Na poškodenom monitore sa dookola prehrávala tá istá scéna, pravdepodobne z nejakého dávno zabudnutého anime seriálu: mladá jazdkyňa, oblečená v úbore, nasadá na pripraveného mechanického mravca, väčšieho ako ona sama. Nikdy sa jej to však nepodarí. Tesne predtým, ako dosadne do sedla, sa obraz posúva dozadu a ona opäť stojí nohami pevne na zemi, v tvári odhodlaný výraz. Ktovie za koho či čo bojuje, aké ideály ju ženú vpred. Z obrazovky sa viac nedá vyčítať.

Stôl, na ktorom spomínaný monitor stojí, je v dezolátnom stave. Doska je ošúchaná a špinavá, kde-tu trčia triesky pripravené zapichnúť sa do nepozorných rúk. Nohy sú obité a nesúrodé, stôl je kvôli tomu vratký a neustále naklonený na tú či onú stranu. Teraz sa však nehýbe, nie je mu to dovolené.

Klávesnica balansuje na okraji. Akýkoľvek mimovoľný pohyb navyše by ju poslal k zemi. Na druhej strane stola, kde donedávna stála veľhora listín a dokumentov, zostalo len zopár osamelých papierov. Zvyšok leží rozhádzaný po zemi, pomaly do seba vpíja šíriace sa tekutiny, sťa v márnej a naivnej viere, že ak po nich nezostane ani stopa, všetko sa vráti do normálu.

Korunou celého neporiadku je šálka, priam hrdo stojaca pred pokazeným monitorom. Podarilo sa jej vyprázdniť sa pred tým, než sa všetko pokazilo. Je si vedomá úlohy, ktorú pri tom zohrala, no akúkoľvek vinu kategoricky odmieta. Plnila len to, na čo bola stvorená. Nemôže za to, že niekto do nej spolu s kávou vlial aj kúzlo. Táto zodpovednosť padá na niekoho iného. Ale koho?

Nuž, zaiste to nie je muž, roztiahnutý cez celý stôl. Aj keby bol, motív jeho činu sa viac nedozvieme. Oči má naširoko otvorené, zreničky roztiahnuté za bod funkčnosti. Na tom však už nezáleží, iskra života ich pred pár minútami aj tak navždy opustila. Beľmá sú popretkávané tisíckami krvavočervených žiliek. Možno bola smrť pre neho vykúpením?

Prsty má ešte aj teraz zovreté v smrteľnom kŕči, rovnako ako sánku. Z úst mu na kúsku svalu visí prehryznutý jazyk, cez kútiky úst pomaly no odhodlane preteká krv, tvoriaca rozširujúcu sa mláčku na doske stola. Nie je to však jediné miesto, z ktorého vyteká.

Chrbát aj hrudník, oblečenie i koža, sú priam nasiaknuté krvou. V strede chrbtice zíva malá vstupná rana, takmer ju nevidno. V hrudníku sa však exponenciálne rozširuje a pri výstupe siaha takmer cez celý trup. Kúsky orgánov pokrývajú zem pod ním, nepredstaviteľnou silou premenené na spálené mäso. Iba srdce sa priam zázrakom drží na svojom mieste, ako zabudnutý strážca majáka, tvrdohlavo zotrváva na svojom stanovišti.

Pod mužom sa vytvára mláka všetkých jeho telesných tekutín, napriek všemožným snahám popadaných papierov. Šíri sa do všetkých strán, ako tok rieky, keď konečne prerazí stavidlá čo ju uväznili. Náhle ju však čosi rozruší, prinúti ju rozprsknúť sa doďaleka.

Jej povrch rozčeria podrážky Neznámeho. Chvíľu sa bezcieľne prechádza sem a ta. Je stratený v neporiadku, či vo vlastných myšlienkach? Do očí mu nevidno, schovávajú sa v temnote. A možno oči ani nemá. Jeho obrysy sú nejasné, rozmazané, neustále premenlivé. Napokon sa však zdá, že si predsa len rozpomenul, na čo to bolo všetko dobré, prečo sem prišiel. Rýchlosťou blesku sa načiahne za mužovým srdcom. V momente, ako ho zovrie v dlani, zmizne.