov. Vždy bol tmavý, hustý, tichý a tajomný. Práve toto ma na ňom fascinovalo a preto som ho aj milovala. Mesiac v splne žiaril na oblohe a ja som sa bezmyšlienkovyte prechádzala po mojej obľúbenej čistinke. Po chvíli som si ľahla do trávy a uvažovala som o mojom živote. Zdalo sa mi všetko rovnaké, ako po ostatné roky, sa tu nič nezmenilo ale tento krát bolo niečo inak. Nie tak vzhľadom ako ovzduším. Vzduchom sa niesol smútok a hrozba. Tentoraz mi môj les naháňal hrôzu. Hodnú chvíľu som nad tým rozmýšľala ale moje myšlienky odrazu prerušil šuchot, ktorí sa ozval s krovia za mnou. Posadila som sa v tráve a načúvala som. Nič som však nepočula a tak som si pomyslela, že to bol iba vietor ktorí neprestajne ševelil v korunách stromov. Po chvíli sa však šuchot ozval bližšie a to už som vedela, že to vietor nie je. Rýchlo som vstala na nohy a pripravila som sa na obranu. "Kto je tam?" ozvala som sa. Chcela som, aby môj hlas znel odvážne ale ako inak, zase ma sklamal takže zaznel trasľavo. Zkrovia však žiadna odpoveď neprišla."Tipické." zamrmlala som si sama pre seba a uvolnila som sa, ale ešte stále som skúmala húštinu predomnou. Mesiac vyšiel spoza oblakov a osvetlil okolité stromy okolo mňa. Hodnú chvíľu som pozorovala húštinu pred sebou, ale nič podozrivého som nevidela. "Žeby planý poplach? "Pomyslela som si. "Mohlo to byť aj nejaké zviera." V tom som ale kútikom oka zreteľne zbadala siluetu niečej postavy. Prudko som sa otočila, ale nikoho som nevidela. Srdce mi začalo rýchlejšie byť a cítila som, ako mi v tele stúpa adrenalín. Nabrala som však odvahu a zvolala som: "Haló! Kto si, ukáž sa mi!" Na okamih sa mi zazdalo, že sa nič nestane ale odrazu sa silueta objavyla znova a tento krát už vystúpila na čistinu. Bol to nádherný mladý chalan. Bol vysoký s čiernymi na krátko ostrihanými vlasmi a s bledomodrými očami, ale taký bledý, že svit mesiaca sa mi odrazu zdal tmavší než on. Jakživ som nikoho takého krásneho nevidela. Vyvalila som na neho oči a tuším som aj zabudla zavrieť ústa lebo sa na mňa začal škeriť. Úplne mi vyrazil dych. Kým som sa stihla spamätať z ohromenia, stál odo mňa už len 5 metrov. "Čo chceš odo mňa?" spýtala som sa trasľavým hlasom, ktorý som už nedokázala zamaskovať. "Prepáč, nechcel som ťa vyľakať, ale chcel som sa s tebou zoznámiť." zase sa na mňa usmial tým jeho podmanivým úsmevom s ktorého sa mi skoro podlomili kolená. " Čo tu hľadá taká prekná mladá slečna takto ďaleko v lese a ešte k tomu sama?" spýtal sa. Už som sa prebrala z ohromenia a neodpustila som si poznámku: "A čo tu v lese hľadá taký pekný chalan ako ty takto v noci?" odplatila som mu rovnakou stranou micne.Videla som ako mu mikalo kútikmi úst, čo zadržiaval smiech. "Máš nejaký nabrúsený jazyk slečinka" povedal a začala sa pochechtávať. Škaredo som sa na neho zamračila a rozhodla som sa odísť. Zvrtla som sa na opätku a začala som odchádzať. " Počkaj!" začula som za sebou ale rozhodla som sa, že sa neobrátim a tak som zaryto kráčala ďalej. Odrazu však stál predomnou. Zmätene som sa na neho pozrela a vyhŕkla som: " Ako to... "nestihla som však dopovedať, lebo ma predbehlol."Prečo odchádzaš?" jemne sa za mňa mračil." Mám pocit, že ti tu prekážam, tak už pôjdem a nebudem sa sem vracať..." " Ja som nepovedal, že mi tu prekážaš...." odpovedal mi mäkkým hlasom a váhavo sa pousmial. Nadvihla som obočie, čo značilo, že mu neverím ani slovo, ale drzo to ignoroval. " Keď už si tu, mohli