Volali ho mesto záhad a, žiaľ, musím povedať, že oprávnene. Naše cesty po kontinente nás zaviedli tam, kam sme si mysleli, že sa nikdy nepozrieme. Mesto sme poznali len z rozprávania a historiek iných dobrodruhov, s ktorými sme trávili dlhé večery v zadymených krčmách pri korbeli piva. Hovorilo sa o ňom všeličo. Že v jeho uliciach miznú ľudia bez stopy, že na tamojšom trhu sa dá kúpiť čokoľvek, aj cudzí osud, a že jeho stráže vidia všetko, len nie to, čo vidieť nechcú. Potom však prišla jedna zákazka a tá nás sem doviedla.

Z úvah ma vytrhla Lila.

„Tanis, čo si taký zamyslený?“

Otočil som hlavu a pozrel sa do jej krásnych blankytne modrých očí. Na chvíľu som sa v nich stratil a nezmohol sa na odpoveď. Bolo ticho, počuť bolo len škrípanie kamienkov pod našimi čižmami.

„Vieš, myslím na všetko, čo nám o tom meste povedali a čo sme počuli. Skrátka, mám obavy, čo nás tam čaká.“

Prevrátila oči a vzdychla si. „Ty sa vždy niečoho obávaš a máš čierne myšlienky.“

„Počkaj, to nie je pravda. Len som opatrný.“

„Ale choď. Boli sme už aj na horších miestach a z každej šlamastiky sme sa vždy dostali.“

„Veď hej,“ prikývol som. V mysli mi však prebleslo, že raz sa nám dávka šťastia môže minúť.

Chcel som sa tých myšlienok zbaviť, no nešlo to. Kráčali sme lesnou cestou, ktorá nás mala doviesť do kráľovstva Theria a do jeho hlavného mesta. Cesta ubiehala a prach sa nám víril pod nohami. Slnko presvitalo pomedzi lístie a kreslilo na zem svetlé škvrny, ktoré sa triasli pri každom závane vetra. Kdesi v korunách klopkal ďateľ, akoby odrátaval čas, ktorý nám ešte zostával. Hovorili sme málo, každý zahĺbený do vlastných myšlienok.

Na noc sme si našli odľahlé miesto pod korunami statných bukov. Nanosil som konáre a postavil provizórny prístrešok. Založili sme oheň a Lila okolo tábora vztýčila jednoduché magické ochrany. Keď šepkala slová zaklínadla, vzduch na okraji svetla sa zavlnil ako hladina jazera a na okamih zavoňal búrkou. Veľké nebezpečenstvo sme tu v lese nečakali, no opatrnosti nikdy nie je dosť. Navečerali sme sa a chvíľu sme spolu preberali podrobnosti našej zákazky.

„Keď prídeme do mesta, nájdeme nejakú krčmu, dáme hostinskému pár drobných a zistíme, kde by mohol byť Krvavý kabát. Nič zložité,“ povedala Lila a prihodila do ohňa suchú vetvičku.

„No ja by som to až tak ľahko nevidel. Vieš, že je to žoldnier a nájomný vrah. Nemyslím si, že o ňom len tak bude niečo vedieť hocijaký hostinský.“

„Veď uvidíme. A keď aj nie, určite sa niekde niekto dopočuje, že ho hľadáme. Ani sa nenazdáme a nájde nás sám. Potom s ním urobíme rýchly proces.“

„Naozaj si myslíš, že to bude také ľahké? Veď ani nevieme, ako vyzerá.“

„Teraz to už nechajme tak.“ Natiahla sa na deku a oprela sa o lakeť. „Po tej ceste som akási uťahaná a dolámaná. Mohol by si vybrať z brašne ten pekne voňajúci olej, trochu mi ním natrieť nohy a pomasírovať ich?“

Keď to hovorila, šibalsky sa na mňa usmiala a ja som vedel, že pri masáži nezostane.

Ráno sme sa zobudili takmer naraz. Ležala mi na ramene a jej nahé telo bolo príjemne teplé. Noci tu ešte nebývajú také studené. Z ohňa zostala len pahreba a nad ňou sa do sivého svitania krútil tenký prúžok dymu.

„Dobré ráno. Tak ako si sa vyspala? Už nie si dolámaná?“

Pretiahla sa ako mačka. „Nie. Tvoje ruky majú nejaké zázračné schopnosti,“ povedala a pobozkala ma.

