Drevená okenica odolávala vytrvalému ďobaniu malého zobáka. Muž zavrčal, otvoril ospalé oči a chvíľu blúdil pohľadom po miestnosti. „Ten zvuk ide zvonka,“ zamrmlal.

Vstal, natiahol stuhnuté svaly a otvoril drevené okno. „Tu máš, ty potvora,“ povedal a hodil po vtákovi pár semien slnečnice, ktoré boli vždy nachystané v miske. Holub podskočil a zmraštil oči.

Ťažké dvere zavŕzgali a slnečné lúče zasiahli zhrbenú postavu pri okne. „Čo je tu taká tma? Zase si drichmal?“ ozval sa ženský hlas.

„Máš tu svojho miláčika,“ povedal a zívol.

Žena zložila košík a pribehla k oknu. „Vratko prišiel,“ zvolala a zobrala holuba do náručia. „Čo si ho nevzal dnu?!“ odvrkla a pohladila sivé pierka.

„Ja sa ho už nechytím! Minule ma osral a celý deň mi smrdeli ruky,“ zahundral a pozrel do košíka.

Žena odviazala šnúrku obopínajúcu malý papierik pripevnený na Vratkovej nohe. Mužove snorenie si nevšímala. Čítala odkaz: „Sirup proti kašľu, masť na opuch, masť na hojenie rán, čaj na otehotnenie a …“ zasekla sa a preglgla obrovskú hrču slín. „Toto nie. Elixír pre otravného manžela, aby zmizol.“ Krútila hlavou, sadla si a pustila opereného posla z rúk. „To nemôžem spraviť. Mám zakázané čarovať.“

„Svetlana, nič si nedoniesla na jedenie? Iba samú burinu!“ zvolal snorič a pohladil si škvrkajúce brucho.

„Čo furt šomreš! Pred dverami sú ešte černice a huby. Dones ich,“ odvrkla a opäť pozrela na pokušenie napísané drobným písmom.

Premýšľala nad poslednou požiadavkou zo zoznamu, ktorá by jej priniesla najväčší zárobok. Nešťastné paničky vedia zaplatiť kopu zlata, aby sa zbavili muža, pomyslela si a chytila prázdny mešec uviazaný na sukni. „Ešte mi ostalo trochu čarovného prášku,“ vyhlásila. Postavila sa a skontrolovala stav zásob v hlinenej nádobe nad krbom. „Predsa ho nenechám len tak spráchnivieť,“ povedala. Potom otvorila knihu receptov položenú na stole a nalistovala stranu, ktorú naposledy čítala pred útekom do lesa.

„Rudo! Prines mi koziu nohu, čo je pri záhrade,“ zakričala do otvoreného okna.

„Čo to chceš?“ ozval sa a odhryzol si veľký kus z jablka.

„Koziu nohu!“ zakričala opäť a dala variť vodu v kotli.

„Včera mi kázala zahrabať kosti a dnes jej mám jednu vykopať? Čo jej preskočilo?“ frflal. Zjedol jablko a chytil motyku. „Ešte, že som to nezakopal tak hlboko,“ chválil svoju lenivosť.

„Tu máš, sestrička,“ víťazoslávne hodil kosť na stôl a s úsmevom čakal na pochvalu.

„Si ty normálny? Ja som nechcela kosť! Ale bylinku, čo sa volá Kozia noha!“ zakričala a zobrala kosť do ruky. „Za tie roky si sa už mohol naučiť názvy bylín.“

„Tak sa vyjadruj zrozumiteľnejšie!“ odvrkol. „Tie tvoje buriny! Iba smolu nám priniesli! Nič viac! Veď ťa chceli za tie čarovné odvary upáliť!“

Svetlana zosmutnela. Vedela, že jej brat má pravdu. Ale nechcela mu to dať najavo. Milovala svoju záľubu a rada pomáhala ľuďom.

