„Sadni! Prestaň už pobehovať po izbe a sadni! Nemôžem sa sústrediť. Ach!“ Postavila som sa zo stoličky, stále neochotná neposlušnú knihu naháňať. „Takto sa správajú grimoáre?“ No ona na mňa len vyplazila jazyk, vyskočila z okna a už jej nebolo.

„Hej! Vráť sa!“

Otrávene som si obula čižmy a ponáhľala sa za ňou von. Naozaj som na to nemala náladu a keby som aspoň vedela, na čo slúži, či v akom jazyku je napísaná, možno by mi na tom vôbec nezáležalo. Problém bol v tom, že som s istotou nevedela povedať, či mám doma úplne zbytočnú knihu alebo smrtonosnú zbraň.

Našťastie stopovanie nebolo ťažké, keďže po celom lese za sebou nechávala svoje dlhé lepkavé sliny. Pripomínala mi malé dieťa, ktoré sa večne dožaduje pozornosti. „No tak! To už stačí, na podobné hry si už veľká!“ Človek by čakal, že za tie roky sa to zlepší, ale nie, nezlepšilo.

Stopy ma zaviedli k mohutnej lipe. Stála tam už od nepamäti, no vždy som ju akosi prehliadala. Opatrne som sa prestrčila sa cez dieru medzi koreňmi a pokračovala úzkym tunelom do útrob Zeme. Ako som si len dovtedy tú dutinu pod stromom mohla nevšimnúť? Žeby dnes nastal ten dlho očakávaný deň, kedy sa dozviem pravý význam knihy?

Ako som prenikala do nory hlbšie, oslepila ma žiara lampášov, čo trčali zo stropu v ešte väčšom dutom priestore. Schádzala som kruhovým dreveným schodiskom, ktoré prerastalo kamennú stenu ako brečtan. Nachádzala som sa v obrovskej podzemnej guli, na mieste, o akom sa mi ani len nesnívalo. Spomalila som krok, obzerala sa na všetky strany, aby mi nič neuniklo. A aby ma nič neprekvapilo. Tep sa mi zrýchlil. Niečo drobné sa pohlo pri mojich nohách a ja som pohotovo nadvihla ľavú nohu, za ktorú sa mi to skrylo.

Zdola na mňa pozeral malý hríbik. Dubáčik v roztomilom klobúčiku a s ešte roztomilejšími očkami. Taký bol chutnučký. Skákal na mieste a niečo mi ukazoval. Zohla som sa poň, vzala som si ho do dlaní. Jeho piskotu som nerozumela, len mi ukazoval miniatúrnym prštekom, aby som šla nižšie.

Dostala som sa na dno dutiny. Menšie i väčšie hríbiky tam zhrozene pobehovali a jačali svojimi tenučkými hlasivkami. Prišlo mi to trošku smiešne. Na kameni uprostred nehybne ležala moja kniha. Zhrozila som sa. Hádam jej len neublížili?

Pribehla som k nej a hľadela na otvorenú dvojstranu. Hríbiky stíchli, zastali, pozerali na mňa, čo idem spraviť. Jeden z nich neprestajne mlátil drobnou halúzkou do knihy, tak som ho medzi prstami opatrne odstránila. Absolútne som nemala poňatia, o čo ide.

„Žiješ?“ štuchla som prstom knihe do jazyka, trochu sa zamrvila. Od úľavy som si vydýchla.

Niečo ma pošteklilo pri nohe. Šesť hríbikov mi podávalo sklenený kamienok. Nevedela som, čo s ním mám robiť, ale jeden kozáčik mi naznačil, aby som sa cezeň pozrela na otvorená stránku.

„Vážne?“ Neveriacky som pokrútila hlavou, keď sa mi písmenká cez priesvitný kamienok konečne rozjasnili a ja som ich dokázala prečítať. „Chcete, aby som sa tej knihy zbavila?“

Všetky hríbiky pri tej otázke začali veselo poskakovať, tancovať a tlieskať.

Zagúľala som očami, vzdychla som si: „Zoberiem ju domov, dobre? Oživím ju až v mojej obývačke a sľubujem vám, že už mi neujde. Ani sa nikomu nedostane do rúk. Môže byť?“

Zatvárili sa všelijako.

„Naozaj, garantujem vám, že kým bude pod mojou strechou, ani jednému hríbiku sa klobúčik neskriví.“

Dostalo sa mi druhé kolo víťazoslávneho potlesku.

Vzala som knihu do rúk a vrátila sa domov. Nechali ma ísť. Tie drobné dietky prírody aj tak nemali proti mne nijakú šancu. Aspoň ma pobavili. Toľko rozruchu kvôli jednej obyčajnej hubárskej kuchárke.