Skočil som cez okno. Bolo otvorené, takže sklo za mnou nešlo. Divil som sa, keďže som toto okno ešte neotváral. To na druhej strane mojej trajektórie rovno chýbalo, takže aj dopad bol ľahký.

“V ktorom byte som?” pýtal som sa vydeseného občana keď som vpadol dnu a postavil sa na nohy.

Obzrel som sa predtým, než mi stihol odpovedať. Bol to prekrásne dekorovaný byt. Rastliny lemovali skoro každú stenu. Tam, kde zeleň nesiahala boli maľby. Všetky boli taký špecifický druh realizmu. Na jednej sa mi zdalo, že som tam zobrazený ja na mesiaci. Ale mohol to byť hocikto v skafandri Ozbrojenej Časopriečkovej Jednotky.

“Bytovka 36B, prečo?” na občanovi bolo počuť, že sa ma bál. Vytiahol som z vrecka skafandra svoju ID kartu a ukázal som mu ju jedným neprerušeným pohybom.

“Igor Časoviec, jeden z OČJ. Inými slovami povedané, časová polícia.”

Otočil som sa od obrazu k nemu. Chcel som vidieť, ako na to zareaguje. Našťastie neukazoval hocijakú hostilitu, iba sa zmätene pozeral naokolo.

“To je nejaký vtip? Čo, netrávim svoj čas dosť dobre?”

“Nie, skôr riešime ľudí, ktorí narúšajú časopriestor. Neďaleko tu pobehuje terorista menom Ondrej Priečkoprd. Dostali sme info, tu nastražil chronobombu.”

“Chronobombu?”

“Chronobombu. Veci sa budú opakovať pokým sa nepretrhne časová linka a zničí nás všetkých.”

“Chronobombu…” opakoval občan.

“Nemusíte to tolko opakovať. Stráca to svoj efekt, keď to zopakujete viac než trikrát.”

“Chápem. Nedokážem vám nejako pomôcť? Niekde sa musí dať nájsť.”

Prešiel som sa kus po byte. Obzeral som si všetky miesta kde by sa dali schovať. Každý kvetináč skončil pretočený, každý obraz som zhodil. Našiel som aj stoličku, ktorú som pretrhol svojím časonožom. Nič. Ani len kus časoprachu po ňom neostal.

“Doparoma, tuto to asi nie je,” zanadával som si pod dych. “Viete čo, dajte mi svoje meno. Preplatíme vám to, ale iba ak máme na vás kontakt.”

Ako som vytiahol svoj domáci blok, začal milo a pokojne diktovať : “Rasťo Geometrik. Tuto krásne v Dubníčkove a ak to pomôže, z roku 2169.”

“2169? Myslel som si, že je 2167.”

“Nie nie, 69.”

“Jasné, rozumiem,” pochmúrne som odložil blok do vrecka a oprášil sa od zeminy, čo sa mi stihla nalepiť na skafander.

“Poďte, pustím vás cez dvere,” milý Rasťo mi išiel ukázať dvere von, však ja už som si dal za seba ľavú nohu a odkopol sa od zeme.

“Nemusíte,” horko ťažko ma vlastný hlas nasledoval, “Urobím si otvor.”

Pripravil som sa na prerazenie a skočil som cez okno. Bolo otvorené, takže sklo za mnou nešlo. Divil som sa, keďže som toto okno ešte neotváral. To na druhej strane mojej trajektórie rovno chýbalo, takže aj dopad bol ľahký.

Dopadol som a na chvíľu som sa zamyslel. Zdalo sa mi to celkom povedomé. Hodil som ten pocit za seba, keďže takáto vec sa diala v mojej branči často.

Postavil som sa a prehovoril : “V ktorom byte som?”

Čakal som na jeho odpoveď. Chudák bol vydesený. Však kto by nebol, práve som mu vpadol do jeho bydliska.

“Bytovka 36B, prečo?” hlas sa mu triasol ako o život.

“Zase? No nevadí, asi je to nejaká moderná budova,” zahundral som si pod nos a vytiahol si z vrecka ID kartu rovnako ako predtým. “Igor Časoviec, jeden z OČJ. Inými slovami povedané, časová polícia.”

Otočil som na bok, keďže niečo mi povedalo, že sa mám pozrieť vedla seba. Boli všade pri stenách tie isté kvety, tie isté maľby. Bol tam aj ten istý prekliaty skafander.

“To je nejaký vtip? Čo, netrávim svoj čas dosť dobre?”

“Nie,” povedal som a na chvíľu som sa zastavil, “Riešime ľudí, ktorí narúšajú časopriestor. Neďaleko tu pobehuje terorista menom Ondrej Priečkoprd. Dostali sme info, že tu nastražil chronobombu.”

“Chronobombu?” prekryl si dlaňou ústa od šoku.

“Veci sa budú opakovať pokým sa nepretrhne časová linka a zničí nás všetkých.”

