Slnečné lúče prenikali jemnými závesmi, prehrievali jej stuhnuté telo schúlené madzi prikrývkami, odrážali sa od jej plavých vlasov. Vyzerala ako bytosť z rozprávky. Ako krehká víla ktorá potrebuje ochranu. Jeho ochranu. Načiahol sa po džbán a po pár dúškoch vody vyliezol z postele, obliekol sa a vyšiel do chladného slnečného rána. Bol deň ako každý iný v tomto zatuchlom meste. Ľudia sa ponáhľali do práce, zvieratá ručali, deti a žobráci sa motali do cesty, všade panoval zmätok, smrad a hluk. Nenávidel hlavné mestá, ale ešte viac nenávidel pohraničné mestečká a práve v jednom z nich sa teraz nachádzal. Prerastená dedina spájala hranicou dve celkom významné zeme, ktoré na svojej ceste práve prechádzal. Všetky ľudské mestá boli vlastne rovnaké, všade plno zvierat a špinavých spotených ľudí, ale v pohraničí to bolo najhoršie. Tu sa všetky typycké znaky mesta znásobili a výsledkom toho bol neznesiteľný puch, hluk a chaos všade naokolo. Nadránom to našťastie nebolo až také zlé, ľudia ešte len prichádzali a ranná vlhkosť tlmila pachy. Pachy. To bolo najhoršie. Jeho citlivý čuch v mestách veľmi trpel. Preto sa rozhodol odísť ešte ráno. Vrátil sa do chatrče, kde jeho "víla" ešte spala. Toto bola jedna z mála výhod miest, všade sa našlo mladé dievča s voľnou posteľou. Zohol sa nad ňu a jemným dotykom zistil, že spí tvrdo a tak skoro sa neprebudí. To už bude dostatočne ďaleko od jej domu. Potom sa mohol v pokoji vychystať na cestu.Zamieril na sever. Rozľahlé pláne v zime pokryté snehovou prikrývkou, ale hlavne chlad a málo ľudí.

Tyreen bol vlastne skoro obyčajný človek, teda aspoň na vonok. Z vnútra sa však veľmi líšil od ostatných ľudí. Mal zvláštnu genetickú danosť, ktorá ho ničila ale zároveň mu prepožičiavala zvláštne schopnosti. Choroba, ako ju on nazýval ho veľmi zmenila. Z tak obľúbeného muža sa zrazu stal odľud, neschopný stráviť medzi ľuďmi viac ako deň. Najhoršie bolo, že ľudskú spoločnosť potreboval a tak bol nútený často cestovať do krajín stredu za zábavou a spoločnosťou, a po dni sa opäť vracať do prázdnych, neobývaných plání severnej oblasti.

