„Otoč nás!“ skríkla som na Keida. „Nejde to, už sme pri nich príliš blízko,” rezignovane sa zvalil do pilotského kresla.

Naše malé, vesmírne plavidlo sa postupne približovalo k pirátskej lodi.

„Hádam sa nenecháme dobrovoľne zajať? Musíme sa na nich pripraviť,“ Betria energicky vyskočila z kresla kopilota, akoby sa hneď teraz chcela pustiť do boja.

„Ja už som,“ Betriin mladší brat sa prihnal k nám. V rukách niesol nejaký prístroj, ktorý vyzeral ako narýchlo pozliepaná hromada krivých trubiek.

„Nadir odlož to niekam. Veď nás vyhodíš do vzduchu skôr než vystúpime,“ okríkla ho sestra.

Keid s našou loďou hladko dosadol v hangári. Je skúsený pilot aj napriek svojmu mladému veku.

V slabom svetle sme cez predné okno videli len niekoľko veľkých krabíc a kontajnerov, pravdepodobne ukradnutý náklad. Ale žiadna ďalšia loď. Druhé poschodie tvorili kovové lávky, tiahnuce sa z jednej strany na druhú. Všetko pôsobilo ošumelým, zničeným dojmom. Loď pravdepodobne prešla už viacerými bitkami a nemali čas poriadne ju opraviť. Asi ju opravovali narýchlo, hlavne, aby to fungovalo.

Medzi debnami sa pohybovali tiene. Posádka už vedela o našej prítomnosti. Ako vystúpili z tieňov mohli sme si ich lepšie prezrieť.

Na prvý pohľad bolo jasné, že pochádzajú z rôznych planét. Jeden mal blany a klzkú pokožku, prispôsobené na plávanie vo vzduchu. Ďalší mali veľké oči a bledé sfarbenie tela, typické pre obyvateľov planéty Leonis. Žijú na okraji slnečnej sústavy, čiže takmer bez svetla. Všetko to boli rasy skúsených vesmírnych cestovateľov. Zdalo sa akoby na tejto lodi bol zástupca z každej obývanej planéty.

Moji ľudia, Filiáni, sa vzdali medzihviezdneho cestovania, kvôli bezpečnosti. Celý život trávia v podzemnej jaskyni, a tak si vytvorili vlastný zdroj svetla. Svietiace vlasy.

„Pomaly vystúpte z lode! A žiadne hlúposti!“ ozval sa jeden z pirátov. Jeho tón neposkytoval žiadny priestor na odpor.

„Čo urobíme?“ s nádejou v hlase a lišiackym výrazom sa spýtal Nadir. Zrejme tajne dúfal, že bude môcť použiť svoj vynález.

„Pôjdeme za nimi von. Ktovie, možno sa chcú len porozprávať.“ Keid sa vždy snaží pozerať na veci optimisticky.

„To je asi také pravdepodobné ako, že Aurora si pôjde dobrovoľne zaplávať do jazera.“

Súhlasila som s Betriou. Telá Filiánov tvorí iný základ než väčšiny tvorov vo vesmíre. Pre nás je voda ako kyselina. Takže rozhodne som nemala v pláne si ísť zaplávať.

Betria cestou k východu vytrhla svojmu bratovi jeho vynález z ruky, „A túto opachu nechaj na palube.“

Nadir ju šomrúc poslúchol.

Keid mal už ruku na ovládači dverí, keď mi podal prilbu, „Daj si to na hlavu. Pre istotu, aby ťa niekto nespoznal.”

Predný priezor jej chýbal, takže sa už nedá používať ako súčasť skafandra. No to nevadilo, hlavne, že mi zakryla vlasy, inak nazývané aj Filium. Majú unikátne vlastnosti, ktoré sa využívajú pri výrobe medzihviezdneho pohonu. Tie najrýchlejšie lode používajú káble, vyrábané práve z Filia. Je hrubšie ako bežné vlasy. Skôr by sa dalo opísať ako šnúrky žiariace jemným, bledomodrým prípadne žltkastým svetlom. Ale moje sú čierno čierne. Nesvietia. Ak by som prirovnala mojich ľudí, kvôli ich vzácnym vlasom k jednorožcom, ja by som bola jednorožec s dvoma rohmi. Zvláštnejšia než zvláštna.

