Mamka mi vždy vravievala: šťastie je vrtkavé zlatko....raz si hore, raz dole. A tým som sa riadila po celý môj 34 ročný život ... až doteraz. Mamina láskavá múdrosť mi pomáhala keď som bola na dne a držala ma v medziach zdravého ”sedliackeho” rozumu keď sa mi darilo. Pokiaľ by som mala štatisticky zhodnotiť úspechy a neúspechy, vyšlo by to asi 35 : 65 v prospech šťastia. Avšak toto už len platilo... príjemné spomienky na časy minulé. Šťastie sa mi jedného dňa z pre mňa neznámych dôvodov otočilo chrbtom.

O šťastí som mala pozitívny názor a brala som ho ako súčasť vesmírnej duality. Doteraz!! Zmena prišla nečakane. Prisnil sa mi zvláštny sen. Sen, aký sa vám sníva po náročnom dni a zobudíte sa s hlavou čistou ako pokojné nebo po besniacej búrke. Avšak môj sen bol ... ja vám ani neviem....bizarnosť ma držala na pomedzí snovej a pozemskej reality....od začiatku až do konca....teda ... koniec bol a stále ešte je v nedozerne.

Večer som strávila tak ako vždy...v spoločnosti teplého čaju a listovaním bulvárnych plátkov. Škodoradosťou presýtené komentáre pod horúcimi novinkami zo sveta šoubiznisu ma pomaly uspávali. Vo chvíli, keď mi časopis vykĺzol z ruky som už bola v ríši vládcu snov.

Na snoch je zvláštne to, že sú schopné pomixovať minulosť s prítomnosťou, dokonca sa vám snažia vnútiť aj okamihy, ktoré sa vám vôbec nestali. Akoby ste sa pozerali na sen niekoho iného. Môj sen sa odohrával v opustenej budove. Poschodovú ozrutu silne pripomínajúcu sanatórium opúšťali hniezdiace lastovičky aj omietka, ktorá opadávala vo veľkýchkusoch, no pred dopadom na zem sa akoby rozštiepila vo vzduchu a v prúdoch podobných potôčikom obtekala okolité stromy. Čo bolo zvláštne bol pach, ktorý som cítila pred budovou. Nebol to taký typický nemocničný, skôr ho bolo cítiť smútkom....ako keď zacítite pleseň na šťavnatom kúsku zákuska.

Stála som pred budovou a napravo odo mňa sa skupina vojakov v lienkových plavkách pokúšala naplniť morské dno obrovskou záhradnou hadicou. Objemná priesvitná hadica sa vinula sťa živý tvor popred moje nohy. Ústila z neďalekého červeného hydrantu. Zaujalo ma jej vnútro... bolo živé. Hýbali sa v nej kraby... malé mušle sa hravo kotúľali po jej dne a drobné morské tvory sa predbiehali kto sa dostane do práve vznikajúceho mora ako prvý. Morské hviezdice nalepené na steny hadice sa trblietali na neexistujúcom slnku. V diaľke sa tiahlo pobrežie, ktorého okraj lemovali nahusto stojace veľké tanky. Na povel pálili ohlušujúce salvy. Namiesto munície sa vzduchom niesli veľryby, žraloky, manty rozťahovali v letku čierne plutvy a lietajúce ryby veselo šibali chvostami. Občasný vánok mi k nosu privial slaný ódor mora. Späť k sanatóriu mi moju pozornosť pritiahli zvuky rynúce sa z otvorených okien vyšších poschodí. Krik....škrípanie zubov.... plieskanie čohosi veľkého o plechové okenice.

Vyplazila som sa po rozbitých širokých schodoch...a to doslova. Boli vysoké skoro pol druhého metra. Pri vchodových dverách stál stojan s veľkou a tučnou knihou. Kniha návštev pomyslela som si zadychčane. Pri dôkladnejšom nahliadnutí som si všimla, že kniha bola prázdna...ako tie skrinky podobajúce sa na knihy s priestorom na odkladanie nepotrebných vecí. Akoby dôležitosť hostí strácala na dôležitosti...z nejakého dôvodu sa stávala hanblivo anonymnou. Náhle sa akoby zo všetkých okien ozval unisono srdce drásajúci výkrik pomaly prechádzajúci do plaču. Nárek .. znel ako dieťa, no v nestráženej sekunde sa zmenil na ženský plač. Za vysokými oknami sa nerušene preháňali hlučné morské koníky ťahajúce vozíky s bielizňou a táckami naplnenými jedlom.