Keď sa odtiahla, mal som úsmev od ucha k uchu. Bože, ako sa môže taká krásna žena zamilovať do niekoho, ako som ja?

Postavila sa a ja som sa pokochal pohľadom na jej krásne telo. Na ďalšie kochanie však nebol čas. Vyčarovala nám nádobu s vodou a obaja sme sa poumývali. Voda bola studená ako z horského prameňa a zobudila ma lepšie než akékoľvek slová. Dali sme si niečo pod zub zo zásob, ktoré sme mali so sebou, zbalili deky a výstroj a pokračovali v ceste. Dnes sme mali prísť do mesta.

Pekné a príjemné ráno nám trochu pokazilo počasie, keď začalo pršať. Našťastie to bola len krátka prehánka, síce výdatná, no rýchlo prešla. Les sa potom leskol a voňal mokrou zemou. Na obzore sa začali črtať veže a ja som opäť pocítil ten nepokoj. Mesto pomaly rástlo. Aj z diaľky vyzeralo poriadne veľké. Hradby z tmavého kameňa, za nimi strechy natlačené jedna na druhej a nad tým všetkým štíhle veže, z ktorých viseli zástavy ťažké od dažďa. Preberali sme, čo by nás mohlo čakať a na čo si dávať pozor, a po pár hodinách sme stáli pred bránou.

Stáli pri nej stráže. Boli to dvaja Kariani, veľkí ako ľudia, no mačkovití. Celé telo mali porastené srsťou a tváre ako šelmy. Veľké oči so zvislými zrenicami, ňufák a dokonca aj fúzy ako mačky. Každý mal srsť inak sfarbenú, jeden pieskovú, druhý sivú s tmavými pruhmi. Na sebe mali krúžkové zbroje, za pásom meče a v rukách dlhé kopije. Už na prvý pohľad vyzerali nebezpečne. Aj keby nemali zbrane, stále mali na rukách, či skôr labách, ostré pazúry.

„Čo chcete?“ zavrčal hrdelným hlasom v obecnej reči ten vyšší.

„Chceme ísť do mesta, ubytovať sa u vás, niečo nakúpiť a pokračovať v ceste,“ zaspievala príjemným zvonivým hlasom Lila.

Maciakovi sa v chlpatej tvári nepohol ani sval. Všimol som si len zachvenie fúzov. Zdvihol nos a zavetril. Zrejme zacítil Lilin parfum.

„A čo chcete kupovať?“

„Nejaké potraviny a zásoby na ďalšiu cestu, možno aj nejaké oblečenie,“ opäť sa usmiala Lila.

Maciakovi sa papuľa roztiahla do čohosi, čo mal byť asi úsmev. „Skôr niečo pre decko,“ vyprskol a pozrel sa na druhého strážnika. „Táto sa v noci párila, tak bude skôr potrebovať niečo, čím si skryje brucho.“ A zarehotal sa.

Lila očervenela a mne vyrazilo dych.

„Čožeee? Čo si to dovoľuješ?!“ vyprskla Lila a po zvonivom hlase a peknom úsmeve bolo razom ta tam.

„Kľud, kľud, slečinka. Môžete vstúpiť. Bude vás to stáť päť strieborných za každého.“

Chytil som Lilu za rameno a jemne ju potiahol dozadu, pretože bola na krok od výbuchu.

„Samozrejme, pán strážnik.“ Z mešca, v ktorom sme mali peniaze na výdavky, som vytiahol pätnásť strieborných, päť navyše, aby si nás nepamätal v zlom, a nasypal mu ich do otvorenej laby. Ani ich nepočítal a rovno ich hodil do svojho mešca.

„Nech sa páči, mesto je vám otvorené.“

„Ďakujeme,“ usmial som sa a tlačil pred sebou Lilu, ktorej farba sa z červenej menila na bordovú. Bál som sa, aby neurobila nejakú hlúposť.

„Čo si to ten maciak dovolil? Mala som mu tú srsť spáliť magickým ohňom, to by ešte len videl!“

„Kľud, drahá. Teraz to nechaj tak, máme tu úlohu. Zhlboka sa nadýchni a sústreď sa. A veď zas až tak vela nepovedal. Pár...“ Slová mi uviazli v hrdle

Pozrela sa na mňa takým pohľadom, že som o krok cúvol. Zdvihol som ruky s otvorenými dlaňami. „Dobre, dobre, prosím ťa, nehnevaj sa.“ A pokúsil som sa o úsmev.

