„Krvavý prach nesúdi. Prijíma všetkých rovnako, no nepamätá si nikoho. Zrodili sme sa z blata a do hviezd sme unikli len preto, aby sme zabudli na pazúry, ktorými sme sa z toho bahna vyhrabali. Staviame chrámy z ocele, no vo vnútri stále vyjeme na mesiac.“ – Zápisky neznámeho kronikára, Tretí vek expanzie

Pľuzgiere na povrchu planéty Peklo neustále praskali, vyvrhovali sírový dym a plnili purpurovú oblohu jedovatými chuchvalcami. Tento svet nedýchal; chrčal v agónii stvorenia. Staroveké texty vyhynutej rasy Xy'th nazývali túto skalnú guľu Onyxová slza. Dnešní dobyvatelia, oblečení v hodvábe a uhlíkových vláknach, jej pridelili prozaickejšie meno. Peklo. Vraj pre pobavenie.

„Prečo musíme znášať túto absolútnu, nefalšovanú špinu?“ precedí pomedzi dokonalé, biele zuby Zerynthia z rodu Valerius. Aerodynamická maska jej zakrýva polovicu tváre, no znechutenie v hlase reže ostrejšie než obsidiánové útesy vôkol. Zlaté prešívanie na jej bežeckom úbore zachytáva umierajúce svetlo dvoch trpasličích sĺnc. „Tento toxický popol mi úplne zničí póry na pleti! Ktorý šialenec z radov našich predkov schválil tento absurdný, barbarský rituál?“

Cassian, dedič banského impéria rodu Tiberius, si ležérne upraví biometrické senzory na zápästí. Na tvári sa mu zračí arogancia, hoci kútiky očí prezrádzajú skrytú neistotu pred okolitou pustatinou.

„Tvoj ctený otec, zlatíčko,“ uškrnie sa a jeho hlas znie cez komunikátor plechovo. „Predstavuje to skúšku, v ktorej ukážeme tej úbohej spodine v celom hviezdnom systéme, prečo držíme opraty galaxie pevne v rukách. My nepoznáme slabosť. Slabosť patrí mŕtvym. Predstavujeme vrchol evolúcie.“

„Evolúcia v špinavom piesku,“ odvrkne Zerynthia. Očami prebehne po nekonečnej, rozorvanej pláni. „Pozri sa pod nohy. Vyzerá to ako zhnitá krv a páchne po spálenej kosti. Keby prebratie rodinných akcií nevyžadovalo túto teátralnu šarádu, nikdy nevkročím na tento prekliaty kameň.“

Odštartuje mohutný klaksón. Zvuk nerezonuje iba vo vzduchu, ale priamo drví ušné bubienky desiatok vyvolených aristokratov. Maratón prežijú len tí najsilnejší. Štyridsaťdva kilometrov a sto deväťdesiatpäť metrov, rozdelených do šiestich neľútostných etáp ukončených bránou. Každá brána žiada daň. Daň z ľudskosti.

Dav dedičov impérií vyrazí vpred. Ich geneticky vylepšené telá poľahky prekonávajú prvé kilometre. Zerynthia nasadzuje plynulé, elegantné tempo. Preskakuje menšie pukliny v zemi s gráciou tanečnice. Každý dopad nohy sprevádza tiché bzučanie jej podporného exoskeletu. Neviditeľné servomotory menia námahu na estetický zážitok.

„Pozri na toho chudáka z rodu Kael,“ ukazuje Cassian prstom na udýchaného mladíka obďaleč. „Zjavne mu rodičia nezaplatili dostatočne kvalitnú úpravu pľúcnych komôr. Chrčí ako chybný motor.“

„Ignoruj ho. Kazí mi vizuálnu kompozíciu lovu,“ odvetí chladne lady Valerius.

Náhle zem pod ich nohami zahučí prastarým hnevom. Z kráterov po stranách trate vyletí roj kryštalických tvorov. Pripomínajú okrídlené dýky z vulkanického skla. Útočia naslepo, riadia sa teplom tiel. Zerynthia periférnym videním zachytí záblesk pohybu. Jeden z tvorov rozsekne plece bežkyni pred ňou. Horúca, červená tekutina vystrekne priamo na Zerynthiin priezor.