Vošla som teda dnu vysokými dvojkrídlovými dverami, ktoré ma vítali hlučnou vravou v rôznych svetových jazykoch. Najprv som si myslela, že ošarpaná budova bude vyzerať podobne ošarpane aj zvnútra...no kým som si uvedomila kde som, stála som v presklenom výťahu, ktorý ma vynášal na poschodie číslo 624. Vedľa môjho šialenou rýchlosťou presvišťal smerom hore ďalší výťah. Nemám rada výšky. Hoci bola kabína výťahu uzavretá, fúkal v nej ľadový vietor a do vlasov sa mi vplietali snehové vločky. Výťah cinkol a ja som z dverí vypadla na dlhú chodbu. Kam až moje oko dovidelo bola chodba naľavo aj napravo lemovaná množstvom rôznych dvier...drevených...kovaných...vysokých...širokých....a tie viedli do miestností s ďalšími dverami a tie do ďalších miestností s ďalšími dverami...labyrint. Jedny dvere však boli iné. Lialo sa z nich zlatavé svetlo spolu s penou ... ako na penovej šou. Podišla som k dverám a nakukla dnu.

„ Poďte ďalej a zložku pacientky mi položte na stôl.“ Jednorožec v bielom plášti na mňa hodil očkom. Bola som oblečená ako zdravotný personál. V jednej ruke tácka s obrovskou injekčnou striekačkou a pod pazuchou zložka pacientky. Ok, je to sen, tak prečo nie. Prebrodila som sa penovým kobercom, zložku som položila na stôl a v ruke sa mi za odmenu ocitlo lízatko v tvare veľkých ružových pier, ktoré vydávali cmukavý zvuk.

Pred vysokým oknom s výhľadom na napĺňajúce sa more stálo kreslo. Nevidela som kto v ňom sedí...reku, keď už som tu, tak sa tu trochu poobzerám. Do miestnosti sa vrútil vojak v maskáčovej uniforme s plaveckou čiapkou na hlave a dlhými potápačskými plutvami na nohách. Pleskavo zasalutoval a podal Jednorožcovi hlásenie o napustení vonkajšieho bazéna. Kým sa tí dvaja bavili, obišla som kreslo. Postava, ktorá pripomínala skôr dieťa ako ženu mala na hlave turban a odetá v župane a mackovských huňatých papučiach vzlykala do sýto červenej chlpatej vreckovky.

„ Prišla si sa presvedčiť, či skutočne existujem?“ vzlyk vzlyk .... mäkko sladký hlas ma objal ako cukrová vata. Pacientka s obrázkom horiacej prskavky na čele si utrela oči, pod ktorými mala kruhy čierne ako po rozmazanej špirále. Obrázok prskavky na jej čele občas zapraskal a sem tam z neho vyletela opustená iskra.

„ Pozeráš sa na mňa presne tak, ako ostatní, ktorý tu boli pred tebou!“ vzlyk vzlyk...Kto to do pekla je? Jednorožec prišiel so striekačkou ako pre slona a hladkal ženinu vychudnutú ruku.

„Slečna Šťastie je dosť rozrušené, dúfam, že tentokrát budeme s liečbou úspešnejší. Mohli by ste jej povedať niečo veselé, čo by umŕtvilo jeho smútok a prizvalo k liečbe Nádej?“ Veselé? Ale veď je to Šťastie. Šťastie JE veselé!!!