„Choď radšej narúbať drevo,“ zmenila tému. „Nachystám tovar k uhliarovi, spolu so zoznamom, čo nám treba. A nieže zas polovicu peňazí prepiješ ako minule. Rozumieš?“

„Iba rozkazuješ… “

„Niekto ťa musí sekírovať,“ pohrozila rukou. „Inak by si hlivel celý deň. A mám ti pripomenúť, kto z nás prepil všetky peniaze a dom po rodičoch?!“

„Nemusíš. Idem.“

Svetlana vybehla von a natrhala dôležitú prísadu. Potom ju hodila do vriacej vody. Chvíľku povarila a zložila z ohňa. Pridala čarovný prášok. „Hm… zamiešam tam ešte arómu vína, aby to ten manžel vypil na jeden šup,“ povedala. „Tak a mám hotovo. Ostatné veci zo zoznamu mám v zásobe, ešte podusím huby pre naše prázdne bruchá a môže ísť.“ Preliala elixír do fľaštičky. Napísala na papierik názov pre koho je určený a uviazala ho okolo hlinenej nádoby. Potom vyšla von po kúsok slamy, aby sa tovar po ceste nerozbil.

Medzitým Rudo vypotil všetku tekutinu z tela. Chcel sa ovlažiť a vrátil sa do chalupy. Čuchové bunky mu pošteklil vínový opar vychádzajúci z kotla. Sliny sa mu nahromadili v ústach. V kotli nič nenašiel, tak si pričuchol k fľaši na stole. „Sestrička, tak ty si tu varíš víno,“ odpil si. Zamľaskol a prevrátil fľašu hore dnom. Posledná kvapka skončila v nenásytnom žalúdku.

Svetlana nabrala slamu a premýšľala, či napísala všetko, čo im treba kúpiť. Započúvala sa a spozornela. Praskot dreva utíchol. Štebotavé hlasy lesa opäť prevzali nadvládu. Znervóznela. Vstala a rozbehla sa k chatrči.

Prešla okolo veľkého výsledku poctivej roboty a brata tam nevidela. Otvorila dvere a zrevala: „Rudo, ty somár jeden! No, vlastne opravujem… Ty koza jedna!“

„Mé, mé, mé,“ ozývala sa splašená koza, ktorá behala a skákala po celej chalupe.

„Poď sem!“ kričala Svetlana a snažila sa chytiť zviera. Vratko zaujal úlohu nadháňača a ďobal rohaté víridlo do zadku. Udusené hríby skončili na podlahe, no našťastie liečivý tovar zostal nedotknutý.

Po besnej naháňačke sa ocitol premenený brat priviazaný o strom. „Čo mám teraz s tebou robiť?“ prihovárala sa rozčúlená sestra. „Keby si mal mlieko, tak si ťa nechám na obživu,“ zasmiala sa a potom zvážnela. „Nemám už ani čarovný prášok, aby som ťa premenila naspäť. Budem musieť ísť k uhliarovi aj s tebou.“ Pozrela Svetlana do vyplašených guľatých očí a koza zamékala akokeby odsúhlasila sestrin návrh.

Blížiace sa mraky odzrkadľovali Svetlanine obavy. Pobalila knihu receptov, liečivé mastičky a čaje. Odsunula truhlicu pod oknom a vytiahla dosku z podlahy. Červená šatka ukrývala kúsok minulosti. Zaleskli sa jej oči a položila ťaživú spomienku do košíka. Pred odchodom pozrela na svoju tvár v zrkadle a upravila strapaté dlhé vlasy. Holubovi prikázala strážiť chatrč a nasypala mu poriadnu kopu semienok.

„Ujo, otvor. To som ja, Svetlana!“ búchala na dvere.

„Poď dnu,“ povedal prekvapený muž. „Čo tu robíš?“

Svetlana si sadla, položila tovar a potiahla k sebe kozu. „Musela som prísť,“ vydýchla. „Rudo sa premenil na toto mékadlo,“ ukázala na zviera. „A nemám potrebné prísady na navrátenie jeho podoby.“

„Tu máš. Napi sa,“ uhliar podal pohár s vodou a položil misku aj pred kozu. „Je to moja chyba. Chcel som tej zúfalej žene pomôcť, keď k nám dobehla s modrinami na tvári. Hodila nám celý mešec zlata. Mám ho pre teba odložený.“

„Ahoj Svetlana,“ prerušil uhliara dievčenský hlas.

