Naše telá zdvihli prach zo zeme keď nás vlkodlaci vrhli do väzby. V momente čo boli moje ruky voľné od kúzla zajatia som sa vrhol po mrežiach a zatriasol som s nimi od hnevu.

“Vy sprosté beštie! V mene grófa Jáchyma ma pusťte!”

“Iško, nechaj ich.”

“Ale, doparoma, čo mám robiť? Nechať nás hniť? Za pokus to stálo.”

Guillermo sa horko ťažko posadil. Jeho tvár bola viac zničená ako jeho okuliare. Odkašľal si do pozostatku rukávu na pravej ruke a rovno sa doňho aj vysmrkal. “Načo? Predsa nás zachránia, ako vždy.”

“To nevieš, Guli. Aj naposledy čakali až na poslednú chvíľu. Keby sme nemali Leonarda, tak by sme zomreli na hlad.”

Chvíľka ticha medzi nami prebehla na poctu Leonarda, ktorý slúžil upírovi Imrichovi.

“Kto z nás bude Leonard teraz?”

“Žiaden Leonard. Odmietam zomrieť a teba zabiť nenechám.”

Zatial čo som si sadal na zem a otáčal sa ku môjmu kamarátovi sa Guillermo kašlavo zasmial.

“Čo plánuješ urobiť tým pádom?”

“Pôjdem na to milo. Najprv skúsim konverzáciu. Verím, že sú to slušní ľudia a že budeme môcť sa s nimi pekne porozprávať.”

Jeden z vlkodlakov prešiel okolo nášho väzenia. Na sebe mal horko ťažko niečo, iba malé kusy látky zakrývali jeho “prirodzené nadanie”. Zaťal som zuby, zadržal som svoju nechuť a prehovoril som : “Čaves, bratu.”Aj vlkodlak, aj Guillermo, aj ja sme sa pleskli po čele.

“Boha, vy otroci upírov ste tak trápny.”

“Aký otroci? Sme stážisti. Pracujeme pre prax.”

“No a akú?” posadil sa vlkodlak vedľa mreží tak, že ak by som sa nepozeral na jeho tvár, tak jeho “nadanie” by sa na mňa pozeralo naspäť.

“Aké benefity prináša práca pre upíra? Prax z cucania?”Guillermo si nemohol pomôcť a zasmial sa. Ja na rozdiel od neho som mal kamennú tvár.“Vidíš? Aj on sa smeje. Zasmej sa tiež. Neboj, hryzieme iba slabo.”

“Nie, ďakujem. K tomu, dosť upírov sa nachádza vo vysokých pozíciach v spoločnosti. Napríklad môj Jáchim vlastní všetky továrne na balóny.”

Vlkodlak sa zasmial. “Bože, to vážne?”

Zaťal som zuby. “Pusti ma a môj majster ťa odmení.”

“Čím? Balónmi?” Ešte hlučnejšie sa smial.

Cítil som sa trápne. Postavil som sa a odkráčal preč od vlkodlaka, ale on sa stále smial. Guillermo sa po chvíli prestal smiať a pozrel sa na mňa.

“Ichabod, drahý, všetko v poriadku?”

“Tak to bude po zlom.”

“Si si istý, že by sme nemali počkať na našich majstrov?” Guillermo sa ma spýtal. Viazal som dokopy oštep zo smetí, ktoré som ponachádzal naokolo.

“Čo by tvoj gróf urobil? Ten pes mal pravdu, sú to lúzri. Môj obchoduje s balónmi a tvôj…”

“Ani nespomínaj. Inak sa mi zase vynorí spomienka na incident s pirohmi.”

Obaja sme sa zatriasli a pokračovali ďalej. Guillermo sa konečne po dlhej dobe postavil a pridal sa ku mne. Zbieral rôzne kamene zo zeme a chystal si ich do vrecka. Kameň, ktorý som použil ako vrch oštepu som brúsil o mreže. Naneštastie si ma všimol jeden z vlkodlakov a skúsil sa ma zastaviť. Slúžil ako dosť dobrý tester na to, či sa mi podarilo oštep dobre obrúsiť.

“Sme pripravení,” boli slová, ktoré vyšli zo mňa, keď ostal vlkodlak napichnutý ako kebab.

Netrvalo dlho a začala sa celá horda valiť na nás. Môj oštep bol priam nezastavitelný, a skúsenosti vyberania mŕtvol zo strojov na výrobu balónov len za pomocou metly sa prekvapivo pekne dali využiť. Guillermove kamene tiež dosť pomohli. Popravde vidieť ho, ako sa potí a s neuveritelnou presnosťou ostreluje polonahých vlkodlakov zatiaľ čo mu vlasy vejú vo vetre vyvolávalo vo mne myšlienky nevhodné pre mládež pod 18. Postúpili sme až von z útočiska vlkodlakov, kde sa nám podarilo vyjsť späť medzi ľudí. Dvere Croppu sme zabuchli za sebou a pomodlili sa, že ľudom v nákupnom dome bude jedno, že sme pokrytí krvou.

V tom, ako som sa otieral od chlpov som zahliadol kútikom oka zaujímavú osobu : môjho grófa, ako si srká z McDonaldského pohárika.“Pane!”

“Do pi- Ichabod! Čo tu robíš?”

“Zajali ma. Vybojoval som sa von.”

Zaškeril sa, akoby ho pristihli pri pozeraní sa na High School Musical.

“Ahaaa… Bola sranda?”

Tá otázka vyrazila moje myslenie z mozgu. Nedokázal som odpovedať, ani keby ma prinútil hypnózou. V tom mi to došlo. Nepotreboval som ho. Vlkodlak mal pravdu, že mi je tá skúsenosť nanič. Dvadsiatky premrhané.

Chytil som zmäteného Guillerma za ruku a spýtal som sa ho : “Chceš pracovať so mnou v českom knihkupectve miesto tohto?”

S hviezdičkami v očiach veselo na to kývol a odvtedy sme sa nepozreli späť. Teraz žijeme spolu v Brne, kde vychovávame 4 adoptované deti, ktoré sme všetky naučili to isté, čo nás naučila táto udalosť : Niekedy veriť v to, že príde pomoc, nestačí.