Opatrne sme vystúpili z lode. Piráti si nás prezerali. Tvárili sa prekvapene.

„Sú to len decká,“ šepkali si medzi sebou. Niektorí sa začali posmešne uškŕňať.

„Čo robíte samé uprostred ničoho? Kde máte rodičov?“ spýtal sa jeden. Najskôr ich hovorca.

„Do toho ťa nič,“ odvrkla Betria, drzá ako vždy.

„Tak trochu je to aj naša vec, keďže ste na našej lodi.“

Neodpovedali sme mu, a tak kývol hlavou svojim mužom. Štyria z nich pristúpili k nám, aby nás odviedli.

„Ako si sa dostal k mojej zbrani? Daj ju sem!” pirát, ktorý stál najbližšie k Nadirovi sa pokúsil vziať si zbraň späť. Začali sa doťahovať a ostatní piráti mu išli na pomoc. Vo vzniknutom zmätku som stratila rovnováhu a spadla na zem. Zošmykla sa mi prilba. Filium mi voľne padalo na plecia, našťastie si ma nevšímali.

„Nadir nie!“ vykríkla Betria.

Zrazu zaznel výstrel. Zmeraveli sme. Obzerali sme sa, čo zbraň zasiahla. Nikto sa nezranil, očividne trafila len nejaké trubky na strope. V tom sa ozval nepríjemný sykot.

„Je to iba vodovodné potrubie. Rýchlo to opravte, nech neprídeme o vodu. Vo vesmíre je každá kvapka vzácna. Hlupák, máš šťastie, že si nespravil dieru do steny! Unikol by nám všetok vzduch a my by sme sa udusili.“

Vtedy potrubie prasklo a voda začala striekať na všetkých. Zdesene som skríkla. Piráti rozčúlene šomrali. Ale moji kamaráti vedeli, čo pre mňa voda znamená. V panike som sa snažila ujsť, skryť sa niekde do bezpečia. Nereagovala som dostatočne rýchlo, stihla mi už ošpliechať pravú ruku. Nasiakla do rukáva a postupne mi prepaľovala kožu.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Kvôli nim som si takmer nevšimla blížiaceho sa muža. Zoskočil z lávky a pristál kúsok odo mňa. Jedným rýchlym pohybom prišiel ku mne a sklonil tak, že jeho veľký plášť ma celú prikryl. Na chvíľu som nič nevidela. Počula som len kvapky vody dopadajúce na plášť a posádku, ako po sebe pokrikovala povely.

„Je tu kapitán!“

„Zastavte už konečne tú vodu vy babráci!“

Dážď po chvíli ustal. Muž sa konečne narovnal. Podlaha bola pokrytá tenkou vrstvou vody a všetci boli kompletne mokrí.

„Odveďte deti preč, skôr než stihnú rozbiť niečo ďalšie,“ povedal pokojným hlasom muž v plášti.

„Áno, kapitán.“

Posádka držala Keida, Betriu a Nadira. Na jeho povel sa všetci pohli. Kam ich berú? Nesmú nás rozdeliť. Pohla som sa za nimi, ale zrazu ma opustila všetka sila. Ruka ma príšerne bolela. Mala som pocit, že mi odpadne. Podlomili sa mi kolená, našťastie ma kapitán zachytil, inak by som pristála na mokrej zemi.

“O ňu sa postarám ja,” držal ma pevne za druhú ruku.

Spoznal ma? Vie, že som Filián? Chcela som protestovať, brániť sa. Lenže postupne som sa prepadala do temnoty až som úplne stratila vedomie.