„Ahoj, zlatíčko,“ prekvapene zvolala Svetlana. „Ty si ale vyrástla. Nevidela som ťa tri roky a z teba je hotová slečna.“

„Ďakujem,“ zapýrilo sa dievča a sadlo si k stolu. Chýbaš nám tu. Nemá mi kto pomáhať zlepšiť čítanie.“

Svetlana si spomenula, ako ju uhliar prichýlil aj s bratom, keď prišli o dom. Rudo sa stal jeho učňom a pomáhal mu s výrobou dreveného uhlia. A ona sa starala o domácnosť, a jeho dcéru, ktorú naučila čítať. Striasla sa a zahnala prežité časy, aby sa venovala prítomnosti. Ozrejmila Rudovu nehodu a vyložila na stôl knihu v koženej väzbe. „Je len jedno miesto, kde nájdem, čo potrebujem,“ vyhlásila. „Musím ísť za kráľom.“

„No, neviem, či ťa vypočuje,“ oznámil uhliar. „Má zranenú nohu a celé dni kričí od bolesti. Aj jeho žena vraj odišla preč. Nevedela ho už počúvať.“

„Chudák…“ povedala Svetlana.

„Aký chudák! Veď ťa jeho otec vyhnal z mesta,“ rozčúlil sa uhliar. „A teraz žiješ ako žobráčka v lese. Nech len trpí celá jeho rodina.“

„Nehovor tak.“

„Ale budem,“ buchol päsťou o stôl.

„Je to moja vina, že vyrábam liečivé veci pre ľudí.“ Pozrela vráskavému starcovi do očí a videla v nich otcovskú lásku, ktorú aj cítila, keď ju pohladil po ruke. Nemusel pre ňu riskovať svoj krk a predsa im so všetkým pomáhal. Tajne predával jej výrobky a vždy keď vedel, niečo pridal aj navyše, aby ako tak s Rudom v lese vyžili.

„Aká vina?!“ osočil sa uhliar. „Veď pomáhaš. Keby si ma nevyliečila, už by som bol na druhom svete. Ten šarlatánsky doktor mi vôbec nepomohol. A ani kráľovi nepomáha.“

„Mé, mé,“ pripojila sa koza. „A prečo sa nepremenil na capa?“ ozvalo sa zvedavé dievča. „To je všeobecné kúzlo,“ vysvetlila Svetlana. „Všetko sa premení na kozu. Čarovný prášok nerozlišuje pohlavie.“

„Aha…“ reagovalo dievča a poškrabkalo kozu po chrbte.

Svetlana sa postavila a zobrala lampáš. „Toto si požičiam a keby sa mi niečo stalo… všetko nájdete v tej knihe. A vezmem si aj ten tovar, čo som ti doniesla. Asi sa mi zíde.“

„Počkaj do rána,“ namietal uhliar. „Asi bude pršať.“

„Nie. Poznám tajnú skratku,“ povedala Svetlana a zmizla v dverách.

Súmrak zahaľoval štrkovú cestu vedúcu k podzemnej pivnici. Svetlane sa triasli ruky. Prvé blesky v nej vyvolali ešte väčšie pochybnosti. Nechcela tam ísť. Ale musela, aby zachránila brata. „Tá prekliata kniha,“ hromžila, keď hľadala vchod v húštine. „Nemala som ju od tej ženy zobrať,“ neustále sa karhala. Ruky začínala mať unavené z držania košíka a lampáša. Udreli ďalšie blesky. Cítila ich silu. Začal horieť strom a ona spanikárila. Videla svoju budúcnosť. Ako horí na hranici, ako ju štípe a páli koža, ako ju ľudia zatracujú, ako bratovi nepomôže… Sadla si a začala plakať. Nevedela ako ďalej. Oheň naberal nasile. Osvecoval celú lúku. Nadvihla hlavu a vďaka väčšiemu svetlu zistila, že vchod je len pár krokov od nej.

