„Máte to?!“

„Mám – čo?“ nechápal Igor. Len pred piatimi minútami si pípol príchod po dvoch týždňoch dovolenky, samozrejme, že nechápal, čo od neho generálny riaditeľ o nula –šesť – nula – tri v pondelok ráno chce.

„Všetko predsa! Koncept, prezentáciu, hotové výkresy!“

„Ale – čoho? Nebol som tu...“

„Dali vám vedieť predsa! Dobre, chápem, je skoro. Zástupcovia SpaceX a Rheinmetallu tu budú o desiatej, veľká zasadačka. A prezlečte sa, snáď nechcete o budúcnosti hovoriť v špinavých montérkach...“

Práve som vybral čisté z prania, pomyslel si Igor, no povedať to už nestihol. Generálny sa s mobilom na uchu vybral opačným smerom, určite musel riešiť niečo dôležitejšie.

Dôležitejšie ako čo?

Päťdesiat správ na firemnom intranete Igora presvedčilo, že vedenie firmy by sa mohlo vymeniť s vládnou koalíciou a nič by sa nezmenilo – ani vo firme, ani v štáte. Všetci boli rovnako neschopní.

Že nikomu z nich nenapadlo, že ho interná pošta nezastihne na dovolenke, to by sa ospravedlniť dalo. Že si to nikto ani raz neskontroloval, bolo len smutné. Ale že podpísali kontrakt na stroj, ktorý si nedokázali ani predstaviť – okrem toho, že v ňom bude čo najviac prevodoviek ich svetovej firmy – to bolo na hlavu.

Ako celé vedenie.

Nemalo zmysel nad tým premýšľať hlbšie, Igora z miery vyviedlo máločo a výzvy mal rád. Tento projekt, bez ohľadu na to, ako zle bol manažovaný, výzva bol.

Žiadne kolesá ani pásy, ale viac ako štyri nohy. Autonómny, ale v prípade potreby ovládaný človekom. Plne elektrický a solárny, ale zároveň odnesie desaťnásobok svojej váhy. Vybavený montážou pre techniku, ručné a ľahšie ťažké zbrane.

To chcú na Mars, alebo na Ukrajinu?

V každom prípade, už bolo Igorovi jasné, prečo si vybrali ich. Nohy potrebujú kĺby. Nikto na svete nerobí lepšie kĺby ako oni. Teraz už len vymyslieť ten zvyšok.

Papierový pohár z automatu dopadol do koša, nasledovaný ďalším papierom z bloku. Kopa náčrtov rástla úmerne tomu, ako sa míňal čas, ktorý Igorovi zostával.

Teraz už nezáležalo na tom, či to stihne alebo nie, či ho nebodaj nevyhodia. Také drobnosti Igor neriešil. Opäť sa raz ponoril do problému tak hlboko, že jediné, na čom záležalo, bol úspech.

Čas nebol dôležitý – pokiaľ ešte nevychladla káva. Igor sa natiahol po druhý pohár, ktorý si odložil na prázdnu lavičku vedľa seba. Kolegovia sa na prestávku dovalia až o chvíľu. Podvedome ho niesol k perám, zatiaľ čo horúčkovito kreslil novú verziu stroja, tentokrát osem nôh, lepšie rozloženie váhy. Ak použijú na reduktory titán...

„Fuj!“ vyprskol Igor. Do jeho kávy sa nasťahovala snáď celá kolónia.

„Fuj...“ zopakoval zamyslene.

Do prednášky zostávala hodina.

„Predstavujem vám Modulárny Robotický Adaptívny Viacúčelový Elektromobil typ C, MRAVEC!“

Na stene za Igorom sa objavilo niekoľko obrázkov, o ktorých bol presvedčený, že vyzerajú dobre.

Snáď si nevšimnú to logo dole v rohu, vzdychol v duchu, kým si užíval potlesk.