Deti Rozhrania

Medzi svetmi jestvuje jeden odlišný. Nie je začiatkom, ani koncom – je ich dotykom. Sú to tenké hrany, takmer neviditeľné, kde sa koniec jedného sveta ticho prelieva do zrodu druhého. V týchto hraniciach sa rozpína časopriestor. Nemá hviezdy, planéty, ani galaxie. A predsa nie je prázdny. Vníma, dýcha a pulzuje pestrofarebným životom.

Jeho obyvateľmi sú nesmrteľné persóny a depersóny. Persóny lietajú medzi svetmi; bdejú nad planétami, hviezdami, čiernymi dierami, niektoré aj nad celými galaxiami, a nad všetkým, čo svety vytvoria. Stoja pri samom zrode i zániku. Sú pomocníkmi, ochrancami, liečiteľmi a poslami zvestí. Ich výnimočná sila pramení zo sĺnk. Udržiavajú si ju vo svojom jednofarebnom plášti – v anime, ktorá ich obaľuje ako živý oheň.

Depersóny sú tieňom svetla: čo sa nedá zachrániť, ani vyliečiť, zadusia v temnej anime. Umlčia a vstrebú. Neprinášajú útechu, ani zúfalstvo, len koniec, ktorý je nemenným zákonom živého i neživého.

Nad nimi stojí najmúdrejšia a najmocnejšia persóna – Agapé. Jej videnie určuje osud všetkého živého i neživého v každom svete. Je stále a nemenné ako jej miesto v Rozhraní, a nikdy ho neopustí.

Každá persóna a depersóna má svoj údel, svoje miesto, a každá ho plní. Jediné do čoho nezasahujú, je život bytostí mimo Rozhrania. Taký je zákon rovnováhy. Stály a nemenný ako Agapé. Až doteraz.

***

Bieloba to pocíti skôr, než uvidí. Vznáša sa pri Belasom Mesiaci, žiarivá anima ju nezahaľuje. Ovísa ako chvost osamelej kométy; inokedy rozprestretá všade okolo nej. Ešte pred chvíľou sa vznášala pri dohasínajúcich hviezdach. Keď naposledy vydýchli, stali sa z nich bieli trpaslíci a vybuchli. Ako vždy – chcela ich odprevadiť do pokojnej ničoty Rozhrania. No pohľad na zúbožený mesiac ju zastavil.

„Belasý Mesiac, veď si bol ľadový. Prečo sa roztápaš? Každou kvapkou sa zmenšuješ.“

Kvapky dopadajú do temnoty a miznú v prázdnote. Vedľa mesiaca pulzuje žeravý obor.

„Zastav sa, Červený Pikulík,“ prosí Bieloba. „Ničíš ho.“

Ticho. Len žiar, ktorý pohlcuje všetko navôkol.

„Obzri sa okolo seba, prosím. Nestačí ti, čo máš? Zaberáš čoraz viac miesta. Či nevidíš svojich susedov? Prečo nie si spokojný? Prečo okrádaš Mesiac o jeho inoväť?“

Naliehavé slová Bieloby Červeného Pikulíka však neprehovoria.

„Nivočíš život; hoc z teba vykvitol. Snáď nechceš zostať bez svojich horúcich kvetov.“

Červený Pikulík neodpovie, len prehĺbi Bielobin žiaľ.

„Môj jazyk už nelieči, musím konať,“ a natiahne žiarivé paže k obom planétam. Biela hmla obalí obe telesá. Na okamih sa čas spomalí a Bieloba spolu s ním. Po chvíli však narazí na odpor. Nie na hmotu, nie na silu, ktorú pozná. Na niečo iné – neviditeľné a neoblomné. Zatlačí. Ale planéty sa nepodvolia. Zatlačí ešte viac. Neviditeľná sila drží bez pohnutia.