Podišla k jabloni, ktorá rástla pri tajnej pivnici. Pohladila vyryté srdce na strome, vytiahla z červenej šatky veľký železný kľúč a skúsila otvoriť dvere obrastené machom.

Oprela sa celou silou do starého dreva. Spustil sa dážď. Ostré kvapky jej udierali do chrbta. Zatlačila silnejšie. Dvere povolili a spotená tvár sa usmiala. Telo si od námahy vydýchlo. Zobrala lampáš, košík a zatiahla za kľuku. Zamkla, aby vchod ostal opäť utajený pred svetom.

Pavučina jej narážala do vlasov, lepila sa na ruky a cítila, ako jej niečo lezie po tvári. Strach z pavúkov ju neovládol. Snažila sa nájsť len východ z podzemného tunela.

Uvidela mreže. Vybrala ďalší kľúč a ocitla sa v hradnej pivnici. Opäť za sebou zatvorila a zamkla. Poobzerala sa, či nie je nikto v okolí. Ani živá duša. Vykročila smerom k schodisku. Obrovské sudy na víno v nej prebudili spomienky. Pery sa jej zachveli a nohy roztriasli.

Vytiahla posledný kľúč. Odomkla a cez štrbinu skontrolovala chodbu. Zhasla lampu, nechala ju na schodisku a vykročila z tmy do šera osvetleného sviečkami. Zamkla a otočila sa smerom k ďalšiemu schodisku. V duchu prosíkala, aby ju nikto nevidel. Tiché kroky zakrýval burácajúci dážď a blesky.

Vystúpila na hlavnú chodbu a hľadala stopu, ktorá by ju zaviedla k správnej izbe. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, keď zbadala dvoch strážcov. Schovala sa do tmy a premýšľala, ako ich vylákať preč. Počula bolestné výkriky a vedela, že za stráženými dverami nájde kráľa.

Odkryla hlinenú nádobu v košíku a vrchnák hodila do tmy. Stráž spozornela a išla preskúmať rušivé zvuky. Svetlana sa nenápadne prešmykla k dverám a vošla do izby.

Muž s vyloženou nohou prestal bedákať od bolesti a pozeral na výjav pred sebou. „Svetlana? Prišla si ma strašiť?“ čudoval sa a natiahol ruku smerom k nej.

„Nie som duch,“ odpovedala. „Potrebujem tvoju pomoc.“ Priblížila sa k nemu a podala mu svoju ruku.

„Ale veď si zomrela. To mi povedal otec, keď som ťa chcel nájsť.“ Neveril vlastným očiam a priložil si jej ruku k tvári. „Teplá, mäkká ručička mojej Svetlanky. Naozaj si živá.“

Prekvapivé poznanie prerušilo klopanie na dvere.

„Schovaj sa,“ prikázal muž. Svetlana neváhala ani chvíľu a stratila sa za závesom.

„Vstúpte,“ ozval sa kráľ. Chlapi v brnení sa ospravedlnili za vyrušenie. V ruke držali črepiny a varovali o možnom votrelcovi. Kráľ ich vysmial a udelil im voľno, aby sa išli vyspať.

Svetlana vybehla z úkrytu a zamkla izbu. Od nervozity si odpila z vína na stole. Pribehla ku kráľovi a pozrela na jeho nohu. „Skúsim ti pomôcť,“ povedala. Vyzliekla si kabát a začala vyťahovať mastičky z košíka.

„Ach, mne už nikto nepomôže,“ jajkal a pohladil Svetlanu po vlasoch.

„Ako si sa sem dostala? A kde si celý ten čas bola?“opýtal sa. Trhol nohou, keď mu Svetlana dávala dole obväzy.