„Krvaví bohovia!“ zakričí Cassian a inštinktívne sa prikrčí.

„Uhni z cesty!“ skríkne Zerynthia na padajúcu ženu. Ladne sa vyhne zmietajúcemu sa telu, plynule zrýchli a rýchlym pohybom si zotrie krv z masky. Žiadny súcit neprichádza. Cíti len podráždenie nad špinavou tekutinou brániacou vo výhľade. „Udržuj tempo, Cassian! Nemienim tu zanechať kosti kvôli tvojej pomalosti!“

Pred nimi sa z tmy vynorí prvý monument. Obrovský oblúk z pulzujúcej fialovej energie, týčiaci sa priamo uprostred obsidiánovej pláne, akoby prepájal tento svet s doménou šialenstva.

Zerynthia prebehne cez energetické pole. Pokožkou jej prejde statický výboj, pripomínajúci dotyk ľadových prstov. Kdesi hlboko vnútri mozgu, v tých najstarších, plazích vrstvách kôry, pocíti dravé brnenie. Architektúra jej mysle zažije prvé mikrozemetrasenie. Všetky vnemy zrazu naberú hrôzostrašnú intenzitu. Vôňa potu ostatných súťažiacich naraz získa novú textúru. Prekáža menej. Skôr provokuje nervovú sústavu, dráždi ju k akcii. Počuje rýchle, splašené údery sŕdc vo svojom okolí.

„Cassian, spomaľ hneď teraz!“ zavelí. Hlas má o oktávu nižší, rezonuje v ňom tichá hrozba. „Nemienim si spáliť glykogénové zásoby hneď na začiatku. Rozumieš?“

„Čo sa deje? Nestačíš mi, princezná?“ smeje sa a s námahou zrýchľuje tempo, hoci dychčí.

„Zavri ústa lebo ťa vlastnoručne donútim trpieť,“ zasyčí. Znie to prekvapivo ostro, dokonca aj pre ňu samotnú. Mentálna bariéra aristokratickej zdržanlivosti praská. Cíti jemnú vibráciu vo svaloch – nepochádza z únavy, ale z neukojiteľnej túžby po výdaji energie. Chce trhať. Chce ničiť prekážky.

Na deviatom kilometri mení trať svoj charakter. Hladkú skalu striedajú zradné, sypké duny z drveného skla. Každý krok si vyžaduje enormné úsilie, rozrezáva podrážky topánok. Atmosféra hustne, pripomína roztavené olovo.

„Zerynthia, moje nohy...“ stoná Cassian. „Tento piesok sa mi dostáva pod brnenie. Reže to.“

„Nezaujíma ma to. Kňučíš ako podradný sluha,“ zavrčí. Vrhne na neho pohľad plný čistého, nefiltrovaného opovrhnutia. Vníma jeho slabosť nielen sluchom, ale po novom aj čuchom. Strach a vyčerpanie páchnu ako zoxidovaná meď. Ten pach v nej prebúdza hnus a zároveň mikroskopickú, dráždivú iskru agresie.

Druhá brána ju oslepí zeleným plazmovým svetlom. Po prechode zistí, že jej svaly pracujú podľa úplne iných, prastarých princípov. Oveľa efektívnejšie. Únava definitívne mizne v nenávratne, nahrádza ju surová dravosť. Pľúca nasávajú horúci, sírový vzduch s pažravosťou vyhladovaného dravca. Vydychuje v prudkých, varovných obláčikoch. Okolo trate ležia prví mŕtvi, niektorí ešte chrčia v predsmrtných kŕčoch, iní hľadia prázdnymi očami do neba.

„Padavky úbohé,“ zavrčí Zerynthia. Drsným pohybom si strháva prekážajúci chladiaci golier, hoci teplota okolia neustále stúpa. Zlaté nite na jej obleku praskajú pod tlakom zväčšujúcich sa ramenných svalov.

„Presne tak. Slabé kusy. Evolučný odpad,“ prikyvuje Cassian. Už sa nesmeje. Ťažko lapá po dychu, oči má podliate krvou.

