Pripomínajú si narodenie ich boha. Ich nový, bezmocný boh. Kedysi bol Boh ten, kto hovoril čarovné slová. Čo povedal, to sa stalo skutočnosťou. Nebolo to decko serúce do sena, nebol to mŕtvy chlap pribitý o drevo. Kedy je lepší čas spomenúť si?

***

Ohorené telo sa ešte naposledy pohlo, kým naň obrovská cap skočil a rozkopal na kašu. Ľudská postava skontroloval pulz príšerám na zemi. Dve vykrvácali a tretej zlyhalo srdce. Neboli to hodný protivníci. Občas je to lne nešťastie, ktoré pripravili bohovia, čo ukončí cestu.

„Béé,“ ozvala sa ovca a trojica sa pohla vpred. Trojmetrový cap robil malé kroky, aby ostatní stíhali. Postava občas pohladila capa aj ovcu. Na bielej ovčej vlne zanechávala červené fľaky, na capovej čiernej srsti krv nebolo vidno. Ovca mala rada dotyk.

Stromy redli a cesta sa rozširovala. Pomedzi medzery v zasneženom lese sa najprv ukázala zvonica, na ktorej hrdo svietil veľký kríž. Zvonica stála na čele kamennej budovy s pôdorysom taktiež v tvare kríža. Okolo boli dva kamenné pásy z ťažkých balvanov, tvorili takmer múr. „Béé!“ zabečala ovca. Postava vzala zo zeme veľký kameň a hodila ho do dverí. Keď sa nič nedialo, zopakovala to. Chvíľu čakali. Zohla sa po ďalší kameň, keď sa od ťažkých dverí ozvali zvuky. Dvere sa s vŕzganím pomaly otvorili. Tučný kňaz chvíľu zazeral na trojicu dobrých 30 stôp pred ním. Vyšiel pred dvere, premeriaval si ich.

„Tu nemáš čo hľadať!“ zakričal a chytil sa kríža na svojej hrudi. „Tu nemôžeš vstúpiť,“ zahrmel posmelený vlastným hlasom.

„Béé, Be,“ ozvala sa ovca.

„Belzo,“ povedala postava takmer nečujne.

Cap vyskočil do vzduchu, napriahol sa a z papule mu v skoku vytryskol prúd ohňa rovno na kňaza.

„Peter, Pavol!“ zahrmel kňaz ešte kým ho pohltili plamene a kamenné múry vyskočili zo zeme a zachránili ho vlastnými telami.

„Be.“

„Belzo!“ zakričala postava a cap zalial kamenných hadov vlnou lávy.

„Peter, zaškrť ho!“

Kňaz stál na hlave jedného kamenného hada, zatiaľ čo sa druhý obkrútil okolo kozla a stlačil ho, až mu zaprašťali kosti.

„Zabi ho!“ kričal kňaz a cap ešte vychrlil ďalšiu vlnu lávy, kým ho had rozdrvil.

„BÉ!“ bečala ovca.

Postava sa rozbehla ku kňazovi. „Belzo, Belzooooo, Belzo.“ kričala.

Z vody, ktorú natopil oheň zo snehu sa vytvoril vodný drak a obtočil sa okolo kamenného hada. Z človeka vytryskli vodné chápadlá a omotali sa okolo kňaza.

Druhý had sa pokúsil obtočiť okolo útočníka, ale ten bol rýchlejší.

Jeden had padol utopený na zem, rovnako ako kňaz.

„Be!“ zabečala ovca a zvyšný had zastal. Smutne hľadel na svojho mŕtveho pána, kým zmizol do lesa.

„Bel .. Bel…“ Postava padla na kolená. Z chrbta mu vyrašili čierne netopierie krídla, na hlave mu vyrástli veľké rohy a nad hlavou mu tlel modrý plameň, akoby z vody. Belzo sa vyvinul na Belzebuba.

„Be,“ povedal Belzebubov tréner.

Chrám rozmetal obrovský vodný vír a dvojica sa pobrala ďalej.