„Virgo zapadá.“ Začal rozhovor kapitán Mark Stewart.

„Áno pane, mám urobiť kontrolu mužstva.“ Odpovedal seržant Steven Johnes.

„Nebude treba, mravoci v noci neútočia. Bude mi smutno za týmito západmi slnka.“ Vzdychol si Mark.

„Mne nie. Teším sa až z tejto planéty vypadneme. Mravoci zabili príliš veľa našich ľudí.“ Seržant to povedal dosť tvrdo a Markovi bolo jasné, že by sa nemal viac pýtať.

„V poriadku, zajtra o 10:00 je naplánovaný posledný transport. Odchádzame ako posledný.“

„Ak by zaútočili pane, budeme pripravený.“ Odvetil seržant.

„V poriadku Johnes, príjemnú noc.“ Mark sa pobral smerom k hlavnému stanu.

Kolonizácia planéty Virgos pri hviezde Virgo bola jedno veľké fiasko. Na tejto planéte žil jeden neobyčajný druh hmyzu podobný mravcom, bol však oveľa väčší. Podľa svojej podobnosti aj dostal meno Mravok. Na tejto planéte mal v prírode funkciu dravca a upratovača zároveň. Ako jediný tvor na tejto planéte dokázal stráviť mäso pozemských tvorov. Samozrejme ľudské mäso nebolo výnimkou. Prvých 20 rokov od kolonizácie ich nikto nevidel. Potom sa však náhle objavili a prišlo ich veľmi mnoho. Podľa jednej teórie ich prebralo z dlhého spánku budovanie prvého ťažiaceho dolu na planéte pri meste Katamar. Od prvého útoku na Katamar uplynulo už 5 rokov. Mesto, v ktorom žilo asi 1000 kolonistov, ostalo úplne zničené. Všetci zahynuli, boli zožratí mravokmi. Záchranná výprava našla iba prázdne mesto. Ich útoky na mestá pribúdali a armáda ich útoky nedokázala zastaviť a čo je najhoršie ani predvídať. Útočili s chodieb, ktoré hĺbili v úplnej tichosti pod zemou. Celá planéta bola doslova prederavená ich chodbami. Volky - nevoľky museli ľudia z tejto planéty odísť. Posledná osada Jumo má byť evakuovaná dnes v noci. Bolo treba ešte naložiť posledných kolonistov a stiahnuť posádku.

„Dobrý večer Fisko, ako sme na tom s plánom.“ Cestou do stanu sa Mark zastavil pri veliteľovi logistiky.

„Zatiaľ sa držíme plánu pane.“ Odvetil Markovi. Jeho pohľad však práve smeroval k žeriavu, ktorý prenášal kontajner.

„V poriad...“ Skôr než stihol dopovedať žeriav sa zatriasol na podperách, ale vydržal.

„Mike, okamžite vypadnite spod žeriavu“ Zakričal Fisko do vysielačky. Vlastne ani nemusel. Ľudia v diaľke sa už rozpŕchli na všetky strany smerom od žeriavu. V tej chvíli sa kontajner s veľkým rachotom zrútil dole. Okamžite sa rozbehli k žeriavu.

Dobehli na miesto nehody, keď sa už začal usádzať prach.

„Mike hlásenie!“ Zakričal Fisko.

„Uvoľnilo sa lano pane, zdá sa, že nikto nie je zranený.“

„Ako sa to vôbec mohlo stať?“ Fisko zostával v prísnom tóne.

„Asi únava materiálu pane, tunajšia atmosféra obsahuje veľa piesku, ktorý ničí laná.“ Mike bol mierne vystrašený, ale vedel čo robí.

„V poriadku, vymeňte lano a zistite škody.“ Fisko poslal Mika do práce. Predsa len je to najlepší liek na nervozitu a zlosť z nepodarenej práce.

„Ako dlhé bude zdržanie?“ Spýtal sa Fiska Mark.

„Dve až tri hodiny, kontajner vydrží veľkú záťaž. Na to, ako to vyzerá vo vnútri, sa pozrieme až na obežnej dráhe.“ Odvetil nervózne Fisko.

„Máte maximálne hodinu navyše. Musíme z tejto planéty vypadnúť čo najskôr.“ Tým rozhovor skončil. Všetci sa dali do práce a Mark sa pobral k hlavnému stanu. Bude musieť ohlásiť meškanie veleniu flotily.