„Daj mi tú vodu!“ vytrhne mu hydratačnú fľašu priamo z ruky, ani nečaká na jeho odpoveď.

„Hej! Nechaj mi trochu!“ ohradí sa on zúfalo.

„Potrebujem ju viac. Uhni.“ Už neprosí, nežiada. Neobchoduje s láskavosťami. Rovno berie právom silnejšieho.

Zem pod nimi sa opäť zachveje. Tentoraz otrasy prichádzajú z hĺbky. Z piesočnej duny vyskočí obrovský, slepý červ. Pokožku mu pokrývajú pancierové pláty, z čeľustí kvapká kyselina. Naslepo chňapne po bežcovi po ich pravici a s odporným mľaskaním ho stiahne pod povrch. Nastane panika. Šľachtici kričia, utekajú na všetky strany, odhadzujú drahé vybavenie.

Zerynthia nepociťuje strach. V jej mysli kvitne niečo iné. Vzrušenie. Adrenalín pumpuje v žilách silou vodopádu. Zohne sa, zdvihne masívny, zašpicatený obsidiánový kameň. Zovrie ho v pästi, až jej obelejú sánky. Keď sa červ na sekundu vynorí a hľadá ďalšiu obeť, presne miereným hodom mu rozdrví senzorické tykadlá na hlave. Zviera zaryčí bolesťou, zaleje okolie zelenou krvou a zmizne späť v útrobách planéty.

Ostatní na ňu hľadia v úplnom šoku. Ona si len oblizne suché, popraskané pery. Ochutná slanú pachuť vlastného potu. „Zavadzal,“ utrúsi chladne a vyrazí vpred.

Polovica cesty za nimi. Tretia brána zanecháva v ústach pachuť starého železa a popola. Zerynthia zhadzuje ďalšie časti luxusného odevu. Prekážajú v pohybe. Brzdia dynamiku lovu. Dokonalú, aristokratickú pokožku už pokrýva prach, pot a hlboké krvavé škrabance, no nervové zakončenia bolesť ignorujú. Fyzické utrpenie pre ňu prestáva existovať v zmysle prekážky; vníma ho iba ako informáciu o stave schránky.

Jej vedomie prechádza drastickou prestavbou, porovnateľnou so zrútením starobylého chrámu. Spomienky na luxusné večierky, hodvábne obliečky a prepychové debaty strácajú význam. Blednú ako staré pergameny vystavené slnku. Namiesto nich sa do popredia prediera inštinkt, túžba dominovať a zničiť všetko slabé.

Cassian sa potkne o trčiaci koreň skameneného stromu. Padá na kolená a ostrá skala mu roztrhne nohu až na bielu kosť jabĺčka.

„Pomôž mi, Zerynthia,“ chrapčí. Naťahuje trasúcu sa ruku. Oči má plné sĺz a nepochopenia.

Ona zastane. Pozrie zhora na jeho zúboženú, trasúcu sa postavu. „Vstaň! Alebo tu zdochni!“ odsekne. Zreničky sa jej pomaly rozširujú do neprirodzených, vertikálnych elíps. Zdvihne hlavu a nasaje vzduch. Pach strachu iných bežcov teraz funguje ako temné afrodiziakum. Zachytí vôňu krvi z Cassianovho kolena. Lákavá, sladkastá aróma. Priťahuje ju. Sťahuje sa jej žalúdok, no nevolnosť neprichádza. Prichádza surový hlad.

„Zerynthia... ty... meníš sa... tvoje oči...“ šepká Cassian, cúvajúc po zemi.

„Zmĺkni! Spomaľuješ ma. Bežím ďalej!“

Otočí sa a zmizne v úzkom kaňone. Steny sa tu zvierajú k sebe, tvoria klaustrofobickú pascu. Vzduchom poletujú toxické, svetielkujúce spóry. Dvaja bratia z klanu Orion sa jej pokúsia zahradiť cestu. Natiahli medzi skalami monomolekulárne vlákno. Eliminujú konkurenciu metódami vrahov.