V Bielobe čosi praskne. Objaví sa tenká trhlina bolesti. Neznáma, z ktorej vyviera ďalšia bolesť – bezmocnosť. Veď chce vykonať svoju povinnosť, tak prečo to nie je možné? Prečo jej v tom bránia?

Bieloba zaváha. Paže jej klesnú, opar sa stiahne. Premena pokračuje bez zábran: Belasý Mesiac sa roztápa, zatiaľ čo Červený Pikulík rastie a rastie. Planéty sa menia na nepoznanie a Bieloba sa rozochveje.

Kde prišla, tam liečila; či už svojím jazykom, alebo činmi. Teraz prvýkrát ustúpila. A nie posledný.

„Nie som dosť silná. Len Agapé je...,“ zašepká a vydá sa za ňou do Rozhrania na čele s mŕtvymi hviezdami.

***

Depersóny už nekonajú v rúšku tmy, v tichosti. Kde prídu, tam pustošia. Ničia. Trýznia. Rozsievajú strach. Život mizne skôr, než stihne utiecť.

Spočiatku váhali, bolo to proti ich podstate. Teraz si to užívajú. Sú nepríčetné, nemilosrdné, chaos ich opája. Zachutil im. Je nepredvídateľný, vzrušujúci. Každým činom prichádzajú o hranice a obracajú svety dolu hlavou. Nič ich nezastaví.

***

Bieloba zúfalo putuje zo sveta do sveta, za ňou sa poslušne tiahne pás mŕtvych hviezd. Všade vládne chaos. Veľké planéty sa scvrkávajú, malé rastú. Galaxie vyhosťujú zmenené planéty a nechávajú ich napospas čiernym dieram. Čierne diery sa správajú neprirodzene – raz pohlcujú všetko, inokedy sa vyhýbajú tomu, čo by mali pohltiť.

Ostatné persóny bojujú, ale márne – zlyhávajú. Nedokážu premôcť neznámu silu. Ich svetlo postupne slabne, aj v nich sa vinie trhlina pochybností.

„Za veľkou Agapé putujem,“ osloví Bieloba trúchlivé persóny. „Poďte so mnou. Ostatné odmietli; liečia aspoň to málo, čo sa dá. Ešte nie je všetko stratené. “

„Ani my nemôžeme opustiť tento svet,“ odpovedia jednohlasne.

„Čierne diery sú pahltné. Je ich tu mnoho, obrích trpaslíkov a drobných gigantov nechcú, za to vťahujú do seba všetko ostatné, čo im stojí v ceste,“ objasní Kobalt. „Čierne diery zadržíme, ale nezastavíme. Len depersóny to dokážu.“

Ťaživé ticho zhustne. Bieloba cíti, ako sa jej vnútro ďalej láme, ako anima chradne. Aj napriek tomu sa do nej odhodlane zahalí. „Aj vo vašom mene pôjdem.“

Rozhranie zíva prázdnotou. Ona jediná žiari v čierno čiernej temnote. Mĺkve hviezdy zastanú, rozplynú sa a Bieloba pokračuje za farebnými lúčmi svetla vychádzajúce z útrob Rozhrania. Nepatria žiadnemu svetu. Patria Agapé.

Bieloba sa prvýkrát ocitne v jej prítomnosti. Trbliece sa ako zhluk všemožných farieb. Jej žiara Bielobu opantá a takmer zabudne, prečo prišla. Všetko jej rozpovie.

„Veľká Agapé. Svojím umom dokážeš zvrátiť aj nezvrátiteľné. Čo sa deje? A prečo? Povedz mi, čo treba urobiť, a ja tak vykonám. Tvoje videnie je našou záchranou.“

„Moja láskavá Belosť,“ osloví ju Agapé hypnotizujúcim hlasom,“ vedz, že ťa sklamem. Na niektoré otázky dokonca ani ja nemám odpoveď.“

Bielobina žiara pohasne, tlmene pulzuje. Akoby aj samotný časopriestor zastane.