Prvé čo som ucítila bolo, že ležím na niečom mäkkom. Oči som nechávala zatvorené, bála som sa, čo uvidím. Pokiaľ ma spoznal, určite si je vedomý akú cenu má Filium. Mohol by ma väzniť do konca života a zbierať jeden vlas za druhým, ako by mi prirodzene opadávali alebo by mi mohol všetky ostrihať naraz. Počula som, že to dosť bolí. Žiadne nožnice nie sú dostatočne ostré, aby ho odstrihli. Takže je to skôr trhanie, ako strihanie. Mala som počúvať starších a zostať doma. Dobre vedeli prečo prestali lietať do vesmíru. Prečo sa už celé generácie skrývame v podzemnej jaskyni. Riziko, že nás chytia a budú chcieť zneužiť Filium na vlastné zbohatnutie je až príliš vysoké.

Na um mi prišla ešte desivejšia myšlienka. Čo ak kapitán bude chcieť vedieť kde sa skrývajú aj ostatní Filiáni? Polohu našej planéty nesmie nikto poznať.

Prudko som sa posadila, v snahe využiť moment prekvapenia. Chcela som zoskočiť rýchlo z postele, ale nohy sa mi do niečoho zaplietli a ja som spadla.

Hneď sa pri mne objavil kapitán. „Opatrne, len pomaly. Dal som ti niečo na bolesť, tak sa ti z toho môže ešte motať hlava.“

Bez problémov ma zdvihol a posadil na posteľ.

Odtiahla som sa a škaredo naňho zazrela. Snažila som sa uhádnuť, z ktorej planéty pochádza. Z jeho vzhľadu sa nedali určiť žiadne charakteristické črty. Oči mal bežnej veľkosti a kožu bledú ako niekto, kto celý život prežil vo vesmíre. Na hlave mal pirátsku šatku. Ťažký, čierny plášť už odložil. Ticho stál vedľa mojej postele, z jeho postoja vyžarovala autorita.

„Kde sú moji priatelia?“

„V jednej z izieb pre posádku. Chceli vedieť ako sa máš. Majú o teba strach, ale inak sú v poriadku. Moji muži im dali suché oblečenie,“ odpovedal pokojne, pritom si ma celý čas skúmavo prezeral.

Hlavou kývol k mojej ruke, „Ako sa cítiš?“

Pozrela som sa na ruku, ktorú mi predtým zasiahla voda. Mala som ju obviazanú bielou, jemnou látkou od lakťa až po zápästie. Na moje veľké prekvapenie ma vôbec nebolela.

„Ranu som očistil, natrel liečivou masťou a obviazal. Nebolo to nič vážne, mala by si sa zotaviť.“

„Ako ste vedeli, že je voda pre mňa nebezpečná?“

„Ako to myslíš?“

„Reagovali ste rýchlo. Priskočili ste, keď začala tiecť voda a prikryli ste ma, aby mi neublížila.“

„Tvojich ľudí poznám veľmi dobre,“ na chvíľu sa zastavil, váhal. „Kedysi som s nimi obchodoval.“

Odtiahla som sa ešte viac, do najvzdialenejšieho kúta postele. Predával ich niekde na trhu?

Všimol si môj strach a preto pokračoval, „Spoločne sme obchodovali. Ja som im nosil zásoby a potrebné materiály a oni mi za to dávali Filium.“

Nechcelo sa mi tomu veriť. Filiáni sú večne podozrievaví. Pochybovala som, že by verili nejakému cudzincovi natoľko, aby s ním spolupracovali.

„Už sú to roky, čo sme spolu prestali komunikovať, ale stále viem ako sa s nimi spojiť. Poslal som im správu, že som ťa našiel. Odveziem ťa naspäť domov. Môžeš mi veriť.“

„Nie, to nie!“ skríkla som a vyskočila z postele. Tentokrát sa mi to podarilo bez toho, aby som spadla.

„Len ťa vrátim k tvojim ľuďom. Nemám v pláne si pýtať výkupné ani nič také. Je to gesto dobrej vôle.“

„Ale ja sa k nim nechcem vrátiť. Schválne som utiekla z domu.“

„Prečo by si robila takú hlúposť? Dobre vieš aké je to pre teba vo vesmíre plnom vody a ziskuchtivých ľudí nebezpečné.“

„Ušla som, lebo chcem nájsť svojho otca,“ priznala som neochotne. Možno, ak by som mu povedala všetko, podarilo by sa mi ho presvedčiť.

