Bola silná búrka. Vietor lámal konáre a jeden z nich spadol na elektrické vedenie.

V chate ostala partia kamarátov úplne bez elektriny.

„Ja sa bojím,“ povedala pološepotom Petra.

„Petra, neboj sa. To sú iba poistky, nič viac,“ odvetil Tomáš.

Vtom sa dvere pomaly otvorili.

Do miestnosti vstúpil maskovaný vrah s nožom.

Urobil dramatický krok dopredu…

…a potkol sa o prah.

„AAAAAAAAAUUUU!“

Traja kamaráti naňho pozerali.

„Ste v poriadku, pán vrah?“ opýtala sa Renáta.

„Áno, som v poriadku,“ povedal vrah, postavil sa a oprášil si kabát.

Potom sa narovnal a hlbokým hlasom povedal:

„Prišiel som vás—“

Zrazu sa rozkašľal.

„Prišiel som vás—“

Zase sa rozkašľal.

Potichu zahundral:

„Do čerta… ja to snáď dopoviem až na svätého Dindi alebo čo.“

Sadol si na stoličku.

Zhlboka sa nadýchol.

„Ako to bolo v tej škole pre vrahov… nádych… výdych… nádych… výdych…“

Znova sa postavil.

„Prišiel som vás…“

Zastavil sa.

„Kurník. Načo som vlastne prišiel?“

Partia si vymenila pohľady.

„Tak čo, pán vrah?“ spýtal sa Tomáš. „Budete nás aj naháňať alebo to zabalíte?“

O chvíľu vyšli všetci von pred chatu. Búrka už skončila, ale narobila riadnu paseku.

Tomáš si povzdychol.

„Do prčic… zajtra bude treba tento bordel upratať. Je tu väčší chaos než v Slovenskom parlamente.“

Všetci prikývli.

Aj pán vrah.

„Dobre,“ povedala Renáta. „Pán vrah, vy sa schovajte za ten strom. My sa skryjeme a vy nás potom musíte poriadne vystrašiť.“

„Dobre,“ prikývol vrah.

Tomáš dodal: „A bacha. Máte v ruke nôž a pod nohami sú konáre. Nezabite sám seba.“

„Nebojte sa,“ povedal vrah sebavedomo.

Otočil sa…

…a narazil hlavou do stromu.

„DONG!“

Petra si povzdychla.

„Ach môj bože…“

Tomáš pokrútil hlavou.

„Takého mantaka som ešte nevidel.“

Robert potichu povedal:

„Aspoň nás nezabije.“

„To bude dlhá noc,“ povedali všetci naraz.

O desať minút Tomáš zakričal:

„Pán vrah, môžete vyliezť!“

Nikto neodpovedal.

Tomáš šiel za strom.

Vrah tam sedel… a spal.

Asi ho to všetko unavilo.

Partia sa pobrala spať.

Uprostred noci, keď všetci tvrdo spali, sa pri strome pohol pán vrah.

Pomaly sa posadil.

„Kde to som?“ zamrmlal.

Poškriabal sa po hlave rukoväťou noža.

„Čo som to vlastne chcel…? Nepamätám.“

Chvíľu premýšľal.

„Aha! Jasné… chcel som niekoho zabiť.“

Rozhliadol sa okolo seba.

Pozrel na strom.

Potom na chatu.

Potom znovu na strom.

„Len koho?“

Zamračil sa.

„Dočerta… kde to vlastne som?“

Chvíľu tam stál v tme a premýšľal.

Nakoniec mávol rukou.

„Seriem na to. Idem domov. Skúsim zajtra.“

Otočil sa a odišiel do lesa.

Po troch krokoch sa ozvalo:

„AU! ZAS TEN KONÁR!“

V chate sa Tomáš v spánku otočil na druhý bok a zamrmlal:

„Ten chlap sa raz zabije sám…“

Ráno sa partia zobudila.

Tomáš sa natiahol a pozrel z okna.

„Hej… pán vrah je ešte tu.“

Všetci pribehli k oknu.

Vonku stál vrah pri strome. Bol celý obrášený, ale už bol na nohách a snažil sa tváriť dôstojne.

„Nič sa nestalo,“ povedal rýchlo. „Všetko je v poriadku.“

Otočil sa a začal odchádzať.

Lenže si nevšimol jednu vec.

Chata mala aj bazén.

