Nekonečný hlad

Novalis sa poškriabal za špicatým dlhým uchom. Započul kroky. Tiché a opatrné, pomyslel si. Zviera to nebude, premýšľal a nebude to ani škriatok. Kráčal ďalej. Nezastavil. Kroky ho prenasledovali. Chcel zachytiť pach prenasledovateľa, ale nemal priaznivý vietor. Zišiel z lesného chodníka a odbočil smerom k jazeru.

Sadol si na breh, zatvoril oči a vdýchol vôňu vetra, ktorý priniesol so sebou aj čuchovú stopu nepozvaného diváka. Lindir! vybuchlo meno v jeho hlave. Pocítil, ako mu myklo kútikom pri ústach. Premýšľal, čo spraví. Váhal.

Nechcel sa vrátiť. Zohol sa a natiahol sa k rieke. Puzdro so šípmi stratilo stabilitu na jeho ohnutom chrbte. Ponoril ruku do vody a zacítil divoký pohyb rýb. Usmial sa a nasucho preglgol. „Už len vyriešim jeden problém a budem sa vám venovať,“ povedal nemým tvorom v jazere.

„Lindir! Vylez von. Viem, že si za skalou,“ ozval sa Novalis.

Štíhla postava lesného elfa vykukla zo skrýše. Pristúpil bližšie a zasmial sa nad svojím odhalením.„Vedel som, že ma tvoj bystrý nos zacíti,“ uškrnul sa „ale bol som zvedavý, kam stále chodíš,“ priznal sa Lindir.

„Chceš to vedieť?“ obrnil sa Novalis nepríjemným tónom.„Áno,“ odpovedal a zamračil sa. Nečakal také odmerané správanie. Nespoznával ho. Zľakol sa.

Novalis pozrel priateľovi do očí. Videl v nich zvedavosť a strach. Nechápal. Mňa sa báť nemusí, pomyslel si a spomenul si na všetky turnaje, ktoré prehral. Od detstva tušil, že jeho výnimočný sluch a čuch budú asi to jediné s čím oslní elfskú ríšu. Zlyhal vo všetkých silových cvičeniach a nevynikal ani s lukom či mečom. Vždy stál bokom od ostatných. Jedine Lindir sa s ním rozprával. Ale jeho najväčšie trápenie nepoznal.

„Prisahaj, že to nikomu nepovieš,“ vyzval Novalis priateľa.„Prisahám,“ zvážnel.

„Dobre teda. Tak sa pozeraj,“ povedal a vybral nôž. Potom ponoril ruku do vody a vylovil rybu. V tej chvíli sa ostrá čepeľ zafarbila na lesklý zelený odtieň. Nôž sa začal hýbať. Vydral sa zo silného zovretia pevnej ruky a vyletel do vzduchu. Chvíľu levitoval a potom zaútočil. Novalis sa nebránil. Natiahol ruku. Nasledoval jeden ostrý zárez. Objavila sa krvavá čiara. Ryba sa vyšmykla z jeho ruky a spadla do rieky.

„Čo to robíš?“ spýtal sa zdesený Lindir.„Musím. Neviem sa ovládať,“ klesol na kolená a hlavu ponoril do dlaní. Najradšej by sa skryl pred celým svetom.

„Nechápem,“ čudoval sa.„Vidíš tie ryby v rieke?“ Novalis odtiahol dlane z tváre.

Kvapky krvi mu neustále stekali po ruke. Lindir spozornel. Očami prebehol okolie, kde stáli. Niečo hľadal. Zohol sa, odtrhol bylinu a priložil ju na otvorenú ranu.

Novalis ostal zaskočený. Necítil bolesť v ruke, ale v duši. Pichalo ho pri srdci, zvieralo mu hrdlo a žalúdok mal stiahnutý. Lindir pokračoval v ošetrovaní. Odtrhol kus látky zo svojej košele. Pritlačil bylinky k rane a obviazal kúskom odevu. Ach, keby mi toto pomohlo aj na šialenstvo, čo ma žerie vo vnútri, pomyslel si Novalis.