Iba zavrčala, a keby mala fúzy, určite by sa jej naježili. „Poďme nájsť nejakú krčmu.“

Kráčali sme po kamennej dlažbe, ešte mokrej od dažďa. Ulice boli úzke a krivolaké a hrázdené domy sa nad nimi nakláňali tak blízko, že si susedia z protiľahlých okien mohli takmer podať ruky. Všade sa tlačili ľudia, Kariani, občas zavalitý trpaslík s bradou zastrčenou za opaskom. Predavači vykrikovali ceny, pes sa hrýzol s iným psom o kosť a z okna nad nami ktosi vylial vedro, ktorého obsah som radšej neskúmal. Do nosa nás udierali rôzne pachy a ani som nechcel vedieť, odkiaľ sú. Jeden som spoznal. Bola to koželužňa. Puch spracúvanej kože sa nedá s ničím zameniť, zahryzne sa do nosa a nepustí.

Po niekoľkých odbočkách sme našli, čo sme hľadali. Nad dverami visel štít s namaľovaným čertíkom, ktorý v pazúroch zvieral korbeľ. Farba už bola oprýskaná a čertík vyzeral skôr unavene než strašidelne. Krčma U Starého rarácha.

Keď sme vchádzali, dvere zaškrípali. Do nosa nás udrel puch potu, piva a cesnaku.

„Fuj,“ šepla potichu Lila.

„Áno,“ odpovedal som.

V krčme bola všehochuť, všetko, čo by ste v takej krčme čakali. Niektorí sedeli pri svojom korbeli, iní už ležali na drevených stoloch a snívali svoj opilecký sen. Strop bol nízky, začadený a z trámov viseli udené šunky a zväzky cesnaku. V krbe praskal oheň a vrhal po stenách roztancované tiene. V jednom kúte hrali dvaja chlapi kocky a pri každom hode kliali tak vynaliezavo, že by sa od nich aj námorník mohol učiť. Pri inom stole sedel mladík s lutnou, nohy vyložené na lavici, a brnkal niečo, čo sa nedalo nazvať pesničkou. A úplne vzadu, kam svetlo z krbu takmer nedosiahlo, sedela postava v tmavom plášti s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Pred sebou mala plný korbeľ, no nepila z neho.

Za pultom stál hostinský. Starý, plešatý, s jedným okom zakaleným ako mliečne sklo a s nosom, ktorý bol v minulosti zlomený aspoň trikrát. Keď som sa na neho pozrel, pochopil som, prečo sa krčma volá tak, ako sa volá.

„Čo to bude?“ zamrmlal a utieral korbeľ handrou, ktorá bola špinavšia ako samotný korbeľ.

„Dve pivá a niečo teplé na jedenie,“ povedal som a oprel sa o pult.

„Guláš. Iné nie je.“

„Tak guláš.“

Kým nalieval, položil som na pult strieborný. Hostinský sa na mincu pozrel svojím zdravým okom a potom na mňa.

„To je viac, ako stoja dve pivá a guláš.“

„Viem. Hľadáme niekoho. Vraj mu hovoria Krvavý kabát.“

Na okamih sa mi zdalo, že v krčme stíchlo. Kocky sa prestali kotúľať a mladík s lutnou vynechal akord. Potom sa všetko rozbehlo ako predtým, akoby sa nič nestalo. Hostinský však položil korbeľ na pult tak pomaly, akoby bol zo skla.

„Také meno som nikdy nepočul,“ povedal a mincu posunul prstom späť ku mne. „A byť vami, ani by som ho tu nahlas nevyslovoval.“

„Nemusíte nám povedať, kde je,“ skúsila to Lila a naklonila sa k nemu s najmilším úsmevom, aký dokázala vyčariť. „Stačí, keď nám poviete, kto by to mohol vedieť.“

„Slečinka,“ povedal hostinský, „v tomto meste sa dlho dožívajú len tí, čo veľa počúvajú a málo hovoria. Zjedzte guláš, dopite pivo a choďte si po svojom.“

Viac sme z neho nedostali. Guláš bol prekvapivo dobrý, pivo horšie. Jedli sme mlčky a ja som mal celý čas pocit, že nás niekto pozoruje. Keď som sa obzrel k zadnému stolu, postava v kapucni tam už nesedela. Na stole zostal len plný korbeľ a pena na ňom ešte ani nestihla opadnúť.

Keď sme vstávali, prisadol si k nám mladík s lutnou. Zblízka mal pehavú tvár, veselé oči a dych, v ktorom bolo cítiť viac vína než rozumu.