Urobil dva kroky…

…a ŠPLACH!

Spadol rovno do vody.

Z bazéna sa ozvalo nahnevané hundranie.

„Ach môj bože! Čo chcete?“

Vrah sa vynoril z vody.

„Chcete úplne dokaličiť vraha?!“

Celá partia vyšla pred chatu.

Keď ho uvideli mokrého v bazéne, rozrehotali sa.

Vrah si povzdychol.

„Len sa smejte… pokojne sa smejte na úbohom vrahovi.“

Tomáš sa chytil za brucho od smiechu.

„Úprimne…“

„Ty si asi jediný vrah na svete, ktorého sa nikto nebojí.“

Po chvíli sa vrah postavil a sebavedomo kráčal preč.

„Ale počkať… ide opačným smerom! Asi do garáže?“ zamrmlal Tomáš.

V garáži bola tma ako v rohu… teda, skôr tma ako v ponožke, ktorú ste zabudli vyprať tri týždne. Kým sa vrah rozhliadal, zakopol o starý ventilátor, ktorý sa samozrejme okamžite roztočil a začal pískať ako siréna z lacného hororu.

„Fakt super…“ zamrmlal vrah a udrel sa do čela o strop.

Partia počula hluk a hneď sa naháňala do garáže, niektorí po špičkách, iní priamo ako by hrali komédiu „Trápenie s tichom“.

Tomáš sa odvážne postavil pred vraha a povedal: „Pán vrah… vy sa akosi motáte. Ste… okej?“

Vrah sa otočil, pohľad vážny, ruky dramaticky zdvihol a odvetil: „Som… úplne ok. Len som práve zistil, že moje topánky majú vlastný život.“

A s tým sa obaja zasmiali… alebo aspoň sa snažili vyzerať strašidelne.

Partia sa vrátila z chaty domov. Len čo otvorili dvere, všimli si, že niečo je iné – nevedeli presne čo, ale vzduch bol napätý. Zrazu zazvonil telefón a celý tím sa trasol od prekvapenia.

Petra zdvihla: „Halo, kto je tam?“

Ozval sa mužský hlas, snažiac sa znieť strašidelne: „To som ja… prišiel som ťa zabiť. Som v dome, odpor je zbytočný.“

Petra pomaly vstúpila do obývačky a uvidela len nohy. „Vidím vaše nohy, pán vrah,“ povedala pokojne.

Vrah sa pozrel a uvidel, že naozaj stojí pred nimi – jeho plán byť neviditeľný sa pokazil. „Ach do riti…,“ zamrmlal.

Partia k nemu pristúpila a smiechom sa spýtala: „Čože? Na škole pre vrahov si nedával pozor?“

„Nie, kreslil som si…“ odpovedal zmatený vrah, keď sa snažil postaviť, no zamotal sa o koberec. Pohovka aj stolík spadli na neho a on sa prepadol na zem.

„Ste v poriadku?“ spýtali sa všetci. Nikto neodpovedal. „Asi je… mrtvý?“

Vrah sa však zrazu postavil, chytil nôž a chystal sa zaútočiť. Tomaš ho však upozornil: „Pán vrah, držíte nôž opačne!“

Partia využila moment a utekala. Vrah sa ich snažil dobehnúť, ale na schodoch sa zakopol a kotúľal sa dole. Po dvadsiatich minútach vzdal, sadol si na pohovku a začal dýchať. Bol úplne zničený a spotený.

„Už to nechajme tak,“ povedal. „Som unavený, potrebujem si vydýchať.“

Vrah si potom siahol do vrecka a začal študovať svoj manuál na strašenie. „Máte manuál na strašenie?“ spýtala sa Petra. „Áno,“ odpovedal. Všetci sa rozosmiali, a vrah, frustrovaný, sa uvoľnil, keď mu Tomaš ponúkol juinta. Po chvíli, keď si dvakrát šľahol, bol úplne pokojný a zaspal na pohovke.

Partia sa pohodlne usadila a konečne si vydýchla.

Uprostred noci sa Petra prebudila.

Dom bol tichý. Všetci ostatní spali. Petra zišla dole do kuchyne napiť sa vody. Bola ešte rozospatá a oči mala len napoly otvorené.

Keď sa vracala späť, napadlo jej pozrieť sa do obývačky na pána vraha, ktorý tam spal na pohovke.

