Lein trest

Upútavka? Nuž, neviem. Poviem len to, čo vraví každý druhý: Toto je moja prvá...
Filmová história scifi
Zo zeme sa pomaly vynoril lístok sviežej zelenej farby, za ním ďalší
Predierali sa pomedzi zrnká zeminy, ktoré sa jedno po druhom rýchlo kotúľali späť na zem. Rastlinka sa čoraz silnejšie predierala na povrch, stonka sa predlžovala, hrubla a tmavla, už ani nepripomínala stonku, skôr kmienok mladého stromu. Bočné výhonky sa menili na konáre, na ktorých rašili listy. Stromček dosiahol výšku ľudského dieťaťa, potom dospelého človeka; zrazu vyzeral ako strom, ktorého korene stoja pevne v zemi už roky. Havran Sokro sa nadšene usadil na najvyššej z rastúcich vetiev.
„Je takmer dokonalý!“ Lea sa obzrela, ten hlas ju vytrhol zo sústredenia. V záhrade stál Garin s tým svojím sebavedomým úsmevom. Sokro v odzve jej vlastných pocitov znechutene zakrákal.
„Och, prepáč, to je mi ľúto,“ povedal Garin, hoci to tak vôbec neznelo. Nemusela sa ani pozrieť späť na strom, cítila, že umiera, a to len preto, lebo ten hlupák ju vyrušil a ona nestihla stromu dodať dosť sily, aby v sebe udržal život. Všetko úsilie, ktoré v ten deň na stvorenie stromu vynaložila, vyšlo nazmar.
„Pomôžem ti zbaviť sa ho,“ ponúkol sa, ale ona rýchlo sama vyslovila kúzlo, ktoré pohltilo už skoro suchý strom a premenilo ho na prach. O chvíľu sa už takmer nedal rozoznať od ostatnej zeme.
„Prepáč,“ zopakoval, „nechám ťa pracovať. Naozaj som nechcel rušiť, bol to krásny strom. Bol by žil.“
Lenže Lea vedela, že nie, a Garin to napokon musel tušiť tiež. V tom strome nebol dostatok stálosti, ktorú mala dodať už semienku. Lenže musela priveľa svojej pozornosti a síl venovať na udržanie ochrany srdca, ktoré sa neustále jemne chvelo vo vrecúšku z hadej kože, ktoré nosila zavesené na krku rovnako ako väčšina čarodejníkov. Namrzene hľadela za odchádzajúcim Garinom, ktorého srdce sa vznášalo kúsok nad jeho hlavou a vydávalo slabú bledú žiaru.
Bola príliš rozrušená; nemalo význam pokračovať v cvičení. Vyšla Východnou bránou a so Sokrom na pleci sa vydala smerom k Starému lesu, svojmu obľúbenému miestu. Chcela si oddýchnuť a nemyslieť na nič, lenže ‒ ako každý čarodejník či čarodejnica ‒ musela mať aspoň časť svojej mysle neustále obrátenú k srdcu.
Dobre si pamätala na deň, keď získala svoje srdce. Vstúpila do Sály sŕdc a zahľadela sa na to neuveriteľné množstvo malých, na pohľad sklenených gúľôčok, vydávajúcich jemný červený svit. Vznášali sa všade navôkol neurčito sa chvejúc, takmer akoby boli živé a vzrušené očakávaním rovnako ako ona. Cítila silu ukrytú vo všetkých tých malých predmetoch, ktorých pôvod spomínali len spoly zabudnuté legendy o prvých veľkých čarodejníkoch. Potom si všimla odlišnosti, uvedomila si individualitu každého srdca, až zrazu pocítila aj blízkosť jedného z nich. Natiahla ruku a malé ligotavé srdce vkĺzlo do jej nastavenej dlane, stmavlo a opäť zjasnelo, predviedlo vari celú škálu farieb, až napokon zostalo žiariť bledým strieborný svitom.