Mark sa náročky vyhol téme mravokov. Pád kontajnera mohli mravoci teoreticky zaregistrovať. Vojaci mali už aj tak najvyššiu pohotovosť, bolo by zbytočné prilievať olej do ohňa. Horšie to bolo zo zdržaním. Mravoci môžu zaútočiť po východe slnka kedykoľvek. Nikto doteraz neprišiel na to, prečo vlastne mravoci útočia iba vo dne. Existovali iba teórie o tom, že mravoci sa pri boji zblízka orientujú zrakom a v tme zle vidia. Mark sa týmito úvahami príliš dlho nezaoberal.

Vo vzduchu bola zvláštna vôňa. Pred hodinou svitalo a slnko sa už šplhalo k obzoru. Sťahovanie bolo už z troch štvrtín hotové. Kolonisti už boli na orbite, ostávalo stiahnuť iba materiál a nakoniec vojenskú posádku. Počasie bolo mierne vlhké, čo bolo v tomto ročnom období neobvyklé. Vôňa vzduchu mierne otupovala zmysly, neuspávala však.

Na stráži prebiehal normálny ruch, Mark bol medzi vojakmi.

„Počujete to pane?“ Ozval sa zrazu Johnes.

„Nie, čo?“

„To bzučanie.“

„Nie, počkaj, áno také jednotvárne.“ Mark spozornel a všetci sa na neho pozreli s očakávaním zlej predtuchy.

„Na hradby chlapi!“ Markov rozkaz znel rozvážne a jasne. Všetci sa ihneď postavili na svoje miesta.

Bzučanie neustávalo. Zosilňovalo sa. Seizmometre zaznamenali prvé otrasy. Všetkým už bolo jasné, že sa blíži neodvratné stretnutie so zákerným nepriateľom.

„Mravoci na dvanástej hodine. Vzdialenosť 1000 metrov.“ Zreval seržant Johnes.

„Áno pane.“ Vojak nastavil malé delo na väčší dostrel a kývol na znamenie seržantovi.

„Páľ“ zreval seržant a ozvala sa silná rana.

Delová guľa trafila cieľ s presnosťou na milimeter. Počítačové zameranie sa nemýlilo. V mieste dopadu sa len zadymilo a diera hneď zapadla troskami a zeminou. Za desať sekúnd sa však o pár metrov ďalej začala vytvárať ďalšia diera. Mravoci útočili z dier, ktoré vychádzali zo zeme približne 500 až 1000 metrov od základne. Akonáhle jednu dieru zacelili delovou guľou, vyhrabali si mravoci ďalšiu. Ich predné končatiny boli uspôsobené na rýchle hrabanie zeminy. To isté robili, keď útočili na korisť a napadnutého človeka tak dokázali roztrhať za pár sekúnd. V tej chvíli však boli na pár sekúnd aj zraniteľný, pretože prestávali vnímať okolitý svet a iba hrabali. V boji preto často používali aj kusadlá. Ich uhryznutie síce nie je smrteľné, ale o to viac bolí. Uhryznutý vojak je na pár minút vyradený z boja, čo väčšinou stačí k jeho neskoršiemu zabitiu. Vojaci mali ako zbrane malé delá, guľomety, samopale a bodáky. Okolie základne bolo pokryté mínovým poľom a výbušninami. Energetické zbrane sa v boji proti mravokom ukázali ako málo účinné, pretože nedokázali mravoka zabiť jednou ranou.

Tisíce malých nožičiek sa valilo na tábor, v zemi bolo už asi 20 dier, z ktorých sa divoko dral obrovský hmyz. Naraz útočilo niekoľko tisíc jedincov. Míny dokázali zabiť iba zopár prvých mravokov, neboli však veľmi efektívne, pri toľkom počte. Jedinou možnosťou bezpečnej záchrany bol útek zo základne. Ale nebolo kam utiecť. Transportné lode boli ešte na obežnej dráhe. Zachrániť ich mohol už iba zázrak. Bez boja sa však vzdať nemohli a ani nechceli.

„Pripraviť guľomety!“ Rozkázal Mark. Na vonkajšom opevnení sa používali výbušné náboje v rámci základne iba prierazné, aby sa vojaci navzájom nezranili.

Mravoci sa blížili k základni. Pri vzdialenosti 200 metrov od opevnenia spustili vojaci paľbu. Prvé rady mravokov začali padať ako muchy a rozpadávať sa.

„Prineste náboje, dochádzajú nám!“ Kričal jeden vojak.

„Útočia zo všetkých strán a približujú sa.“ Konštatoval v hluku seržant Johnes.

„Rozumiem, pripravte sa na odstrel kanála!“ Prikázal Mark a pozrel sa na hlavného pyrotechnika, ktorý bol neďaleko.