„Počul som, koho hľadáte,“ zašepkal sprisahanecky. „Tu vám nikto nepovie nič, starý Rarách sa bojí aj vlastného tieňa. Skúste krčmu U Čiernej vrany pri južnej bráne. Tam sa schádzajú žoldnieri a tí vedia všetko o všetkých. Najrýchlejšie to je prechodom popri koželužni, cez hlavnú ulicu by ste sa motali do polnoci.“ Natiahol ruku. „Za takú radu si snáď zaslúžim aspoň medák.“

Hodil som mu dva. Zasmial sa, uklonil sa tak hlboko, že takmer spadol z lavice, a vrátil sa k svojmu brnkaniu.

„Vidíš,“ povedala Lila, keď sme vyšli von. „Hovorila som, že sa niekto dopočuje.“

„Práve toho sa bojím,“ odvetil som.

Vonku sa medzitým zotmelo. Ulice sa vyprázdnili a mesto akoby zmenilo tvár. Tam, kde sa ešte pred chvíľou tlačili ľudia, teraz len vietor preháňal slamu a zdrapy papiera. Na rohoch domov horeli lampáše a ich žlté svetlo sa odrážalo v mlákach. Medzi nimi však zívali dlhé úseky tmy, do ktorých sa človeku nechcelo vkročiť. Kdesi zaštekal pes a hneď stíchol, akoby ho niekto umlčal. Išli sme podľa pachu. Koželužňu nebolo ťažké nájsť.

Prechod bol presne tam, kde mladík povedal. Tmavý tunel pod prízemím hrázdeného domu, taký nízky, že som musel skloniť hlavu. Za nami zostala osvetlená ulička s lampášom na stene a oknami, v ktorých sa ešte svietilo. Pred nami bola tma, zem pokrytá blatom a zhnitou slamou a pach, pri ktorom aj guláš v mojom žalúdku začal uvažovať o návrate. Kamenná stena napravo bola mokrá a slizká, naľavo sa trámy a omietka strácali v tieni.

Zastavil som sa.

„Čo je?“ spýtala sa Lila. Jej červený plášť bol v tom šere jediná farba široko ďaleko.

„Nepáči sa mi to.“

„Tebe sa nepáči nič.“

„Tentoraz to myslím vážne.“

Urobili sme ešte tri kroky, keď sa tma naľavo pohla.

Z výklenku v stene vystúpila postava v tmavom plášti s kapucňou. Poznal som ju. Tá istá, čo sedela vzadu v krčme a nepila. V ruke sa jej zaleskla dýka, dlhá a úzka, stvorená na jediný účel.

„Hľadáte niekoho?“ ozval sa spod kapucne tichý, takmer priateľský hlas.

Tasil som meč a namieril ho na neho. Lila sa pritisla k môjmu boku a cítil som, ako sa vzduch okolo nej zachvel. Pripravovala kúzlo.

„Ustúp,“ povedal som. „Nechceme problémy.“

„Ale chcete,“ odpovedala kapucňa. „Celé popoludnie ste si ich pýtali.“

Vtedy som to začul. Za mnou, napravo, kde som videl len mokrú stenu. Zvuk, aký vydáva veľké telo, keď sa odlepí od kameňa. A potom pach. Mokrá srsť, stará krv a niečo divoké, čo sa nedalo pomenovať.

Otočil som sa.

Z tieňa vystúpil Karian. No nebol to taký Karian ako strážnici pri bráne. Tento bol o dve hlavy vyšší a dvakrát širší, ramená mal ako vráta od stodoly a na nich prehodené kožušiny z akýchsi zvierat, ktoré som nechcel poznať. Pod nimi sa leskla kožená zbroj pobitá kovovými plátmi a za pásom mal zahnutú čepeľ, ktorou by sa dal presekať aj dubový trám. Najviac ma však upútala jeho srsť. Bola tmavohrdzavá, farby zaschnutej krvi, a cez celé telo sa mu tiahli čierne pruhy ako stopy po bičovaní. Vyzeral, akoby bol celý zahalený do kabáta nasiaknutého krvou.

Zavetril. Presne tak, ako strážnik pri bráne.

„Tvoj pach je cítiť cez pol mesta,“ zavrčal hlasom, ktorý mi rozochvel kosti. „Hovoril som ti, Vrana, že ich nájdem aj bez tvojho brnkala.“

„Ty si…“ začala Lila.