Slnko rýchlo zapadalo. V takýto večer väčšinou cvičila niektoré z náročnejšch kúziel, ale dnes... „Och, do mačacej hlavy!“ Dnes večer mala spolu s ostanými zo svojho kruhu uskutočniť Ovládnutie večného ohňa v Odkrytej jaskyni. Jeden z magických kruhov tak musel každý deň pri západe slnka urobiť, a dnes bol rad na jej kruhu. Rozbehla sa. Nemala by prísť neskoro, ach, veď to sa hádam počas celej stáročnej histórie Ostrova čarodejníkov ešte nestalo, aby niekto zmeškal niečo také! Bežala najkratšou cestou cez Starý les do Lesa zabudnutých tajomstiev. Z húštiny pod bralom sa vynoril vchod do jasykne. Pred sebou videla bledú žiaru, ale nerozmýšľala nad tým. Vbehla do hlavnej jaskynnej sály. Zrazu pocítila silné magické spojenie ‒ príliš silné. Svojou vlastnou silou však narušila krehkú rovnováhu skôr, ako si stačila odvrátiť svoju chybu. V poslednej chvíli pred tým, než ju pohltila páľava, si uvedomila prítomnosť ostatných z kruhu, i to, že práve dokončili odriekanie Ovládnutia. A Večný oheň vzplanul, kruh bol porušený a Oheň nemal ho kto ovládať.
Prebrali ju kvapky vody, ktoré jej stekali po ruke. Cítila tmu a vlhkosť: Som v jaskyni, pomyslela sa, a oheň je preč. Po chvíli si však uvedomila, že je v Zakliatej kobke pod hradom. V tom vstúpila majsterka Siriela z Lethanu.
„Vstaň, Lea,“ povedala.
Pozrela jej do očí.
„Ako si mohla, Lea?“
„Prepáčte, ale nerozumiem vám.“ Niekde v hĺbke si však začínala uvedomovať strašnú pravdu.
„Tak ty mi nerozumieš? Neklam! Nechápem, ako si mohla zabudnúť, že ten večer bol rad na tvojom kruhu, aby ovládol Večný oheň! Veď je to naša najdôležitejšia povinosť. Keď ho prestaneme privolávať a ovládať, rozšíri sa kamkoľvek! Spáli svet!“
„Nevšimla som si, že už je tak nesk...“
„Áno, bolo neskoro. Keď si sa už neobťažovala prísť načas, nemala si chodiť vôbec! Kruh predsa musel začal načas, nemohol čakať, kým sa slečne z Orokinu uráči! Lenže ty si prišla v tú najnevhodnejšiu chvíľu, narušila si spojenie kruhu a Oheň sa vymkol spod kontroly. Keby v lese práve náhodou neboli štyria majstri z Najvyššej rady, a keby si Garin nebol zachoval chladnú hlavu, boli by ste všetci zomreli.“
Tá myšlienka ju vydesila. „Ale nikto nezomrel ‒ však nie?“ Dodala prosebne.
Majsterka Siriela na ňu tvrdo pozrela. „Azriel zomiera. Už je to osem dní a žiadne kúzla nepomáhajú. Ale ostatných sme zachránili, vrátane teba. Najvyššia rada ťa bude súdiť.“
Hodiny a dni sa utápala vo vlastnej vine. Bola to skoro úľava, keď ju po prvý raz zavolali, aby predstúpila pred Najvyššiu radu. Nebolo však toho veľa, čím by sa mohla brániť. To, čo spáchala, bolo neodpustiteľné.
Aspoň že Azriel napokon nezomrel. Majstrovi Erelovi sa podarilo vyliečiť ho. Ale keď sa zbavila výčitiek svedomia, ktoré pociťovala, keď si myslela, že umiera, doľahol na ňu strach z budúcnosti.
Začala pociťovať aj hnev, hnev na Garina. To on ju tak hlúpo vyviedol z miery, pokazil jej kúzlo a ešte sa pritom pokrytecky hral na chápavého priateľa. A on bol vodcom kruhu, prečo ju nezavolal? Pravda, mala sama pamätať na svoje povinnosti, ale vedel, že je v zlej nálade, určite ju videl ísť do lesa. A v jaskyni sa predsa ostatní stretli dosť dlho pred začatím Ovládnutia. Mal ju zavolať, keď vedel, kde je! Alebo mohol zanechať pred jaskyňou výstrahu, že začali bez nej. A pritom ho teraz všetci chvália, ako statočne sa zachoval! Och, ale prečo len bola taká rozrušená, že si prebiehajúce Ovlánutie aj sama nevšimla. Také silné kúzlo predsa mala pocítiť!