„Čo sa mu stalo?“ na moje veľké prekvapenie prejavil úprimný záujem.

„Vraj nás opustil a ja neviem prečo. Ja si naňho nepamätám a ostatní mi nič nepovedia. Len teta mi prezradila, že bol vedcom,“ s nádejou som sa pozrela na kapitána. Ak kedysi s nimi obchodoval, mohol by poznať aj môjho otca.

No kapitán mlčal. Vyzeral akoby zamrzol. Nakoniec si sťažka vzdychol. Tváril sa nešťastne. Vytušila som, že mi nepomôže.

„A navyše, teraz sa ešte nemôžem vrátiť. Musím najskôr pomôcť mojim ľuďom. Náhodou som sa dozvedela, že megakorporácia VEGA chce nájsť planétu, kde sa skrývajú. Ich šéf je schopný všetkého pri snahe odhaliť tajomstvo Filia. Je to preňho najväčší poklad v galaxii. Bojím sa, čo by im mohol urobiť,“ dodala som rýchlo.

„Chápem. Šéf VEGI sa nezastaví pred ničím. Ja osobne s ním mám nezhody. Vždy využijem každú príležitosť, ako im uškodiť. Často im kradneme náklad alebo rušíme vysielanie,“ šibalsky sa na mňa usmial.

„S priateľmi sme zistili niekoľko užitočných informácií, možno by sa vám zišli. Mohli by sme si vzájomne pomôcť,“ nadhodila som, so zle skrývanou nádejou v hlase.

„Navrhuješ spojenectvo?“

Prikývla som. Nech si to volá ako chce, hlavne, aby ma ešte neposlal domov.

Zdalo sa, že to zvažuje. Nakoniec sa usmial, „Dobre teda. Ale kontaktujem Filiánov a vysvetlíš im prečo sa ešte nechceš vrátiť. Tak aspoň nebudú môcť obviňovať mňa, že som ťa odmietol priviesť späť.“

S povzdychom som prijala jeho ponuku, „Dohodnuté.“

Podali sme si ruky.

Bola som zvedavá, ako vysvetlím, že ešte nejdem domov. Prepáč mami, ale najprv musím spolu s pirátskym kapitánom zachrániť náš ľud. Bude to náročný rozhovor.

***

Kapitán sedel sám vo svojej kajute pred oknom. Miestnosť ožarovali len vzdialené hviezdy a mraky plynov, pozostatky supernovy. No nepozeral sa na úchvatnú scenériu. V ruke držal fotografiu. Povrch pôsobil kovovo a postavy na nej akoby svetielkovali.

Zamyslene ju pozoroval ani si nevšimol, kedy za ním prišiel prvý dôstojník.

„Si si tým istý kapitán? Meníme kurz?“

„Áno,“ odpovedal, bez toho, aby zdvihol pohľad.

„Bude to pre ňu nebezpečné.“

“To dobre viem. No do boja s VEGOU by sa pustila aj bezo mňa. Takto na ňu budem môcť dať aspoň pozor.”

Prvý dôstojník prikývol. Vedel, že keď sa kapitán pre niečo rozhodne, nič nezmení jeho názor.

Znovu zostal sám v tmavej kajute. Šatku si prevesil cez stoličku a rukou si prehrabol čierne vlasy. Zdali sa byť hrubšie ako bežné.

Fotografia, ktorú držal, zachytávala obraz spokojnej rodiny. Mama mala na rukách čerstvo narodené bábätko a za nimi stál hrdý otec. Boli to Filiáni. Mama však bola jediná, ktorej Filium vyžarovalo jemnú, bledomodrú žiaru. Otec aj dieťa ho mali celkom čierne.

Kapitán prstom jemne prešiel po usmiatej detskej tváričke na fotografii.

„Nedopustím, aby sa ti niečo stalo. Si môj najväčší poklad v galaxii.“