Zerynthia nespomalí. Mozog kalkuluje na iných frekvenciách, analyzuje priestor s dokonalosťou zveri. Vníma trajektóriu neviditeľného drôtu, vypočíta rýchlosť vetra a napätie svalov. Tesne pred smrtiacou prekážkou urobí neprirodzene dlhý skok. Vo vzduchu sa skrúti, dopadne tesne za jedného z bratov a s neľudskou silou ho kopne do zadnej strany kolena. Kosti prasknú s ohlušujúcim chrupnutím. Muž padá priamo do vlastnej pasce. Vlákno mu okamžite, čisto amputuje rameno. Padne na kolená a kričí v agónii.

Jeho brat zmeravie od hrôzy. Zerynthia na neho uprie pohľad. Vycerí zuby v desivom, dravom úsmeve. „Moja cesta. Uhni.“

Prechod štvrtou bránou definitívne spáli posledné chabé zvyšky empatie. Morálka zhorí na popol. Fyzické zmeny nastupujú s krutou, hmatateľnou razanciou. Zerynthiina čeľusť sa mierne predlžuje, prispôsobuje sa novému účelu. Nechtové lôžka pulzujú tupou bolesťou, rohovina tvrdne a mení sa na hrubé, smrteľné pazúry. Koža na predlaktiach tónuje do sivej farby, hrubne, chráni tepny pred útokmi. Zrak definitívne opúšťa bežné spektrum a prepína do termovízie.

Do strmých kopcov už beží po štyroch. Ruky prirodzene pomáhajú nohám na klzkých kameňoch.

Kdesi v hĺbke jej lebečnej dutiny zvádza márny boj drobný, zúfalý kúsok človeka. Čo to robím? Nesiem meno lady Valerius. Nemôžem klesnúť na túto úroveň. Mám na rukách... cudziu krv. Túto myšlienku vzápätí zmetie príval zvieracieho hnevu. Krv znamená víťazstvo. Krv znamená palivo.

Z kaňonu vybehne na úzku rímsu visiacu nad vriacou lávovou riekou. Teplota dosahuje neznesiteľné hodnoty, pľúca pália pri každom nádychu. Cestu jej blokuje zmutovaný obor zo severných kolónií. Z očí mu sála rovnaká, nepríčetná divokosť. Jeho svaly pripomínajú hory navretého, pulzujúceho mäsa.

Zaženie sa po nej ťažkým úderom päste, s úmyslom zraziť ju do ohnivej priepasti. Zerynthia sa s neuveriteľnou ľahkosťou prikrčí, podskočí pod jeho ruku a chytí ho oboma rukami za zápästie. Nové pazúry sa zaboria hlboko do jeho šliach. „Zdochneš,“ zreve temným, hrdelným hlasom, znejúcim ako brúsenie dvoch kameňov o seba.

S agilitou pavúka sa vyštverá po jeho masívnej paži, omotá mu nohy okolo krku a trhne celým ťažiskom. Muž stratí rovnováhu. Snaží sa ju striasť, divoko búši voľnou päsťou do steny útesu. Zerynthia mu pazúrmi rozpára polovicu tváre. Oslepený, krvácajúci protivník urobí fatálny krok vzad, stratí pevnú pôdu pod nohami a s revom padá do bublajúcej magmy hlboko pod nimi.

Z hlbočiny k nej zaveje vôňa spáleného mäsa. Žiadna vina nezaťaží jej dušu. Iba čistý, opojný pocit víťazstva. Vytiahne sa späť na bezpečnú rímsu útesu. Vydá zvuk podobný smiechu, ktorý pripomína skôr brechot stepného šakala.

Modrá energia piatej brány z nej vysaje takmer všetku komplexnú myšlienkovú štruktúru. Slová stratili svoj pôvodný zmysel, menia sa na abstraktné hluky spojené výlučne s akciou. Filozofia ustupuje dokonalému, chladnému predátorstvu. Terén pred ňou tvorí bludisko ostrých kameňov a jedovatých jazierok. Pre ňu to však znamená iba dokonalé lovisko. Územie nikoho.

