Ponurá nálada a prázdna lavička pred zaprášeným hrobom. Toľko nánosov špiny a ihličia som už dlho nevidel. Neupratujú. Nestarajú sa. Čo potom robia celé dni?

Znovu som videl, ako pristavil auto v tej istej uličke, pri ktorej stála lavička. Kývol som jeho smerom, no on si len upravil šiltovku. Aj z diaľky bolo vidieť, že sa o seba nestará tak ako kedysi. Zarastené fúzy, neupravená brada a únava v očiach, ktorá sa nedala prehliadnuť.

Napokon sa však odhodlal a vykročil mojím smerom. Pomalým krokom a bez jediného slova. Vždy bol ticho. Aj minule. Tentoraz mi len ponúkol cigaretu.

„Nefajčím,“ odvetil som pokojne a chrbtom som narazil do studeného operadla.

Staré drevené dosky, amatérsky pozbíjané dokopy. Farba? Vyblednutá zelená. Pokrútil som hlavou, zívol a neopatrne sa oprel práve o jeden trčiaci klinec.

„Došľaka!“

Zhíkol som od bolesti.

„Ani to neviete opraviť?“ vyletelo zo mňa podráždene.

Muž vedľa mňa len potiahol nosom. Chrcheľ dopadol na zem a prach sa ďalej usádzal na náhrobnom kameni. A ten hlúpy strom. Nechápem, prečo ho nechali vysadiť práve tu. Ani jeden z hrobov v blízkosti toho maminho neoplýval zeleňou.

Viem, že nie každý si môže dovoliť mramorovú hrobku, ale trocha úrovne by nezaškodilo ani pri priemernej práci.

Aká pochmúrna robota...

Napokon mi aj sám hrobár dal svoje zbohom a odišiel.

Zamestnanci tu nevydržia dlho s človekom, ktorý sa stále na niečo sťažuje. Sú zvyknutí na ticho, pokoj a čas, ktorý sa každým dňom kráti.

„Spravovať lavičky?“ kríkol som za ním, kým ešte nebol príliš ďaleko. Veď mŕtvym je to už jedno.

„Spravovať hroby,“ odvetil pokojným hlasom, zatiaľ čo si navliekal pracovné rukavice.

„Tak zas inokedy,“ odvrkol som si pre seba a pomaly začal precvičovať lopatky. Vystreľujúca bolesť v ramene ma však nachvíľu zdržala. Akoby ma priam nútila spomaliť a zamyslieť sa.

Rovnako ako keď som sem vchádzal a narazil na ten jeden pootvorený hrob. Zvedavosť mi nedala, a tak som doň skrz širšiu štrbinu nazrel dnu. Viem, že to znie neúctivo.

Akoby som bez zaklopania vošiel niekomu cudziemu do domu.

No v tej chvíli mi to nedalo. Prižmúril som oči a vtedy som to uvidel. Niečo, čo mi sčasti prevrátilo žalúdok, no zároveň zmenilo pohľad na život. Díval som sa na zánik aj zrod života na jednom z najtemnejších možných miest.

Korene akejsi neznámej rastliny prerastali pomedzi kosti nebožtíka a všade navôkol drobný hmyz starostlivo prekyproval čiernu, úrodnú pôdu. Obraz, ktorý sa mi vryl do pamäti ako žeravé znamenie osudu.

Rovnako ako pri maminom hrobe.

Strom tak vysoký, zdravý a košatý. Prežil všetky búrky a každý rok si v jeho korune ten istý druh vtáka stavia hniezdo. Znovu a znovu.

Niečo tak životodarné dokázalo vyrásť na mieste, kde sa život už dávno zastavil. Nemohol som uveriť vlastným očiam.

Nebola to neschopnosť pracovníkov... Jednoducho vyrástol presne tam, kde mal.