by sme sa zoznámiť, čo ty na to?" povedal a podišiel o čosi bližšie ku mne. Ja som automaticky pred ním zaspätkovala. Asi vycítil, že som sa zľakla a tak obrátil dlane hore a povedal: " Neboj sa, ja ti vážne nechcem nijak ublížiť." Povedal upokojujúcim hlasom a božsky sa na mňa usmial. Prehltla som veľkú guču v hrdle a postúpila som tiež o čosi bližšie k nemu. Vystrel ku mne ruku a povedal:" Volám sa Leonard a ty?" Tiež som k nemu vystrela ruku a povedala som: "Volám sa Ewelyn, teší ma." Na svojej tvári som vykúzlila očarujúci úsmev, ktorí som používala jedine na zbalenie pekného chalana. Do tejto kategórie rozhodne patril, lebo vyzeral priam božsky. Čo ma vyviedlo z mieri bol jeho dotyk. Mal poriadne pevný stiskt a jeho ruky boli priam ľadové. Nemala som čas to však kedy v hlave podrobnejšie rozoberať, pretože si ju rýchlo vytrhol z mojej dlane, ako keby ho môj dotyk pálil. Vrhla som po ňom začudovaný pohľad, s ktorého sa po chvíli začal srdečne smiať. "Prepáč, moja chyba. Mám veľmi studené ruky. Povedzme, že sa mi už hodnú dobu poriadne neprekrvujú." pri posledných slovách sa záhadne usmial. "Aj mňa teší Ewelyn, máš krásne meno." S týmito slovami sa posadil do hebkej, mäkkej trávy a pozoroval ma. Rozhodla som sa, že si k nemu prisadnem, ale len tak, aby som naň mala dobrý výhľad a aby som vedela kedy ujsť. Ve´d nikdy nemôže človek vedieť, či to neni nejaký úchyl. Páčil sa mi, ale na druhej strane mi naháňal hrôzu. Sedel nehybne až mi pripomínal alabastrovú sochu z múzea v Paríži, v ktorom som s mojou tetou nedávno bola. Po chvíli, ktorá mohla trvať aj večnosť sa mi pozrel do očí. Zdalo sa, akoby o niečom sústredene premýšľal. Hodnú chvíľu sme sa na seba takto dívali ale zrazu som dostala čudný pocit, akoby mi tými jeho modrými očami chcel čítal myšlienky. Radšej som rýchlo uhla pohľadom a zakryla si tvár záplavou dlhých plavých vlasov. "Nepozeraj sa tak na mňa!" vyhŕkla som na neho zmätene. Prekvapene nadvihol obočie a spýtal sa: "ako sa na teba nemám pozerať?" bolo mi jasné, ho to dosť prekvapilo, ale na druhej strane sa mi zdal byť aj zvedavý. "Mám pocit ako by si ma týmu tvojimi modími očami prepaľoval!" vyhŕkla som na neho vyčítavo. Zamrmlal niečo v tom zmysle ako všímavá, ale neviem to isto. Odrazu sa zdvihol: "už je dosť neskoro, ak dovolíš, odprevadil by som ťa domov. "Mlčky som prikývla a zdvyhla som sa z trávy, aj keď sa mi veľmi nechcelo. Bezmyšlienkovite som vedľa neho kráčala a tak som si ani nevšimla, že sa zastavyl a skoro som do neho vrazila. Videla som, ako sa mu pod priliehavým tričkom napli všetky svaly. Mal krásne vyśportované telo. Chcela som niečo povedať, ale mávnutím ruky mi dal znamenie, že mám byť ticho. Les bol ponorený do mŕtveho ticha. To ticho bolo priam desivé. Už som začala mať pocit, že si zo mňa strieľa ale zrazu som začula vytie vlka. Prekvapilo ma to, lebo som tu v živote vlkov nevidela ani nepočula vyť. Odrazu spravil taký rýchly pohyb, že som si ho skoro nevšimla. Nestačila som sa spamätať a stál predo mnou v obrannom postoji s rozpaženými rukami. "Čo sa deje?" spýtala som sa ho. "Prosím ťa, nehni sa ani o milimeter a buď ticho!" Čakali sme. Vytie sa približovalo, až na raz vybehol na čistinku obrovský vlk. Bol veľký ako býk. Zastal od nás dva metre a vrčal ako tank. Zrazu som si uvedomila, že už nepočujem vrčať iba toho vlka ale všimla som si, že vrčí aj Leonard. To už bolo veľmi čudné. Začala som uvažovať, do čoho