Cassian už neexistuje. Zostal kdesi ďaleko vzadu, roztrhaný inými šelmami, alebo ho pohltili pohyblivé piesky planéty. Zerynthia nepátra po jeho osude. Vníma iba rytmus vlastného srdca, stúpajúce teplo okolia a pohyb utekajúcich koristí. Konkurencia extrémne redne. Len zopár posledných preživších krúži okolo seba, ceria zuby, svaly napnuté na prasknutie.

Hlad spaľuje jej vnútro. Žiada si suroviny. Žiada si bielkoviny na obnovu zničených tkanív.

Zbadá skupinku troch zostávajúcich bežcov. Ukrývajú sa v plytkej jaskyni, snažia sa ošetriť si rozorvané rany. Schopnosťou termovízie vidí ich pulzujúce, horúce siluety na pozadí chladnejšej skaly. Strach z nich priam sála, vytvára neviditeľný opar vo vzduchu.

„Grrr...“ uniká jej z hrdla tiché vrčanie. Približuje sa k jaskyni absolútne nečujne. Šľachy na nohách fungujú ako napnuté oceľové pružiny. Každý sval čaká na povel.

Skočí. Pristane priamo na hrudi prvého z nich. Prerazí mu rebrá váhou vlastného tela. Druhý muž sa pokúsi zaútočiť tupým kusom skaly. Ona rýchlo švihne rukou, nezdržiava sa obranou. Ostré nechty roztrhnú mužovi hrdlo. Horúca tekutina vystrekne na vysušenú stenu jaskyne, maľuje na ňu abstraktnú fresku smrti. Tretí bežec s krikom uteká smerom k poslednej zóne.

Zerynthia sa skloní k porazenému súperovi. Zuby inštinktívne nachádzajú odkrytú, pulzujúcu krčnú tepnu. Zahryzne. Chutí to neopísateľne dobre. Teplo a sladko. Energia sa prudko vracia do vyčerpaného organizmu. Postaví sa, z brady jej kvapkajú červené perly. Uprie žlté, dravé oči na unikajúcu siluetu tretieho muža.

„Moja... korisť,“ zachrčí zmutovanými, zhrubnutými hlasivkami.

Vyštartuje z jaskyne. Zem ubieha pod jej štyrmi končatinami obrovskou rýchlosťou. Doháňa ho v priebehu niekoľkých sekúnd. Zrazí ho k zemi odzadu. Nestihne vydať ani hlások úžasu, nieto ešte prosbu o milosť.

Šiesta brána pulzuje čiernou energiou. Prechod cez ňu trhá zostatky mysle na bezvýznamné, mŕtve fragmenty. Pôsobí ako gilotína dopadajúca na šiju ľudskej duše. Logika sa definitívne vytráca do prázdnoty. Zostáva absolútny, neskrotený inštinkt deštrukcie. Svaly hrajú pod zhrubnutou, pancierovou kožou s nepredstaviteľnou silou. Pokožka zmenila farbu, dokonale splýva s červeným prachom planéty. Ostatní súťažiaci prestali existovať. Všetci zaplatili vlastným mäsom. Zostala úplne sama. Apex predátor nehostinného, prastarého sveta.

Pľúca nasávajú sírový vzduch s obrovskou, animálnou radosťou. Oči vnímajú svet výlučne v spektrách hrozieb a príležitostí.

Kúsok od nej, presne sto deväťdesiatpäť metrov, svieti posledná prekážka. Cieľová páska. Prechod za ňu znamená zmazanie posledných desiatich percent ľudskej podstaty. Bod úplne bez návratu. Kozmická singularita bytia.

Myseľ, ten miniatúrny, zúfalý zlomok civilizovanej lady, naposledy zúfalo zabojuje proti nevyhnutnosti. Výjav z dávnej minulosti prebleskne pred očami – otec jej pripína diamantový náhrdelník pred prvým galabálom. Zvuk vážnej hudby. Chuť perlivého vína. Šepot pochlebovačov. Stoj... nechoď tam... stratíš všetko... stratíš seba, prosí zabudnutý hlások kdesi v temnote masívnej, pretvorenej lebky. Kto vlastne si?