Lenže už na chodbe ju udrel do nosa zvláštny zápach.

Petra sa zastavila.

„Čo to je…?“ zamrmlala.

Spravila ešte pár krokov do obývačky — a smrad bol zrazu ešte silnejší.

Na pohovke ležal vrah a spokojne spal.

A potichu si… pobrdkával.

Petra sa zhrozene chytila za nos.

„No fuj! Čo to je za čiernu mágiu?!“

Naplo ju na vracanie.

Radšej sa okamžite otočila a utekala preč z obývačky.

Ráno sa všetci postupne zobudili. Vonku bolo krásne letné počasie a slnko svietilo cez okná.

Vrah sa na pohovke prebudil, ponaťahoval si kosti a zamrmlal si pre seba:

„Dnes to už musí vyjsť… dnes ich konečne vystraším.“

Vtom zacítil zvláštny zápach.

Zamračil sa.

„Čo to…?“

Oňuchal vzduch.

Potom sa pomaly pozrel dole.

Chvíľu bolo ticho.

„No fuj…“

Rýchlo si zapchal nos.

„To snáď nie…“

Vrah si povzdychol.

„Tak toto je asi najhorší deň v kariére vraha.“

Vrah sa celý začervenal od hanby a rozhodol sa potichu zdrhnúť.

Keď prechádzal okolo kuchyne, všetci už sedeli pri stole.

Tomáš sa naňho pozrel a uštipačne poznamenal:

„No čo, pán vrah… fajne ste si v noci pobrdkávali, až ste sa posrali, čo?“

Vrah nič nepovedal. Len rozpačito prikývol, že sa vraj dobre vyspal, otočil sa a potichu odišiel preč.

Každý sa potom rozutekal do školy.

Petru po vyučovaní čakal ešte krúžok šikovných rúk, tak si šla do šatne vybrať tričko zo skrinky. odstúpila od skriniek a zavolala:

„Haló? Je tam niekto?“

Nikto sa neozval.

„Haló?“ skúsila ešte raz.

Potom si povzdychla.

„Pán vrah, ja teraz fakt nemám čas na vaše žartíky. Keď chcete strašiť, tak až doma po krúžku.“

Zrazu za chrbtom pocítila chladný závan.

Stál tam.

Maskovaný vrah.

Tentoraz vyzeral odhodlane. V ruke držal nôž a snažil sa tváriť čo najstrašidelnejšie.

Petra sa otočila… a začala rozprávať.

A rozprávala.

A rozprávala.

O škole. O tanci.

O krúžku. O učiteľke matematiky. O tom, že by mal viac spať.

Po piatich minútach vrah sklopil ramená.

„Viete čo…“ zamrmlal unavene. „Radšej vám darujem život. Moje ušné bubienky sú pre mňa dôležitejšie.“

Otočil sa a odišiel hlavným vchodom zo školy.

Vonku si začal búchať hlavou o múr.

„Ja som ale blbec… mohol som zabíjať! Prečo som sa tak zle učil?“

Chvíľu premýšľal.

„Zo mňa mohol byť lekár… alebo právnik…“

Povzdychol si.

„A ja som pomýlený vrah.“

Zrazu si všimol okno do triedy.

„Výborne…“ zamrmlal. „Aspoň konečne niekoho vystraším.“

Schoval sa za strom.

Práve vtedy vychádzal zo školy Tomáš s dvoma kamarátmi.

Vrah sa pomaly vydal za nimi.

Kamaráti si ho všimli ako prví.

„Tomáš,“ povedal jeden z nich, „nevadí ti, že máš za chrbtom vraha?“

Tomáš sa ani neotočil.

„Nie,“ mávol rukou. „On je taký pomýlený vrah. Nešikovný vrah.“

Pokojne dodal:

„On najskôr zabije sám seba.“

Všetci traja sa rozosmiali.

Vrah sa urazene zamračil.

„Ja vám ukážem… ja vám ešte ukážem…“ hundral si popod nos.

Lenže práve prechádzali cez cestu.

Autá prešli.

A partia bola zrazu preč.

Vrah zostal stáť sám.

„Zase…“

Povzdychol si.

„Ako vždy.“

„Prečo ja? Snažím sa strašiť, snažím sa zabíjať… a nič.“

Nahnevane strhol masku z tváre a hodil ju do vody.

