„Ale dokelu!“ hlesnem a bezradne čumím na pol šálky kávy vyšplechnutej na dlaždiciach terasy. Ja viem, je to moja chyba, že som si neodložila tenisky a teraz som o ne zakopla. Čo už. Sadám si do kresla, šálku opatrne položím na stolík, nech nevylejem aj to, čo mi ešte zostalo. Na kolená si dám notebook, otvorím ho a pustím film. 1922, pôvodne ako poviedka od Stephena Kinga. Kedysi som ju čítala, tak som zvedavá, ako ju spracovali.

Kávu dopijem prirýchlo, mám pocit, že som si ju vôbec nevychutnala. Znova sa v duchu pokarhám, stlačím pauzu a rozhodnem sa odložiť tenisky nabok. Zavadím pohľadom na pomaly schnúci kávový fľak. Jeho okraje sú čierne a ja si v prvom momente neuvedomím, na čo sa vlastne pozerám. Čupnem si a až vtedy mi dôjde, že sú to mravce. Stoja dokola a uchlipávajú si z môjho nápoja. Nezvyknem piť kávu s cukrom, ale keďže som nemala žiadny koláč ani čokoládu, tak som si ju prisladila.

Chvíľu ich len tak pozorujem. Premýšľam nad tým, čo sa im tak ženie hlavou. Narazili už niekedy na kávu? Bude mať kofeín na ne taký účinok ako na ľudí? Zhrozím sa pri pomyslení, že mi sem budú behať naspeedované mravce. A veru ich aj je akosi veľa. Nové prichádzajú jednou cestičkou, tie čo sa napijú, odchádzajú druhou. Systém majú zjavne premyslený. No nič. Ja to mám premyslené tiež. Stratím sa v útrobách domu, ktorý patril mojej starej mame. Bývam tu len pár mesiacov, ale poznám každý kút. A presne viem, kde zvykla skladovať všetky chemikálie.

Na terasu sa vraciam so sprejom v ruke. Babkin arzenál obsahoval aj kadejaké prášky a granule, ale sprej sa mi zdal najlepší. Aspoň z neho nezostane bordel. Teda, až na mŕtve mravce.

Stále sú tu. Nevedomé toho, čo ich čaká. Kávový fľak sa podstatne zmenšil a ja viem, že to nie je len kvôli slnku. Sali koľko mohli. Ale už stačilo. Zadržím dych a začnem sprejovať.

Prvý nápor vzduchu odfúkne prichádzajúce mravce. Pekný zástup sa preruší a ony splašene pobehujú sem a tam. Tie pri korýtku si ešte neuvedomili, čo sa deje. Ťahajú posledné kvapky, aj keby ich to malo stáť život.

Druhý nápor vzduchu ich oň pripraví. Pomedzi syčanie spreja sa mi do uší dostáva akési kvičanie. Takmer akoby som počula ich drobunké výkriky. A ja sa v duchu smejem, ako som im ukázala.

Keď je po boji, sadnem si a konečne v pokoji dopozerám film.

Večer prišiel tiež akosi rýchlo, ale veď tak to je, keď sa človek cíti dobre, čas mu akosi rýchlejšie uteká. Kiežby to bolo naopak.

Chystám sa umyť v kúpeľni, keď si všimnem dvoch zblúdilých mravcov na umývadle. V prvej sekunde sa preľaknem, že tu kvôli mojej hlúposti a nemotornosti budem mať inváziu, ale hneď tú myšlienku zavrhnem. Bojové pole hádam odplaší všetkých nádejných rekrutov.

Spláchnem ich vodou, ale v momente sa zastavím. Normálne by som odprisahala, že som ich počula kričať. Čo bolo preboha v tej káve? Babka zvykla bylinkárčiť, ale cukor mala hádam normálny. Nie, to muselo ísť zvonka, mám otvorené okno. Možno túlavá mačka. Hej tak to bude, snažím sa upokojiť a pre istotu si na tvár chlístnem najstudenšiu vodu, aká z babkinho kohútika ide.

Do postele idem s myšlienkou, že dni ničnerobenia mi vôbec neprospievajú. Okolo domu je kopec roboty, ale keď mne sa dnes tak strašne nechcelo. Veď je víkend, utešujem sa.

Ľahám si na vankúš a snažím sa vytriediť myšlienky. Vlastne, odohnať ich preč. Už je veľa hodín. Tentoraz sa pre zmenu karhám za bezvýsledné scrollovanie na gauči.

Napravím si vankúš, na ktorom som spávala ešte pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď som sem chodievala ako decko na prázdniny. Ja viem, mala by som si už kúpiť nový. Ale kto vedel, že tu raz budem bývať?

Zatvorím oči a započúvam sa do nočného ticha. Noci na dedine majú inú symfóniu ako tie v meste. Počujem cvrčky. V diaľke breše pes a ja dúfam, že len videl ježka a za chvíľu prestane. Nechcelo by sa mi to počúvať celú noc a okno odmietam zavrieť. Konečne sa dá trochu vyvetrať.

Kdesi zabzučí mucha, ktorá už dávno mala spať a mne sa vynorí spomienka, ako sme ich ako deti chytali a hádzali pavúkom v kôlni.

Už takmer zaspávam, keď začujem tenučký hlások.

„Vrahyňa!“

Posadím sa, až sa mi perina zošuchne na kolená. Obzerám sa do tmy, siluety starého nábytku naberajú strašidelné rozmery, ale upokojujem sa, že sa mi to len zdalo. Znova si ľahnem, ale tentoraz ma vyruší iný zvuk. Nepatrný šuchot. Možno je to len vietor, ale moja vystrašená myseľ si hneď pomyslí, že to znie ako šuchotanie tisícok maličkých nožičiek. Určite je to len kvôli tomu filmu. Tam boli hlavní aktéri potkani.

Nastražím uši a uvedomím si, že zvuk sa ozýva priamo v mojej izbe. Blíži sa to zo všetkých strán.

Môj strach sa zväčšuje ako tiene na stenách.

Nie, to nie sú tiene. Sú to mravce.

Hordy mravcov.

Niečo ma pošteklí na prstoch na nohách. Zvresknem a začnem sa metať.

Posteľ mám plnú tých malých zmrdov. Cítim ich všade, na koži, vo vlasoch, v ušiach. V celej hlave mi znie slovo vrahyňa. Akoby mi to šepkali priamo oni.

Prišli si po mňa.

Hryzú ma, štípu, celé vnútro mi horí, a moja myseľ sa rozpadáva pri pomyslení, kam všade sa mohli dostať.

V posledných minútach agónie si uvedomím, aká je to irónia.