Ghorzlyk sa pomrvil na kamennom tróne a okolo prsta si omotal zapletený vrkoč svojej dlhočiznej brady,

"Jaké sú straty?"

Mierne sa ukloniac, Rydlo zdravou rukou vytiahol hlinenú tabuľku. Príroda sa s ním pohrala, už od narodenia mal namiesto ľavej ruky kýpeť a na pravú nohu ťažko kríval. 'Takých ako ty kedysi zhadzovali z útesu', pomyslel si kráľ, 'ale teba by bola ozaj škoda. Čo mu chýba na tele, bohato nahrádza rozum. Aj písať na hlinené tabuľky mastencom, bol jeho nápad. Čo sme sa navláčili kamenných dosiek, vyryť do nich dlátom tri runy trvalo aj hodinu. A tabuľku stačí zotrieť a použije sa znova.'

Ghorzlyk sa prebral zo zamyslenia.

"... zatál nezvestných jedna a devadesát, pátich sme našli mrtvých, ranených, čo už vyprostili je padesát."

Rydlo si vzdychol.

"Neni to len, že komplet severné štólne zasypalo, aj šetky sýpky sú pod suťú. A to akurát jak bude teraz zima, nebude co jest, ked sa nám nepodarí dáko se tam prehrabat."

"Bez zásob len tažko prestojíme zimu, to mosíme réšit. Rydlo, pozreš mapy chodéb a vyzistíš, kade je tam najlahšé se prekopat, zeber štyridsat najlepších kopáčov a nech na tri zmeny farajú. Ale ešte predtým pošli sem mého syna Thorzlyka. Potrebujem vác vedet o tom, kto tam, čo stvárá."

----

Thorzlyk uháňal na čele desaťčlennej družiny trpaslíkov k severnému úbočiu hory.

Jesenný les ihral všetkými farbami a trpaslík, i keď väčšinu života strávil pod zemou s obdivom hľadel na pestré koruny stromov. Očarenie sa však mihom stratilo, keď vyšli z pásu lesa a naskytol sa im nevídaný pohľad.

Tam kde sa predtým dvíhal trávnatý svah zízala obrovská diera.

"Jak keby se dáky obor zahryzol do hory a odkmásol kusisko, tretina hory chýbe."

v údive šepol Korund, statný trpaslík po jeho boku, až mu nerozlučná fajka takmer z úst vypadla.

"Čerta tretina, zas tak vela to neni, len potál jak začína strmšé úpätie, ale aj tak kusisko.

Ideme to omrknút z bližšá", popchol svojho haflinga Thorzlyk, ani sa neobzrel a pustil sa do doliny.

----

Haník si utrel spotené čelo opakom ruky.

"S tou náložou sme to asi prehnali, ešteže všetci chlapi boli bezpečne ďaleko."

"Ale čoby, aspoň to máme vybavené na jeden šup, teraz stačí kamenie pozvážať. Dobrá je to vecička, ten prach. Onehdá by trvalo mesiace toľko kameňa nalámať. Ani ho veľa netreba, ešte nám kopec ostalo", spokojne sa usmial predák.

"Povráva sa, že vnútri tej hory je trpasličia ríša ...".

"To sú len také povedačky. Pravda, občas i k nám, keď je jarmok, nejakí zavítajú. Krásne vecičky predávajú, všeliaké tepané ozdoby, ženské sa idú zblázniť, ale i rýle a meče kvalitné, to sa musí nechať. A keď dačo kupujú, vždy platia poctivým zlatom", predák sa zháčil, "no ale žeby tu sídlili, to je nezmysel. A keby aj, také máme poverenie od paladina, začať ťažbu

na južných hraniciach. Treba kameňa na novú hradskú, čo má viesť až hen po Rudné hory."

Haník však už nepočúval ,

"Už sa zvečeriava, vari by sme sa mohli pobrať do tábora."

----

"Moje méno je Thorzlyk, sem synem Ghorzlyka, krála podzemných dolú."