“Chronobombu…” opakoval občan.

“Len to nepovedzte štyrikrát, to by som mal z vás Deja Vu.”

“Chápem. Nedokážem vám nejako pomôcť? Niekde sa musí dať nájsť.”

Prešiel som sa kus po byte. Znova som prešiel procedúrou. Všetko bolo rozhádzané, ale zas žiadna bomba. Keby som mal otvor v skafandri, tak by som sa už škrabal po hlave.

“Doparoma, tuto to asi tiež nie je,” zanadával som si pod dych. “Viete čo, dajte mi svoje meno. Preplatíme vám to, ale iba ak máme na vás kontakt.”

Ako som vytiahol svoj domáci blok, začal rýchlo diktovať : “Rasťo Geometrik. Tuto krásne v Dubníčkove a ak to pomôže, z roku 2169.”

Potichu som si zapisoval. Skoro som zapísal “2167”, ale zrazu vtedy Rasťo prehovoril.

“Nie nie, 69.”

“Ja som nič nepovedal.”

“Nie?” poškrabal sa, “Mne sa zdalo, že ste…”

Pozrel som sa naňho podozrivo. Preglgol si a prešiel ku dverám. Ani som sa nestihol oprášiť, proste som si dal blok naspäť do vrecka.

“Poďte, pustím vás cez dvere,”Rasťo mi išiel ukázať dvere von, však ja už som si dal za seba ľavú nohu a odkopol sa od zeme.

“Nemusíte,” horko ťažko ma vlastný hlas nasledoval, “Urobím si otvor.”

Pripravil som sa na prerazenie a skočil som cez okno. Bolo otvorené, takže sklo za mnou nešlo. Divil som sa, keďže som toto okno ešte neotváral. To na druhej strane mojej trajektórie rovno chýbalo, takže aj dopad bol ľahký.

Už vo vzduchu som sa zamyslel, tak môj dopad nebol taký ľahký, ako predošlé.

“Bože, ste v poriadku?”

Ten hlas bol veľmi povedomí. Až príliš.

Postavil som sa a prehovoril : “Rasťo? V ktorom byte som?”

Ako ma dvíhal, bolo počuť že sa nahlas zamýšľa.

“Bytovka 36B, prečo?” bola veta, ktorá ho potichu udala. Nie je možné, že by bola jedna bytovka taká veľká. V momente ako som bol na oboch nohách som sa od neho odtrhol a rýchlo som tasil svoju ID kartu. V duchu som si povedal, radšej sa pomýliť, ako to zopakovať ešte raz.

“Igor Časoviec, jeden z OČJ. Inými slovami povedané, časová polícia. Zatýkam vás, Priečkoprd.”

“Kto? Čo?” horko ťažko sa vykoktal zatiaľ čo som vytiahol svoj blok. Ten blok nebol časoblok, takže ak sa táto jedna udalosť opakovala, tak by tam neostala ani jedna vec zapísana z predošlých. Listoval som ho, zatiaľ čo mi “Rasťo” nadával ako by si z toho zarábal. Prešiel som si ho aj desať krát, stále nič. Chýbali mi jeho údaje.

V momente, ako som dolistoval svoj blok po posledný krát, som zacítil kov na mojom čele.

“Bravó, pán Časoviec. Odhalili ste ma. Čo ale neviete, je že kde je tá Časobomba. Bude sa tento moment opakovať, pokým nás vesmír oboch neroztrhne pokiaľ ma nenecháte utiecť.”

Začal sa smiať. Ako som pustil blok a dal ruky hore, on namieril svoju pištol na strop. Rozmýšľal som, čo urobiť. Netušil som, či to je iba obyčajná zbraň, alebo niečo také silné ako časopištoľ. Začal ustupovať k dveriam.

Vtedy som sa nad tým zamyslel. Čo bolo to jediné, čo sa mi stále opakovalo? Sklo. Vždy som skočil cez sklo. Už bolo iba počuť, ako beží von z bytu a ja som si zatial dal ľavú nohu za seba. Nešiel som ho nasledovať. Nie, namieril som znova na to jedno okno.

Pripravil som sa na prerazenie a skočil som cez okno. Bolo otvorené, takže sklo za mnou nešlo. Už som sa viac nedivil. Miesto toho som dopadol tak, že som dal kotrmelec a priviedol som ho do zdviháku do Priečkoprdovej čeľuste.

“Čo som vám kedy urobil, pane?” horko ťažko prehovoril predtým, než padol na zem.

Postavil som sa nad neho a dupol som mu na rozkrok, vďaka čomu vydal prekrásne piskľavý hlások, ktorý doniesol uspokojenie väčšie ako kúpeľ po dlhom dni. Ukázal som naňho prstom a zakrýkol som : “Igor Časoviec, jeden z OČJ. Inými slovami povedané, časová polícia. Zahrával si sa s časom, kámo.”