„Teraz!“ Stovky kilogramov výbušnín vytvorilo na chvíľu stenu z prachu okolo celej základne a zmietlo zopár desiatok mravokov. V zemi sa vytvorila hlboká horiaca diera, ktorá na niekoľko minút zastavila postup mravokov. Jedincov, ktorý boli bližšie k základni, vojaci medzitým postrieľali. Mravokom sa však horiacu hradbu podarilo prekonať a rútili sa ďalej. O útoku už bola informovaná aj flotila na obežnej dráhe, ale keďže nemala žiadne planetárne zbrane a útok bol taký náhly, nemohli vojaci očakávať žiadnu rýchlu pomoc zhora.

Ďalší mravoci sa rútili po suchej pláni a dupot ich nožičiek čochvíľa prevýšil hlučnosť táborovej sirény, ktorá hučala v strede tábora.

„Ústup na vnútorné hradby!“ Zavelil Mark.

Vojaci nechali strieľať automat jedným smerom, kým sa neminú náboje a utekali na vnútorné hradby, ktoré boli nižšie. Hneď ako dobehli na svoje miesta, ostávalo im iba pár sekúnd, kým sa na vonkajších hradbách začali objavovať prví mravoci.

„Páľte!“ Kričal na všetky strany seržant Johnes a vojaci sa snažili. Z hradieb postupne odpadával mŕtvy hmyz. Ich počet však bol obrovský a všetkým bolo jasné, že aj táto obrana už dokonáva.

„Nasadiť bodáky!“ Rozkaz znel smerom k mužom v tábore. Mali ručné samopaly na boj zblízka. Desiatky mravokov sa vovalilo do tábora. Každou sekundou ich pribúdalo čoraz viac. Mark strieľal na všetky strany po mravokoch. Práve sa chystal jedného udrieť pažbou zbrane, keď mu druhý skočil na chrbát a uhryzol ho do ramena. Mark zakričal bolesťou a na chvíľu sa prestal orientovať. Dvoch mravokov, ktorí sa už dostali k Markovi zrazu zozadu skosila dávka zo samopalu seržanta Johnesa. Mark ťažko vstal a pozrel na bojovú vravu v tábore. Situácia bola beznádejná. Delostrelectvo bolo vyradené vonkajšie hradby zničené, vnútorným dochádzala munícia a pechota bojovala z posledných síl. Vojaci umierali ako muchy a Mark vedel, že neodvratný koniec sa blíži. V tom sa z oblakov sa ozvala silná rana. Mark ju skoro nevnímal. Na oblohe sa objavila obrovská horiaca guľa a letela priamo na tábor. Tak to je koniec, pomyslel si Mark. Horiaca guľa letela rýchlo a hlasito s vysokým tónom. Keď už sa zdalo, že má dopadnúť na tábor, pochopil Mark, čo sa deje a z celej sily zakričal.

„K Zemi!“

Všetci vojaci ani nestihli pochopiť jeho rozkaz, keď horiaca guľa dopadla z obrovským rachotom tesne pred vonkajšie hradby. Stovky mravokov sa v momente vyparilo. Na oblohe sa vzápätí objavili ďalšie horiace gule a dopadali na pláň z neba okolo celej základne. Z pláne sa stal zrazu obrovský horiaci kruh uprostred ktorej ležala nedotknutá základňa. Takmer všetky mravoky mimo základňu boli zabité a tie čo na pláni prežili sa dali na útek. Celé bombardovanie netrvalo ani päť minút. Boj ešte chvíľu pokračoval, ale vojaci na základni rýchlo zvládli ostávajúcich mravokov. Mark vstal a videl, že základňa prežila útok. Straty boli značné, veľa bolo aj ranených, ale mnohí z nich prežili.

„Čo to bolo pane, veď predsa nemáme planetárne zbrane?“ Opýtal sa seržant Johnes a podopieral pritom Mark.

„Fisko ty parchant. Zase ti padol na zem nejaký kontajner.“ Zahrešil Mark smerom k oblohe a na vysvetlenie prekvapenému Johnesovi dodal.

„Flotila použila naložené kontajnery a hodila ich priamo na nás. Teda takmer na nás. Museli spomaliť kontajnery z obežnej dráhy a naviesť ich na náš tábor, chvíľu to trvá ale dopadli práve včas a hlavne presne. Tomu hovorím vesmírne kontajnerové delostrelectvo.“ Mark sa usmieval a bol šťastný, že je ešte stále nažive.

Siréna stíchla a nad táborom sa vzniesol víťazný pokrik.