Zerynthia nakláňa mohutnú hlavu do strany, akoby začula otravný, bzučiaci hmyz. Z úst plných ostrých tesákov kvapkajú na rozžeravenú zem husté, leptavé sliny. „Zzz... rrr... nie...“ snaží sa sformovať slovo protestu, no hrdlo vyprodukuje iba desivý chrapot. Zdvihne ruku k tvári, pozrie na masívne pazúry odreté od kostí súperov. Nespája si ich so sebou. Považuje ich výlučne za zbrane. Dokonalé nástroje pripojené k telu.

Pach prichádzajúci z cieľa vonia príliš lákavo. Vzduch nesie niečo neuveriteľne dráždivé a sladké. Cíti vôňu tisícok divákov za ochrannými bariérami v cieľovej rovinke. Vôňu čistého, mäkkého, výživného mäsa. Vôňu strachu, skrytého za falošným vzrušením vesmírnej elity.

Zahodí spomienku na otca do mentálnej priepasti. Potrasie hlavou, odoženie ozveny minulosti a zadíva sa uprene vpred.

Vykročí smerom k svetlu. Každý dopad nohy maže jednu spomienku, jednu väzbu na starý svet. Šaty z najjemnejšieho pavúčieho hodvábu miznú z pamäti. Briliantové náhrdelníky blednú. Oslavy v palácoch zo skla vyzerajú ako klam. Mená rodinných príslušníkov, názvy hviezdnych systémov, tituly a pocty. Všetko pohlcuje toxický dym. Vedomie sa rozpúšťa.

Zrýchľuje. Uteká po štyroch. Svalový aparát pracuje v dokonalej, smrtiacej harmónii. Vidí oslňujúcu žiaru cieľovej čiary.

Prerazí pásku. Prebehne posledným, neviditeľným poľom absolútnej zmeny.

Ničota. Zostáva iba čistá, nefalšovaná prázdnota, stopercentný inštinkt... a spaľujúci, nekonečný hlad po teple.

Zastaví sa. Zdvihne zmutovanú, krvavou zmesou pokrytú tvár k tmavej oblohe, plnej ľadových, ľahostajných hviezd. Z hrdla vypustí zvuk, aký Onyxová skala nepočula celé eóny. Odporná zmes revu divej šelmy a démonického piskotu, z ktorého tuhne krv v žilách. Predstavuje zvuk absolútneho zrodu a absolútnej deštrukcie v jedinej note.

Oči organizátorov, jej vlastného otca a stávkujúcich miliardárov na luxusných, klimatizovaných tribúnach, skrytých za hrubým bezpečnostným sklom, sa zrazu rozšíria extrémnym zdesením. Výkriky radosti a cinkanie pohárov zamrznú.

Zmutované stvorenie dole na trati neoslavuje víťazstvo. Netancuje pred levitujúcimi kamerami. Namiesto toho pomaly, hrozivo otočí žlté, neľudské oči priamo na najvyššiu VIP lóžu. Nozdry sa široko roztvoria. Nasávajú pach stvoriteľov. Pach zrady.

„Zabezpečte perimeter!“ kričí do mikrofónu hlavný veliteľ ochranky. Tvár má bledú ako stena. „Okamžite uzavrite energetické štíty!“

Neskoro. Priveľmi neskoro pre tých hore z mäsa a kostí.

Bývalá dedička obrovského impéria, v tejto sekunde už len dokonalý stelesnený hnev, sa pevne zaprie o zem. Zhrubnuté zadné končatiny sa napnú na úplné maximum, zhromažďujú kinetickú energiu z hlbín planéty. Odrazí sa s drvivou silou a obrovským skokom vyletí priamo nahor, priamo smerom k priehľadnej bariére lóže.

Arogantný úsmev divákov nahrádza paralýza a čistá hrôza. Zosilnené sklo pod brutálnym nárazom mohutných pazúrov začína zlovestne praskať. Pavučina prasklín sa šíri rýchlosťou svetla. Entropia si prichádza vybrať svoj dlh. Jediná preživšia práve prekročila cieľovú čiaru.