Agapé takmer nežne šepne: „Nie všetko sa dá zachrániť. Choď a buď mojimi očami ako doteraz a lieč, čo sa liečiť dá. Čas všetko ukáže.“

So slabým pulzujúcim jasom sa Bieloba vráti do sveta, kde vládne Červený Pikulík. Tam začne. No má vôbec dostatok síl? Je ešte potrebná? Čo ak prichádzajúca katastrofa presahuje samotné Rozhranie? Čas všetko ukáže. Ako vždy.

***

Neukáže. Tentoraz nie. Pravda si razí cestu sama. Cez Agapé. Chce ju poprieť, no je dotieravá. Pevne sa drží, nepustí. Dotýka sa vnútra Agapé a vytvára v nej spleť prasklín, z ktorých vyviera nezastaviteľný prúd skutočnosti: jej moc je ohraničená.

***

Slnká miznú, jedno po druhom. Depersóny ich pohlcujú a dusia vo svojej anime. Už sa neskrývajú. Nemajú prečo. Ich práca je takmer dokončená. Zopár prekvapených persón sa prizerá. Nezasiahnu. Veď depersóny konajú len svoju povinnosť. Také je videnie Agapé. Hoci...

Ak nebude ani jedného slnka, nebudú môcť liečiť. Ak nebude ani jedného Slnka, život zamrzne a chlad bude siahať všade vôkol seba. Má prevládať ničota nad životom? Temnota nad svetlom? Majú pahltné čierne diery nasledovať depersóny? Persóny len bezmocne vnímajú spúšť pred sebou. Vedia jedno: budú svedkami zmeny. Ako vždy.

***

Chýr o zmiznutých slnkách sa rozšíri medzi persónami rýchlosťou svetla. Bieloba sa ponáhľa za Agapé, tentokrát ju nasleduje tucet persón.

„Belosť moja, si viac skormútená ako predtým. Aké správy nesieš?“

„Nesplnila som úlohu, ktorú si mi dala. Slnká miznú. Depersóny ich berú. Bez nich liečiť nedokážeme. Sám život pomaly zamŕza, už ho nemá čo hriať. Čo sa deje? A prečo? Prosím, povedz, čo treba urobiť a my to urobíme. Hneď!“ Cítia ho. Chlad sa pomaly dotýka ich plášťov a vytvára na nich mrazivé trhliny. Persóny sa rozochvejú.

„Nie len vy, i ja som dostala svoj údel. Zrodila som sa v každom svete, aby moje videnie siahalo do každého z nich. Nesmiem opustiť Rozhranie, len skrze vás dokážem udržiavať rovnováhu. No teraz prítomné videnie ma zaskočilo. Príde bytosť z jedného sveta a naruší harmóniu tak, že sa neobnoví. Aby Rozhranie a ostatné svety naďalej jestvovali také, aké sú, moc musí prevziať chaos. Medzi vaše príbuzné som rozšírila správu, nech konajú z vlastnej vôle. Svojou rečou menia planéty a nechávajú čierne diery brať im život i život bytostí. Slnká zmenšujú, pohlcujú do seba, aby ste nemohli liečiť. Depersóny zasahujú do samotného života; vzdali sa svojej podstaty a rozhodli sa pre bezhraničnú slobodu.“

Bieloba a persóny nemo hľadia na Agapé, zatiaľ čo ich čoraz viac objíma chlad. Ich anima už nežiari, stáva sa z nej ledva viditeľný obrys s drobnými trhlinami. To oni v nich zapustili korene pochybností.

Pravda je, bola a vždy bude len jedna. Vznáša sa pred nimi. No aj napriek tomu sa jej priečia.

Moc musí prevziať chaos. Ako? Večným vyčíňaním depersón? A čo ony? Majú sa len tak prizerať? Slobodná vôľa, bezhraničná sloboda. Tie záhadné slová trieštia ich vnútro ešte viac než neľútostné trhliny. Všetko sa deje kvôli nej? Naozaj zastaví slobodná vôľa depersón blížiaceho sa človeka?

