Objatie osudu

Postava v bielom pristúpila k jednému zo starých domov zahalených do hmly. Jej tvár bola odetá do červenej šatky, iba dve tmavé oči vytŕčali a vrhali pohľad plný tajomstva. Za oknom bola hustá tma, pretože ani jedna sviečka nebola vo vnútri zapálená. Postava sa naklonila a pozrela sa dnu. Svojimi očami dravca aj v temnote videla, že vnútri sú dvaja ľudia, spiaci na posteliach, prikrýtí nadýchanými perinami. Dnes si sem po niekoho prišla. Po niekoho, po kom túžila už veľmi dlho.

Lucia v tú noc spala nepokojným spánkom.

Neustále sa budila a prehadzovala, kým jej muž sa ani nehol. Dieťa v jej bruchu sa hýbalo a ona mala pocit, že jej chce niečo povedať. Vstala teda z postele, pozrela sa na muža a pohladila ho po tvári. Po špičkách prikráčala k šporhertu a zakúrila v miestnosti. Sneh von sa blyšťal v mesačnom svite, zima prituhla. Ako sa tak dívala von, zdalo sa jej, že na druhej strane, pri dome Bystrianskych, ktosi stojí. Akási postava, ktorej tieň videla na zasneženej zemi, splývala s bielobou navôkol. Prepadol ju nepokoj a potom pocítila ďalšie kopnutie dieťaťa.

„Ššš, dieťatko,“ šepkala mu a pohladila si vypuklé brucho. Zaliala bylinky a pariaci sa hrnček položila na stolík. Sadla si za stôl a vdychovala paru z bylinkového odvaru. Zapálila sviečku a povzdychla si. Čas jej pôrodu sa blížil. S babicou sa radila minulý týždeň o tom, kedy by dieťa mohlo prísť na svet. Povedala len: „Len ono vie, kedy nastane jeho čas. Bude to dobré, Lucia.“ Upokojovala ju.

Lucia sa neprítomne pozerala z okna a zbadala, že miesto, kde sa jej predtým mihol akýsi tieň, je už prázdne. Asi sa jej to muselo len zdať.

Dopila odvar a vrátila sa do postele k mužovi. Spomínala, ako sa s ním spoznala a srdce jej zaplnila čistá láska. Boli zobratí už dva roky, ale len asi pred siedmimi mesiacmi sa im pošťastilo počať dieťa. Tešili sa naň, tak ako si užívali každú chvíľu, čo mohli byť spolu.

No zima bola krutá.

Priniesla starosti, ktoré im skrížili plány. Michal pracoval okolo statku, ona sa starala o domácnosť. Boli na všetko sami. Ona bola sirota, jeho rodičia bývali v dedine za kopcom. Aj tak sa mladej rodinke dobre darilo. Až do tejto zimy.

Lucia spomínala na prebdené noci. Nebolo to prvýkrát, čo videla akýsi prízrak pri susedovie dome, nazerať im dovnútra.

Prvý raz, čo sa to stalo, Lucia sedela a tkala pri svetle sviečky. Bolo to prvého decembra, kedy napadlo veľmi veľa snehu. Zrazu zadul vietor a otvoril okenicu, zavýjal ako človek, ktorý práve prežíva pekelné muky. Chytro sa pobrala k oknu, zatvoriť okenicu, no keď sa pozrela von, mihol sa jej pri dome Bystrianskych akýsi temný tieň. Z duše sa naľakala.

„Michal! Michal! Niekto tam je!“

Išla ho zobudiť. No kým prišiel ku kuchynskému oknu a pozrel sa z neho, ulica už bola opäť pustá.

„To máš z tých byliniek. Robíš si ten odvar prisilný,“ poznamenal, dal znepokojenej žene krátky bozk, ľahol si a o chvíľu už opäť nerušene spal.

Teraz Lucia pozrela opäť z okna, no ulica bola prázdna. Pohladila opäť svoje brucho a pomyslela si, že je čas ísť opäť späť. Dopila odvar z byliniek a vrátila sa k Michalovi do postele. Onedlho zaspala nerušeným spánkom.

Postava v bielom sa opäť vynorila z tmy v medzierke medzi dvoma domami. Zadívala sa dovnútra jedného z domov. Pršila si po nich. Po obidvoch. Nastal ich čas. Otvorila si dvere na dvore a vošla povedľa strážneho psa celkom nerušene. Ani si ju nevšimol. Vkročila do domu cez prah a ocitla sa vo vnútri. Keď stála nad spiacim párom, vystrela svoje dlhé, studené ruky nad posteľ, prižmúrila oči a zhlboka sa nadýchla. Ten nádych trval snáď celú večnosť.