„Ešte stále mám kľúče od tajnej chodby, kde sme sa stretávali… a bývam v starej chalupe v lese,“ odpovedala. Opatrne zložila posledný kus bielej látky. „Nevyzerá to dobre. Musím to vyčistiť.“ Zobrala vodu nachystanú na ranné umývanie a pustila sa do práce.

„Sama?“ pokračoval vo vyzvedaní.

„S bratom.“

„Tak nemáš muža. Au,“ pokrčil nohu.

„Nie. Ale ty si sa stihol oženiť,“ pozrela sa mu do tváre a narovnala nohu. „Leopold, vydrž chvíľku!“

„Hrozne to bolí,“ zamrmlal. „Otec ma donútil k svadbe… Au! Ale nemilujem ju. Stále myslím len na teba,“ pohladil jej ruku. „Je otravná. Našťastie odišla… Nemá nervy v poriadku… všetci čakajú na dediča trónu.“

„Aha…“ zareagovala. Tvárila sa, že sa jej to nedotklo. Ale keby mohla, vykričala by zo seba bolesť, ktorá v nej driemala a prebudila sa, keď ho opäť uvidela. Najradšej by ho vyfackala, ale aj bozkávala… Miešali sa v nej všetky pocity.

Nohu mu ošetrila, natrela liečivými masťami a sadla si k nemu na stoličku. „No, ako? Lepšie?“

„Áno. Oveľa. Už to tak nebolí. Ďakujem.“

„To som rada,“ usmiala sa. Potom sa mu zverila prečo za ním prišla.

„Samozrejme, že ti dám zlatý a strieborný prášok. Pošlem ráno komorníka k uhliarovi a zruším aj tvoje vyhnanstvo z mesta. Otec je mŕtvy. Nebude protirečiť. Ale sľúb mi, že už nebudeš čarovať.“

„Sľubujem. Už len zachránim brata a s čarami je koniec. Ostanem len pri bylinkách.“

„Dohodnuté. Keď sa vrátiš naspäť do mesta, konečne budeme opäť spolu.“

„Tak to nie. Veď si ženatý…“

„Ale bez lásky…“ pobozkal ju a ona neprotestovala.

„Musím sa vrátiť, kým je tma,“ prerušila vášnivé objatie.

„Ostaň tu, kým neprestane pršať.“

„Ale…“

„Ostaň.“ Nahol sa k nej a opäť pritisol jej pery k sebe.

„Dobre.“ Svetlanu zlomila horúca vášeň, ktorú prebudili jeho bozky.

„Poďme si ľahnúť do postele…“ navrhol Leopold.

Svetlana nenamietala. Opantaná prebudenou láskou mu pomohla vstať. Sadol si, zakryl sa a ukázal na voľné miesto pri sebe. Vyzula sa a zhodila zo seba zaprášené šaty. Nechala si spodničku, ktorá priliehala na jej vzrušené telo.

„Stále si nádherná. Vôbec si sa nezmenila.“

„Zato ty si nabral váhu,“ uškrnula sa na vypuklé brucho.

„Kráľovské črty,“ zasmial sa. „Aj brada mi pribudla. Neprekáža?“

„Nie,“ pritúlila sa k nemu.

„Pamätáš, keď sme sa prvýkrát stretli?“ opýtal sa a pritiahol si ju k sebe.

„Áno.“

„Bola si rozkošná s tou kopou kníh, ktoré si niesla. Očarila si ma.“

„To bol osud, že si chodil na vyučovanie na faru. A ja som si vtedy vzala do hlavy, že sa naučím čítať a písať.“

„Keby si farár nedolámal nohu, tak tam nechodím. A čo ťa tak poháňalo do toho učenia?“

„Zvedavosť,“ nadýchla sa a pokračovala. „Priplietla som sa do cesty žene, ktorá utekala pred strážami a strčila mi do rúk knihu. Schovala som ju a neustále som listovala jej stránky. Ale nerozumela som im, keď som nevedela čítať. A tak som poprosila farára… No a zvyšok už vieš. Tá darovaná kniha mi odhalila tajomstvo kúziel a byliniek.“

„Tak tej knihe vďačím za to, že som ťa stretol.“

„Nie! Je to prekliaty dar,“ namietala.

