Hnevalo ho, keď jeho domov volali „vesmírna loď“. On ten ich tiež nevolal „prízemná stavba“. Bol to proste domov. Že sa vznášal vo vesmíre medzi plynným obrom a trpasličou hviezdou nebolo dôležité, akokoľvek rozprávkovo to znelo.

Cvakol vypínačom a poslal najnovších hostí ďalej na ich púť. Aj im mával, aj sa usmieval, ale to len naoko. Bol oveľa viac rád, že odišli, než opačne.

„Ooch!“ hovorili pri domovej prehliadke.

„Ách?“ hovorili tiež.

Ale aby bol fér, iné veľmi hovoriť nestíhali. Pauzy medzi návštevami mal nesmierne dlhé a vždy sa v ňom tak nazbieralo!

„Vitajte! Bol som dlho sám, tak teraz budem chvíľu hovoriť len ja. Neľakajte sa, prosím,“ vítal ich a oni sa potom neľakali.

Mal už trik. Lebo musel sa vyrozprávať, ale musel im aj veľa povedať. Dôležité veci.

V akom stave je ich plavidlo a čo vie opraviť. Koľko to bude stáť a ako dlho to potrvá. Aké riziká sú v ceste pred nimi a naopak, čo vyzerá lepšie než dúfali. Lebo aj to sa stáva, hoci pomenej, lebo byť negativista vo vesmíre je rozumné.

Aj gravitačné odchýlky vedel spočítať a vysvetliť, že on, dieťa, to počíta lepšie ako oni, dospelí. Vždy im to videl na očiach a vždy sa len usmial, poťukal si po spánku a povedal: „To tá relativita!“ Čo síce vôbec nepomohlo, ale aspoň zmenil tému.

No a trik? Bol v tom, že pomedzi informácie celkom nenápadne schoval slová, ktoré boli dôležité len preňho. Aby ich povedal a aby ich počuli.

„Mám tu kocúra. Volá sa Eke-eke, ale asi sa vás bude báť, tak je schovaný.“

* * *

Stáli tam ako hlúčik vyplašených holubov. Príšerne unavení, hladní, zomknutí v zle osvetlenej a nezdravo čistej chodbe. A on stál pred nimi s úsmevom na celú hlavu a mlel čosi o kocúroch.

Varovali ju s kým sa tu stretne. Vysvetľovali ako hlúpo neintuitívne fungujú časopriestorové brány. Ako sa ich pravidlá menia podľa toho, kto sa na nich díva. A ak sa díva príliš rozumne, príliš logicky, bez akceptovania ich absurdnosti, začnú sa kaziť a ich mágia zmizne.

Prijať to ako fakt bolo však výrazne jednoduchšie na ich lodi než tu stáť a počúvať, že majú „príliš ohnutý výfuk“ a že oprava „zaberie celú sobotu“.

Zvuk jej prázdneho žalúdka prerušil slová drobného chlapca, operátora brány. Jeho veľké oči sa jej pozreli až kamsi na dno duše.

„Večera bude až o šiestej, ale,“ ťažko vzdychol a prešiel do šepotu, „mám tu čokoládu.“

* * *

„Čo s ním bude?“

„Nič, čo by bolo? Hlavne mávaj!“

Hviezda na nich žmurkla. Obrovská slnečná erupcia v tvare ľudskej ruky chytila okraj tmavej hmoty a trhla. Kúsok priestoru pred nimi sa odtiahol a ukázal záblesky iného sveta za oponou temnej hmoty. Plynný obor sa mohutne nadýchol a loď so stále mávajúcou posádkou odfúkol cez bránu preč.