„Hľadali ste chlapa v kabáte.“ Vycenil zuby a v tme sa zableskli tesáky dlhé ako môj prst. „Každý hľadá kabát. Nikoho nenapadne, že ho nosím od narodenia. Len krv na ňom nie je moja.“

Krvavý kabát. Našli sme ho. Alebo on našiel nás, presne ako Lila predpovedala. Len som si to predstavoval trochu inak.

Nestihol som povedať nič. Vrana zaútočil prvý. Bol rýchly, dýka mierila na moje rebrá. Odrazil som ju na poslednú chvíľu, oceľ zaškrípala o oceľ a iskry na okamih osvetlili jeho tvár. Úzka, bledá, s jazvou cez pery. Otočil som zápästie a sekol. Zakričal, dýka mu vypadla z ruky a čľupla do blata.

V tej chvíli ma zasiahol Krvavý kabát.

Bolo to, ako keby do mňa narazil voz. Odletel som a chrbtom som tresol o stenu tak, že som na okamih nevidel nič, len biele hviezdy. Meč mi takmer vypadol z ruky. Stihol som ho zdvihnúť akurát včas, aby som zachytil úder, ktorý by mi inak rozťal hlavu. Čepele sa zrazili a jeho sila ma tlačila k zemi. Kolená sa mi triasli. Jeho papuľa bola tak blízko, že som cítil jeho dych, horúci a páchnuci surovým mäsom.

„Rýchly proces, hovorila tvoja slečinka,“ zavrčal. „Páči sa mi.“

Voľnou labou ma sekol. Pazúry mi rozpárali plášť aj košeľu pod ním a ramenom mi prebehla pálčivá bolesť. Cítil som, ako mi po ruke steká niečo teplé.

„Tanis!“

Lilin hlas prerazil tmu ako zvon. A potom prišiel oheň.

Nebol to obyčajný plameň. Bol to prúd žiary taký jasný, že ma oslepil, a taký horúci, že som ho cítil na tvári ešte predtým, než zasiahol cieľ. Vletel Krvavému kabátu rovno do chrbta a jeho hrdzavá srsť vzbĺkla ako suchá slama. Prechod sa naplnil smradom pálenej srsti a revom, aký som v živote nepočul. Nebol to rev šelmy. Bol to rev niečoho, čo zistilo, že aj ono môže umrieť.

Pustil ma a začal sa zmietať, udieral horiacimi labami okolo seba a rútil sa k zemi, aby sa váľal v blate. Viac som nepotreboval. Zaprel som sa o stenu, zovrel meč oboma rukami a vložil do úderu všetko, čo mi ešte zostalo.

Keď bolo po všetkom, v prechode bolo zrazu strašne ticho. Počul som len vlastný dych, praskanie posledných plamienkov v jeho srsti a kvapkanie vody zo stropu. Krvavý kabát ležal v blate, obrovský a nehybný, a jeho srsť dymila do tmy.

Vrana tam už nebol. Zostala po ňom len dýka v blate a krvavé stopy, ktoré sa strácali smerom k osvetlenej ulici.

Lila ku mne pribehla, kľakla si a chytila ma za tvár. Ruky sa jej triasli.

„Si v poriadku? Ukáž mi to rameno.“

„Budem žiť,“ zasyčal som, keď sa dotkla rany. „Vďaka tebe.“

Pozrela sa na dymiace telo a na perách sa jej objavil unavený, no trochu škodoradostný úsmev.

„Vravela som, že nejakému maciakovi dnes spálim srsť.“

„Vravela,“ prikývol som. „A vravela si aj, že to bude rýchly proces.“

„Aj bol.“

„Hej. Len nabudúce ťa prosím o jediné.“

„O čo?“

„Nebudeme sa pá......“

Zasmiala sa, no smiech jej zamrzol v hrdle. Obaja sme si na to spomenuli v rovnakej chvíli. Na strážnika pri bráne, ktorý zdvihol nos a zavetril. Na jeho úsmev. Na to, ako si naše strieborné ani nepočítal.

Krvavý kabát nás nenašiel náhodou. Niekto mu povedal, koho má hľadať a podľa čoho.

Pozrel som sa von z prechodu na osvetlenú uličku, kde sa v oknách ešte svietilo a lampáš sa pokojne hojdal vo vetre, akoby sa nič nestalo. Volali ho mesto záhad. A ja som v tej chvíli pochopil, že prvú z nich sme práve vyriešili, no tá skutočná sa ešte len začína.