Nádych. Výdych.

Otvorí oči. Pár sekúnd jej trvá, kým si oči privyknú. Stojí na okraji lesa, pred sebou má iba šíru pláň. Tráva sa vlní v jemnom vánku a lupene kvetov hýria toľkými farbami. Už takmer zabudla, ako to tu vyzerá. Spraví dva kroky vpred. Pod bosými nohami cíti každú nerovnosť, hrbolčeky hliny pokryté machom, pichľavé steblá. Bola tu toľkokrát, no aj tak jej to príde zvláštne. Úplne, akoby to bolo naozaj. Slnečné lúče sú hrejivé, no ani zďaleka nie také silné.

Pokoj na duši však neprichádza. Hruď jej zviera pocit, ktorý nedokáže odohnať ani okolitá príroda.

Padne na kolená. Oči ju začnú štípať.

„Mohol som si myslieť, že budeš tu.“

Takmer zhíkne. Srdce jej poskočí. Otočí sa. Stojí tam, opretý o strom, tak ako kedysi.

„A-ako...?“ nedopovie, rozbehne sa mu naproti a hodí sa mu okolo krku.

Jeho ruky sa ovinú okolo nej. Stoja v tesnom objatí, bez slov. Takmer splývajú v jedno.

„Myslela som si, že ťa už neuvidím.“

„Aj ja. A veľa tomu nechýbalo.“

„Ale, ako si sa odtiaľ dostal?“

Mlčí, len sa usmieva. Tmavé oči blúdia po jej tvári, akoby si chceli zapamätať každý detail.

„Noan, budeme ešte niekedy spolu?“

„Teraz sme spolu, Elia.“

„Vieš, ako to myslím.“

„Viem,“ objal ju silnejšie, „ale odpovedať ti neviem.“

Alebo možno len nechceš, pomyslí si. Necháva otvorené okno nádeji, v ktorú už pomaly neverí ani ona. Ale neverila ani, že ho tu stretne a predsa je tu. Odtiahne sa.

„Koľko máme času?“

„Vieš, že sa výpočty môžu mýliť. Erupcie silnejú a prichádzajú nečakane. Nie je v tom žiadny vzorec, nič. Slnko je nepredvídateľné.“

„A takisto aj stroje,“ zasmeje sa. „Moja kója už ide asi len silou vôle.“

„Mi hovor. Vieš koľko mi trvalo, kým som našiel takú, ktorá sa nevypla po piatich minútach?“

„Takže si ušiel...“ aj tak to bolo jediné vysvetlenie. Z armády by ho len tak nepustili. Ale to muselo znamenať...

Zhíkla.

„Elia...“

„Toho času máme ešte menej, však?“

„Možno minúty.“

Tie dve slová ju zasiahli. Keď sa jej podarilo napojiť na virtuálnu realitu, ani nevedela v čo presne dúfala. No myslela si, že majú viac času. Noan bol tisícky kilometrov ďaleko. Nemala nikoho. Iba toto miesto, jej miesto pokoja, kde sa spolu stretávali, keď bol ešte len vo výcviku. Potom sa to všetko zvrhlo tak rýchlo. Odvolali ho, nemohli si ani zavolať.

A teraz sa zdá, že koniec prichádza rýchlejšie, ako v tých najhorších snoch.

„Je tu krásne. Vybrala si naozaj pokojné miesto,“ pohladí ju po vlasoch a zahľadí sa do diaľky.

„Som rada, že nám technológie aspoň takýmto spôsobom dokázali na vlastnej koži pocítiť, ako sa žilo kedysi. Keď si predstavím, že moje ja teraz leží a potí sa...“

Odmlčí sa. Niečo nie je v poriadku. Vibrovanie.

„Cítiš to?“

Noan jej stisne ruku.

Les okolo nich preblikáva.

Srdce jej začne prudko udierať o hrudník, akoby chcelo dohnať čas, ktorý tak neúprosne uniká.

Elia sa pozrie na Noana a ich pery sa naposledy stretnú v bozku.