Spomedzi chlapov pomaly vystúpil predák a nemotorne sa poklonil.

"Ehm, čomu ďakujeme za takú vznešenú návštevu v našom skromnom tábore?"

"Dneska na obed se ozvala veliká rana a prevela naších chodéb se zesypalo. Tamto je vaše délo?", mávol rukou trpaslík smerom ku kameňolomu.

"Nuž, to je tak ...", ošíval sa predák ,"nevedeli sme, že to bude niekomu vadiť. Dostali sme nariadenie od nášho paladína začať tu ťažbu kameňa, nakoľko", a tu pridal svojim slovám dôraz,"je toto územie našej krajiny."

"Čerta vašéj, co je hore je lucké, co je pod zemú trpasličie, a navyše hora je odvekú hranicú vašej ríše ...", zamiešal sa Korund, ale Thorzlyk ho prerušil.

"Taká bola dávna dohoda, ale na tú sa ludem lahko zabúdá. Rana bola tak silná, že sa základy celej hory otrásli, vác jak pri zemetrasení, a nám šetko na hlavy popadalo. Nemálo našich už na onem svete fárá.", Thorzlyk sa pri posledných slovách hrozivo zamračil a zovrel porisko obojručnej sekery. Ostatní členovia družiny ho nasledovali.

"Nehoda to bola, strašná nehoda, nevedeli sme, nemohli sme zabrániť ...", predákovi od ľaku zovrelo hrdlo,"ešte dnes, čoby hneď teraz, pošlem posla k Paladínovi, určite sa to dáko vyrieši. Haník, vyrazíš na cestu. Samozrejme už nebudeme pokračovať v odpalovaní náloží, len čo trochu kamenia azda pozvážame, to už nemôže viac škôd narobiť, no nie?"

"Budeme čekat pet dní ani o den vác, podla teho jak se váš vládca zachová, jakú lutost prejaví, rozhodne náš král, či bude odveta. "

"Áno, áno samozrejme. No ale keď ste už tu, akurát sme sa k večeri zberali, ak by sa vám ráčilo prisadnúť, nový súdok halštanského piva sme narazili."

"No a jak ste to vlastne spravili? Tak reku, že to skalu jako nic odtrhlo? To nám mosíte ukázat." Prehodil si Korund fajku z ľavého do pravého kútika.

'Len s tým čibukom opatrne, aby nám to tu nebuchlo' chystal sa riecť predák, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel, 'fajku trpaslíkovi z huby brať, neni dobrý nápad'.

----

Bridlica bola pekná roba, a Ghorzlyk veru nebol jediný kto si to myslel, jednoducho patrila medzi tie, čo si môžu vyberať. A ona si vybrala. Rovno kráľa.

"Odkedy moja žena na onen svet pošla, nemyslel sem si veru, že ešte tolké štastie na mna v živote čaká."

Bridlica sa tesnejšie privinula ku Ghorzlykovi, sklonila hlávku na jeho hruď, až sa im brady navzájom poprepletali.

"Ghorzlyk, mne je s tebú tak krásne." Azda len podľa hlasu menej chrapľavého a o poznanie tenšieho, by človek spoznal v zarastenom trpaslíkovi robu, ale čo tam po ľuďoch, tí nech si majú tie svoje do čipiek navlečené bledule. Trpaslík jediným šikovným pohybom stiahol z Bridlice koženú zásteru. Namiesto protestov sa roztopašne rozosmiala a cmukla perami.

----

Paladin sa s predstieranou ležérnosťou oprel na nepohodlnej rytierskej stoličke. Zhotovená bola tak, aby sa dobre sedelo rytierom v plnej zbroji, privyknutým mať nohy roztiahnuté, že by sa neviestka z Červeného mlyna za také rozpätie nemusela hanbiť. Nuž ale paladin brnenie nikdy na sebe oblečené nemal. Veď na čo aj, časy boli mierové, a už dlhé roky nebolo potrebné do vojny armádu viesť. '

'Len aby sa situácia čoskoro nezmenila', s trpkosťou pohliadol na neveľké zhromaždenie.