„Také je moje videnie. Nemali ste o ňom vedieť. Mali ste sa vrátiť do Rozhrania a nečinne čakať. Belosť, ty si sa rozhodla ako jediná hľadať u mňa pravdu. S úprimnou zraniteľnosťou si ma donútila, aby som vám ju odhalila. Vaše večné úsilie prišlo ku koncu. Teraz sa na vás pozerám s ťaživým vedomím: ja som vytvorila trhliny vo vašom vnútri i na povrchu. Zobrala som vám animu a roztrieštila podstatu. Preto chcem k vám byť rovnako spravodlivá ako k depersónam. Môžete zostať tu, v Rozhraní, alebo putovať medzi svetmi. Dávam vám slobodu.“

***

Persóny sa nečinne prizerajú, ako depersóny ničia planétu za planétou; svojou silou stále nútia rásť drobné, veľké nútia scvrknúť sa, dokonca ich celé pohlcujú. Popchýnajú čierne diery k podobným činom a zbavujú galaxie ich večnej žiary a života. Zo svetov sa stáva miesto, ktoré pripomína persónam ich domov.

Takmer všetky sa do neho vrátia. Aj Bieloba sa bez pohybu vznáša v Rozhraní, akoby ju sám chlad znehybnil. Ostatné persóny sú na tom rovnako. Bez istoty, bez sily a bez smeru. Hoci so slobodnou vôľou. Nevedia čo si s ňou počať. Na čo im je? Nie je Agapé, nič im neurčí. Roztrúsené slabo svietia v tmavom Rozhraní, akoby čakali na vlastný rozsudok.

***

„Tu Nester z P1. Prekročili sme ich... Prekročili sme hranice časopriestoru nula...“ Ľudský hlas pretrhne ticho Rozhrania. Loď sa pomaly kĺže prázdnym priestorom a blíži sa k jeho obyvateľom.

„To sú ony,“ šepne Regart, „tie zvláštne objekty, ktoré sme nevedeli vysvetliť. Tie, čo prichádzali a odchádzali do našej sústavy nezávisle od seba... deti univerza.“

Persóny sa obracajú smerom k lodi. Rozhranie sa zachveje. Nevie, čoho sa dotýka a čo v cudzincoch prebúdza.

„My sme naozaj tu...“ nedokáže uveriť Nester. „Dostali sme sa sem. Do časopriestoru... nula.“

„Nepozrieme sa na nich?“ nadchne sa Regart. „Zblízka. Sú neškodné. Už dávno nám mohli niečo urobiť a nespravili to.“

„Neviem, Reg. Nie som si istá.“

„Vždy si túžila naživo sa stretnúť s mimozemským životom, nielen v labákoch. Teraz máme šancu.“

Regartova sestra zaváha: „Uvažujem, čo ak...“

„Daj už pokoj s tvojím večným ´Čo ak´! Keby nebolo mňa, ani by si sa sem nedostala. Stále len uvažuješ a málo konáš. Risk je zisk. Už to pochop!“

Nester sa pozrie po ostatných členoch posádky s nádejou, že sa jej niekto zastane. Všetci mlčia. Nechcú sa hádať. Zvlášť nie teraz, keď sa im pred očami rozprestiera novoobjavený svet.

„Máš pravdu. Poďme,“ kývne hlavou pilotovi a loď zrýchli.