Na poludnie tretieho dňa od začatia súdu predstúpila pred Najyvššiu radu, aby si vypočula rozsudok. Trest bude nepochybne tvrdý. Určite ju načas vylúčia z povinností kruhu, bude vykonávať odporné práce bez akejkoľvek magickej náročnosti a zodpovednosti, vari bude musieť stráviť nejaký čas aj na Opustených útesoch na najvzdialenejšom konci ostrova. Obavy sa jej preháňali hlavou, prvé slová najvyššieho majstra ani nevnímala. Zrazu si však uvedomila jeho jasný hlas a hrozné rozsudok, ktorý vyslovoval.
„...a preto Najvyššia rada trestá Leu z Orokinu zničením srdca, vyhnaním z Ostrova čarodejníkov a večným vylúčením z čarodjeníckeho spoločenstva."
Najvyšší trest. Smrť by snáď bola lepšia. Lenže taký trest čarodjeníci nepoznajú.
Sedela na brehu mora, neschopná akéhokoľvek pohybu. Cítila sa prázdna, bola prázdna. Od ranného detsva, keď ju priviedli na ostrov, sa jej život sústredil len na mágiu. Celé roky ju učili, ako ochrániť srdce, ktoré raz dostane. Keď ho získala, trvalo opať celé roky, než bola popri udržiavaní ochrany jeho krehkej schránky schopná použiť svoje vrodené schopnosti poháňané silou srdca aj na iné kúzla.
A teraz bolo srdce preč, navždy mŕtve. Už nikdy nebude schopná použiť mágiu. A ostatní čarodejníci k nej už nikdy neprehovoria. O pár dní príde loď a odvezie ju na pevninu a ona sa už na ostrov nikdy nevráti.
Sokro si sadol na jej plece a ticho zakrákal. „Čo tu robíš?“ Opýtala sa prekvapene. „Prišiel si sa rozlúčiť?“ Ale Sokro sa k odletu nemal, správal sa ako vždy ‒ akoby k nej patril. Prekvapilo ju to, lebo pre také magické zviera mal život zmysel len v magickej spoločnosti. Ale bola príliš nešťastná, než aby sa nad tým viac zamýšľala.
Otupenosť a zúfalstvo Leu neopúšťali po celý čas čakania na loď, ani počas prvých dní plavby. Na lodi k nej nikto takmer ani neprehovoril, napokon, vzali ju na palubu len preto, lebo taký bol zákon; s vyhostenou čarodejnicou zrejme nechcel mať nikto nič spoločné.
Sokro sa neustále zdržiaval v jej blízkosti a usiloval sa ju rozptýliť. Občas však vzlietol, aby si pretiahol krídla; v takých chvíľach ho sledovala, ako sa vznáša nad tmavými búrlivými vlnami na pozadí oceľovosivých oblakov. Vtedy si po prvý raz opať uvedomila mohutnosť mora a neba, ich krásu, hĺbku... a silu. Magickú silu. Silu, ktorú po zničení srdca, s ktorým bola tak dlho spojená, už nemala nikdy pocítiť. Najskôr ju to zmiatlo, ale napokon aj pred získaním srdca tú silu dokázala slabo vnímať. Vedela však, že keďže nemôže rozvíjať svoju moc, táto schopnosť musí rýchlo zoslabnúť a stratiť sa.
Toto očakávanie sa však nesplnilo. Uvedomovala si silu mora, neba i Zeme čoraz výraznejšie, vlastne omnoho silnejšie, než kedykoľvek predtým, keď musela toľko svojej pozornosti venovať srdcu.
Kapitán ju vysadil v pustej zátoke a rýchlo pokračoval v plavbe šťastný, že sa zbavil nepríjemnej povinnosti. Loď rýchlo zmizla za výbežkom skál. Lea vyšla na malý vŕšok a tam sa zastavila a zavrela oči. Cítila magickú silu zeme pod jej nohami, silu hôr, ktoré sa pred ňou týčili i silu vetra, ktorý jej strapatil vlasy.
