Dnešné dielo je súčasťou väčšieho celku. Je pravdepodobné, priam očakávané, že sa v ňom stratíte. Nebojte sa.

***

Obrovské podzemné priestranstvo v dávnych časoch zaiste lákalo húfy miestnych obyvateľov. Niektorí z nich tu zostali až do súčasnosti. Mumifikované telá tu bolo vidieť v najrôznejších polohách. Jedni pili, druhí jedli, malá partia v kúte akiste čosi oslavovala, dokonca sa niekto počas svojich posledných chvíľ špáral v nose.

„Nechutné,“ skonštatovala Josei a vrhla vraždený pohľad na Klergeho. Ten, ako sa patrí, napodobňoval to, čo videl.

„Moc sme sa teda nezmenili,“ poznamenal kapitán Heiss a uhol si z poľnej fľaše, po vrch naplnenej Vesmírnym Rumom. „Ale aspoň sa zdá, že to mali za sebou rýchlo. Šťastlivci,“ povzdychol si po chvíli.

„Mne nepripadajú ktovieako šťastní,“ povedal Klerge zatiaľ čo pohľadom pátral po vhodnom mieste, kde by mohol odložiť svoj suvenír.

„Nech ťa to ani nenapadne,“ cez zatnuté zuby precedila Josei.

„Však už sú mŕtvi, tak-“ Klerge viac nestihol povedať. Mal čo robiť, aby sa uhol prichádzajúcej facke. Po úspešnom manévri sa rozhodol, že mlčať je predsa len zlato a prst si vopchal do vrecka nohavíc.

„Už ste skončili?“ náhle sa ozvalo z čela skupiny, kde Hergert na počudovanie opatrne razil cestu cez zničené rárohy a nánosy špiny.

„A tu kedy skončíme?“ spýtala sa Josei, pohľadom však prepaľovala kapitána. Predsa len na neho bol o trochu krajší pohľad.

„Už sme skoro tam.“

„Sláva Kézarovi!“ zvolal kapitán a opäť si uhol z fľaše. Teplo Vesmírneho Rumu ho celého zahrialo, ani to však nedokázalo vytlačiť z hlavy neodbytné otázky a myšlienky. Nevypustil však žiadnu z nich von a preto sa skupinka ponorila do nepríjemného a nervózneho ticha.

***

Po zhruba polhodine sa im podarilo opustiť mŕtvu obchodnú nekropolu, či ako ju Klerge nazval „Polnočný trh“. Josei ho z princípu za niečo také pokarhala, no miernejšie, než ako to mala vo zvyku. Možno aspoň básnické črevo mu funguje?

Náhle sa pred nimi zjavili ošarpané dvere, ledva visiace na pántoch. Kedysi na nich zaiste bolo čosi napísané, teraz však na nich zostalo len zopár nezrozumiteľných čmáraníc. Kľučka nevyzerala o nič lepšie, navyše bola pokrytá akousi neznámou tekutinou, či mazľavou hmotou.

„Sme tu,“ prehovoril Hergert, zatiaľ čo jeho telo formovalo úd, vhodný na otvorenie dverí. Pri pohľade na túto činnosť si kapitán znovu odpil z čutory, Josei odvrátila zrak a Klerge len s vypätím síl zadržal obsah žalúdku od predčasného porúčania sa.

„Čo je na druhej strane?“ spýtala sa Josei.

„Čo nás je do toho?“ podráždene zvolal Heiss a teatrálne rozhodil rukami.

„Vás netrápi, prečo sme sem boli vyslaní?“

„A na čo mi to je vedieť? Stačí, že on to vie,“ nahnevane odvetil mykol hlavou smerom k Hergertovi. „Beztak, rozkaz bol adresovaný jemu, nie mne.“

„Tak načo ste stu?“ spýtala sa tvrdo Josei.

„NEVIEM!“ takmer hystericky zhúkol Heiss, oči vodnaté, pripravené v momente vypustiť slzy. „Stačí ti to, hm? Už si spokojná, keď konečne poznáš pravdu? Netuším čo tu robíme, prečo sme sem prišli. A vieš čo?“ spýtal sa potichu, v hlase mu znel náznak šialenstva. „Neviem ani len to, ako sme sa sem dostali. Ja si to proste nepamätám!“ zrazu zvolal, na perách úsmev z nočných môr. „Ty si to pamätáš, hm?“

Josei zostala omráčená. Cítila, ako sa vôkol nej točí svet a nohy sa jej podlamujú. Po chvíli sa na nich neudržala a bola by spadla, keby ju zozadu nezachytil Klerge. Ten sa ju následne snažil priviesť do reality, dokonca jej dal aj slabšiu facku. Ona však nič z toho nevnímala. Myseľ jej pracovala na plné otáčky, snažiac sa spomenúť si na čokoľvek nedávne. Miesto spomienok mala však prázdne miesto, siahajúce do momentu, keď...

„Čo sa vám porobilo,“ Hergert viac poznamenal, ako sa spýtal.

Jeho slová, či skôr tón hlasu konečne priniesol kúsok poriadku. Heiss sa prestal maniakálne smiať a Josei sa postavila na nohy. Jej pozornosť okamžite upútal akýsi balíček, ktorý si Hergert schoval do jedného z mnohopočetných záhybov jeho tela.

„Už... sa môžeme vrátiť?“ neisto sa spýtal Klerge. Sám sa pohyboval na hrane úzkosti, no česť (a neopätovaná láska) mu bránili sa jej poddať.

„Hej,“ lakonicky odvetil Hergert a bez ďalšieho slova sa vydal na spiatočnú cestu. „Idete?“ spýtal sa po chvíli.

„Áno, ideme,“ odvetil Heiss, zatiaľ čo upieral pohľad do zeme. Josei ani Klerge ho ešte nikdy nevideli takého zúboženého, ramená zvesené, nohy za sebou ledva ťahal.

„Ako hlboko niekdajší mocní vedia klesnúť,“ hlesol Klerge a vydal sa za ním. Po pár metroch však zastal a otočil sa. „Ideš?“ neisto sa spýtal.

Josei neodpovedala hneď, dokonca si ani len nevšimla otázku. Hergert totižto nechal dvere pootvorené. Za nimi sa nachádzalo ďalšie telo. Toto však nebolo mumifikované. Okolo, dokonca aj z neho, vyrastala prekrásna záhrada, kvety priam hýrili farbami. Jedna stonka však bola prázdna.

„Josei,“ nervózne povedal Klerge a dotkol sa jej lakťa.

„Čo?“ nervózne sa strhla, lakeť takmer skončil v Klergeho prirodzení.

„Mali by sme ísť. Aby nás tu nezabudli.“

„Aha, jasné. Áno, poďme,“ odvetila Josei neprítomne. Myseľ mala zaplnenú tisíckou otázok, prekrikovali sa jedna cez druhú. Nakoniec však jedna prehlušila ostatné: Čo sa to s nami deje?

Príhody posádky KEF Radio budú pokračovať o mesiac.