„Aha, približujeme sa k nim a oni nič. Len sa vznášajú. Hovorím ti, budeme v poriadku.“

„Okej, verím ti. Pozri na ne. Aké zvláštne. Tie bytosti vyžarujú svetlo, ale tak tlmene. Ako keby ich niečo...“

„Čo? Hádam nechceš povedať ´trápilo´.“

„No, pozri sa na nich. Poriadne. Ten opar okolo nich sa mi nezdá prirodzený. Podľa mňa dokážu vyžarovať oveľa viac svetla, ale niečo ich prinútilo stiahnuť sa. Pôsobia doslova smutne.“

„Nehraj sa na empatickú biologičku, sestrička. Poznám ťa. Dostaneš sa tvorom pod kožu, potom pôjdu do tvojich labákov a tam sa im druhýkrát dostaneš pod kožu. Alebo čokoľvek, čo ju pripomína.“

„Je to súčasť mojej práce, Reg. Bez toho by sme sa v našich výskumoch ďalej nepohli.“

„Vieš, čo sa mi zdá zvláštne? Že toto prostredie je absolútne nevhodné pre život. Napriek tomu – sú tu. A my tiež. Čo ich vlastne udržuje pri živote? Pochybujem, že temná hmota. Oni samé vyžarujú to svetlo, takže musia byť zdrojom energie. To znamená, že je nevyčerpateľná. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, ak by sme ju získali?“

„Hm, až takú predstavivosť nemám. Radšej sa pridŕžam faktov.“

„Dobre, ale uznaj, že to dáva zmysel. A navyše, moje predpoklady sú väčšinou pravdivé. Bola si toho svedkom. Nielen raz.“

Loď sa zastaví v tesnej blízkosti oslabených persón. Takmer sa dotýkajú.

Rozhranie zastane. Je v pozore.

Neznáma hmota vkročila do priestoru, kde nikdy nemala. Stretli sa dva druhy života, ktoré sa stretnúť nikdy nemali. Teraz sa dotýkajú jeden druhého. Svojím vedomím.

Persóny sa nepohnú, no ich vnútro sa zmieta v neviditeľných kŕčoch. Nie sú to trhliny. Cítia niečo, čo doposiaľ nepoznali. Niečo, čo je pre votrelcov prirodzené a pochopiteľné.

Rozhodnutie a možnosť.

Bez cieľa, bez výsledku a bez konca. Znovu prítomná slobodná vôľa, ale iná. Rozvetvená.

Ovplyvniť cudzí život, alebo nechať tak? Vítať votrelcov, alebo sa brániť? Zostať, alebo odísť? Sledovať, alebo konať? Možnosť vybrať si im spôsobuje nehmatateľnú bolesť.

„Možno by sme mohli...“

„Nie, Reg. Ani na to nemysli.“

„Veď ich len naskenujeme, nič viac. Naozaj, prisahám,“ naliehavo pozrie po ostatných členoch posádky. Ani jeden z nich Regartovi však nevenuje pozornosť. Sú príliš zaneprázdnení sledovaním žiariacich bytostí.

„Ach, no dobre. Ale len sken,“ razantne povie Nester. Pozrie na pilota. „Roger, spustite bioluminescentný režim. Iný na tie bytosti fungovať ani nebude.“

Loď zaškrípe. Z oboch strán sa pomaly vysunú ploché panely. Roger stlačí pár tlačidiel na riadiacej doske, schytí páku a nakloní ju vpred. Panely sa otočia okolo svojej osi, až zastanú širokou plochou pred persónami. Ozve sa prenikavý zvuk a z panelov vystrelí ostré modrasté svetlo. Ožiari najbližšie persóny, párkrát zabliká a zhasne.

Persóny, zahalené v ťaživej neistote, si neznámy dotyk ledva všimnú. Mrazivá anima neprepustí do ich vnútra už nič.

„Nič,“ povie Roger, „systém ich vôbec neeviduje.“

„Tak skúsime znovu. Pridajte na intenzite,“ poradí mu Regart s istotou, ako keby čakal, že prvý pokus bude neúspešný.

Opäť vystrelia modré lúče. Tentokrát svetlo ožiari persóny silnejšie ako predtým, znovu zabliká a zhasne.

„Nič,“ zopakuje Roger. „Akoby ani neexistovali.“

Regart sa zamračí. Posádka v napätí ani nedýcha a Nester si nervózne hryzie peru.