Zatúžila po odpočinku a studenej osviežujúcej vode. Priam si vedela predstaviť ten slastný pocit, ktorý cíti unavený cestovateľ, keď sa napije čerstvej vody. Vzdychla a otvorila oči, že sa vyberie pohľadať nejaký prameň. Sokro radostne zakrákal. A ona neveriacky hľadala na silný prameň, ktorý zrazu vyvieral pod jej nohami, prameň, ktorý priviedla na povrch vlastnou magickou mocou, mocou takou silnou, akou predtým nikdy nevládla.
Uvažovala , ako je to možné. Zničenie srdca malo predsa znamenať koniec čarodejníka, nie neuveriteľné zlepšenie jeho schopností. Koniec-koncov, preto to bol najvyšší trest. Vyhnaní čarodjeníci odchádzali na pevninu a už o nich viac nepočuli, nemohli sa teda stať veľkými čarodjeníkmi! Toto určite nikto netušil.
Nikto, iba ak... Pozrela na Sokra, ktorý si práve omočil zobáčik v chladnej vode. On nebol prekvapený.
„Kam teraz pôjdeme?“ Spýtala sa sama seba, Sokra a oblohy. Sokro zakrákal, vzlietol a zamieril na severýchod. Usmiala sa a vykročila za ním.

seli

seli

Diskusia

Aldeberan
waw :D neverím, ze je to prvotina ...sprasne sa mi to pacilo, uprimne povedané. Pacil sa mi styl pisania (pekný, plynulí, bez hluchých miest), aj svet, zbytocne nerozvádzaný do podrobností, pôsobiaci exoticky a mozno aj logicky.
03.01.2007
draculin
Tak toto moze byt!! Mimoriadne prijemne prekvapenie:) Vidiet ze to bolo napisane sebaisto,bez zadrhelov a zbytocneho pismenkovania.Som za a chcem od autora (autorky?) vidiet este viacej!!..Len jedinu vec,co by som vytkol - pocitovo. Mozno to bolo trosku kratkym rozsahom (alebo mojou natvrdlostou)..ale trosku tazko vcitovalo do pocitov Ley..do chyby,ktoru spravila,do straty ktoru jej priniestol trest.Ale to len rypem zase :)
06.01.2007
SARS
Úžastné! dokonale napísané. Neche sa mi veriť, že ide o prvotinu. Buď autor(ka) je literárny génius, alebo má bohaté skusenosti v inej sfére literatúry (mali sme tu básnikovú prvú poviedku :). Nepáčilo sa mi iba pár drobností ako výber srdca (pripomínal mi Harry Pottera) a záver. Pripadal mi moc rýchly a hlavne príliš obyčajný v kontraste s exotickým predchádzajúcim textom.
08.01.2007
seli
Ďakujem všetkým :-). Naozaj ide o prvotinu - teda ak nerátam pokusy z čias puberty, ktoré vyzerali asi nasledovne: napísala som dvadsať riadkov, potom som si ich prečítla a potom som ich roztrhala... jeden som dokonca spálila v kúpeľni, ale nič iné som pri tom našťastie nepodpálila :-).
Pokiaľ ide o to vžívanie sa do pocitov postáv, ja sa do nich vžívam perfektne, a v tom je asi ten problém - do slov sa to potom prepisuje ťažko, takže sa síce budem snažiť, ale asi si budete musieť počkať, kým na to dorastiem, ak vôbec niekedy. (Lebo, bohužiaľ, podľa mňa sa naozaj málokto tým literárnym géniom narodí - treba písať a písať.. alebo aspoň čítať a čítať, zatiaľ som absolvovala len to druhé.) Pokiaľ ide o srdcia a to potterovie decko, mám ho síce celkom rada (knihy, nie filmy), ale srdcia majú iný dôvod na výber čarodejníka ako Rowlingovej wands. Nemohla som ho tam však napísať, lebo Lea (ano nikto iný v jej širokom okolí) ho nepozná. Poznám ho iba ja :-). Ak budem mať niekedy v dohľadnej dobe tú správnu písaciu náladu, a ak ma zastihne v tej správnej situácii a vtom správnom prostredí, dozviete sa možno aj vy. Ak ten výtvor teda prežije. Ale notebook si určite nespálim - ani v najhlbšej depresii!
