Projekt Odlet

Sám, vydedenec. Existuje ešte nejaká šanca?
Podporte scifi.sk
Odvtedy uplynulo už 10 mesiacov. Vlastne dnes sme mali výročie. Vždy, keď sa zobúdzam, prajem si, aby bolo všetko tak ako kedysi, rozmýšlam prečo sa to všetko vlastne stalo. Prečo som prežil práve ja? Mal som šťastie? Alebo nešťastie? Proste sa snažím veci brať vždy také aké sú a nerozmýšľať o tom, ale snažím sa márne. Už je aj tak na také úvahy neskoro. Proste sú už všetci mŕtvi.
Začalo sa to tak nevinne ako vždy, ale neskôr už nikdo nechápal, čo sa to tu vlastne deje. Boj za slobodu, nezávislosť? Tí na Zemi nás už ani nepokladali za ľudí len za nejakých genetických mutantov a tak s nami aj zarábali. Proste Zem nás už nemala rada a rozhodla sa vyhladiť celú našu planétu, diplomaticky a ticho...
Dnes bol deň ako každý iný, každý z tých vyše 300, čo som zavretý tu dole. Jedlo sa míňalo, generátor mlel z posledného, klimatizácia bola v háji už vyše mesiaca.
Ako vždy, hneď ako som sa zobudil, snažil som sa nadviazať spojenie s niekým vonku. Priskočil som k počítaču, bol to tu dole môj jediný spoločník.
"Počítač, skontroluj prichádzajúce správy a potom začni s monitorovaním signálov," rozkázal som.
"Žiadne nové správy, spúšťam druhú úlohu," ozval sa ten chrapľavý hlas.
Bol to starý počítač, ktorý som našiel na smetisku, opravil som ho, mierne vylepšil a keď som začal stavať tento môj úkryt rozhodol som sa, že ho dám sem.
"Druhá úloha negatívna," oznámil mi počítač.
Ešte stále som dúfal, že to mohol niekdo prežiť, niekto, kto by mi pomohol dostať sa odtiaľto. Od vtedy čo sa to stalo som bajt po bajte prehľadával celú planetárnu databázu. Musí existovať nejaký spôsob, musí.
"Počítač, spusti úlohu tri," tak toto bola moja posladná nádej. V databáze bolo ešte stále pár zakódovaných dát. Tajné projekty a experimenty, ktoré by mi mohli pomôcť.
Počítač začal pracovať a ja tiež. Snažil som sa čo najviac vylepšiť dekódovacie algoritmy a umelú inteligenciu. Bol to jediný spôsob ako sa nezblázniť. Tu dole v tristo metrovej hĺbke medzi štyrmi stenami s jednou postelou a jednou plechovkou s monitorom. Väčší nepriateľ ako samota bol však čas. Energia a jedlo pomaly ale iste dochádzali.
"Sekcia G-18 dekódovaná," oznámil mi počítač a ja som sa okamžite vrhol k monitoru. Očami som hltal všetky znaky. To čo som tam zbadal mi vyrazilo dych, Projekt Odlet. To nemôže byť pravda, bol to ako sen. V materiáloch sa uvádzalo, že tesne pred zničením vláda rozhodla, že do podzemného bunkra umiestni niekoľko malých lodí, ktoré budú v prípade nutnosti schopné opustiť planétu. Súradnice boli tiež viac ako priaznivé, necelých 50 kilometrov na západ.
Ako omámený som sa zvalil na postel. Bol som nesmierne šťastný, na tváry sa mi črtal úsmev.
"No čo pôjdeme tam?" spýtal som sa len tak počítača.
"Odporúčam," odpovedal stroho počítač.
Zasmial som sa. Vlastne teraz som si uvedomil, že som sa po tých dlhých mesiacoch konečne nahlas zasmial. Ale nestrácal som čas, zbalil som všetko čo sa dalo vodu, jedlo, náradie, počítač no a to bolo vlastne všetko. Asi dva dni a som s toho vonku.
Už sme boli skoro tam. Nič tu nepripomínalo letisko alebo hangár, ale dúfať som neprestal. Vstúpil som malými podzemnými dverami dnu. Ocitol som sa v podzemnej chodbe. Počul som tichý zvuk generátorov. Vytiahol som počítač aby som zistil presnejšiu polohu.
"Počítač ukáž polohu hangára," rozkázal som mu. Na obrazovke sa ukázala malá mapka s vyznačenou polohou. Presne taká do akej som sa pozeral celou cestu sem. Pokračoval som ďalej. Už by som tam mal byť. Konečne, otvoril som posledné dvere a vstúpil do malej miestnosti. Dvere sa za mnou zavreli. Niečo mi tu nesedelo.
"Počítač, kde som?" spýtal som sa so značným dôrazom v hlase. Na obrazovke sa rozsvietil nápis NEDOSTATOK ENERGIE. Mal som asi šťastie v nešťastí, lebo v miestnosti bolo elektrické vedenie s funkčnou prípojkou. Počítač sa zapol a ja som zopakoval svoju požiadavku "Počítač, kde som?"
"Dekontamičná komora A11," odpovedal.
"A prečo sme tu?"
"Pretože už nie si potrebný."
"Ale...," to bolo to posledné čo som stihol povedať potom, čo sa spustil dekontaminačný proces.
Mikrovlnné žiariče sa začali spúšťať a môj posledný pohľad smeroval k počítaču. Bol to koniec, môj koniec. Ležiaci na dlážke som si však uvedomil, že sa podarilo zachrániť aspoň niekomu.

Roland Axenberg

Roland Axenberg
"Sci-fi je existenčná metafora, ktorá nám dovoľuje rozprávať príbehy o stave ľudí. Isaac Asimov raz povedal: Jednotlivé sci-fi príbehy môžu vyzerať neustále triviálne zaslepeným kritikom a filozofom dneška, ale jadro sci-fi, jeho podstata, sa stalo veľmi dôležitým pre našu spásu, ak máme byť vôbec spasení." — SG-1 (200) ++++++++++++++++++ Čo keď ľudia považujú stroj za svojho Boha, pretože ľudia majú schopnosť vytvárať veci, ktoré ich presahujú? Čo keď človek kedysi vytvoril večné stroje aby poprel svoju dočasnosť? Čo keď sa človek nakoniec začal tomuto stroju klaňať, pretože stroj je výsledkom racionálneho postupu, zatiaľčo on sám je len krehká hračka náhody? — Azimut

Diskusia

Alexander Schneider
Pekna mikropoviedka. Deja ma spad, neprezradza prilis vela z informacii nepotrebnych pre citatela. Ponechava mu rozmyslanie o mysteriu. Koniec je prekvapivy a nenuteny. Co by som vytkol je predsa len niekolko stylistyckych chyb (slovosled) a v niektorych vetach az prilisna storohst vyjadrovania. Skus pouzivat viac pridavnych mien. Okrem toho mi niekedy unika argumantacia. (Co zamysla pocitacova umela inteligencia? Kto bol vlastne jej tvorca? Nezodpovedane otazky... Bude pokracovanie?)
15.07.2001
Martin (Anonym)
Pokracovanie asi nebude(aspon neviem o com by mohlo byt) a pocitacova inteligencia?-vlastne jej ide iba o to co kazdemu z nas - prezit.
16.07.2001
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.