Tak urobil aj dnes. Opäť sa vracal do svojho " snehového kráľovstva". Už bol na kopčeku od ktorého bolo domov už len na skok, keď začul zvláštny rachot. Vedel, že sa ozýva z ďaleka, ale ešte nedokázal určiť presnú vzdialenosť pomocou svojho novozískaného dokonalého sluchu. To bolo na chorobe to najhoršie. Schopnosti sa objavovali nečakane a v rôznych časových rozostupoch. Ale aspoň mal čo doma robiť, keď sa ich učil využívať. Určil smer od ktorého zvuky prichádzali a vydal sa tadiaľ. Priblížil sa ku kroviu pomedzi ktoré videl svetlo pomaly jasnejúce s pribúdajúcim súmrakom. Rachot stále pretrvával, ale už mu znel trocha povedomejšie, ako zvuk tisícich vojnových bubnov, len nedávalo zmysel ako sa v malom lesíku ukryli. Potichu sa blížil k miestu odkiaľ zvuky a svetlo vychádzali a keď nazrel pomedzi posledné kríčky deliace ho od toho zvláštneho diania, zbadal to. Výjav mu sprvoti zobral dych, premohlo ho nutkanie otočiť sa a rýchlo na výjav zabudnúť ale zvedavosť ho premohla. Uprostred krovia sa konal obrad, o ktorom ľudia hovoria len ako o mýte. Dosiaľ sa nenašiel človek, ktorý ho videl alebo o ňom všetci zaryto mlčia. Panantha, tak sa tento obrad volal, ale to Tyreen ani len netušil. Vedel iba to, čo sa tradovalo po oblastiach v ktorých prebýval, a tak jeho znalosti obsahovali len to, že sa jedná o čary keď sa človek premieňa na zviera, ale nie tak ako tomu je u vlkodlakov alebo upírov, nie pomocou vírusu ale títo ľudia sa premieňajú dobrovoľne. Niečo ho k nim lákalo, možno preto, lebo aj on bol iný, ale vôbec by si nepomyslel, že premena môže byť taká hrôzostrašná. V hlbokom snehu boli v kruhu vztýčené obrovské kamene ako oltáry a na každom z nich ležala mŕtvola zvieraťa. Bolo ich dokopy dvanásť a každé zviera bolo iného druhu, z toho tri boli stiahnuté z kože a boli im vyňaté vnútorné orgány. Vnútorný kruh bol utvorený z malých bubnov vydávajúcich tie zvláštne zvuky, akoby každý znel zvukom desiatich a nie jedného bubna. A v strede týchto dvoch kruhov bol veľký okrúhly kameň so žliabkami do ktorých stekala krv z rúk ženy stojacej uprostred. Bola úplne nahá, v jednej ruke držala kožu diviaka a v druhej jeho srdce. Z hlboka sa nadýchla, jednou rukou vyhodila kožu vysoko nad seba, tá sa nad ňou zastavila a rozprestrela do šírky. Medzitým sa žena pustila do jedenia z druhej ruky. To sa už Tyreenovi stiahol žalúdok a vyvrátil svoju večeru, no ďalšie zovretie žalúdka predišiel srdcervúci výkrik ženy, stojacej v kruhu. Pozrel sa na ňu a v zakrvavenú tvár skrivila grimasa zúfalstva. Krv sa začala miešať so slzami. To už bol Tyreen taký prekvapený, že tam ostal iba tak stáť a pozorovať čo príde teraz. Vôbec si nevšimol, že jeho doteraz tak ostré zmysly vnímali ako predtým, kým ho nepostihla tá choroba. Žena odhodila diviačiu kožu a podišla ku ďalšiemu oltáru, k tomu čo bol najbližšie ku Tyreenovi. Na ňom ležalo telo jeleňa. Uvidel jej zúrivý pohľad, jej ruka sa načiahla a vytrhla jeleňovi srdce. Žena zaplakala. Teraz už vzlykala ako malé dievčatko, ale vzoprela sa, vytiahla ostrý nôž, začala ho sťahovať z kože. Opať sa postavila do kruhu a zjedla srdce. Koža visiaca nad jej hlavou sa spustila na ženu, bolo vidno ako sa nadýchla a strnula v očakávaní, ale nič sa nestalo. Strhla zo seba kožu a vydala sa k ďalšiemu oltáru. Toto sa opakovalo pri každom pokuse s jastrabom, koňom, hadom, vlkom, pakoňom, medveďom, opicou aj pumou. Tyreen medzitým zistil, že tri predošlé zvieratá boli diviak, zajac a líška. Nech žena čakala hocičo, jej pokusy boli neúspešné. Teraz ležala skormútená v kamennom kruhu, obklopená zvieracími kožami a krvou a ľútostivo plakala. Dunenie bubnov ustalo a spustilo sa sneženie. Tyreen bol taký znechutený, že opustil toto hrôzostrašné miesto, najskôr chcel ženu zabiť, lebo si myslel že je démon, ale keď ju videl teraz, úbohú trosku uprostred snehu a krvi, bolo mu jedno čo s ňou bude. Potácavým krokom sa snažil čo najrýchlejšie dostať čo najďalej od toho miesta. Keď bol pár stôp od krovia, pach krvi mu udrel do nosa tak silno až sa mu zatočila hlavaa opať bol nútený zvracať. Začínalo svitať a on bol už skoro na kopčeku odkiaľ večer začul bubny. Ešte aj tam počul plač tej ženy. Zmysly sa mu vrátili, ale on si ich stratu vôbec neuvedomil, cítil len čoraz väčšiu túžbu byť už v bezpečí domova.