"Zvolal som vás sem vážení veľmoži, aby som vás oboznámil s niektorými závažnými skutočnosťami. Pred týždňom dorazil posol z Južného kameňolomu. Informoval ma, že kameňolom navštívila ozbrojená skupina rozzúrených trpaslíkov.

Vyslovili sťažnosť, že ťažba kameňa spôsobila zosuvy ich štôlní, škody na životoch i majetku."

Tu sa odmlčal, prebehol pohľadom po prítomných tvárach. Všetci ho napäto sledovali. I veliteľ armády Inbuk, ktorý sa nikdy nezdržal sebezbytočnejšieho komentára, sedel nepohnute a pozorne počúval, i šéf diplomatických služieb Oers, aj keď ten už bol do veci, zainteresovaný, upieral na neho starecký pohľad poznačený šedým zákalom a mlčky prikyvoval.

"Spolu s tu prítomným sirom Oersom sme do oblasti vyslali diplomatickú misiu. Poslovia sa však vrátili s jedinou správou. Celý tamojší tábor je zničený, zdá sa, že nik neprežil, našli sa len niektoré telá - zmrzačené. Nevieme presne, čo sa tam stalo, stopy už boli niekoľko dní staré, navyše dôkladnú prehliadku sa kvôli náhlemu útoku menšej hliadkujúcej skupiny trpaslíkov nepodarilo uskutočniť. Poprosím sira Oersa, aby vám zreferoval detaily tejto záležitosti."

----

"Po dvojnásobnom krutom a nečakanom útoku na naše domovy, zbranou pekelnej sily niet inej cesty ako považovat totok za vyhlásenie vojny.

Pokúsili sme sa podobrotky íst na to, vyjednávat, na co mój jediný syn doplatil, živý sa mi už nevrátil. Nateraz inšié nám neostáva, len zbrojit a do boja potiáhnut. Podnikli sme v tomto smere kroky a armáda je čil pripravená na ofenzívu. Kedže sme sa na vlastnej koži presvedčili, že ani naše príbytky neni sú vác bezpečné, rozhodol som sa poslat do Rudných hor, kde kraluje moj bratranec Horzlyk, starcov, deti, kriplov a roby."

Sála zašumela, správa sama o sebe nebola nová, každý za posledných pár dní vytušil k čomu sa schyľuje, kráľ teda nepovedal nič nové, okrem ... .

"To v žádném prípade, " vrava razom utíchla po dojmom hlasu ostrého ako britva. Z jedného zo sedadiel sa prudko zdvihla postava chvejúca sa rozčúlením. "To nehovorím len v svojom mene, ale v mene všetkých uvedomelých rob. Toto je i naša vojna, a niet jediného dóvodu, prečo roby schovat do kúta, aby deckám sople a starcom zadky utierali. Roby sa silú i obratnostú vyrovnajú trpaslíkom, preto pozdvihneme i my sekery voči nepriateľovi, potáhneme do boja v prvých radoch." Bridlica stíchla, no pera sa jej stále otriasala srdom. Niekoľko desiatok robských rúk zakmitalo v uznanlivom potlesku.

----

"Tak ešte raz", veliteľ Inbuk ďobol prstom do obrovskej mapy rozloženej na stole, " nálože dáme sem, sem a sem. Na povel oddiel lučištníkov vystrelí horiace šípy do nachystaných stohov sena, v nich budú ukryté už spomínané sudy s prachom. Keď sa rozhorí plameň, môžme očakávať nevídanú explóziu, ktorá spôsobí pád kamennej lavíny do úbočia a otrasie útrobami hory. Plán nemá kde zlyhať, jednoducho máme vyhraté", spokojne sa usmial a pohladil si bradu.

"Javí sa mi to príliš ...", Paladín zhľadúval vhodné slová.

"Jatky" vyprskol Oers a vyjadril tým názor väčšiny prítomných.