som sa to zase namočila, keď tu zrazu vlk spravil nečakaný výpad. Nečakaný asi iba pre mňa, lebo Leonard ho čakal a spravil výpad tiež. Nestihla som ani žmurknúť a už sa váľali na zemi. Mlátili sa hlava nehlava, ale robili také rýchle pohyby, že moje chabé ľudské oči ich skoro ani nezachytávali. Chcelo sa mi kričať, volať o pomoc ale strach ochromoval každú bunku v mojom tele. Už, už som čakala, že vlk po chvíli zaútočí aj na mňa, ale nestalo sa tak. Videla som, ako Leonard vlka šmaril nadľudskou silou cez celú čistinu. Vlk sa ale postavil ako by sa mu nič nestalo a čo ma najviac zo všetkého šokovalo, prehovoril ľudským hlasom: "Ty hnusná pijavica! Nebudete ju chrániť večne. Raz spravíte chybu a to bude jej koniec. Prídeme si pre ňu!" hrozivo zavyl a rýchlosťou blesku utekal späť do lesa. Leonard ale s hlasným vrčaním utekal za ním. Po ich odchode tu zostalo neprirodzené ticho. Už ani vtáky neštebotali a nepohol sa na strome ani jeden lístok. Míňali sa minúty a Leonarda nikde. Už som sa začínala aj báť, ale neodvažovala som sa z miesta ani len pohnúť. Čo ak by sa ten vlk náhodou vrátil? Leonadr odrazu vyšiel na čistinu a s obavami v očiach sa na mňa pozrel, lebo ešte stále som stála na mieste ako prikovaná a zvierala som v rukách svoj náhrdelík v tvare kríža. "Ewelyn, ja ti to..." Pomaly som pustila svoj náhrdelík a vyštartovala som k nemu. Objala som ho okolo krku a povedala som: "Ďakujem ti za záchranu!" Určite čakal všetko možné ale, že toto spravím tak to asi nie. Dosť ho to prekvapilo ale po chvíli sa začal pochechtávať a objal ma tiež. "To nič nie je Ewelyn ale ten prekliaty vlkolak sa vráti! Nesmieš sem chodievať!" Povedal to s jasným smútkom v hlase. " Čože? Vlkolak? Veď tí sú iba v legendách!" povedala som prekvapene ale popritom som sa na neho pekne usmiala. "Áno, ale videla si už normálneho vlka veľkého ako býka? " spýtal sa ma. To už bolo na zamyslenie. "Dobre, aj keby pripustím, že to bol vlkolak, tak čo chcel od teba?" spýtala som sa z obavou v hlase. "Oprava on nechcel nič od mňa. On chcel TEBA!" Šokovane som na neho pozerala. "Čože? Mňa?! A prečo? Do teraz som ani nevedela, že niečo také ako vlkolak existuje. To sa mi azda iba sníva?! Ešte mi teraz povedz, že existujú aj upíry a iné potvory tam ma už dneska vážne vystrie!" Díval sa na mňa takým zvláštnym, neidentifikovateľným ale smutným pohľadom z čoho som usúdila, že asi áno. "Čo je, hádam áno?!" zvolala som priškrtene. Iba mlčky prikývol. Toto bolo už na mňa priveľa. šokovane a so slzami v očiach som sa zviezla na zem a panicky som vykríkla: "Do čoho som sa to ja zaplietla?!" Začala som plakať. Leonard stál vedľa mňa a ticho ma pozoroval. Zdalo sa mi, že z niečím v sebe bojuje. Po chvíli však veľmi ticho prehovoril: "Do ničoho si sa nezaplietla, si v tom už od narodenia. Potrebujem ti to ale vysvetliť..." Pokúšal sa mi to povedať, ale ja som ho nepočúvala.vNechcela som ho už ďalej počúvať. Chcela som sa čo najrýchlejšie dostať s tejto nočnej mory do reality. "Čo prosím?!" zvolala som už teraz podráždene. " Nerozprávaj mi tu hovadiny áno?!" kričala som na neho naštvane. "Ewelyn počúvaj ma..." skúsil to ešte raz ale nenechala som ho dopovedať. " Nechaj ma na pokoji aj s tvojimi somarinami o vlkolakoch. Niesom predsa hlúpa!"skríkla som na neho a s týmito slovami som sa rozbehla domov. Hlavne čo najďalej od neho. Môj posledný pohľad patril jemu ako smutne stojí na čistinke
a uvažuje o niečom.