„ Vidíš, ani ty mi nepomôžeš. Som pre ľudí natoľko bezcenné, že ma dokonca píšu s malým š. Kedysi som bolo vítané v každej chalupe, v každom chotári...pohorí....stepi či v džungli. Teraz chcú mať ľudia zo mňa len úžitok. Vycicali ma do poslednej šťastnej myšlienky. Žiadna vďačnosť, žiadna úprimná radosť zo šťastia....nevítajú ma ako hosťa, berú ma ako moju povinnosť...“ vzlykanie neustávalo. Jednorožec, ktorému sa na ušiach objavili veľké sluchátka smutne kýval hlavou. „ Prečo si myslíš že som tu aj ja? My Jednorožce sme kedysi existovali....bolo nás všade pomilujarmilu...kým si tí dvojnohí tupci nevymysleli, že naše rohy im zabezpečia nesmrteľnosť či čo....sám tomu doteraz nerozumiem...načo odbachnúť zviera, keď chceš len jeho roh?“

Poviem vám, normálne som sa za ľudstvo hanbila. „ Vrchol všetkého bolo, keď si ľudia chceli prisvojiť moje koleso...vraj Koleso šťastia.....hovno o tom vedeli...vždy uverili nejakým chorým báchorkám pseudo veštcov a akejsi pochybnej odbornej verejnosti...bolo to koleso z môjho dvojzáprahu...ako som malo cestovať...elektrokolobežkou...či na vzdúvadle ? Už niekto počul, že by bohovia dokázali čo dokázali bez svojich božských predmetov? Vieš si predstaviť Poseidóna bez trojzubca? Alebo Hádesa bez jeho prilby neviditeľnosti? Mne debili ukradli koleso....lebo prečo nie...a tak som skončilo tu....na Klinike pominuteľnej božskosti.“

Bola to ako facka....no napriek tomu som sa nevzdávala. „A prečo som vlastne tu ja?“ opýtala som hlúpo. Šťastie sa na mňa neveriacky pozrelo. „ Počúvala si ma vôbec?! Prinesieš mi koleso a ja sa budem môcť vrátiť medzi ľudí skôr, ako vo mňa prestanú veriť ešte viac.“ Znelo to ako priateľsky predostrený rozkaz, ktorého vykonanie sa neodmieta. Jednorožec na mňa vytasil najbelší úsmev ever a zabodol do mňa tú obriu injekciu.

Nestihla som povedať ani „dovi“ a zobudila som sa spotená uprostred nočnej búrky. Sediac na posteli som zvažovala realitu môjho sna. Nutkavý pocit zosnovania záchranného plánu sa ma držal ako komár stropu o tretej ráno. Vyšuchtala som sa do kuchyne, napustila si pohár a sadla k počítaču. Titulky správ ma ovalili ako dvere od maštale....Burza je na pokraji krachu...Hrozí ľudstvu nová hospodárska kríza? ....Pribúda nových samovrážd....Kasína hlásia bankroty...Takže sa to všetko v skutočnosti deje. Šťastie sa míňalo ako práve vyplatená výplata. Vyhľadávač na mňa chrlil informácie kde sa môže nachádzať koleso šťastia...pardón koleso Šťastia, no všetko to boli len upútavky na vedomostné a iné rýchly zisk sľubujúce súťaže. Už svitalo, lejak ustával a cez otvorené okno sa mi do mozgu vkrádala nová nádej. Ovalilo ma to ako mokrú sliepku o plot... info v rubrike Nadprirodzené javy na Slovensku o pre niektorých ľudí neviditeľnom predmete...kruhového tvaru.

Pacienti psychiatrickej kliniky v dedinke Suché Mľasky na východnom Slovensku upozornili personál na zvláštny útvar nachádzajúci sa v zeleninových záhradách kliniky. Viacero pacientov priznávalo, že počujú hudbu a hlasy a vidia iskriaci predmet podobajúci sa kolesu z koča. Personál a spolu s ním privolané vedenie však doteraz nič neobjavili. Napriek ubezpečovaniu ošetrujúceho personálu, že sa v záhradách nič také nenachádza, je bežné vídať pacientov sediach v polkruhu okolo imaginárneho predmetu. Nevysvetliteľný jav však má zrejme na pacientov blahodarný účinok. Zdravotný stav niektorých z nich sa totiž rapídne zlepšuje, aj keď riaditeľka kliniky pani Blažena Príčetná dementuje a vyvracia akékoľvek špekulácie o možnom zázraku. O ďalšom dianí vás budeme informovať.

Ako sa dopekla dostalo koleso do záhrad kliniky? No nič....aká silná musí byť káva, ktorá vás má pripraviť na deň kedy sa vydáte zachrániť Šťastie s veľkým Š?