09.01.2007
žjuvka
Citalo sa to skutocne dobre. Pekne, magicke, priatelnost na velmi organickej urovni citavosti + jednoduche vystizne mena, (boze, kam ti autori chodia na vsetky tie nazvy) Hm, okrem toho, autorka prispieva v dobe dost vysokej vyprahnutosti zdrojov citania v tomto zhluku stranok, co moze nutkat k rozplyvaniu sa nad roznymi podrobnostami, ale.... preco nie? Na zaciatok viac nez dobre, autorke drzim palec, pritomnost neobvykleho latentneho talentu viac nez pravdepodobna, takze, do toho!!
09.01.2007
SARS
Podobnosť s Potterom je iba okrajová. Nijako neznižuje slušnú originalitu tvôjho diela. Nerád to hovorím, ale už sa teším na pokračovanie :).
09.01.2007
xius
JEEEEEEEJ! *zajasal, oblial sa kakaom a splasene zachranil notbuk* Heureka. :) Skvela praca s textom, slovo "rašiť" mi uplne vohnalo slzy do oka. :P Supr dupr! Male, smiesne male chyby ani nekomentujem. Prva od cias puberty, yo? To mas potom skvely cit pre vyjadrovanie. Sposob ako si odhalovala dalsie a dalsie detaily o svojom svete ma tak daleko od zaciatocnickeho ako mam ja od zeny. :) (anatomicky) Pacili sa mi dokonca aj mena. Dzizs!
20.01.2007
scriba
Páčil sa mi námet, aj štýl, len trochu krátky a možno vytrhnutý z kontextu, ale ak je to prvotina, tak je to skutočne dobré. Pekné slovné spojenia “aby v sebe udržal život, v strome nebolo dostatok stálosti”
A teraz trošku kritiky, pretože dobrý majster nie je nikdy spokojný: Pozastavil som sa nad niektorými významovými a nelogickými spojeniami: “Predierali sa pomedzi zrnká zeminy a kotúľali späť na zem”, nemohli sa kotúľať späť, pokiaľ sa rastlina predierala pomedzi ne, “korene stoja pevne v zemi”, nemôžu stáť, keď sú v zemi, “ po prvý raz si opäť uvedomila”, “Loď rýchlo zmizla za výbežkom skál”, neviem si predstaviť, ako môže veľká loď rýchlo zmiznúť, “Priam si vedela predstaviť ten slastný pocit”, buď si ho vedela predstaviť, alebo nevedela. Ďalej, ako môže niekto zabudnúť na tak veľkú udalosť? Buď je to skutočne veľká udalosť a nezabudne, alebo to nie je veľká udalosť a nikto ju tak tvrdo nepotrestá. Zdá sa mi nelogické, keď Leu zobrali medzi seba, aby ju tak jednoducho vylúčili, veď predsa, pokiaľ je niekto na určitej duchovnej úrovni, svoje poznatky si nesie zo sebou, či je v nejakom spoločenstve, alebo nie. Skôr by som prijal keby dostala nejaké väzenie vo veži
, lebo každé spoločenstvo si svojich chráni. A Lea mi pripadala skôr ako víla, nie ako čarodejníčka. Ale to mám len veľa času, tak rýpem, inak sa mi to páčilo

13.02.2007
jurinko
Ak to ma pokracovanie, o ktorom si hovorila v inej diskusii, tak sem s nim! Je to vyborne aj podla objektivnych meradiel, ako prvotina je to neuveritelne! Dal som 9 (10 si nechavam pre nieco, co bude UPLNE dokonale, toto sa tomu velmi blizilo:-) )
13.11.2007
seli
Fíha, ďakujem. Ako hovorím, pokračovanie to má, ale ešte nie v zverejniteľnej podobe. Ale tak sa posnažím: môžem si dať do plánu socialistickej práce záväzok, že do Nového roka. :-)
13.11.2007
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.