Zrazu sa persóny zomknú bližšie k sebe. Všetky sa vznášajú bok po boku, vytvárajúc pulzujúcu farebnú masu.

„Reg...“ Nesterin hlas sa zachveje. „Oni... nás sledujú.“

„Nech sledujú,“ odvrkne jej a obráti sa k Rogerovi. „Spustite tretí stupeň intenzity.“

„Ale veliteľ, ten sme nikdy neskúšali. Ani pri pokusoch v labákoch.“

„A čo si myslíte, načo ho máme?“

„Reg,“ nervózne k nim pristúpi Nester, „nerob to. Sledujú nás.“

„A čo je na tom?“ otrávene sa k nej otočí.

„Nie, nechápeš. Oni ako keby... čakali.“

„A na čo, prosím ťa?“

Odpoveď príde z útrob Rozhrania.

K lodi vystrelia pestrofarebné lúče svetla, celú ju zahalia a pokračujú do diaľky za ňou. Všetci členovia posádky od šoku cúvnu, niektorí sa vystrašene prikrčia. Farebné lúče sa rozmihotajú, prejdú dovnútra lode, roztiahnu sa do všetkých strán a pokračujú v smere. Pulzujúca žiara prechádza celým Rozhraním. Tak ako sa dotýka persón, dotýka sa aj ľudí.

Šíri sa im do rúk, do nôh, prechádza do ich kože, do svalov, do kostí, do každého jedného orgánu a do každej jednej bunky. Tam, v najmenších svetoch ľudského tela, rezonuje neopísateľná energia sprevádzajúca zvuk. Ich vlastný hlas.

„Zastavte sa. Toto nie je vaše miesto. Nie ste deťmi Rozhrania.“

Nikto z členov posádky sa nepohne. Hlas má nadľudskú, pre nich až nepochopiteľnú silu, ktorá ich zviera v železnej pästi.

„V Rozhraní ste medzi svetmi. Všade a nikde. Vaša prítomnosť má byť len jedna. Nepatríte sem.“

Vzápätí sa žiara stiahne. Rozhranie sa otrasie, stíchne a zahalí sa do rúška mĺkvej ničoty. Persóny sa vzdialia od lode, ktorá sa opäť vznáša v prázdnej čiernote.

Členom posádky sa podlomia kolená. Nikto nie je schopný nič urobiť, alebo povedať. Len tupo hľadia pred seba ako skamenení. Z tranzu ich vytrhne prerušovaný signál.

„P1, nevra...te sa! Poč...ete? Nevra...ca...sa! ....ny kolaps...Slnečn...ústava...Jup...er...Sa-turn...erkur... vše...všetky...plané...éty... “

Nester sa spamätá ako prvá: „Haló? Príjem P1. Tu P1. Haló? Haló!! Do riti...“

„...vracajte sa! ...to roz...az!“

„P1, čo sa deje?! Haló... haló?!“ Zhrozene pozrie na ostatných. „Vraciame sa! Vstávajte! Nesmieme tu zostať, musíme...musíme...“

„...Slneč...súst...vše...planéty...Mesia...zmiz...ľud...Zem...všetk...mizne...to rozkaz!“

„Vstávajte, okamžite!“ skríkne Nester. Roger, Regart a zo pár ďalších sa postaví. Regart s kamenným výrazom čosi zamrmle a ostatným sa z očí spustia slzy.

„Prečo revete? Vstávajte! Roger, chopte sa toho!“ sotí uplakaného pilota k riadeniu.

„Veliteľka, my... my sa už...“

„Hovorím, vraciame sa späť! Na to tu ste!“ trasie ním, až mu hádže hlavou.

Pristúpi k nim Regart a jemne položí sestre ruky na plecia. „Nester, my...“

„Čo? Čo – my? Desíš ma. Počuješ? Neobjímaj ma. Prestaň, pusti ma! Nestrácajme čas. Ideme domov!“

„My sa už domov nevrátime, sestrička,“ vzlykne v poslednom upokojujúcom geste.