Maska dopadla na hladinu…

odrazila sa…

a priletela späť.

PLESK!

Prilepila sa mu na tvár.

Lenže opačne.

Vrah stál chvíľu potichu.

Potom si povzdychol:

„Perfektné. Teraz vyzerám ako idiot.“

Vrah sa postavil, pripravený zastrašiť partiu.

Náhle pocítil, že mu nohavice idú dolu.

„No super…“ zamrmlal, pozerajúc na seba. „Vyzerám nie ako idiot… ale ako idiotkretén.“

Skúšal ich rýchlo potiahnuť hore, zakopol o vlastnú šnúrku od topánok a spadol na zem.

„Dobre… dneska fakt nie je môj deň,“ povzdychol si a šiel sa schovať za strom… no aj tam sa mu nohavice znovu zosunuli.

Vrah konečne prišiel domov, pripravený počkáť na partiu kamarátov.

Lenže hneď pocítil problém – zápchu.

„No great…“ povzdychol si. „Teraz to bude zaujímavé.“

Kamarátom, ktorí práve prišli domov, sa cez dvere ozývali zvláštne zvuky, a potom… splach!

„Ste v poriadku, pán vrah?“ opýtal sa Tomáš.

„Á… áno, všetko v poriadku,“ zamrmlal vrah, tváriac sa vážne. „Len… mám malý intímny problém. Zápcha. A voda zo záchoda… no, jednoducho sa rozhodla pre mňa… vstrekla mi do tváre.“

Vrah si utriel tvár a povzdychol si: „Dneska fakt nie je môj deň. Ale aspoň… som prežil.“

Na ďalší deň sa celá partia rozhodla ísť do strašidelného domu.

„Poďme tam aj s Pánom Vrahom,“ navrhol Tomáš. Ostatní prikývli súhlasne.

Zavolali mu na mobil.

„Prosím, tu… Vrah s.r.o. Čo si prajete?“ povedal pán Vrah dramaticky.

„Vrah s.r.o.? Čože? Nová eseročka?“ spýtala sa Petra.

„No… viete, aj vrah potrebuje nové spodky,“ zamrmlal Pán Vrah a upravil si nohavice.

„Dobre… my sme sa rozhodli ísť do strašidelného domu. Nechceš ísť s nami? Aspoň sa naučíš remeslo,“ povedal Tomáš.

Pán Vrah chvíľu premýšľal, postavil sa dramaticky a povedal:

„Viete čo? Áno… pôjdem s vami.“

„Super!“ zvolali všetci naraz.

Celou cestou do strašidelného domu Pán Vrah neprehovoril ani slovo.

„Čo je vám?“ spýtal sa Robo. „Hádam sa nebojíte?“

„Ja a báť sa? Neexistuje… dobre, v pohode,“ zamrmlal Pán Vrah. Pravda však bola, že sa skutočne bál.

Zaparkovali auto na najbližšom parkovisku a vystúpili.

Keď kráčali k domu… Pán Vrah nečakane stúpil do hovna. „Do šľaka… toto sa môže stať iba mne… prečo ja?“ zamrmlal si.

Ale aj napriek nepríjemnej nehode vošiel do domu.

Každý okamžite zavetril divný zápach. Pozreli sa na Pána Vraha.

„No… čo sa stalo?“ spýtala sa Petra.

„Vstúpil som do hovna,“ priznal Pán Vrah s vážnou tvárou. „Takže… teraz tu budú hnedé stopy, kamkoľvek pôjdem,“ dodal a ukázal na svoje topánky.

Každý sa len zasmial. „Perfektné… strašíme duchov a on straší nás svojimi nohami,“ zasmial sa Tomáš.

Pán Vrah kráčal miestnosťou, úplne presvedčený, že pôsobí strašidelne.

Zrazu mu na hlavu sadla zatúlaná mucha.

Začal sa ošívať, kývať hlavou… až si sám vlepí facku.

„Čo sa deje?“ otočila sa Petra. „Ni… nič sa nedeje,“ zamrmlal Pán Vrah, snažiac sa vyzerať vážne.

Lenže potom sa z pod starej pohovky vynoril obrovský pavúk – tarantula!

Pán Vrah vypleštil oči a začal vriekať ako malé dieťa. Bez rozmýšľania vyskočil do náručia Tomáša.