Ukradla si život muža a ženy, ktorý dnes v noci vydýchli poslednýkrát.

Naplnená životom, ktorý im vzala, potajomky opustila dom a vydala sa do zasnežených hôr, celkom na úpätie vysokého kopca, do jaskyne, v ktorej prebývala. Zhodila zo seba biele šaty a ukázala tak svoje sčerneté, sckvrnuté telo. Potom konečne vydýchla. S výdychom sa začalo jej belieť, naberať tvar nádhernej, rusovlasej ženy a na jej tvári sa usadil sladký úsmev.

Mrazivé ráno zaklopalo na dvere.

Lucia vstala o šiestej, ale Michal už bol hore. Videla ho, ako je chlieb so slaninou v kuchyni. Prišla k nemu a sadla si mu na kolená.

„Zase si v noci nemohla spať,“ poznamenal.

„Ako vieš?“

„Viem,“ povedal.

„Opäť som ju videla. Tú zvláštnu postavu,“ zašepkala.

„To sa ti len zdalo,“ krútil hlavou. „Idem k Bystrianskym. S Jurom sme sa dohodli, že pôjdeme do hory po drevo.“

„Dobre. Pozdravuj Hanku,“ povedala a odprevadila ho k dverám. Potom ho z okna sledovala, ako zmizol za bránkou, ktorá viedla k ich domu.

Michal zaklopal na dvere, ale nikto mu neotváral. Chvíľu postával, potom nakukol dovnúta a cez sklo videl, že obaja ešte spia.

„To hádam nie,“ krútil hlavou.

Pootvoril dvere.

„Juro! Vstávaj. Do hory nám treba ísť!“

Žiadna odpoveď.

So starosťami spravil pár krokov dovnútra a podišiel k spaicej dvojici. Ich nehybnosť ho znepokojila. Podišiel bližšie a zadíval sa na bledé telá bez dychu.

Keď Michal vkročil dovnútra, uvidel Luciu ako tká.

„Lucia!“ Zvolal, v hlase mu znela zmes strachu a naliehavosti.

„Čože?“ Spýtala sa a uprela na neho nechápavý pohľad.

„Hana a Juro! Mŕtvi sú!“

„Ach, nie!“ Lucia si zakryla ústa a z očí jej vyhŕkli slzy.

S Hankou ich viazalo priam sesterské puto. Chcela vybehnúť von do zimy, ísť za svojou priateľkou a na vlastné oči sa presvedčiť, ale on ju zachytil. Chcel ju uchrániť toho smutného pohľadu.

Na Štedrý deň boli Michal s Luciou v smútku. Pred pár dňami pochovávali priateľov. Sedeli vedľa seba a ani jeden z nich nejedol. Oheň tlel v kozube a vonku zúrila fujavica. Vtom sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Idem,“ povedal Michal stroho a vstal.

Otvoril dvere a na prahu zbadal chúliť sa bledú ženu, oblečenú v tenkej látke. Len rusé vlasy na nej žiarili ako pochodeň.

„Preboha živého, čo chceš zamrznúť?“ Vyhŕkol.

„Prosím,“ drkotala zubami, „vezmite ma dovnútra.“

Vzal ju dovnútra a pomohol jej sadnúť si k ohňu. Lucia sa prekvapene dívala na polomŕtvu ženu, krásnu ako rusalka. Doniesla jej kožuch a zabalila ju do neho. Keď sa žena trochu ohriala, dala jej napiť z odvaru z byliniek. Vtedy žena zdvhila pohľad. Na Luciu sa dívali dve oči také tmavé, ako kolomaž. Premkol ju mrazivý pocit, keď jej pohľad opätovala, akoby sa dívala do očí samotnej smrti. Preto pohľad ihneď odvrátila.

„Ďakujem, že ste ma prijali,“ hovorila žena ľúbezným hlasom.

„Len barbar by ťa nechal zamrznúť,“ odvetil Michal zamračene.

Sľúbili žene, že jej poskytnú nocľah. No Lucia celú noc nemohla spať. Dívala sa z okna a zdalo sa jej, že postava, ktorá postávala pri Hankinom a Jurovom dome v tú osudnú noc je stále niekde na blízku.