Ewelyn Dark de Brox

Ewelyn Dark de Brox

Diskusia

Janko Iša
uz len aby to nevyzeralo ako jednoliaty kus betonu od zaciatku do konca, ale nejaky ten odsek, odstavec a tak podobne a mozno ... mozno to zacnem citat :).
A zaujimalo by ma radenie poviedok po novom, ked tuto poviedku avizovala autorka minuly tyzden ze ju pridala a uz tu je, moja, asi z pred mesiaca este nedostala ani autorizaciu na mail s datum zverejnenia :(.
21.06.2009
Fenek
Lepšie.
22.06.2009
Aldeberan
používať enter. lomítko je dobré tak na novinový prepis poézie :)
23.06.2009
jurinko
A pouzivat mozog pri pisani gramatiky. Potom to mozno zacne vyzerat ako nieco, z coho raz bude literarne dielo. Zaujimava bola posledna veta. Ako mozes niekoho VIDIET, ze o niecom rozmysla? Moze sa ked tak tvarit zamyslene, ale nemozes vidiet, ze rozmysla (pokial nevidis jeho mozgove vlny alebo co, ako mu to ziari z hlavy). Dost teenagerske stretnutie po obsahovej stranke. Najviac to kazila nulova uprava a minusova gramatika. Uprav to a mozno sa to bude dat citat. Dal som 2
23.06.2009
Janko Iša
jurino mozes ma kontaktovat na mail? mam ho v profile
24.06.2009
jurinko
Nikto nic nove nepise? Ci sa len nepridavaju poviedky, ked je leto? Ale ved prsi a je skaredo, tak hadam by mohol niekto nieco nove pridat...
janko: kontaktoval som ta, ale si mi neodpisal, tak ked chces, tak mi napis na woodstock@inmail.sk
09.07.2009
Aldeberan
c\''mon, som v Belgicku a nudim sa, hodte sem nejake poviedky. Ak nie, tak zacnem nejake pisat sam!
09.07.2009
Janko Iša
mne caka poviedka na zaradenie dva mesiace a stale nic.takze nechapem
09.07.2009
Peter Henkel
Ja momentálne pracujem na Večnom kráľovstve 4, takže hádam do konca júla by to mohlo byť hotové. Či však chcete práve toto je vec druhá...
17.07.2009
jurinko
Chceme cokolvek, len nech je to nieco nove!
19.07.2009
Peter Henkel
Tak ja sa pokúsim to zo seba vypotiť do konca júla. Vikingovia, už idem! ;)
20.07.2009
Janko Iša
problem nie je, ze by nikto nic nepisal, ale ze sa neautorizuju poviedky...
20.07.2009
draculin
Hm,je to fakt ako pisali uz skor - uprava.Egyptske hieroglyfy su citatelnejsie :( Proste hodit sem nieco taketo bez odstavcov je sadizmus a nie kazdy citatel je masochista. Kedze som mal problem sa tym vobec prehrabat,dost tazko sa to hodnoti,dokelu...
21.07.2009
YaYa
Ahoj!
Niežeby som sa pokladala za odborníka, ale toto bol nečistopis, však?
Mám pre teba jeden tip na štylistiku... Prečítaj si svoje veci po napísaní aj viackrát. Pokojne aj nahlas... Potom ti vlastné uši už nejako povedia, či to či oné slovo znie prirodzene alebo nie. Lebo tvoje vety sú občas trošku zvlášne... A neboj sa s tým dlho hrať, prepisovať aj viackrát, kým sa ti nenahromadí pod stolom (alebo v počítačovom smetnom koši) kopa zhužvaných papierov s nedokonalými verziami. Ďalšia bude vždy lepšia...
Súhlasím s tými odstavcami(dokonca sú základnou jednotkou literárneho diela, takže sa ich neoplatí vynechať) a vyčleňuj priamu reč... Veľa šťastia v ďalšej práci :)
a este nieco... skratka PSP znamena okrem ineho aj Pravidla slovenskeho pravopisu, uzitocna knizka :) Tak sa daj do toho! Pozdravuje YaYa
23.07.2009
zuzana dzureková
no povedala by som, aby si to rochu prepísal, bo sa to hrooooozitánsky podobá na súmrak :)
este aj to prirovnanie, ze ti pripomína sochu, ci ladový stisk ruky....no celý sumrak :)
02.09.2009
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.