„To je… môj vrah?“ povedal Tomáš, zatiaľ čo sa Pavúk len pomaly šuchotal po koberci. „Áno…“ zamrmlal Pán Vrah medzi vzlykmi. „…keď sa bojím pavúka, tak takto to dopadá.“

Celá partia sa rozosmeje. „Perfektné,“ zamrmlal Robo, „strašíme duchov… a on nás straší sám sebou.“

„Idem na záchod,“ zamrmlal Pán Vrah a vyrazil po chodbe.

Keď dorazil do záchodov, povzdychol si: „No konečne…“ a posadil sa na misu.

Lenže všade boli obsadené toalety – nič nebolo voľné. Nemal možnosť, ako sa vycikať, tak si oprel hlavu a zavrel oči.

Zrazu ho niekto poklepal po pleci.

Pán Vrah zbledol ešte viac než jeho bledá maska a otočil sa, pripravený dramaticky zaútočiť.

Lenže… nevšimol si, že stále striekal, a sprška zasiahla Tomaša priamo do tváre.

„Do čerta…!“ zakričal Tomaš, zatiaľ čo Pán Vrah stál s rukou vo vzduchu, úplne zmätený.

„Á… áno… všetko v poriadku…?“ zamrmlal Pán Vrah, snažiac sa tváriť vážne.

Celá partia sa rozosmeje, a Tomaš len zamrmlal: „Straší duchov… a zrazu aj mňa záchodom.“

A potom urobil jednu vec, ktorá mu išla najlepšie – záhadne zmizol.

Vrah sa ticho skrýval pri strome. Jeho pohľad padol na krásny tehlový dom. „To je moja príležitosť,“ zašepkal si.

Opatrne pristavil rebrík k oknu a vyšplhal sa hore. Pomaly nakukol do izby.

Vnútri však uvidel muža a ženu, ktorí sa práve vášnivo bozkávali.

Vrah sa zarazil, začervenal a nervózne povedal: „Pardón… pokračujte.“

Muž sa otočil, zdesene zakričal a kopol do rebríka.

Rebrík spadol. Vrah letel rovno do kríkov.

Bohužiaľ presne na ježka.

„AU!“ vykríkol a vyskočil na nohy tak rýchlo, že o sekundu neskôr narazil hlavou do stromu.

O Minútu neskôr ho našiel Tomaš v kríkoch a vyberal mu pichliače zo zadku, reval ako decko.

V tom čase prepustili z väzenia Evžena – Petrinho bývalého priateľa. Počas vyšetrovania sa ukázalo, že je masový vrah. Hneď po prepustení sa rozhodol pomstiť. Petra mala byť prvá.

Jedného večera prišiel Evžen ku škole. Skryl sa za stromy a ticho sledoval Petru, ktorá ešte zostala v budove.

O chvíľu zazvonil školský telefón.

„Prosím, tu Petra,“ ozvala sa do slúchadla.

Na druhej strane bolo pár sekúnd ticho. Potom sa ozval tichý mužský hlas.

„Petra…“

„Kto je tam?“ spýtala sa nervózne.

„Vieš, čo sa mi na tebe vždy páčilo?“ pokračoval hlas pomaly.

Petre prebehol mráz po chrbte. „Kto ste?“ spýtala sa znepokojene.

„Tvoj strach.“

V tej chvíli sa spojenie prerušilo.

Petra zbledla a pomaly položila slúchadlo. V škole bolo nezvyčajné ticho. Vtedy si všimla, že svetlá na chodbe nesvietia.

„Poistky,“ zamrmlala si pre seba.

Vydala sa po tmavej chodbe. Jej kroky sa ozývali prázdnou budovou a ozvena sa vracala späť.

Po chvíli mala zvláštny pocit. Ako keby ju niekto sledoval.

Zastavila sa.

„Halo?“ zavolala do tmy. „Je tam niekto?“

Odpoveďou jej bola len ozvena vlastného hlasu.

Petra zrýchlila krok a vyšla zo školy von. Vonku však udrel studený vzduch. Vyšla len nalehko, a tak sa rýchlo otočila späť k dverám.

Skúsila ich otvoriť.

Nič.

Dvere boli zamknuté.

„Halo! Otvorte!“ zakričala a začala trieskať na dvere.

Vtedy za sebou začula kroky.

Pomaly sa otočila.