Domov už došiel behom. Zabuchol za sebou dvere, zaprel sa do nich a zhlboka dýchal. Až teraz si začal uvedomovať že strávil celú noc pozorovaním toho odporného obradu. Prešiel do pivnice s kadiaľ vzal hneď dve fľaše vína. Víno ho upokojilo ale jeho pohľad občas zablúdil von oknom tým smerom. Na druhý deň keď sa dostal z opice sa rozhodol, že nebude mať pokoja, kým nezničí kamenné oltáre. Už bol takmer pri dverách, keď sa ozvalo zaklopanie. Bol prekvapený, lebo nikoho nepočul prichádzať, a okrem toho tu žil len on sám, najbližší sused bol pár míľ vzdialený. Otvoril deve a takmer umrel od ľaku. Bola to tá bosorka. Tasil meč a bol by ju hneď prepychol, keby sa nebola uhla. Otočila sa pozdľž čepele jeho meča, chytila ho za zápästie a priložila mu ku hrdlu ten nôž ktorým párala zvieratá.

- Len pokoj. neprišla som ti ublížiť." mala hlboký príjemný hlas. "Neviem prečo si na mňa zaútočil, ale teraz zložíme zbrane a ja ti vysvetlím prečo som prišla." Tyreen sa nezmohol ani na slovo, len sypel zlosťou, ale zložil zbraň. "Tak sa mi to páči."

- Kto si?"

- Som posol."

- Čí posol?!"

- Nekrič. Posiela ma Valt. Chce ťa vidieť."

- Valt. Čo by ten odo mňa chcel? Okrem toho ti neverím, si bosorka!" opäť tasil meč. Žena sa zasmiala:"Čože? Bosorka? Ha ha. Na to si ako prišiel?" šibalsky sa naňho pozrela, ale Tyreen sa ešte viac zamračil:"Včera v noci som ťa videl pri tých oltároch! Vypadni skôr než ťa zabijem!"

- Pri oltároch...Och bože Panantha...Ty, ty, čo si videl?!" teraz sa ona tvárila zdesene.

- Videl som všetko, ty si čarodejnica a nie posol. Odíď!"

- Nie." prosila:"Nesmieš to nikomu povedať, nie som bosorka, patrím ku zvláštnemu druhu m...my sa dokážeme meniť na zvieratá...prosím ja som Valtov posol." Tyreen si ju neveriacky premeral:"Tak mi to dokáž." Zvliekla si rukavicu:"Tu. Toto je..."

- Valtov pečatný prsteň. Viem. Dáva ho len tým najvernejším. Ale on neverí bytostiam, zamestnáva len ľudí."

- Valt o tom nevie. Donedávna som ani ja netušila, že som animátor, len nedávno som to zistila. A ten obrad som musela podstúpiť, keď som sa chcela transformovať..."

- Animátor?" už sa trochu uvoľnil a posadil sa na schodík, ona pred ním stále stála.

- To je náš druh. Valt ťa čaká, mali by sme ísť, ak súhlasíš." otočila sa na odchod.

- Ale musíš mi povedať čo si presne zač a čo to včera bolo." Ani sa neotočila, len sa pousmiala:"Cesta trvá päť dní." Bežal si do domu po veci a vydal sa za ňou.

- Ako sa vlastne voláš?"

- Tessa de Fioula. Môžeš ma volať Tessa."

- Ja som Shaun Tyreen, ale to ty už vlastne vieš."