„Už je to v poriadku,“ oznámil Lindir, keď zaviazal uzol. „A čo je s tými rybami?“ nadviazal na prerušenú spoveď kamaráta.„Ešte donedávna som ich lovil a jedol,“ priznal sa Novalis.„Prečo hovoríš také klamstvá?!“ postavil sa, „povedz o čo ti ide!“

„Hovorím ti pravdu,“ pozeral do zeme. „Viem, že teraz mnou isto opovrhuješ. Neviem si to vysvetliť, kde sa to vo mne berie. Tá chuť na mäso.“ Po poslednom slove pocítil obrovskú úľavu. Konečne mu prezradil svoje tajomstvo. Hanbil sa. Cítil sa skazený, nehodný svojho druhu.

„Novalis!“ znechuteným pohľadom sa pozrel Lindir. „Náš rod si ctí prírodu a všetky živé tvory. Ako si mohol?“

„Ja viem. Ale neviem proti tomu bojovať,“ zakričal do vetra, „preto ten nôž. Ukoval mi ho náš kováč. Zaútočí, aby mi pripomenul môj hriech, ktorý chcem vykonať.“

Vyhrnul si rukáv a ukázal zahojené rany pozdĺž celej ruky. „Pozri. Vôbec to nepomáha. Som zúfalý. Dnes som sa chystal zničiť nôž a poddať sa svojím chúťkam.“ Pozrel na zdeseného elfa.

„Musíš o tom povedať kráľovi,“ radil Lindir.„Nie! Vyženie ma z lesa. A kam potom pôjdem? K temným elfom?“ Novalis vyslovil nahlas myšlienku, ktorá ho najviac desila. Život medzi temnými elfami v podzemí. Miloval stromy, slnko, vietor vo vlasoch. Cítil v žilách tú energiu zeme. Nechcel sa toho vzdať.

„Som tvoj priateľ Novalis. A nenechám ťa trpieť. Poď pôjdeme za ním spolu.“„Nie! Prisahal si, že to neprezradíš! Nechaj ma a odíď!“Lindir chvíľu mlčal. Sledoval svojho bezmocného priateľa.

„Sám to nevyriešiš. Možno existuje nejaký liek.“„Myslíš, že som po ňom nepátral? Toto trvá už celé storočia. Zakrádam sa ako taký had a snažím sa uchmatnúť si kúsok mäsa.“ Lindir nespoznával osobu, ktorá pred ním stála.

„To trápenie a nekonečný hlad, keď sedíme všetci pri stole a ja sa pretvarujem, ako mi chutí šalát a bylinky. Nevieš si predstaviť ako sa dusím.“

„Možno sa to už niekomu stalo. Musíme to zistiť,“ povedal Lindir a položil ruku na zúfalé rameno.„Nie!“ obrnil sa Novalis a odstrčil pomocnú ruku priateľa. „Nechaj ma samého. Musím si to premyslieť.“„Dobre. Ak si to želáš… ale zoberiem ti ten nôž. Nenechám ťa ubližovať si.“ Lindir zobral nôž, otočil sa a ponechal priateľa samého.

Zúfalý Novalis počkal, kým Lindir odíde. Nadýchol sa. Necítil už jeho vôňu. Pozrel sa na oslnivý zelený život vôkol seba a povzdychol si.

Opäť pocítil chuť na mäso. Zdráhal sa. Kričal po sebe. Nariekal. Trhal si vlasy. Menil sa na šialené zviera ovládané pudmi. Nakoniec im podľahol a ulovil rybu. Držal ju v oboch rukách a sledoval jej bezbranný boj o život. Neľútostne sa do nej zahryzol. Odkusoval surové mäso aj s kožou. Nevnímal zhasínajúci pulz svojej obete. „Konečne som sa najedol,“ vyhlásil a odhodil kosti do rieky. Zamračil sa. „Čo teraz?“ pozrel na svoje ruky. Umyl z nich kúsky rybích pozostatkov, postavil sa a išiel smerom domov.

„Nie!“ zastal a premýšľal. Naspäť ísť nemôžem, hovoril si. Lindir o mne určite už všetko prezradil. Vysmiali by ma. Ukazovali by na mňa prstom. Bol by som pre nich hanbou. To by som neprežil.

Otočil sa. „Radšej budem samotár,“ vyhlásil sám pre seba. Možno niekde vo svete nájdem odpoveď, prečo som iný ako ostatní, pomyslel si. Naposledy sa obzrel za svojím domovom. Obrovský žiaľ mu zvieral hruď.