Zo tmy vystúpil muž v maske – veľmi podobnej tej, ktorú nosil tajomný „Pán vrah“. V ruke držal veľký nôž.

Bol to Evžen.

Petre sa rozšírili oči od hrôzy. Bez slova sa otočila a začala utekať cez školský dvor.

Evžen sa rozbehol za ňou.

Petra bežala zo všetkých síl, no v panike zakopla o obrubník a tvrdo dopadla na zem.

Skôr než sa stihla postaviť, Evžen už stál nad ňou.

V nočnom tichu sa ozval krátky výkrik.

Potom bolo opäť ticho.

Na druhý deň ráno našli Petrino telo v odpadkovom koši za školou.

Objavil ho Tomáš. Celú noc sa jej snažil dovolať, ale nezdvíhala telefón. Preto sa ráno rozhodol ísť do školy osobne.

Keď zbadal telo, okamžite zavolal políciu.

Polícia čoskoro potvrdila to najhoršie – Petra bola brutálne zavraždená.

Tomášovi v tej chvíli napadlo jediné meno.

Evžen.

Okamžite sa vybral do väzenia, aby sa na neho opýtal. Tam sa však dozvedel šokujúcu správu.

Evžena prepustili už včera.

Tomášovi bolo hneď jasné, čo to znamená.

Evžen sa vrátil.

A teraz ide po celej ich partii.

Tomašovi nenapadne nič len opoznámiť aj ostatnych z partie.

Každý sa vydesí, ked sa dozvie že Evžen je vonku.

Po Petrinom pohrebe sa zvyšok partie náhodou dostane k starej videokazete. Keď ju spustia, obraz na obrazovke je roztrasený a temný – a z reproduktora zaznie Evženov chladný hlas, ktorý sa bez zábran priznáva ku všetkým brutalnym vraždám. Jedna vec je na tych vraždách zvláštna zabija iba krásne ženy ktoré majú postavu ako modelka

ale prečo? Nikto nevie

polícia mu zatiaľ dokázala iba dve vraždy modeliek ktoré poriadne znetvoril a zavraždil.

Pán vrah je po celej tejto udalosti riadne smutny a je odhodlany dostať toho vraha moment zamrmlal si vrah dostane vraha? Divne ale znie to fajn

Do susedstva sa práve nasťahovala Megan. Štíhla, s postavou ako modelka, jej prítomnosť okamžite upútala pozornosť všetkých v okolí. Nosila tričko zauzlené okolo pásu, ktoré odhaľovalo jej krásne brucho – pohľad, ktorý bol jednoduchý, ale zároveň znepokojujúco príťažlivý.

Ako prvý si Megan všimol Tomáš. Ihneď sa do nej zamiloval, no súčasne cítil strach – strach, že Evžen by ju mohol ohroziť.

Prvý deň v novom dome sa Megan opaľovala v záhrade. Zhodila tričko a zostala iba v nohavičkách a bikinách. Každý, kto sa pozeral cez plot, zadržal dych. „Ach, aká nádhera…“ vzdychol si zamilovaný Tomáš.

Dokonca aj Pán vrah bol z nej očarený. Keď sa na ňu díval cez plot, náhle sa uvoľnili klince v doske a prepadol priamo do jej záhrady.

Celá vystrašená Megan chytila uterák a kričala na celé susedstvo. Pán vrah sa snažil upokojiť situáciu: „Slečna, neprišiel som vás zabiť. Keby áno, tak by som sa najskôr zabil sám,“ povedal a pokúsil sa ju rozosmiať.

Dievča sa nahlas rehotalo – pobavil ju tento zvláštny muž. Pán vrah v tej chvíli pocítil prvýkrát radosť, že jeho prítomnosť nevyvoláva hrôzu a strach. Uvedomil si, že keď nie je dobrý vrah, môže aspoň pomáhať ľuďom.

V dnešnej dobe ľudia potrebujú smiech. Po návrate domov odhodil masku aj nôž a povedal si: „Už nechcem byť vrahom. Chcem ľuďom rozdávať smiech a radosť.

Keď Megan v prvý deň šla do školy, mala na sebe krátke tričko tesne nad pupok a minisukňu. Kráčala s prirodzenou istotou, akoby každý krok odrážal jej sebavedomie, a v triede sa okamžite cítila doma.