Inbuk však podobnú reakciu očakával,

"Iste viem kam mierite, ale je potrebné pozrieť sa na vec z inej perspektívy. Dovolím si tvrdiť, že naša taktika je podstatne ľudskejšia ako doteraz známe spôsoby boja, pretože rázna rana na začiatku definitívne odzbrojí nepriateľa zabráni tak zdĺhavému krviprelievaniu.Teraz ak dovolíte oboznámim vás s prepočtami sily explózie, ktoré mi dodali moji odborni poradcovia."

----

"Dali ste ma zavolat?". Hlas mala chladný a odmeraný.

"Bolo by pod moju úroven sa s tebu dohadovat pred celým zhromaždením. Chcem, aby si vzala svoje roby a ochránila s nima sprievod, kerý pójde do Rudných hor.

"My roby sme obratné a ... "

"Práve preto chcu, aby ste šli se sprievodem slabých a chránili ich."

"Čo je to za úskok, že chránili, to móže barskdo, robizmus ti neni po vóli a chceš ma odpratat, tam kam ..."

"Bridlica, dievča, teraz ma dobre očúvaj. Drahá si mi najvác na tomto svete, nerád by sem te videl v kaluži krvi stonat, ale nie preto tak vravím, já sem král, a podla toho i konám, preto chcu, aby ste šli s tymi, čo ich najvác treba chránit do Rudných hor. Decká sú naša nádej, starci naša múdrost, a kripli móžu decká splodit, pravda ked bude s kým", Ghorzlyk sa uchechtol, "a teraz už chod a pošli sem Rydla, pred dverami čaká."

"Chcu, abys vedel, že my roby nikam nepojdeme, jedine tak do boja, po boku ostatných bojovníkov, jak se na každého, kto se ví sekerú ohánat, patrí ..."

"Dost už, rekel sem, co sem chcel, vím, že máš hlavu jak žula tvrdú a že si i tak po svém spravíš, a teraz už mám inej roboty, marš !"

Dvere sa za Bridlicou s dunením zatreskli a v zápätí nesmelo otvorili.

"Pod dalej Rydlo, co je nové ? "

"Podarilo sa nám, podarilo neuveritelné. Zachytili sme jeden konvoj s tovarom, co šél z vý-, z východu, a našli sme tam tú, tú zbran ..." Rydlo celý bez seba vzrušením zakoktal a očervenel až po korienky vlasov. "Pravda len za jedno vreco teho bolo, ale sem to preskúmal, silu má nevídanú, len za malú štipku sem vzal a tak mi to do tváre buchlo, že sem si obočí ožehl. Tak sem to zmésil s pískem, reku, aby to nebolo také nebezpečné na prepravu. A totok sem vymyslel, pamatáte tie vybrúsené sklíčka, čo sem minule na jarmoku kúpil, co vraj vylepšujú zrak, jaj to som ešte nerek, že prach treba najprv zapálit, ale stačí malá iskierka, jak z vyklopeného čibuku. Tak, ked se vezme povraz, nad ten se sklíčko položí, dá se i na dálku od slnca zapálit, aby to buchlo, ked tam nikdo neni. Dalo by sa aj, že dlhý povraz vzát, a rýchlo utekat, no ale to len na krátku vzdálenost by fungovalo. Podla mna by najlepšé bolo, to nastražit, a dobre načasovat, že reku by to na úsvite, ked slnko víde, treslo. Pravda, bolo by treba takú pascu, akurát na ten čas pripravit, no a už sem i myslel na to kde, tam, jak je to jazero, co z neho spádom réčka Sedla vyteká, víte kde ?"

"Rydlo, ani z bla ti nerozumím, čo to pleteš, ešte raz a pomalú."

"Vravím, že ten prach móžeme vo vojne použit ako zbran nevídané sily."

