Nos dopadol na dlážku kúpeľne. Za ním nasledovali okuliare. Arnold sa od prekvapenia ani nepohol. Len striedavo sledoval rozmazanú scénu pri svojich nohách a a svoj odraz v zrkadle. Odraz, kde v priestore medzi očami zostala len hladká celistvá pokožka.

„Mal som si želať radšej milión eur,“ bola prvá myšlienka, ktorej bol Arnold schopný porozumieť. So svojím čuchom veľmi nevychádzal. Väčšina vecí mu smrdela a neraz si želal aby radšej nič necítil - ale nie takto. Prísť aj o okuliare bola cena ktorú nehodlal zaplatiť. Bez nich si naozaj nevidel ďalej od nosa.

Arnold sa zohol, aby zdvihol nos zo zeme.

„Možno sa mi ho podarí nejak pripevniť naspäť? Absurdné, ale nie menej ako bezbolestne odpadnutý nos,“ začal uvažovať nahlas. Nos sa už ale postavil na dve malé nožičky. Arnold zistil, že je čertovsky rýchly. Presne ako malý pavúk, ktorého sa márne snažíte chytiť pod pohár. Stačil zlomok sekundy a nos bol z dohľadu.

„Kde je, kde je. Potrebujem predsa nos. Ako sa ukážem na verejnosti,“ šomral keď ucítil vôňu bazalky a tymiánu. Obrátil zrak na balkón, kde obe rastliny pestoval. Nos už sedel na zábradlí a bez váhania skočil. Arnoldovi nič nezostávalo iba ísť za nosom.

Toľko vôní nevedel Arnold ani pomenovať. Aspoň mal spôsob ako nos nasledovať. Prvá zastávka bola jemná vôňa kvetov.

„Nos musí byť pri neďalekom kvetinárstve. A oh tie ľalie voňajú nádherne. Mohol by som si nejakú zobrať.“

Vône otvárali nový rozmer mesta, ktorý bol doteraz skrytý za smradom. Nenápadne tiež nasledovali nosový nákupný zoznam. Podľa vône pečiva usúdil, že je v pekárni. Zelenina a koreniny boli zas obchod. Vôňa nového papiera poukazovala na kníhkupectvo. Obvešaný nákupom čakal Arnold na ďalší podnet ale ten nie a nie prísť. Skleslý sa teda vrátil domov, kde ho už čakal nos zaborený v kuchárskej knihe. Malými ručičkami začal ukazovať na otvorený recept. Neutekal, nastalo medzi nimi porozumenie. Arnold sa vybral do kuchyne chystať jedlo, za asistencie svojho nosového pomocníka. Dobré jedlo, čerstvé kvety a nová kniha?

„Možno mi ten nos na tvári nebude až tak chýbať. Môžem si predsa vybaviť šošovky,“ uvažoval spokojný Arnold.