Každý si všimol jej prítomnosť, dokonca aj bezdomovec pred školou, ktorý si pýtal peniaze, ju len nemo sledoval. Tomaš z nej nespustil oči – okamžite sa do nej zamiloval a ona pocítila rovnaké city. Podišla k nemu a usmiala sa:

„Chceš so mnou ísť na rande?“ „Samozrejme,“ povedal Tomaš a jeho oči žiarili šťastím.

Následujúci večer vyšli spolu na svoje prvé rande, smiech a rozhovory ich spájali viac, než očakávali.

Medzitým, ďaleko od školy, pán vrah vnikol do Petrinej izby. Našiel tam starú adresu Evžena a tentokrát bol rozhodnutý nespraviť chybu. „Skôr než zabijem Megan, musím vyriešiť Evžena,“ pomyslel si. Renata si uvedomila, čo sa deje, keď našla adresu bývalého Evžena. Bez váhania vzala telefón a volala políciu:

„Evžen je vrah! Musíte ho zadržať skôr, než niekoho zabije!“

O niekoľko minút neskôr sa pán vrah vkradol do domu Evžena. Ten býval sám a dokázal sa dobre skryť. Keď Evžen prišiel domov, hneď pocítil, že niečo nie je v poriadku.

„Halo? Je tu niekto?“ ozval sa jeho hlas, roztrasený od napätia.

Miestnosť bola tichá a tmavá. Zrazu sa ozval hlas, chladný a strašidelný: „Evžen, som tu. Prišiel som ťa zabiť.“

Evžen cítil strach, ale snažil sa pohybovať opatrne. Pomaly sa priblížil k schodisku – a vtedy z tieňa vyskočil pán vrah, s veľkým nožom pevne zovretým v ruke.

„Ach, to si iba ty? Ty sranda vrah, ty neschopák, ty smrdíš!“ zasmial sa Evžen, snažiac sa zakryť strach.

Čo že? Oňuchal sa vrah

ja ale som sa sprchoval odpovedal Pán vrah

ty smrdíš Evžen a pozrel sa áno pod sebou mal jedno veľké hovno

„Zajtra Megan zomrie strašnou smrťou,“ zašepkal Evžen. „Ty ju nezabiješ. Zabijem ja teba,“ odpovedal Evžen odhodlane. „Hahaha… už som takmer v cieli,“ zasmial sa vrah tajomne a zmizol v tieňoch, pripravený na finále. Vrah Evženovi unikol a obaja sa stretli na poschodí. Začali sa biť. Nôž pánovi vrahovi vypadol z ruky a Evžen ho chytil, pripravený útočiť.

Zrazu sa ozval výstrel. Renata zasiahla presne a Evžen padol na zem. „Čo si to spravila?“ zvolal Evžen, preľaknutý.

Renata pomaly kráčala k nemu, oči pevne namierené. Evžen cítil, že je koniec, a začal prosiť: „Prosím… nechaj ma ísť, zmiznem a o mne už nikto nikdy nebude počuť.“

„Áno, zmizneš… ale úplne,“ odvetila Renata a namierila ešte päťkrát. Na mieste bol Evžen mŕtvy.

Pán vrah sa uvoľnil a poďakoval Renate: „Ďakujem, zachránila si mi život.“

Medzitým sa Tomáš a Megan vrátili z rande, šťastní a uvoľnení… len aby našli pred domom políciu. „Čo sa stalo?“ spýtal sa Tomáš. „Renata zastrelila Evžena,“ odpovedala pokojne. „Super… už nebude vraždiť,“ odvetil Tomáš a všetci sa tomu zasmiali.

O niekoľko mesiacov sa konala svadba Megan a Tomáša. Pán vrah sa so všetkými rozlúčil a povedal: „Už viem, čo mi pôjde najlepšie.“ „Čo?“ spýtali sa všetci. „Zamestnanec v zábavnom parku,“ odpovedal s úsmevom. „Super, aspoň si neublížiš,“ odvetili. „Máte pravdu, neublížim si,“ usmial sa a odišiel. Všetci mu mávali, až kým jeho postava nezmizla v diaľke.

„Bude mi pán vrah chýbať,“ povedal Tomáš. „Aj nám,“ súhlasili ostatní. „Bol to jediný vrah, pri ktorom sme sa cítili bezpečne… aj keď on sám v bezpečí rozhodne nebol,“ dodali s úsmevom.