Šprrrt.

To bol jediný zvuk, ktorý po človiečikovi ostal. Už nikdy v živote nemohol vydať zo seba ďalší hlások, lebo ostal z neho iba mastný fľak. Urobil som krok dozadu a obzrel sa. Yiikapod ma nemohol v takomto stave vidieť, inak by ma poslal do Klincenflárne. Ani ten najhorší šedák nechcel skončiť v Klincenflárne. Určite hneď ako prvé som musel-

“Och, Momodir, kde si?” Yiikapod sa ozýval z chodby. Doparoma, myslel som si, že mu ešte pár spekúnd potrvá dokým príde. No nevadí, zmena môjho originálneho plánu hneď po tom, čo som ho vymyslel nebola tá najhoršia vec, ktorá sa dnes udiala.

“Zlatúch, nevidel si nášho človeka? Chýba mi a viem, že som ho dnes nechal behať po byte. Prepáč, že som ti nedal skôr vedieť, ale nestíhal som. Však vieš, Medzigalaktická Únia sa len tak ľahko neflerkuje.”

“Uch, vieš,” snažil som sa odpovedať, zatiaľ čo som marne nohou rozfľakoval mŕtvolu Momodira po mahagónovej podlahe, “Mňa zaujímalo, kde sa ten beťár schovával.”

Yiikapod začal kráčať ku mne. Musel som konať rýchlo. Zobral som tanier, zakryčal “Momodir, nie!” a rozbil ho rozfláknutú mŕtvolu na zemi. Bolo počuť, ako Yiikapod zastal a potom sa rozbehol do kuchyne.

“Čo sa stalo, čo sa stalo?”

“Ja neviem, ja som tiež len teraz prišiel.”

Yiikapod prižmúril oči. Nebola som si istá že to bolo lebo mi iba neveril, alebo lebo ho nejakým spôsobom znova oslepila moja krása.

“Hej, prečo je červené po zemi?”

Ukázal som na mŕtvolu človeka. Bola to tá najmrtvolovejšia mŕtvola na celom svete mŕtvol. Ešte stále s prižmúrenými očami sa pozrel najprv na ňu, potom znova na mňa.

“A ako sa to stalo?”

Ukázal som na rozbitý tanier. Bol to jeden z našej škaredej Humutitini, takže mi ho zázračne nebolo ľúto. Určite si toho bol aj on vedomý.

“To by boli z neho také fľaky po podlahe?”

“Ja neviem, ja sa v ľudoch nevyznám.”

“Nemal si to náhodou ako povinný predmet na po-strednej?”

Sakra, ale mal! Zaťal som päsť a rýchlo som skúsil vymyslieť niečo iné, ale nič ma nenapadalo. Yiikapod už navieral žilku. Aj predné, aj zadné, aj predpredné zuby mu bolo vidno. Hnevať? To slovo bolo nič oproti jeho skutočných emóciach.

“Tak dobre! Prišlapol som ho. Nevedel som, že je vonku, myslel som si, že je stále v klietke! Neposlielaj ma do Klincenflárne, prosím!”

Skrčil som sa a pozrel preč od Yiikapoda, akoby som očakával, že ma zbije.

“Aaaaa-ahahahahahahhaha!” sa Yiikapod rozosmial. Pozrel som sa naňho a naklonil hlavu na bok ako pozemská Mačka. “Nachytal som ťa, to bol len klon. Skutočného som si zobral do roboty.” Vyklopil batoh a hľa, von sa vylilal naše krásne zvieratko.

“Och pre všetky hviezdy, a ja že som-” nevedel som sa zastaviť od smiechu. Záplav radosti bol lepší než ktorékolvek Equadorianské drogy. Teraz sme sa obaja smiali. Zatiaľ čo behal skutoční Momodir po okolí, premýšlal som, ako som bol rád, že kvôli tejto blbosti som sa konečne zbavil tej Humutitini, ktorú som nenávidel. Bol čas si kúpiť nový tanier. Aj ma napadlo aký, ale najprv som sa musel udržať v rovnováhe od toľkého smiechu. Urobil som krok vzad, aby som nespadol a-

Šprrrrt.