---

Bežiaci Haník sa potkol o telo bradatého chlapa, ktorému z temena vytekal pramienok krvi a padajúc do prachu kropil vyprahnutú zem. Mladík sa zatackal, stratil rovnováhu a natiahol sa aký bol dlhý na hrboľatej zemi. A to mu zachránilo život. Sotva pol piade nad hlavou mu zasvišťalo ostrie sekery. Nečakal na druhý rozmach, prudko sa prekotúľal na bok a bleskurýchlym pohybom siahol k opasku. Čosi sa letmo zabyslo v rannom slnku, preťalo vzduch, stačilo by vari žmurknutie a nič by ste si nevšimli, ani útočník si nevšimol, nestihol, ale i keby stihol nebolo by mu to nič platné, pretože z krku na mieste medzi hrtanom a kľúčnou kosťou už čnela po rukoväť zaborená dýka. Haník zaklial, oželel dýku, ale inštikty ho nesklamali, nedovolili mu myslieť, okamžite bol na nohách. Len rýchlo rýchlo zohnať novú zbraň a ..., čo vlastne, brániť sa, utekať, zabíjať. Rozum ho načisto opustil, nohy sa akosi samé prepletali v náhlivom chvate, telo mrštne uhýbalo ranám a on bezhlavo utekal hore brehom, preč z prekliateho údolia, preč z virvaru bolesti, strachu a smrti. Ešte včera by opľul každého zbeha, čo by mu prišiel do cesty, neváhal by ani okamih odovzdať ho do rúk spravodlivosti, ktorá pre tento prečin pozná len jediný trest, a dnes sám zbabelo, s dychom na konci, ale s bláznivou nádejou v srdci bežal o život. Úbočie bolo stále strmšie, z tejto strany končilo skalným zrázom. Mládencove ruky sa kŕčovito zachytávali štrbín, z doráňaných prstov sa rinula krv. Práve vo chvíli, keď ho opustili posledné sily, a údy držali váhu tela vari už nie svalmi, ale silou vôle, stalo sa, že načiahnutá ruka nenahmatala zvislú skalu, ale vytúžený okraj zrázu.

Hrebeň pohoria vytváral mierny oblúk, na západnej strane v jednom mieste prechádzal do planiny uprostred ktorej sa jagalo ľadovcové pleso. Haník ležal horeznačky, zťažka oddychoval, pohľadom upretým smerum k jazeru vzdialenému zhruba pol míle, na hladinu ktorého však nedovidel, lebo sa nachádzala približne na jeho úrovni. Úmyselne sa vyhýbal pohľadu dole na bojisko, kde i teraz zúril ľúty boj. Možno preto sprvu prehliadol kúdol prachu, čo sa zdvihol z náprotivného svahu, potom druhý o kus ďalej a napokon ďalší pod planinou. Prebralo ho až ohlušujúce dunenie. Nasledovné udalosti, i keď ich Haník videl na vlastné oči a sledoval so zatajeným dychom, nikdy nedokázal presne opísať. Dlhé roky potom sa mu vynárali v snoch, ako nejasné farebné machule, nikdy však nesplynuli do uceleného obrazu. Najčastejšie sa mu však zdalo, ako sa hora rozsypala a jazero vylialo, navlas tak ako prevrhnutý krčah s pivom. Ale kto by takým divom veril? Ja veru nie. A čo bolo ďalej? To už nevie ani sám Haník, pretože privrel oči, aby nevidel kvíliace telá, ktoré na dúšok spláchol príval vody a zasypala suť, nemilosrdne a spravodlivo, bez rozdielu pochovala všetko živé.

---

Rydlo stenajúc kráčal popri trmácajúcom sa voze.

"Ideme s vama, cesta je ešte dlhá a nebezpečná, nasadaj, Rydlo, šak se ledva vlečeš, a detváka si dákeho zober do sedla, kón to vydrží, mosíme se šetci striedat, lebo ani do leta tam nedójdeme takýmto tempom."

Trpaslík sa nechápavo obrátil, ostal stáť s doširoka roztvorenými očami, až naveľa naveľa skôr vydýchol ako povedal.

"Bridlica...?"

"No čo čumíš, kripel, ideme dál."