„Nie je… pošepkal Svetlane do ucha. Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem,“ šepla Svetlana. Vyzliekla si posledný kus odevu a oddala sa Leopoldovi.

Milovali sa do prvých ranných lúčov. Leopold zabudol na bolesť a Svetlana zabudla na svoje problémy. Dážď skončil burácať do okien. Zasnená láska sa vrátila do reality a Svetlana vyliezla z Leopoldovho náručia.

„Musím už ísť,“ povedala a začala sa obliekať.

„Nechoď.“

„Dobre vieš, že musím,“ povedala a natiahla sa po čaj na otehotnenie, ktorý mala v košíku. „Toto daj tvojej žene, nech pije a dočkáte sa potomka. Povedz, že to dal doktor.“

Odomkla dvere a vytratila sa kým neprišli stráže.

Leopold zazvonil na služobníctvo. Verného komorníka poslal k zlatníkovi po strieborný a zlatý prášok a nariadil, aby bol čo najskôr doručený k uhliarovi.

Svetlane sa podarilo dostať nenápadne z hradu. Uhliar už zalamoval rukami nad jej životom, keď sa mu zjavila pred očami. Nič sa jej nepýtal. Ukľudnila ho, že všetko je vybavené a počkali, kým dorazia sľúbené suroviny.

Komorník odovzdal balíček a Svetlana sa vrhla na prípravu. Otvorila stránku knihy s čarovnou formulkou a začala drviť v mažiari kúzelný prášok. Na navrátenie podoby potrebovala ešte pár kozích bopkov. Rudo počas noci naložil poriadnu hromadu, tak s tým nemala problém. Dala variť vodu a zmiešala bopky s práškom.

„Tak a hotovo,“ položila misku pred kozu. „No, Rudko… toto ti určite nebude chutiť, ale ak chceš byť opäť človek, tak to vypi.“

Koza ovoňala nápoj a zamračila sa. Napokon sa odhodlala a vypila všetko do dna. Po poslednej kvapke dostal Rudo späť svoju podobu.

„Uhliar otvor! Tu je kráľovský posol,“ mužský hlas vyrušil radostné ovácie a všetci stíchli.

„Doniesol som potvrdené oslobodenie pre Svetlanu. Je tu?“

„Tu som. Ďakujem.“

Všetci ostali stáť v nemom úžase. Leopold dodržal sľub a Svetlana mohla ostať žiť s Rudom pri uhliarovi.

Vrátili sa do chatrče zobrať pár vecí a Svetlana nezabudla vziať so sebou ani holuba. Z knihy vytiahla stránky s čarami a spálila ich. Nechala si len časti s bylinkami.Ľudia chodili k uhliarovi nie len po uhlie, ale aj po rady od bylinkárky Svetlany. Mastičky a čaje už nepredávala načierno ale oficiálne. Kráľ vyhnal starého doktora a najal mladého, ktorý spolupracoval so Svetlanou a navzájom si odovzdávali informácie.

„Daj sem, pomôžem ti,“ povedal Rudo sestre.

„Dobre,“ zafučala a sadla si. „Vieš, že ti to pristane? Byť taký starostlivý? Zmenil si sa.“

„Aj ty, sestrička,“ usmial sa.

„Ja viem,“ pohladila si obrovské brucho. „Ach, asi to už čoskoro začne. Mám bolesti. Skoč po babicu.“

Ráno vypučali prvé jarné kvety a v kráľovstve sa rozozvučali zvony. Ohlasovali narodenie dediča trónu, ktorý sa na svet vypýtal o mesiac skôr. Radostné zvuky sa doniesli až k Svetlaniným ušiam. Varovala čerstvo narodené dievčatko. Pobozkala ho na čelo a s láskavým tónom oznámila novinku: „Narodil sa ti braček… Pošleme ockovi správu, že aj ty si už na svete. Vratko!“ zakričala na holuba, ktorý ďobkal semienka na uhliarovej okenici.